Otec Ľubomír Urbančok pre Visegrád Post: Aká je budúcnosť tradičnej latinskej omše?

Otec Ľubomír Urbančok, kaplán Spolku latinskej Omše, poskytol ku koncu roka 2021 rozhovor konzervatívnemu portálu Visegrád Post, v ktorom odpovedal na celé spektrum stále aktuálnych otázok redaktora Ferencza Almásiho. Vyberáme z neho časti (nielen) o sv. omši: o tom, čím svätá omša je, a čím nikdy nemôže byť, ako pristupovať k nej a k vyjadreniam predstaviteľov Cirkvi o nej.

Ferenc Almássy : A ste aktívny aj na internete. Mnohým ľuďom ste napríklad predstavili tradičnú latinskú omšu.

 otec Ľubomír: Áno.

 Ferenc Almássy: Čo je tiež veľmi zaujímavé vzhľadom na to, že pred niekoľkými mesiacmi pápež – teraz to zjednoduším – urobil krok proti nej. Takže by som začal touto otázkou: Aký je váš názor? Čo si myslíte o tomto dokumente? Alebo: aká je podľa vás budúcnosť tradičnej latinskej omše?

 otec Ľubomír: Pokiaľ ide o dokument Svätého Otca s názvom Traditionis Custodes, predstavuje vývoj, ktorý sa dal predvídať. O príprave takejto iniciatívy sme hovorili už veľmi dlho. Na isté problémy poukázal kardinál Burke, ako aj iní biskupi: zdá sa, že tento dokument obsahuje viacero rozporov. Pokiaľ ide o hlavný argument, ktorý predložil Svätý Otec, uvádza sa v ňom, že niekedy sa ocitáme v rozpakoch, pokiaľ ide o veriacich, ktorí navštevujú omše starého obradu a tie vyplývajú z tohto, že títo popierajú učenie Druhého vatikánskeho koncilu. Táto obava z jeho strany  je pochopiteľná. Ako pápež má práve toto poslanie: bdieť nad tým, čo sa deje v Cirkvi. Takže je to pochopiteľné. No pokiaľ ide o mňa, ešte pred týmto dokumentom, keď mi (ako kňazovi) predložili argument, že sú veriaci, ktorí neprijímajú Druhý vatikánsky koncil, vždy som odpovedal, že slávim aj omše nového – obnoveného obradu – a že spovedám veriacich, ktorí ich navštevujú. A, že aj ja môžem veľmi dobre povedať, že medzi tými, ktorí sa zúčastňujú omší obnoveného obradu, sú takí, ktorí neprijímajú učenie Cirkvi.

 Je veľmi smutné, že sa veriacim podsúva názor, že samotná liturgia Cirkvi by bola zdrojom rozdelenia: táto svätá omša sama osebe, ako to veríme my, katolíci, nám sprítomňuje Kristovu obetu na kríži. Toho Krista, ktorý prišiel na svet, aby dal svoj život z lásky k človeku a za spásu sveta. Pre katolíka je nepredstaviteľné, že by svätá omša slúžila na rozdelenie veriacich. Ak je problémom, ktorý sa Svätý Otec snaží vyriešiť, rozdelenie, potom by sme si mali povedať predovšetkým to, že liturgia nemôže byť príčinou rozdelenia.

 V priebehu dejín svätá omša nikdy nebola zdrojom rozdelenia – a jedným z hlavných dôvodov, prečo mám rád omšu starého obradu, je, že mi uľahčuje život v spoločenstve svätých. Keď som bol vysvätený za kňaza, Božia milosť mi umožnila, že som išiel do Ars vo Francúzsku – kam sa pravidelne vraciam na letné prázdniny - kde mi, ako novo vysvätenému kňazovi, bolo udelené privilégium sláviť omšu na oltári svätého arského farára s jeho vlastným kalichom, čo je výsada vyhradená novovysväteným kňazom a biskupom. Vtedy som pochopil veľkosť tejto sily vychádzajúcej z toho, že som slávil svätú omšu presne tak, ako ju slávil on. Myslím si teda, že práve v tom spočíva to najdôležitejšie, a to je to, čo vždy hovorím veriacim: že k našej tradičnej svätej omši sa musíme vzťahovať ako úbohí hriešnici, ktorými sme, a že práve bohatá symbolika, ktorú obsahuje, nám tam prichádza na pomoc v našich zlyhaniach. Takže sa snažím v tejto veci vyhnúť akejkoľvek kontroverzii. Samozrejme, treba hovoriť aj otvorene, no bez toho, aby sa stratilo zo zreteľa to podstatné. A tým hlavným je pre mňa to, že svätá omša pomáha veriacim stretnúť sa s Bohom. Dôležité pre mňa je, aby sme hovorili o základných veciach. A toto je základ. 

Ferenc Almássy: Myslíte tým, že táto viera by mohla byť vlastne spoločenským zvykom, povinnosťou?

 otec Ľubomír: Áno, presne to mám na mysli. Veľmi výraznou je tu práve táto tendencia. Preto, keď hovoríte o tom, že Slováci sú dobrí katolíci, dobrí veriaci, žiaľ, musíme povedať, že ide skôr o kultúrne návyky. Na Slovensku sme mali možnosť privítať Dennisa Pragera, ktorý natočil niekoľko videí, v ktorých, podobne ako svätý Tomáš, hovorí, že zvyky sú veľmi dôležité a že šťastie je súhrn malých zvykov. Pri zvykoch však nemožno zostať. V každodennom živote aj my, kňazi, veriaci, máme množstvo činností, ktoré sa opakujú: ráno vstanem, pomodlím sa svoje kňazské modlitby, slávim omšu. To všetko má veľký význam, no nestačí to.

