Príhovor Jána Pavla II. rehoľníkom a rehoľníčkam františkánskych rodín

Chrám Panny Márie Milostiplnej (San Giovanni Rotondo)

Sobota, 23. mája 1987

Drahí otcovia františkáni,

Drahí bratia a sestry!

1. V prvom rade ďakujem generálnemu ministrovi Menších bratov kapucínov otcovi Flaviovi Robertovi Carrarovi za láskavý pozdrav, ktorý mi adresoval aj v mene celej františkánskej rodiny, zastúpenej tu v jej štyroch vetvách.

Z tohto stretnutia mám veľkú radosť, a to z viacerých dôvodov. Ako viete, tieto miesta sú spojené s osobnými spomienkami, teda s návštevami, ktoré som absolvoval u pátra Pia počas jeho pozemského života a po jeho smrti duchovne pri jeho hrobe.

Vždy je pre mňa tiež šťastnou príležitosťou stretnúť sa so synmi svätého Františka, ktorých tu dnes vidím v hojnom počte. Františkánsku spiritualitu mám veľmi rád. Jedna z mojich prvých apoštolských ciest do Talianska viedla k hrobu Serafínskeho otca v Assisi a všetci si určite pamätáte na ekumenický deň, ktorý sa tam slávil v októbri minulého roka. Nakoniec sa teším, že som v tomto chráme zasvätenom Panne Márii Milostiplnej. Iste, toto posvätné miesto zažilo v poslednom čase veľké duchovné ožiarenie vďaka dielu pátra Pia: ale ako sa toto dielo uskutočnilo, ak nie prostredníctvom neustáleho vylievania milosti, ktorá skrze Máriu zostupovala na zástupy ľudí, ktorí sem prichádzali hľadať pokoj a odpustenie?

Páter Pio bol ctiteľom Panny Márie, matky kňazov, ktorá pre nich plní osobitnú úlohu, aby sa pripodobnili najvyššiemu vzoru jej Syna.

2. Túžba napodobňovať Krista bola u pátra Pia obzvlášť živá. Od detstva spolupracoval s milosťou a už v pätnástich rokoch dostal od Boha dar jasne vidieť svoj život. Pri spomienke na tie časy nám hovorí: „Bezpečným miestom, útočiskom pokoja boli rady vojska Cirkvi. A kde ti môžem slúžiť lepšie, Pane, ako v kláštore a pod zástavou chudáka z Assisi? Nech mi Ježiš dá milosť byť menej nehodným synom svätého Františka, aby som bol príkladom pre svojich bratov.“

A Pán mu doprial, môžeme povedať, viac, ako sám očakával. V skutočnosti ako rehoľník veľkoryso žil ideál kapucínskeho brata, rovnako ako žil ideál kňaza. Z tohto dôvodu je aj dnes referenčným bodom, pretože v ňom našli osobitný ohlas a duchovnú odozvu dva aspekty, ktoré charakterizujú katolícke kňazstvo: schopnosť konsekrovať telo a krv Pána a schopnosť odpúšťať hriechy. Neboli oltár a spovednica dva póly jeho života? Toto kňazské svedectvo obsahuje posolstvo, ktoré je rovnako aktuálne i dnes.

3. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, čo učí Druhý vatikánsky koncil o sviatosti kňazstva, najmä v dekréte Presbyterorum ordinis.

Potvrdzuje tie základné a večné hodnoty kňazstva, ktoré sa vynikajúcim spôsobom realizovali v osobe pátra Pia. Samozrejme, ponúka aj nové perspektívy a nové formy svedectva, ktoré viac zodpovedajú mentalite dnešnej doby. Bolo by však veľkou chybou, ak by kňaz v dôsledku pomýlenej snahy o obnovu zabudol na tieto základné hodnoty, a určite sa nemožno odvolávať na koncil, aby sa takéto pochybenie ospravedlnilo.

