Budúcnosť v Tradícii | 1. časť
rozhovor s Michaelom Daviesom
„Mal som to šťastie, že som sa s ním niekoľkokrát stretol a zistil som, že je to človek hlbokej viery a pripravený prijať utrpenie. Už od koncilu dával všetku svoju energiu do služby viery a zanechal nám dôležité publikácie predovšetkým o posvätnej liturgii. Aj keď vo svojej dobe v mnohých ohľadoch zo strany Cirkvi trpel, vždy skutočne zostal mužom Cirkvi.“ Toto sú slová kardinála Ratzingera, ktoré vyslovil po tom, čo sa dozvedel o smrti jednej z najkľúčovejších postáv katolíckeho tradicionalizmu, Michaelovi Daviesovi, ktorého sme už krátko predstavili. Prinášame vám preklad jeho rozohovoru s talianskym autorom a skladateľom Aureliom Porfirim z roku 2001. Jednoduchým a jasným spôsobom odpovedá na zásadné otázky tykájúce sa tradičnej liturgie, jej reforme a tradicionalizmu ako takému, ktorých význam je aj v súčasnoti rovnako dôležitý.
Chceli by ste predstaviť „Una Voce“ našim čitateľom, ktorí o tomto združení možno nevedia? Aká je napríklad vaša pôsobnosť? Aký rozsiahly je váš záber?
Budete prekvapený, keď zistíte, že počiatky Medzinárodnej federácie Una Voce siahajú do roku 1964, keď ešte stále prebiehali zasadnutia Druhého vatikánskeho koncilu. Koncilová Konštitúcia o posvätnej liturgii zo 4. decembra 1963 nariadila, aby sa v latinskom obrade zachoval latinský jazyk (článok 36), aby sa podnikli kroky na zabezpečenie toho, aby veriaci mohli spievať alebo spoločne hovoriť v latinčine tie časti omše, ktoré sa ich týkajú (článok 54), aby sa zachoval a s veľkou starostlivosťou podporoval poklad posvätnej hudby (článok 114) a aby sa v liturgických obradoch dávala prednosť gregoriánskemu spevu (článok 116 ). V roku 1964 sa však tieto výslovné príkazy koncilu v mnohých, ak nie vo väčšine krajín ignorovali. Gregoriánsky chorál, nepochybne najväčší poklad liturgického dedičstva Cirkvi, a latinský jazyk sa z latinského obradu vytrácali. Kardinál Ratzinger napísal: „Musím priznať, že po koncile sa mnohé veci udiali príliš rýchlo a náhle, čo malo za následok, že mnohí veriaci nevideli vnútornú kontinuitu s tým, čo bolo predtým. Čiastočne je to jednoducho fakt, že koncil bol odsunutý na vedľajšiu koľaj. Koncil napríklad hovorí, že jazyk latinského obradu má zostať latinský, hoci sa má dať primeraný priestor ľudovej reči. Dnes sa môžeme pýtať: existuje ešte vôbec latinský obrad? Určite o ňom nie je žiadne povedomie. Väčšine ľudí sa zdá, že liturgia je skôr niečím, čo si má jednotlivé spoločenstvo zariadiť samo.“
Je zaujímavé, že prvá iniciatíva na podporu autentického učenia koncilu a obranu liturgického dedičstva rímskeho obradu nevzišla od kléru, ale od laikov, a nie z prevažne katolíckej krajiny, ale od istej dámy z Nórska, národa s jednou z najmenších katolíckych populácií v Európe. V lete 1964 Dr. Borghild Krane, významná psychologička v Osle, rozoslala znepokojeným katolíkom výzvu, aby sa spojili na obranu liturgického dedičstva Cirkvi. Na základe tejto výzvy vzniklo v rokoch 1964/65 niekoľko národných združení, počnúc Francúzskom, kde sa z najšťastnejšej inšpirácie nazvalo UNA VOCE. Oficiálny dátum jej založenia je 19. december 1964. Dr. Krane, naša zakladateľka, zomrela 14. októbra 1997.
