Spiritualita starobylej omše | 2. časť

otec Chad Ripperger

Predchádzajúca časť: Spiritualita starobylej omše | 1. časť

II. Sebazapieranie, odriekanie a umŕtvovanie

Druhým duchovným aspektom starobylého rituálu, ktorý sa v starom obrade prejavuje viacerými spôsobmi, je zmysel pre sebazapieranie a umŕtvovanie. Jedným z najjasnejších prejavov  sebazapierania v starom obrade je mlčanie. Keď sa stretneme s niekým, kto má neresť urečnenosti, prílišného rozprávania, je to zvyčajne preto, že tento človek je plný sám seba. Je faktom ľudskej prirodzenosti, že vždy, keď robíme niečo, čo je v súlade s našimi telesnými dispozíciami, máme z toho určité potešenie. Ľudia často hovoria o tom, že majú „náladu“ na určité veci a nie na iné, a keď dostanú vec, ktorá zodpovedá ich nálade, pociťujú z toho určité potešenie. S rozprávaním je to podobne: chute sa môžu pripútať k rozprávaniu, a to je presne to, proti čomu bojuje starý obrad. Tým, že vyžaduje od ľudí mlčanie, poskytuje príležitosť na to, aby sa z prítomných vytratila túžba rozprávať.

Mnohokrát som sa rozprával s laikmi, ktorí prišli na starý obrad po prvýkrát, a často si všimli, že v nich vyvolával žiadostivý odpor kvôli mlčaniu. Samozrejme, nevyjadrujú to presne takýmto spôsobom, ale z ich rozprávania, je jasné, že sa im nepáči, že sa na nich nehovorí a že niektoré veci nehovoria sami. Svätý Ján z Kríža hovorieval, že predtým, ako vstúpi do mystickej kontemplácie, jeho „dom“, ako sám seba nazýval, celý utíchne; a tým myslel, že všetky jeho žiadosti a schopnosti sa utíšili. Je to pre nás znamenie, že musíme byť ticho, musíme sa zbaviť seba samých, aby sme mohli vystúpiť na výšiny dokonalosti, a stará omša napomáha tomuto pochopeniu. Okrem toho nás učí, že nemusíme byť stredobodom pozornosti a že na to, aby mal obrad hlbší zmysel a význam nemusíme rozprávať.

Omša v katedrále svätého Štefana | Jindřich Tomec, okolo 1928

Starý rituál tiež podporuje pocit odstupu na strane kňaza a ľudu, pretože rituál je úplne určený svätou Matkou Cirkvou. V Starom zákone vidíme, že Boh dal veľmi podrobné pokyny, ako ho treba uctievať. To je kľúčové pre pochopenie liturgie z dvoch hľadísk. Prvý spočíva v tom, že liturgia nie je naším konaním, je to konanie Boha prostredníctvom kňaza; nie je to niečo, čo robíme my, ale v podstate Boh, pretože posvätenie sa nemôže uskutočniť bez Boha, ktorý je prvou príčinou Obety. Druhý spôsob spočíva v tom, že je to Boh, a nie my sami, kto určuje, ako ho budeme uctievať. Toto je jeden z najpozoruhodnejších nedostatkov modernej doby: túžba určiť si sami, ako budeme uctievať Boha. Je to chybné, pretože je na Bohu, aby nám povedal, aký druh uctievania sa mu páči alebo nepáči, a preto by mal byť iba on tým, kto určuje rituál. Už bolo spomenuté, že Boh postupom času formoval liturgiu prostredníctvom svätých, ktorí boli naplnení láskou k Bohu – všetko, čo robili, pochádzalo od neho a viedlo späť k nemu. Starý obrad nám dáva dôležitú duchovnú lekciu – ak chceme byť svätí a milí Bohu, našou úlohou je prispôsobiť sa liturgii a nie robiť z liturgie niečo, čo sme si sami vytvorili, alebo ju prispôsobovať sebe.

Navyše, keďže je to Boh, kto musí určovať rituál, učíme sa, že omša nie je o nás, ale o Bohu. My sme len druhoradým aspektom obradu. V starobylom obrade sa to jasne prejavuje v tom, že sa nám odoberá kontrola nad liturgiou, a tým spoznávame, že nie je o nás. Hoci našou túžbou je mať zo svätej omše úžitok, náš úžitok sa v konečnom dôsledku musí vzťahovať späť na Boha; to znamená, že sa stávame svätými, pretože to Bohu prináša väčšiu slávu. Takže aj aspekty, ktoré sa nás týkajú, sú v konečnom dôsledku o Bohu.

