Spiritualita starobylej omše | 3. časť
otec Chad Ripperger
Predchádzajúce časti:
III. Dokonalosť v cnosti
To nás privádza k ďalšej téme: dokonalosť v cnosti. Stará omša, nakoľko nás zbavuje vlastného ja, nás aj pokoruje. Je to potrebné, pretože každý z nás trpí pýchou. Okrem toho tým, že nám starý obrad nedáva kontrolu nad rituálom, plodí miernosť, cnosť, vďaka ktorej človek vo svojich reakciách a činoch nezachádza do extrémov. Existuje nespočetné množstvo príbehov o tom, ako sa veriaci a kňazi po účasti na novom obrade rozzúrili kvôli niečomu, čo urobil celebrant. Kňaz by nemal byť príčinou hnevu počas omše. Tým, že sa stáva príčinou hnevu, narúša miernosť veriacich. Mať pevne stanovený obrad, za predpokladu, že kňaz dodržiava rubriky a omšu hovorí úctivo, minimalizuje možnosť, že kňaz rozhnevá veriacich. Týmto spôsobom starý obrad zabezpečuje miernosť.
Pokora je koreňom cnosti v žiadostivej túžbe – teda to v nás, čo nás inklinuje k telesným dobrám. Pokora je cnosť, vďaka ktorej človek neposudzuje sám seba ako väčšieho, než je. Svätý Tomáš Akvinský nám hovorí, že je koreňom všetkých ostatných cností a že žiadna iná cnosť bez nej nemôže existovať. Stará omša vykorení pýchu a splodí pokoru, pretože nie je naším dielom ani naším produktom, ale produktom a dielom Boha. Navyše tým, že sa v nej stretávame s tajomným, ktoré je pre nás v tomto živote neprekonateľné, stará omša v nás prirodzene vyvoláva pocit našej malosti v porovnaní s Bohom. To následne zmierňuje naše správanie, pretože sme v prítomnosti niekoho, kto vyvoláva „úžas“, čo je ohromujúci pocit obdivu. „Úžas“ prirodzene spôsobuje, že sa zastavíme a uvažujeme o sebe vo svetle toho, čo je úžasné; zaujme nás, a preto riadi to, čo robíme. Starobylý rituál tým, že plodí pokoru a miernosť – na ktorých spočívajú všetky ostatné cnosti – nám pripomína slová Krista, ktorý povedal: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ Inými slovami: „Prispôsobujem sa pravde, nie som pyšný a neposudzujem sa ako väčší, než som, vo svojich reakciách nezachádzam do extrémov.“ To je to, čo si musíme priať pri každom obrade. Omša by k nám mala hovoriť – nie našimi slovami, ale slovami Krista. Týmto spôsobom možno tradičný rítus chápať tak, že metaforicky hovorí: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“
Omša | Fedor Bronnikov, 1869
Keď je raz miernosť a pokora na mieste, prirodzene nasleduje cnosť úcty. Úcta je cnosť obsiahnutá pod univerzálnejšou cnosťou spravodlivosti, presnejšie nábožnosti, v ktorej človek chová v úcte a vážnosti nejakú vec, zvyčajne posvätnú. Tradičný rítus nám pomáha uctievať tie veci, ktoré sú sväté, pretože po prvé – nadobúdame pokoru a uznávame veľkosť posvätných vecí. Po druhé, pristupujeme k Bohu v zmysle sebazapierania a podriadenosti, a v tomto ohľade tradičný rítus vyniká. Kňaz totiž v modlitbách často skláňa hlavu, pokľakáva a ponižuje sa, aby sa Boh mohol pozrieť na jeho konanie a potešiť sa.
Aj statočnosti učí starobylý rituál, ak nie inak, tak už len tým, že dáva najavo, že ide o duchovný boj. Hneď na úplnom začiatku, keď si kňaz odieva humerál, hovorí pritom modlitbu, v ktorej prosí nášho Pána o prilbu spásy, aby mohol odraziť nájazdy diabla. Aj preto, že kňaz nepodlieha liturgickej komisii pri rozhodovaní o tom, čo sa má a čo sa nemá robiť, tradičný obrad posilňuje kňaza a potvrdzuje mužné aspekty kňazstva.
