J. R. R. Tolkien a katolícka viera
Timotej Čambál
Dnes sa už nájde asi iba málokto, kto nepočul o Pánovi prsteňov či o Hobitovi. Obe diela, u nás spopularizované najmä vďaka filmovým verziám, napísal John Ronald Reuel Tolkien, anglický spisovateľ, profesor anglosaskej literatúry na Oxforde a tiež veterán prvej svetovej vojny. Jeho život sa na prvý pohľad nezdá byť žiadnou záhadou: v roku 2019 bol o ňom dokonca natočený životopisný film nesúci jeho meno. Čo však daný film a celkovo populárna kultúra okolo jeho diel neprezentuje, je predovšetkým Tolkienov hlboko zakorenený katolicizmus. Mladý John Ronald Reuel Tolkien sa narodil do protestantskej rodiny, no už ako jedenásťročný, vedený svojou matkou Mabel, prijal prvé sväté prijímanie. Mabel Tolkienová začala navštevovať katolícky kostol svätej Anny istý čas po ovdovení a po absolvovaní prípravy bola v roku 1900 oficiálne prijatá do pravej Cirkvi. Týmto krokom však stratila podporu svojho otca a švagra, čo vzhľadom na finančné ťažkosti, ktoré v danom období prežívala, skutočne robia z jej počínania hrdinstvo. Samotný John použil tvrdé, ale veľavravné slová:
„Moja vlastná drahá matka bola naozaj mučeníčkou a nie každému poskytne Boh takú ľahkú cestu k svojim veľkým darom, ako to urobil mne a Hilarymu (jeho jediný brat), keď nám dal matku, ktorá sa zabila prácou a námahou, aby nám zabezpečila zachovanie viery.“
Mabel zomrela v roku 1904 na cukrovku – John nemal ani trinásť rokov, no až do smrti bola pre neho vzorom vo viere. Opatrovníkom bratov Tolkienovcov sa podľa vôle ich matky stal otec Francis z Birminghamského oratória (ktoré, mimochodom, založil svätý John Henry Newman). Pod jeho vedením si chlapci osvojili prokatolíckeho antimodernistického ducha reformy svätého Pia X., ktorú opísal takto:
„Predpokladám, že najväčšou reformou našich čias bola reforma, ktorú uskutočnil svätý Pius X.: prekonáva všetko, čo, i keď potrebné, dosiahne koncil. Zaujímalo by ma, v akom stave by bola Cirkev teraz, keby jej nebolo.“ 1
Ako sedemnásťročný spoznal Edith Brattovú, ale otec Francis mu nariadil, aby sa s ňou nestretával do svojich dvadsiatichprvých narodenín – čo aj dodržal a zasnúbili sa začiatkom roka 1913. Jediné čo Tolkien od Edith požadoval bola jej konverzia na katolícku vieru. Zosobášili sa v roku 1916. Dlhé rokoy pôsobil na Oxfordskej univerzite a počas tohoto obdobia bol aj kľúčovou postavou v obrátení C.S. Lewisa na kresťanstvo. Lewis však vstúpil do Anglikánskej cirkvi, čo mu Tolkien celý život zazlieval. Spolu s ďalšími mladými intelektuálmi založili na Oxforde spoločenstvo Inklings, kde podľa C.S. Lewisa boli podmienkami vstupu „zvyk písať a kresťanstvo“. Duchovný život slávneho spisovateľa možno jedným slovom opísať ako vzorný: svätej omše sa zúčastňoval (spolu so svojimi deťmi) každodenne a oplýval úctou k Sviatosti oltárnej. V liste synovi, ktorý opisuje svoje problémy s chabnutím viery, odpovedá nasledovne:
„Jediným liekom na chabnutie viery je prijímanie. Hoci je vždy sama, dokonalá, úplná a neporušená, Najsvätejšia sviatosť nepôsobí v každom z nás úplne a raz navždy. Podobne ako úkon viery, musí byť nepretržitá a rásť cvičením. Frekvencia má najväčších vplyv.“ 2*
A v inom liste:
„Z temnoty môjho života, tak veľmi frustrovaného, Ti predkladám jedinú veľkú vec, ktorú treba na Zemi milovať: Najsvätejšiu sviatosť... Nájdeš tam romantiku, slávu, česť, vernosť a pravú cestu všetkých svojich lások na zemi, a ešte viac: Smrť – božský paradox, ktorý ukončuje život a vyžaduje vzdanie sa všetkého, a predsa len jeho ochutnaním (alebo predchuťou) si môžeš zachovať to, čo hľadáš vo svojich pozemských vzťahoch (lásku, vernosť, radosť), alebo nadobudnúť tú podobu skutočnosti, večného trvania, po ktorej túži srdce každého človeka.“ 3