Tým, že tradičný rítus určuje, ako sa má obrad vykonávať, poskytuje kňazovi dva dôležité duchovné prínosy. Prvým je pokoj, pretože môže ísť a prispôsobiť sa Božej vôli tým, že sa bude riadiť rubrikami omše, keďže sú vopred určené; ako kňaz ani len nedokážem dostatočne vyjadriť, aký veľký pocit slobody to dáva. Nemusí sa trápiť nad tým, čo vyberie a povie, pretože by sa obával, čo si o tom pomyslí zhromaždenie. Nemusí počúvať liturgický výbor, ktorý sa mu snaží povedať, čo má robiť. Druhá vec je, že to kňaza učí sebazapieraniu a niekedy aj umŕtvovaniu, keď  rituál nie je pod jeho mocou. Omša nie je o kňazovi, nemusí ju udržiavať jeho osobnosť. Samozrejme, iba kňaz môže obetovať omšu, ale keď celý rituál určuje Cirkev, ktorá je Vox Dei, Hlas Boží, môže na seba zabudnúť. Umožňuje mu zabudnúť na seba a na všetko ostatné, aby mohol dokonale vstúpiť do tajomstva a prítomných posvätných skutočností, a tak z nich mať čo najväčší úžitok. Najdokonalejším spôsobom koná in persona Christi – v osobe Krista, pretože jeho vlastná osobnosť je minimalizovaná a on sa môže viac pripodobniť Kristovi. Keďže omšu slúži tvárou k Bohu, a nie k ľuďom, jeho vlastná osobnosť alebo jej nedostatok nie je tým, čo udržuje obrad. Je schopný nechať svoju vlastnú osobnosť ustúpiť do pozadia, aby sa mohol plne sústrediť na účasť na Bohu. Keď tu hovoríme o službe, myslí sa tým, že kňaz slúži predovšetkým Bohu. Príliš často, keď sa pojem „služba“ používa v súvislosti s kňazstvom, myslí sa ňou nejaký druh sociálnej služby, a nie jej skutočný význam služby Bohu.

Stará omša má len dva druhy možností, pričom oba sú prísne regulované. Prvá spočíva v tom, že v určitých dňoch sa podľa určitých podmienok môžu slúžiť votívne omše; to je však niečo externé voči rituálu. Druhá spočíva v tom, že za určitých okolností a v určitých dňoch možno k propriám pridať vopred určené nepovinné modlitby, napríklad modliť sa za dážď, za mier alebo niečo podobné. Tieto sú však prísne regulované, aby kňaz pochopil, že sa síce môže rozhodnúť ich vykonať, ale kedy a ako, to nie je úplne na ňom. Ide o to, aby sa možnosti v rámci rituálu minimalizovali, aby sa podporovala poslušnosť voči nadriadeným, sebazapieranie a obmedzovanie vlastnej vôle, čo je všetko potrebné pre duchovný život. Ak je povolených mnoho možností, v skutočnosti to pôsobí proti sebazapieraniu kňaza a podporuje to jeho svojvôľu, pretože rituál sa stáva predmetom jeho voľby. Zanecháva to v ňom aj dojem, že liturgia je v skutočnosti jeho dielom, a nie činom, ktorý vykonáva Boh skrze neho.

Nedostatok možností na výber učí kňaza odpútanosti a aj laikov učí sebazapieraniu, pretože vedia, že sa nemôžu pokúšať manipulovať kňaza, aby robil v liturgii to, čo chcú, keďže to nie je v jeho moci. Odpútanosť je kľúčom k akejkoľvek diskusii o liturgii a k akémukoľvek zdravému duchovnému životu. Moderný človek stratil akúkoľvek odpútanosť, pokiaľ ide o liturgiu, a neustále ju podriaďuje svojim chúťkam. Potrebujeme však odstup a každá diskusia o liturgickej obnove si vyžaduje, aby sa ľudia najprv odpútali od toho, čo chcú, aby mohli spoznať, čo chce Boh. Okrem toho množstvo možností a nedostatok odpútania v liturgii viedli k istému druhu imanentizmu. Imanentizmus je filozofia alebo predstava, ktorá tvrdí, že všetko dôležité sa týka nás a pochádza od nás. Ak to nepochádza od nás, potom to nemá žiadny význam ani dôležitosť. Imanentizmus pochádza z dvoch latinských slov in a manere, ktoré znamenajú zostať v. Keďže človek sám nie je schopný dosiahnuť nebesá (Babylon a pelagiánske herézy to jasne ukázali), liturgia musí byť od Boha a o Bohu, aby nás vytiahla z nás samých a vypestovala v nás zmysel pre nadprirodzeno, ktorý je v srdci človeka hlboko zakorenený.

Starobylá liturgia poskytuje aj hĺbku duchovnému životu človeka z troch dôvodov. Prvým je, že nás vyvádza z nás samých a privádza nás k Bohu; ak zostaneme sami v sebe a ak si vytvoríme liturgiu, ktorá je podľa nášho rozmaru a v konečnom dôsledku o nás, potom sme odsúdení na plytkosť a povrchnosť. Naopak, nakoľko sa liturgia vymyká z našich rúk, uvedomujeme si, že nás presahuje, je tajomná, a nakoľko je o Bohu, môžeme ju navždy kontemplovať. Druhým dôvodom je, že je založená na tradícii. Tradícia poskytuje mechanizmus, v ktorom sa človek môže zveriť Bohu, ktorý tradíciu stvárňuje, namiesto toho, aby ju sám ovládol a tradíciu odhodil. Inými slovami, tradícia poskytuje mechanizmus, vďaka ktorému sa duchovné a liturgické dedičstvo svätých môže odovzdať každej generácii, ktorá ho môže využívať na svoj duchovný prospech. Podobne ako niekto, kto nepozná svoje historické korene, a preto nepozná sám seba, aj moderný človek sa rozhodol odmietnuť liturgickú tradíciu a nahradiť ju sebou samým, len aby sa stratil sám v sebe a nikdy sa skutočne nepochopil. Tradícia poskytuje mladým ľuďom spôsob, ako sa zakotviť v múdrosti minulosti. To sa týka nielen záležitostí kultúry a spoločnosti, ale aj liturgie a duchovného života.