Vrelo odporúčame článok o. Jamesa McLucasa o emaskulácii kňazstva (The Latin Mass, jar 1998), v ktorom tvrdí, že novšie obrady v skutočnosti vzali kňazovi to, čo je mužné: napr. úlohu zabezpečovať a chrániť svoju duchovnú rodinu. V starobylom rituáli on sám živí svoju duchovnú rodinu rozdávaním svätého prijímania. To tiež znamená, že môže chrániť posvätné tajomstvá. Systematické odstraňovanie všetkých týchto vecí, ktoré zdôrazňujú mužskú a otcovskú úlohu kňaza, oslabilo našu víziu kňazstva. Navyše máme tendenciu dostávať to, čo ponúkame ako príklad. Ak teda ľuďom predkladáme oslabený pohľad na kňazstvo, v ktorom je málo alebo vôbec nie je cnosť statočnosti, potom môžeme očakávať, že kňazi budú slabí a zženštilí a budú priťahovať seminaristov, ktorí ich budú nasledovať. Statočnosť je definovaná ako angažovanie sa v namáhavom dobre a starobylý rituál kňazovi poskytuje cestu k získaniu najväčšieho a najťažšieho druhu statočnosti: sebadisciplíny prostredníctvom sebazapierania.
Tradičný rituál rovnako zabraňuje aj porušovaniu spravodlivosti. Nový Kódex kánonického práva uvádza, že laici majú právo zúčastňovať sa na liturgii prednášanej podľa rubrík. Teraz však prítomnosť mnohých možností výberu narušila zmysel toho, že kňaz musí ľudu odovzdať, čo mu dlhuje; priebeh omše je na jeho uvážení. To vedie kňaza k tomu, že si môže robiť, čo sa mu zachce. Hoci cirkevné dokumenty jasne hovoria, že tak nemôže urobiť, faktom je, že všetky tieto možnosti obsahujú implicitný princíp „rob si čo chceš“. Preto keď sa rituál zoberie z rúk kňaza, prirodzene v nás všetkých plodí zmysel pre požiadavku spravodlivosti. Keď totiž kňaz urobí niečo, čo je v rozpore s rubrikami, alebo dokonca v rubrikách, ale zaradené ako voliteľné, dáva to ľuďom pocit, že kňazovi nejde ani tak o to, čo chce Boh, ako o to, čo chce on, najmä ak sa človeku, ktorý sa zúčastňuje na omši, daná možnosť nepáči. V konečnom dôsledku je obrad omše o Bohu a mal by hľadať najlepší spôsob, ako odovzdať Bohu to, čo mu patrí. To sa deje prostredníctvom hlbokého zmyslu pre spravodlivosť. Prostredníctvom obety Bohu a súladu rituálu s touto obetou si uvedomujeme, že vo vzťahu k Bohu nemáme nárok na spravodlivosť, nakoľko sme len stvorenia. Preto musí byť omša o Bohu, a nie o nás samých. Starobylý rituál nám pomáha zabudnúť a stratiť seba samých v uskutočňovaní spravodlivosti voči Bohu prostredníctvom Obety.
Tradičný obrad plodí vieru, nádej a lásku. Plodí vieru, pretože vyniká vyjadrením katolíckej teológie. Viera prichádza cez počúvanie a my počujeme vieru práve v modlitbách tohto obradu. Plodí nádej, pretože má hlboký zmysel pre transcendentno a pre našu účasť na transcendentne. Plodí lásku, pretože nám pomáha uvedomiť si, že uctievanie je o Bohu, nie o nás. Láska je definovaná ako láska k Bohu a blížnemu kvôli Bohu. Aj keď milujeme blížneho, musí to byť kvôli Bohu. Preto nám tento obrad pomáha sústrediť všetko na Boha, čím dáva nášmu duchovnému životu správny smer. Aj keby to tak nebolo, tradičný rituál plodí lásku už len preto, že drží na uzde ľudskú nedokonalosť, pretože odoberá človeku možnosť vnucovať sa ďalším, čím sa predchádza hnevu, zraneným citom a podobne.