Delegáti šiestich európskych združení sa začiatkom roka 1965 stretli v Ríme a dohodli sa na vytvorení vhodnej nadnárodnej štruktúry, pretože si uvedomovali potrebu koordinovať svoje úsilie. To bol začiatok FEDERATIO INTERNATIONALIS UNA VOCE (FIUV). Formálne bola ustanovená 8. januára 1967 v Zürichu, keď delegáti dovtedy dvadsiatich združení schválili návrh stanov a zvolili prvú radu. V súčasnosti sa počet združení zvýšil na tridsať a nachádzajú sa nielen v európskych krajinách, ale po celom svete v krajinách ako Austrália, Nový Zéland, Singapur, Estónsko, India, Argentína, Čile a Južná Afrika. Žiadosti o členstvo sa očakávajú z ďalších piatich krajín vrátane Japonska a Nigérie. Prevládajúcou charakteristikou združení, ktoré v posledných rokoch vstupujú do našej federácie, je mladosť ich členov. Naše poľské združenie má dvadsaťčlennú radu, z ktorej len jeden má viac ako tridsať rokov. Jeden člen tohto združenia bol vysvätený v Bratstve svätého Petra, ktoré s plným súhlasom pápeža Jána Pavla II. používa iba liturgické knihy spred Druhého vatikánskeho koncilu. Piati členovia Una Voce Poľsko študujú v seminári tohto bratstva vo Wigratzbade v Nemecku. Naše najnovšie združenie je Una Voce Fínsko, ktoré tvoria výlučne mladí konvertiti z luteranizmu.
Ako by ste opísali váš vzťah s cirkevnými autoritami, najmä s nedávnymi pápežmi?
Hlavným cieľom FIUV je zabezpečiť, aby sa vo všeobecnom liturgickom živote zachovala a uctievala tradičná rímska omša, ako ju obsahuje misál z roku 1962. Tento cieľ určite nezdieľal pápež Pavol VI., ktorý povolil slávenie tohto úctyhodného obradu len v Anglicku a Walese v reakcii na žiadosť kardinála Heenana z Westminsteru. Kardinál pápežovi vysvetlil, že obyvatelia týchto národov majú veľkú úctu k tradičnému obradu omše, pretože ho slávili ich kňazi mučeníci počas protestantského prenasledovania. Táto situácia sa úplne zmenila zvolením pápeža Jána Pavla II. Svätý Otec 3. októbra 1984 rozšíril povolenie, ktoré dal pápež Pavol VI. pre Anglicko a Wales, na celý latinský obrad indultom Quattuor abhinc annos, i keď dokument dával dosť obmedzujúce podmienky.
Naša federácia síce privítala tento dokument ako pozitívny krok vpred, ale Svätej stolici dala jasne najavo, že tieto podmienky považuje za príliš reštriktívne a nezlučiteľné so zámerom indultu. Na základe našich vyjadrení kardinál Mayer získal od pápeža povolenie zvolať osobitnú komisiu kardinálov, ktorá by indult zhodnotila a navrhla zmeny. Táto komisia jednomyseľne dospela k záveru, že „podmienky stanovené v Quattuor abhinc annos sú príliš obmedzujúce a mali by sa zmierniť“.
Dňa 2. júla 1988 Jeho Svätosť pápež Ján Pavol II. promulgoval motu proprio „Ecclesia Dei“, v ktorom upustil od obmedzujúcich podmienok Quattuor abhinc annos. Svätý Otec vyjadril vôľu zaručiť rešpektovanie oprávnených túžob tých, ktorí sa viažu k latinskej liturgickej tradícii, a na dosiahnutie tohto cieľa zriadil Pápežskú komisiu Ecclesia Dei. Pápež Ján Pavol II. udelil 18. októbra 1988 kardinálovi Mayerovi osobitné právomoci na uľahčenie práce komisie, z ktorých prvá znie: „Schopnosť povoľovať všetkým, ktorý to žiadajú (omnibus id petentibus), používanie Rímskeho misála podľa vydania z roku 1962 podľa noriem predložených v decembri 1986 komisiou kardinálov vytvorenou na tento účel, ak informovali diecézneho biskupa.“