Podstatným aspektom posvätnej služby, ktorý možno pozorovať v živote pátra Pia, je obeta, ktorú kňaz prináša v Kristovi a s Kristom ako obeť zmierenia a zadosťučinenia za hriechy ľudí. Kňaz musí mať stále pred očami klasickú definíciu svojho poslania, obsiahnutú v Liste Hebrejom:  „Každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy“  (Hebr 5, 1). Túto definíciu opakuje aj koncil, keď učí, že  „kňazi ako vysluhovatelia svätých vecí najmä pri obete svätej omše osobitným spôsobom konajú v osobe Krista, ktorý vydal samého seba ako žertvu na posvätenie ľudí“ (Presbyterorum ordinis, 13).

Toto Kristovo obetovanie sa musí dosiahnuť svoj najvyšší výraz v slávení eucharistickej obety. A kto by si nepamätal na zápal, s akým páter Pio prežíval Kristovo umučenie v omši? Preto si vážil svätú omšu, ktorú nazýval „obrovskou službou“, ako rozhodujúci moment spásy a posvätenia človeka prostredníctvom účasti na utrpení Ukrižovaného. „V omši,“ povedal, „je celá Kalvária“. Svätá omša bola pre neho „prameňom a vrcholom“, osou a stredobodom celého jeho života a diela.

4. Táto dôverná a láskyplná účasť na Kristovej obete bola pre pátra Pia zdrojom jeho oddanosti a pripravenosti pomáhať dušiam, najmä tým, ktoré sa zaplietli do osídiel hriechu a úzkosti ľudskej biedy.

Je to tak dobre známe, že sa tým nechcem zaoberať, ale chcel by som len zdôrazniť niekoľko bodov, ktoré sa mi zdajú dôležité, pretože aj tu nachádzame zhodu medzi správaním pátra Pia a učením koncilu.

Pokorní rehoľníci pokorne prijali vliatie „ducha milosti a rady“, o ktorom hovorí samotný koncil, toho ducha, ktorý musí pastierovi duší umožniť „pomáhať a riadiť ľud s čistým srdcom“ (porov. Presbyterorum ordinis, 7). Osobitne sa venoval – podľa iného koncilového učenia (porov. Presbyterorum ordinis, 9) – duchovnému vedeniu, pričom robil všetko pre to, aby pomohol dušiam objaviť a čo najlepšie využiť dary a charizmy, ktoré Boh udeľuje podľa svojej tajomnej štedrosti.

Aj to môže byť pre mnohých kňazov príkladom, aby obnovili alebo zlepšili „službu bratom“, tak prepojenú s ich špecifickým poslaním, ktoré vždy bolo a stále musí byť bohaté na duchovné plody pre celý Boží ľud, najmä v podpore svätosti a duchovných povolaní.

5. Ak je charakteristickým prvkom kňazstva udeľovanie sviatostí, táto služba nemôže byť v očiach ľudí dôveryhodná, ak kňaz zároveň nespĺňa požiadavky bratskej lásky. Aj v tomto smere dobre vieme, čo robil páter Pio: aký živý bol jeho zmysel pre spravodlivosť a milosrdenstvo, jeho súcit s trpiacimi a ako aktívne pre nich pracoval s pomocou schopných a veľkodušných spolupracovníkov. „V hĺbke tejto duše,“ povedal o sebe páter Pio, „sa mi zdá, že Boh do nej vlial veľa milostí, pokiaľ ide o súcit s biedou druhých, najmä s chudobnými v núdzi. . . Ak teda viem, že niekto trpí na duši i na tele, čo by som neurobil pred Pánom, aby som ho videl oslobodeného od jeho chorôb? Ochotne by som na seba vzal všetky jeho utrpenia, aby som ho videl spaseného, a odovzdal mu ovocie týchto utrpení, ak by mi to Pán dovolil.“

Chcem spolu s vami poďakovať Pánovi za to, že nám dal nášho drahého pátra, že ho v tomto nepokojnom storočí daroval tejto našej generácii. Svojou láskou k Bohu a bratom je znamením veľkej nádeje a vyzýva všetkých, najmä nás kňazov, aby sme ho v tomto poslaní lásky nenechali osamoteného.

Nech nám Panna Mária Ružencová, ktorej bol tak veľmi oddaný a ktorú si v tomto jej zasvätenom mesiaci osobitne uctievame, pomáha, aby sme boli dokonalými napodobňovateľmi jediného Majstra: jej Syna Ježiša.

S mojím láskavým požehnaním.

Preložené z vatican.va