IV. Vzostup v modlitbe
Posledným aspektom je vzostup v modlitbe. Už sme spomenuli ticho, ktoré je potrebné na vzostup do výšin modlitby. Hoci sa nevyžaduje pri hlasovej modlitbe, je potrebné pri mentálnej modlitbe a ostatných siedmich úrovniach modlitby. Svätý Augustín povedal, že žiaden človek nemôže spasiť svoju dušu, ak sa nemodlí. V súčasnosti je faktom, že mentálna modlitba a modlitba vo všeobecnosti sa v posledných tridsiatich rokoch medzi laikmi (a aj duchovenstvom) zrútila. Mám dojem, že tento vývoj v skutočnosti súvisí s obradom svätej omše. Teraz sa v novom obrade všetko sústreďuje okolo hlasovej modlitby a príliš sa zdôrazňujú spoločné aspekty modlitby. To viedlo ľudí k presvedčeniu, že len tie formy modlitby, ktoré sú vokálne a spoločné, majú skutočnú hodnotu. V dôsledku toho sa ľudia už nemodlia sami.
Na druhej strane tradičný rituál v skutočnosti podporuje život modlitby. Ticho počas omše učí ľudí, že sa musia modliť. Buď sa človek počas starého rituálu stratí v roztržitosti, alebo sa bude modliť. Ticho a povzbudenie k modlitbe počas omše učí ľudí, aby sa modlili sami. Aj keď sa, prísne vzaté, nemodlia sami, nakoľko by mali svoje modlitby a obety spájať s obetou a modlitbou kňaza, tieto úkony vykonávajú vnútorne a mentálne, a tak ich prirodzene disponujú k tejto forme modlitby. To je jeden z dôvodov, prečo sú ľudia po skončení omše podľa starého rituálu prirodzene tichší a majú tendenciu sa po nej modliť. Ak sa všetko robí vokálne a nahlas, tak keď sa hlasový prejav zastaví, ľudia si myslia, že sa to skončilo. Je veľmi ťažké prinútiť ľudí, ktorí sa zúčastňujú na omši podľa nového obradu, aby sa po nej riadne poďakovali modlitbou, pretože ich chute a schopnosti si zvykli na hlasné rozprávanie.
Starý obrad dáva človeku aj takpovediac chuť neba. Keďže oltár označuje deliacu čiaru medzi profánnym a posvätným, medzi nebeským a pozemským, a kňaz vystupuje k oltáru, aby priniesol obetu, tradičný obrad zanecháva v človeku pocit, že je s kňazom vtiahnutý do neba. Táto črta nás prirodzene vťahuje do modlitby a dáva pocit transcendentna a nadprirodzena, ktoré sú kľúčové v duchovnom živote. Početné odkazy na svätých podporujú zbožnosť, namiesto toho, aby ju umenšovali. Latinčina poskytuje zmysel pre tajomstvo. Krása rituálu, prostredie, ktoré z neho samotného prirodzene vyplýva (napríklad kostoly, ktoré sú vytvorené pre tradičný rituál), spev – to všetko vedie ku kontemplácii, hľadaniu toho, čo je vyššie.
Záver
Je zrejmé, že sme nevyčerpali všetky duchovné aspekty starého rituálu, ale štyri oblasti, ktorými sme sa zaoberali, ukazujú, že starobylý rituál a novšie formy majú odlišnú spiritualitu. Ak má Cirkev zachytiť zmysel pre transcendentno u veriacich, ak máme mať pokorných a svätých kňazov, ak máme mať obrad, ktorý je poháňaný láskou, a teda má Boha ako jediné ohnisko našich túžob a želaní, musí obnoviť tú liturgiu, ktorú vytvoril sám Boh, keď bol Kristus na zemi a ktorú dotváral prostredníctvom milujúcich rúk svätcov v priebehu dejín. Nemôžeme sa uspokojiť s liturgiou, ktorá je dielom našich vlastných rúk. Z tohto dôvodu sa neprikláňam k teórii, že musíme vytvoriť ďalší rituál. Potrebujeme späť Božie dielo, pretože ak starobylý rituál niečo robí, učí nás, že nepotrebujeme vlastné sebavyjadrenie. Potrebujeme Boha.
Výňatok z Topics on Tradition, Sensus Traditionis Press, 2013, s. 141 – 144