Kardinál Mayer ako predseda komisie Ecclesia Dei poskytol autoritatívny výklad motu proprio v liste biskupom USA z 20. marca 1991. V tomto liste vysvetlil, že Svätý Otec sa „obracia ,na všetkých katolíckych veriacich, ktorí sa cítia byť pripútaní k niektorým predchádzajúcim liturgickým a disciplinárnym formám latinskej tradície‘, a nielen na bývalých prívržencov arcibiskupa Lefebvra“, a „vyjadril vôľu ,zaručiť rešpektovanie ich oprávnených ašpirácií‘ (č. 5. c). Aby zabezpečil tieto oprávnené túžby veriacich, zriadil túto pápežskú komisiu a naznačil svoje zmýšľanie, pokiaľ ide o jej prvoradú úlohu, keď uviedol, že ,všade treba prejaviť úctu k citom všetkých, ktorí sú pripútaní k latinskej liturgickej tradícii, a to širokým a veľkorysým uplatňovaním smerníc, ktoré už pred časom vydala Apoštolská stolica pre používanie Rímskeho misála podľa typického vydania‘ (č. 6, c). Preto Vás, Vaša Excelencia, chceme povzbudiť, aby ste umožnili riadne a úctivé slávenie liturgických obradov podľa Rímskeho misála z roku 1962 všade tam, kde je po tom úprimná túžba veriacich“ (naše zvýraznenie). Všimnime si, že kardinál Mayer, citujúc priamo z Ecclesia Dei, hovorí o „oprávnených ašpiráciách“ a „oprávnených túžbach“ a dodáva, že „by sa zdalo zbytočné, dokonca zbytočne bolestivé, ukladať ďalšie obmedzenia tým, ktorí sa chcú zúčastňovať na takýchto sláveniach.“ Mnohí biskupi reagovali na toto napomenutie veľmi pozitívne a vo väčšine diecéz, kde sa tak stalo, už nie sú žiadne obmedzenia spojené so slávením tridentskej omše. Vo farských kostoloch po celom svete sa teraz slávia stovky takýchto omší. Sú to plánované, verejné omše, ktorými sa plní nedeľná povinnosť a na ktorých sa môže zúčastniť každý veriaci. Uvedieme len jeden príklad: v kostole svätého Jána Krstiteľa v Chicagu sa na dvoch tradičných omšiach každú nedeľu zúčastňuje viac ako tisíc veriacich, pričom podiel mladých párov s veľkými rodinami je oveľa vyšší, ako vo väčšine amerických farností. V tejto a vo väčšine farností, kde sa slávi tradičná omša, sa pestuje hudobné dedičstvo latinskej Cirkvi, a to nielen gregoriánsky chorál. Na sviatok Všetkých svätých spievali Mozartovo Requiem dva zbory so sprievodom orchestra.
Naša federácia sa vždy snažila udržiavať dobré vzťahy s diecéznymi biskupmi a s Rímom. Mal som tú česť byť prijatý kardinálmi Mayerom, Sticklerom, Ratzingerom, Medina Estevezom, Castrillon Hoyosom, Innocentim a Felicim. Dňa 25. júla 1996 kardinál Joseph Ratzinger, prefekt Kongregácie pre náuku viery, adresoval Federácii nasledujúce posolstvo: „Medzinárodná federácia Una Voce zohrala dôležitú úlohu pri podpore používania vydania Rímskeho misála z roku 1962 v poslušnosti voči smerniciam Svätej stolice. Za túto cennú službu vyjadrujem členom Federácie moju vďačnosť a udeľujem im požehnanie.“
V pondelok 26. októbra, na záver púte, ktorá priviedla do Ríma tisíce tradicionalistických katolíkov, prijal Svätý Otec pútnikov na audiencii, poukázal na legitímnu rôznorodosť a citlivosť hodnú úcty, všetkých katolíkov vyzval k spoločnému ohlasovaniu evanjelia a požiadal biskupov, aby „venovali obnovenú pozornosť veriacim, ktorí sú pripútaní k starému obradu.“ Po svojom príhovore Svätý Otec individuálne prijal predstavených kňazských spoločenstiev a rehoľných komunít, ktoré sú oddané tradičnej omši, a zástupcu Medzinárodnej federácie Una Voce, pána Jana Filipa Libického z Poľska. Členovia našej federácie boli nadšení, keď v septembri 2001 Svätý Otec pochválil nádherné modlitby, ktoré sa nachádzajú v Misáli svätého Pia V.
Čo by ste povedali tým, ktorí sa snažia pochopiť pravého ducha liturgickej reformy a verne ju uskutočňovať?
To je veľmi zaujímavá a veľmi zložitá otázka. Čo presne je pravý duch liturgickej reformy a kto definuje tohto ducha? Ani v jednom koncilovom dokumente nie je jediné slovo, ktoré by čo i len naznačovalo možnosť omší výlučne v jazyku ľudu, omší tvárou k ľudu, strhávania bohostánkov z hlavného oltára, rozbíjania oltárnych mriežok, rozbíjania oltárov a ich nahrádzanie stolmi, prijímania postojačky, prijímania do ruky, v nedele prijímania pod oboma spôsobmi, mimoriadnych vysluhovateľov prijímania, miništrantiek či tanečníc. Viem o tom, že vďaka ochrane štátu len vo veľmi malom množstve talianskych kostolov boli zničené svätyne. V iných krajinách na Zapáde to tak nebolo.