 Viera musí byť živá, určovať každú minútu môjho života. Vo všetkých týchto európskych debatách, ale aj v našich národných debatách ma trápi, že máme zakázané otvorene hovoriť o príčinách poklesu počtu veriacich. Pretože, ak by niekto tvrdil, že ani viera už nie je schopná motivovať dnešného človeka, bola by to lož. Ako by som mohol veriť tomu, že Kristus, za ktorým išlo toľko ľudí, hoci len zo zvedavosti, nepriťahuje aj ľudí našej doby? Toto sú veľmi dôležité otázky, ktoré si musíme položiť. Ale možno som odbočil od témy...

 Ferenc Almássy: Na tom nezáleží, tento rozhovor je fascinujúci. Vráťme sa však k téme vzťahu medzi Cirkvou, štátom a Covidom. Ako si myslíte, že vás to ovplyvní v budúcnosti? – Inými slovami: čo možno očakávať v blízkej i vzdialenejšej budúcnosti Cirkvi?

 otec Ľubomír: Opäť musím dať veľmi všeobecnú odpoveď, a to, ako som už poznamenal, teda aby som sa vrátil k prvej otázke - tradičná svätá omša. Netvrdím, že je lepšia. Nemám rád takéto porovnávanie: čo je menej hodnotné, čo je hodnotnejšie. Zabúdame sa pozrieť na problém: čo spôsobuje nespokojnosť s náboženskou praxou? A prečo odmietame vidieť, že niektoré veci veriacich priťahujú a ak fungovali v minulosti, prečo by nemali aj dnes? Nie je zaujímavé, že tá istá liturgia, ktorú Cirkev zachováva poldruha tisícročia, si zachováva svoju príťažlivosť aj dnes? A nemali by sme sa z toho tešiť?

 Na jednej strane sa objavujú sťažnosti, že kostoly sa vyprázdňujú... Holandský kardinál Eijk vydal minulý rok veľmi krásnu knihu, ktorá ukazuje, že hoci by sme si mohli myslieť, že Cirkev v Holandsku je mŕtva, existujú malé veľmi živé spoločenstvá, a uznáva, že práve medzi stúpencami starého obradu sa nachádzajú. Celá odpoveď na vašu otázku teda závisí od tohto: môžeme, áno alebo nie, slobodne hovoriť o dôvodoch, prečo sú miesta, kde počet veriacich rastie, a miesta, kde klesá? Napríklad v tých farnostiach, kde sa praktizujú omše starého obradu, sa zvyšuje. Nájdete tam mladé rodiny, mladých kňazov. Prečo majú takéto spoločenstvá toľko kňazských povolaní? To sú otázky, o ktorých všetci v Cirkvi odmietajú hovoriť. A kým o tom nebudeme hovoriť, nemôžeme odpovedať na otázku budúcnosti Cirkvi.

 Budúcnosťou Cirkvi – ako to krásne povedal kardinál Sarah v knihách, ktoré boli preložené aj do maďarčiny, alebo páter Balázs Barsi, jeden z mojich obľúbencov v Maďarsku – je toto: čím viac bude ohlasovať Kristovu radostnú zvesť, tým viac veriacich pritiahne; ak sa naopak bude snažiť zostať v dobrých vzťahoch so svetom, bude bližšie k svojmu koncu. Cirkev samozrejme nikdy neskončí: to zaručuje Kristus vo svojom evanjeliu – Kristus, ktorý nikdy nepovedal, že svet budú obývať len veriaci. Je veľmi dôležité, aby sme to pochopili, pretože my ostatní nemyslíme len formálne – kritika, ktorú Svätý Otec vyslovil na adresu starého obradu, spočíva v tom, že by sme sa nemali zastaviť len pri formách a táto kritika je oprávnená. Forma liturgie nám pomáha tým, že nás vedie do intímnejšej hĺbky. A to sa týka tiež národnej identity, týka sa to viery, pretože tieto veci spolu súvisia. Pokiaľ budeme žiť svoju vieru týmto spôsobom, nájdeme odpovede, ktoré už nemôžu byť jasnejšie, na všetky otázky, ktoré sa množia v diskusiách našej generácie - napríklad v diskusii ohľadom LGBTQ.

 My Európania, sme kresťania – áno, ale tu to máte: čo znamená „byť kresťanom“? Poukazuje to na tú istú vieru v Krista, v ktorého verili naši predkovia a v ktorého rovnako veríme aj my. V ľudskom meradle samozrejme vždy existovali a vždy budú existovať problémy – idealizovať minulosť by bolo nesprávne. O to dôležitejšie však je, aby Cirkev potvrdila, že tento svet nie je pozemským rajom – na rozdiel od toho, o čom sa nás snažili presvedčiť komunisti. Práve preto musí Cirkev hovoriť aj o večnosti. Pokiaľ sme tu na zemi, život nikdy nebude dokonalý. Napriek všetkému by nás malo motivovať očakávanie dokonalého života, ktorý je nám prisľúbený po smrti.

Celý text v slovenčine si prečítate na stránke otca Ľubomíra.