Budúcnosť v Tradícii | 2. časť
rozhovor s Michaelom Daviesom
Pokračovanie prvej časti.
Čo je jadrom rozpravy, ktorú ste prezentovali vo vašej knihe „Omša Pavla VI.“?
Je to dlhá a plne zdokumentovaná kniha, ktorá má približne 700 strán, predstavuje môj osobný názor a nijako sa netýka federácie Una Voce. Téza mojej knihy je, že od Druhého vatikánskeho koncilu bol rímsky obrad podrobený skôr revolúcii než reforme. Týmto tvrdením nehovorím o nič viac ako vyššie citovaný otec Gelineau, ktorý uviedol, že rímsky obrad bol zničený, kardinál Ratzinger, ktorý sa pýta, či dnes vôbec môžeme hovoriť o latinskom obrade, alebo Mons. Gamber, ktorý tvrdí, že liturgická reforma sa v skutočnosti ukázala byť liturgickou deštrukciou prekvapujúcich rozmerov. Mohol by som uviesť mnoho podobných citátov od erudovaných katolíkov príkladnej pravovernosti.
V tejto knihe ukazujem, že existujú znepokojujúce podobnosti medzi liturgickou revolúciou, ktorú v roku 1549 v Anglicku zaviedol Thomas Cranmer, odpadlícky arcibiskup z Canterbury, a reformou, ktorú promulgoval pápež Pavol VI. Väčšinu modlitieb, ktoré odstránil Cranmer, odstránil aj arcibiskup Bugnini. Medzi nimi sú Judica me, dvojitý Confiteor, modlitby Aufer a nobis a Oramus te Domine, vznešené ofertoriálne modlitby, Placeat tibi a posledné evanjelium. Vo väčšine prípadov ide o modlitby, ktoré explicitne vyjadrujú obetný charakter omše a ktoré boli, pravdepodobne, odstránené v záujme ekumenizmu.
Chcel by som zdôrazniť skutočnosť, ktorú nemožno zdôrazniť príliš, a to, že Konštitúcia o posvätnej liturgii trvala na tom, že sa nesmú zavádzať žiadne inovácie, ak si to dobro Cirkvi skutočne a určite nevyžaduje, a malo sa dbať na to, aby všetky prijaté nové formy určitým spôsobom organicky vyrastali z už existujúcich foriem (článok 23). Kladiem si otázku, či si dobro Cirkvi skutočne a určite vyžadovalo zrušenie týchto modlitieb. Samozrejme, uznávam, že ani jedna z týchto modlitieb nie je potrebná pre platnosť omše, a musím jasne povedať, že nikde vo svojej knihe ani pri žiadnej inej príležitosti som nenaznačil, že obrad omše obsiahnutý v misáli z roku 1970 je niečo iné ako platná a oficiálna omša rímskeho obradu. Žiaľ, niektorí ľudia, ktorí sa vyhlasujú za katolíkov, to popierajú. Musím sa však znovu spýtať: Vyžadovalo si dobro Cirkvi skutočne a určite odstránenie týchto modlitieb z ordinária omše? Možno argumentovať, že v rímskej omši sa nenachádzali do štrnásteho storočia, a teda nepatria medzi najstaršie modlitby omše. Konštitúcia o posvätnej liturgii však nenariadila odstrániť modlitby, ktoré nemožno vystopovať v najstaršej forme rímskej omše, ale iba tie, ktorých skutočné a určité odstránenie si vyžadovalo dobro Cirkvi.
Zastávam názor, že ani jedna z modlitieb vyňatých z ordinária omše z misála z roku 1962 nepatrí do tejto kategórie, a vyzval by som každého, aby mi ukázal príklad, kde to tak je. Sme teraz lepší katolíci, keď už nie je počuť Judica me? Sú naše deti horlivejšie v praktizovaní svojej viery, pretože už nepočujú vznešené slová posledného evanjelia? Vracajú sa k viere tisíce odpadlých katolíkov, pretože misál z roku 1970 neobsahuje starobylé modlitby ofertória, ktoré tak jasne vyjadrujú obetný charakter omše?
Dovoľte mi uviesť ešte jeden príklad. Existuje v misáli z roku 1962 krajšia modlitba ako Lavabo s veršami z 25. žalmu? Existuje dokonalejšia evokácia kňazského povolania? Otec Adrian Fortescue, najväčší anglický liturgista, si dal verš z neho vytesať na hrob: „Domine, dilexi decorem domus tuae, et locum habitationis gloriae tuae.“ Otec Fortescue by určite neveril, že príde deň, keď liturgickí byrokrati budú trvať na tom, že dobro Cirkvi si skutočne a určite vyžaduje odstránenie týchto slov z omše. Neverím tomu ani ja.
Aký by bol váš postoj, ak by sa latinský jazyk stal v liturgii Pavla VI. tak kľúčovým, akým bol vždy predtým?