Spôsob, akým sa dnes slávi svätá omša v bežnej farnosti, otcovia Druhého vatikánskeho koncilu ani len nepredpokladali, nehovoriac o tom, že by ho nariadili a určite by zaň nehlasovali. Jedného z najväčších liturgistov tohto storočia, zosnulého Mons. Klausa Gambera, riaditeľa Liturgického inštitútu v Ratisbonne, označil kardinál Ratzinger za „jediného učenca, ktorý medzi armádou pseudoliturgistov skutočne reprezentuje liturgické myslenie centra Cirkvi.“ Mons. Gamber píše: „Čo môžeme s istotou povedať je, že nový Ordo omše, ktorý sa teraz objavil, by väčšina koncilových otcov neschválila.“ Keby sa niektorému koncilovému otcovi povedalo, akým spôsobom dnes bude slávená omša v bežnej farnosti, jeho reakcia by bola takmer určite rovnaká ako reakcia arcibiskupa R. J. Dwyera z Portlandu v štáte Oregon v USA, ktorý sa v roku 1973 vyjadril s benefitom časového odstupu: „Kto v ten deň sníval o tom, že v priebehu niekoľkých rokov, oveľa menej ako jedného desaťročia, bude latinská minulosť Cirkvi takmer vymazaná, že sa zredukuje na spomienku miznúcu v strednej vzdialenosti? Myšlienka na to by nás bola vydesila, ale zdalo sa to byť tak ďaleko za hranicou možného, až to bolo smiešne. Tak sme to smiechom zahnali.“
Otec Joseph Gelineau bol označený arcibiskupom Bugninim za jedného z „veľkých majstrov medzinárodného liturgického sveta.“ Bol jedným z najvplyvnejších členov konzília, ktoré vymyslelo novú omšu, a jedným z najaktívnejších pri jej presadzovaní. V jeho novej knihe, Demain de la liturgie, otec Joseph Gelineau komentoval s chvályhodnou úprimnosťou a bez najmenšieho náznaku ľútosti: „Nech si tí, ktorí ako ja poznali a spievali latinsko-gregoriánsku svätú omšu pospomínajú, ak môžu. Nech ju porovnajú s omšou, ktorú máme teraz. Nielen slová, melódie a niektoré gestá sú odlišné. Pravdupovediac, je to iná liturgia omše. Treba to povedať jednoznačne: Rímsky obrad, ako sme ho poznali, už neexistuje (Le rite romain tel que nous l’avons connu n’existe plus). Bol zničený (il est détruit).“
Dovoľte mi ešte raz citovať Mons. Gambera: „Liturgická reforma, ktorú mnohí kňazi i laici vítali s takým idealizmom a nádejou, sa ukázala byť liturgickou deštrukciou prekvapivých rozmerov – debakel, ktorý sa každým rokom zhoršuje. Namiesto očakávanej obnovy Cirkvi a katolíckeho života sme teraz svedkami demontáže tradičných hodnôt a zbožnosti, na ktorých spočíva naša viera. Namiesto plodnej obnovy liturgie vidíme ničenie foriem omše, ktoré sa organicky vyvíjali v priebehu mnohých storočí.“
Ide o skutočne zdrvujúcu a radikálnu kritiku reality liturgickej reformy a, nota bene, nevyslovili ju laickí členovia Una Voce, ale významný liturgista, ktorého za jeho kompetenciu pochválil kardinál Ratzinger. Tí, ktorí sú zodpovední za spôsob, akým sa dnes slávi omša v mnohých farnostiach, by však trvali na tom, že to predstavuje skutočného ducha reformy.
Predpokladám, že vaša otázka sa týka tých, ktorí slávia omšu presne podľa rubrík misála z roku 1970, ako je to v prípade Bromptonského oratória v Londýne. Stanovy našej federácie nás obmedzujú na podporu omší slávených prísne podľa misála z roku 1962, ale vždy nás poteší, keď sa dozvieme o kňazovi, ktorý dôstojne a oddane slávi omšu podľa misála z roku 1970, či už v latinčine alebo v ľudovom jazyku. Mnohí z týchto kňazov slávia aj podľa misála z roku 1962 v prospech našich členov.
Pokračovanie v druhej časti…
Preložené z: A. Porfiri, A Future in TRADITION: Remembering Michael Davies (Hong Kong, 2020), s. 73 – 82.