Tolkienova nábožnosť sa prirodzene pretavila aj do jeho diel – prekypujú katolíckym symbolizmom, a teda nie náhodou radia viacerí, nielen tradicionalisti, Pána prsteňov medzi svoje najobľúbenejšie knihy. Na túto tému sú na internete dostupné aj prednášky, ktoré prítomnosť katolicizmu v Tolkienových dielach preberajú naozaj do hĺbky. Sám autor to jednou vetou zhrnul asi najlepšie:
„Pán prsteňov je samozrejme v podstate náboženské a katolícke dielo; spočiatku nevedome, ale v revízii vedome.“ 4
Myslím, že to v krátkosti na preukázanie Tolkienovej hlbokej viery naozaj stačí. Zaujímavá je ale otázka, čo si katolícky laik takého formátu ako autor bájnej Stredozeme myslel o liturgickej reforme. Praktickým svedkom jeho názorov na danú problematiku je jedna zo spomienok jeho vnuka:
„Živo si pamätám, ako som s ním chodil do kostola v Bournemouthe. Bol veriaci katolík a bolo to krátko po tom, ako Cirkev zmenila liturgiu z latinčiny na angličtinu. Môj starý otec s tým očividne nesúhlasil a všetky odpovede prednášal veľmi hlasno po latinsky, zatiaľ čo zvyšok zhromaždenia odpovedal po anglicky. Celý ten zážitok bol pre mňa dosť mučivý, ale môj starý otec si to nevšímal. Jednoducho musel robiť to, čo považoval za správne. Svoje náboženstvo zdedil po matke, ktorá bola po svojom obrátení rodinou ostrakizovaná a potom zomrela v chudobe, keď mal môj starý otec len 12 rokov.“ 5
Pozoruhodný je Tolkienov postreh na tak nebezpečnú záležitosť, akou je liturgický archeologizmus, úzko previazaný s neprirodzenými zásahmi do liturgie:
„V súčasnej situácii samozrejme existujú rôzne prvky, ktoré sa navzájom zamieňajú, hoci sú v skutočnosti odlišné... „Protestantské“ hľadanie „jednoduchosti“ a direktívnosti smerom dozadu – ktoré, samozrejme, hoci obsahuje niektoré dobré alebo aspoň pochopiteľné motívy, je mylné a v skutočnosti márne. Pretože „primitívne kresťanstvo“ je teraz a napriek všetkému „výskumu“ zostane vždy do značnej miery neznáme; pretože „primitívnosť“ nie je zárukou hodnoty a je a aj bola z veľkej časti odrazom nevedomosti. Hrubé zneužitia bolo od počiatkusúčasťou kresťanského „liturgického“ správania rovnako ako teraz. (Na to stačia prísne výroky svätého Pavla o eucharistickom správaní!) Ešte viac preto, že „moja cirkev“ nebola naším Pánom zamýšľaná ako statická alebo zostávajúca vo večnom detstve; ale ako živý organizmus (prirovnávaný k rastline), ktorý sa navonok rozvíja a mení pôsobením svojho odkázaného božského života a dejín – konkrétnych okolností sveta, do ktorého je zasadený. Medzi „horčičným semienkom“ a dospelým stromom nie je žiadna podobnosť. Pre tých, ktorí žijú v dňoch jeho rozvetveného rastu, je Strom tou vecou, pretože dejiny živej veci sú súčasťou jej života a dejiny božskej veci sú posvätné. Múdri síce vedia, že sa to začalo semenom, ale je márne snažiť sa ho vykopať, lebo už viacej neexistuje a cnosť a sily, ktoré malo, teraz prebývajú v Strome. Veľmi dobre: ale pri pestovaní sa oň musia starať autority, strážcovia Stromu, podľa takej múdrosti, akú majú, orezávať ho, odstraňovať hniloby, zbavovať sa parazitov a tak ďalej (s bázňou, kedže vedia, aké malé sú ich vedomosti o raste!). Určite však škodia, ak sú posadnutí túžbou vrátiť sa k semenu alebo dokonca k prvej mladosti rastliny, keď bola (ako si predstavujú) pekná a neovplyvnená zlom.“ 6
Dáva nám však dobrý príklad toho, ako sa máme zachovať keď pociťujeme úzkosť nad stavom a smerovaním Cirkvi:
„Dobre viem, že aj mne aj Tebe sa Cirkev, ktorá sa kedysi zdala byť útočiskom, teraz zdá byť pascou. Už nie je kam ísť! (Rozmýšľam, či tento zúfalý pocit, posledný stav vernosti, ktorá visí na vlásku, nepociťovali nasledovníci nášho Pána za jeho pozemského života ešte častejšie, než je skutočne zaznamenané v evanjeliách?) Myslím si, že nám neostáva nič iné, len sa modliť za Cirkev, za Kristovho vikára a za seba samých a medzitým uplatňovať cnosť vernosti, ktorá sa skutočne stáva cnosťou len vtedy, keď je človek pod tlakom, aby ju opustil.“ 7