Bol by som rád, keby sa omša pápeža Pavla VI. častejšie slávila v latinčine, ale obávam sa, že je to nepravdepodobné. Väčšina katolíkov dnes považuje za samozrejmé, že omša Pavla VI. musí byť slávená v ľudovom jazyku. Pokiaľ ide o latinské slávenie, oveľa viac sa slávi podľa misála z roku 1962 ako podľa misála z roku 1970. Keď sa používa pojem „latinská omša“, vo všeobecnosti sa tým myslí to, čo sa zvyčajne označuje ako „tridentská omša“. Tento termín je, samozrejme, nepresný, pretože v každom podstatnom ohľade misál svätého Pia V. dávno predchádzal Tridentskému koncilu.
. . .
Mnohí ľudia, ktorí nesúhlasia s vašimi myšlienkami, obviňujú vaše združenie [Una Voce] z toho, že čo sa týka liturgie, nie je poslušné Cirkvi. Ako by ste reagovali na tieto pripomienky?
V žiadnom prípade nie sme neposlušní. Svätý Otec jasne vyjadril svoju vôľu v motu proprio „Ecclesia Dei“: „A tutti questi fedeli cattolici, che si sentono vincolati ad alcune precedenti forme liturgiche e disciplinari della tradizione latina, desidero manifestare anche la mia volontà-alla quale chiedo che si associno quelle dei Vescovi e di tutti coloro che svolgono nella Chiesa il ministero pastorale-di facilitare la loro communione ecclesiale, mediante le misure necessarie per garantire il rispetto delle loro giuste aspirazioni.“ (V slovenčine: „Všetkým katolíckym veriacim, ktorí sa cítia byť pripútaní k niektorým predchádzajúcim liturgickým a disciplinárnym formám latinskej tradície, chcem prejaviť svoju vôľu uľahčiť ich cirkevné spoločenstvo prostredníctvom nevyhnutných opatrení na zaručenie rešpektovania ich oprávnených ašpirácií. V tejto veci žiadam o podporu biskupov a všetkých, ktorí sa venujú pastorácii v Cirkvi.“)
Ako môže byť neposlušnosťou chcieť uctievať podľa misála, ktorý výslovne schválil pápež? Ak existuje neposlušnosť, tak určite zo strany tých biskupov, ktorí neprejavujú rešpekt voči oprávneným túžbam veriacich, ktorí žiadajú o tradičnú omšu, a ignorujú vôľu Svätého Otca, aby sa ich žiadosti vyhovelo. Na stretnutí so zástupcami Medzinárodnej federácie Una Voce 4. septembra 2000 kardinál Castrillon Hoyos uviedol, že misál svätého Pia V. považuje za veľký poklad Cirkvi a že mladých ľudí nepriťahuje v prvom rade pre používanie latinského jazyka, ale pre zmysel pre tajomstvo, ktorý dáva. Ubezpečil nás, že bude kontaktovať biskupov, ktorí odmietli povoliť omšu podľa misála z roku 1962, a že nevidí dôvod, prečo by nám nemalo byť umožnené používať všetky liturgické knihy používané v roku 1962. Bol toho názoru, že motu proprio „Ecclesia Dei“ ukladá biskupom vážnu zodpovednosť za jeho uplatňovanie a že len v prípade, ak existujú vážne dôvody, ktoré by tomu bránili, by sa mali žiadosti zamietnuť. Neviem si predstaviť žiadny vážny dôvod na zamietnutie takejto žiadosti.
Označujete sa za katolíckych tradicionalistov. A čo tí, ktorí s vami nesúhlasia, sú mimo katolíckej tradície alebo v nej? Čo je vlastne podľa vás katolícka tradícia?
Slovo „tradícia“ možno použiť v dvoch významoch. Prvý sa vzťahuje na autentické učenie Magistéria odovzdávané prostredníctvom Písma alebo ústnej tradície (pozn. prekl.: v tomto význame sa v slovenčine píše s veľkým začiatočným písmenom – Tradícia). Každý pravý katolík musí toto učenie celým srdcom dodržiavať. Existuje aj nespočetné množstvo tradícií, v množnom čísle, ktoré vznikli v priebehu storočí a ktoré nemajú doktrinálnu autoritu, ale napriek tomu môžu byť dôležité.
Objasním to konkrétnym príkladom. Katolícka Tradícia v doktrinálnom zmysle vyžaduje, aby sme verili, že konsekrovaná hostia je náš samotný Pán Ježiš Kristus, telo, krv, duša a božstvo, a musí byť obetovaná na najvyššom stupni uctievania, na stupni latreutického uctievania. Na liturgické vyjadrenie tejto dogmy sa vyvinulo množstvo tradícií – lex orandi, lex credendi. Posvätných nádob obsahujúcich Telo a Krv nášho Pána sa mohol dotýkať iba kňaz. Od momentu konsekrácie držal kňaz palec a ukazovák pri sebe, aby nespadla ani najmenšia čiastočka hostie. Veriaci kľačali pri oltárnych zábradliach a hostiu prijímali na jazyk len z posvätených rúk kňaza. Všetky tieto tradície boli zrušené alebo sa stali dobrovoľnými. Pokiaľ ide o prijímanie svätého prijímania, veriaci teraz môžu prijímať hostiu do ruky v stoji od dievčaťa v minisukni. Strata týchto tradícií nijako nemení dogmu, že konsekrovaná hostia je sám náš Pán Ježiš Kristus, telo, krv, duša a božstvo, ale tradicionalisti tvrdia, že ich strata ovplyvňuje vieru veriacich v dogmu. To, že je to skutočne pravda, jasne ukázal prieskum verejnej mienky v Spojených štátoch, ktorý odhalil, že viac ako 60 % amerických katolíkov už neverí v reálnu prítomnosť v tom zmysle, ako ju učí Cirkev. Vo vekovej kategórii 18 – 44 rokov 70 % respondentov považovalo konsekrované čiastočky len za symbolickú pripomienku Krista.
Tradicionalistickí katolíci uznávajú, že všetci katolíci, ktorí prijímajú doktrinálnu Tradíciu Cirkvi, sú rovnako plnohodnotnými katolíkmi, ale zároveň tvrdíme spolu so svätým Tomášom Akvinským, že „je absurdné a odporné, aby sme mali trpieť zmenu tých tradícií, ktoré sme prijali od dávnych otcov.“
Nemyslíte si, že aktívna účasť veriacich a ich porozumenie textu zintenzívňuje ich liturgický život?
Naša federácia sa určite zasadzuje za aktívnu účasť veriacich, najmä na spievaných omšiach. Zúčastnil som sa na stovkách slávení tradičnej omše, pri ktorých sa účasť zhromaždenia určite rovná, ak nie prevyšuje, účasť, ktorá sa vyskytuje pri väčšine slávení podľa misála z roku 1970. Tí, ktorí o tom pochybujú, by mali byť prítomní v katedrále v Chartres na turíčny pondelok, kde každý rok 15 000 tradičných katolíkov s priemerným vekom dvadsať rokov z približne pätnástich krajín spieva omšu v latinčine s plynulosťou a nadšením, ktoré určite neprekoná žiadne ľudové slávenie kdekoľvek na svete. Pokiaľ ide o porozumenie, naša federácia podporuje používanie latinsko-vernakulárnych misálikov, ktoré sa v mnohých krajinách znovu vydávajú.
. . .
Ak by misál z roku 1970 podnecoval aktívnejšiu účasť veriacich na svätej omši a väčšie pochopenie liturgie, dalo by sa očakávať dramatické zvýšenie navštevovanosti svätej omše, ktorá je najdôležitejším a najviditeľnejším kritériom, podľa ktorého môžeme hodnotiť účasť veriacich na živote Cirkvi. Je nesporným faktom, že v celom západnom svete po liturgickej reforme nasledoval katastrofálny pokles navštevovanosti omší. V Anglicku a Walese sa v roku 1965 zúčastňovalo na svätej omši približne dva a pol milióna ľudí, ale dnes (pozn. prekl: v roku 2001) je to len jeden milión, a ak bude pokles pokračovať súčasným tempom približne 30 000 ročne, katolicizmus v týchto krajinách sa do 30 rokov zredukuje na žalostný zvyšok – pravdepodobne oveľa skôr vzhľadom na hrozivú mieru odchodu mladých ľudí. Viac ako 90 % dospievajúcich katolíkov odpadlo od viery ešte pred ukončením strednej školy. Je deprimujúce pripomenúť, že stav Cirkvi v Anglicku a Walese je oveľa zdravší ako vo väčšine európskych krajín, kde účasť na omši zvyčajne dosahuje jednociferné percentá.
Často sa uvádza, že drvivá väčšina katolíkov prijala liturgickú reformu s radosťou. Skutočnosť je taká, že drvivá väčšina katolíkov sa už nezúčastňuje na omši. Túto skutočnosť naši liturgickí byrokrati radšej ignorujú.
Aký je váš vzťah k stúpencom Mons. Lefevbra? Čím sa od vás odlišujú?
Medzinárodná federácia Una Voce nie je nijako spojená s Bratstvom svätého Pia X. arcibiskupa Lefebvra ani so žiadnym iným kňazským bratstvom. Sme laické združenie a usilujeme sa o používanie liturgických kníh spred Druhého vatikánskeho koncilu len so súhlasom diecéznych biskupov, zatiaľ čo Bratstvo svätého Pia X. pôsobí bez biskupského súhlasu.
Preložené z: A. Porfiri, A Future in TRADITION: Remembering Michael Davies (Hong Kong, 2020), s. 73 – 82.