Treťou vecou, ktorú poskytuje starobylá liturgia, je repetícia – opakovanie. Moderný človek dnes opakovanie zavrhol, pretože je fixovaný na novosť. Novosť našim chúťkam prirodzene prináša potešenie, ale nemusí nevyhnutne znamenať hĺbku. Vstúpiť do niečoho do hĺbky si vyžaduje čas a opakované uvažovanie o veci. Ako hovoríme po latinsky: repetitio mater discendi – opakovanie je matka učenia. Táto zásada platí nielen pre vzdelávanie, ale aj pre náš duchovný život. Opakovaním modlitby sa jej význam stáva pre nás známejším, a preto je možné do nej vstúpiť dokonalejšie a s väčšou hĺbkou. Keďže starobylý obrad neumožňuje novoty, ale opakovanie, poskytuje ľuďom spôsob, ako sa môžu sústrediť na prítomné tajomstvá, a nie na neustále sa vynárajúce novoty. Vďaka tichu, ktoré upokojuje naše schopnosti, a opakovaniu, ktoré charakterizuje každú omšu, sme schopní zúčastniť sa a dokonalejšie vstúpiť do jej tajomstiev. Príliš často sa účasť stotožňuje s fyzickou aktivitou namiesto vyššej a aktívnejšej formy účasti, ktorou je účasť duchovná.

Novosť plodí duchovné obžerstvo. Pod duchovným obžerstvom sa rozumie duchovná chyba, pri  ktorej sa človek len zaoberá a teší z Bohom poslaných telesných a duchovných útech, namiesto toho, aby ich využíval ako prostriedok v raste ku svätosti. Duchovné obžerstvo sa vyskytuje vtedy, keď ľudia robia duchovné alebo náboženské veci iba kvôli nejakej úteche či potešeniu, ktoré z nich majú, a tak sa cieľom ich činnosti stáva skôr toto potešenie než samotný Boh. Novosť plodí duchovné obžerstvo, pretože ľudia majú sklon myslieť si, že novšie je vždy lepšie, a tak im každá novota prináša nejaké nové potešenie. Tu vidíme, že novosť sa môže ľahko zvrhnúť na udržiavanie zábavy pre ľud, ale nebezpečenstvo spočíva v tom, že pokiaľ podnecuje človeka, aby prestal hľadieť na Boha a upol sa na novotu, ktorá uspokojuje jeho chúťky, bráni jeho duchovnému rastu. Všetci svätí duchovní spisovatelia varujú, že duchovné obžerstvo je pre duchovný život veľmi nebezpečné.

Starobylý rituál však duchovné obžerstvo ničí na troch úrovniach. Po prvé, všetko mlčanie odoberá našim chúťkam túžbu rozprávať. Je fakt, že niektorí ľudia majú radi hlasovú modlitbu kvôli „duchovnému opojeniu“, aby sme použili zdegenerovaný termín zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, ktoré pramení z rozprávania. Po druhé, opakovanie zabezpečuje, že chute, ktoré neustále chcú niečo nové, nie sú uspokojené. Opakovanie v duchovnom dobre je niečo, čo sa oceňuje na intelektuálnej úrovni, nie na úrovni apetítu. Naše chute sa môžu nudiť, keď zažívame tú istú vec; na druhej strane intelekt je schopný vidieť hodnotu veci zakaždým, keď sa s ňou stretne. Po tretie, isté potešenie pramení z toho, že máme niečo pod kontrolou. To je ďalší dôvod, prečo musí byť rituál stanovený alebo určený Cirkvou, a nie nami samými. Pokiaľ je totiž rituál určený naším výberom spomedzi viacerých možností, a nie podľa univerzálnych zákonov Cirkvi, máme určité potešenie z toho, že ho máme pod kontrolou. Ale to znamená podriadiť duchovné dobro našim prirodzeným túžbam.

Okrem toho, hoci to nie je súčasťou samotných novších rituálov, niektoré formy hudby, ktoré sa v nich používajú, sa používajú skôr kvôli určitému zmyslovému alebo chuťovému potešeniu, ktoré z hudby plynie, než pre ich užitočnosť pri priťahovaní mysle a vôle k užšiemu spojeniu s Bohom. To vedie k tomu, že si ľudia mýlia príjemný zážitok so skutočným prežívaním Boha. V konečnom dôsledku to vedie ľudí k tomu, že si myslia, že autentické zážitky Boha sú vždy príjemné. Zatiaľ čo v budúcom živote skutočne sú vždy príjemné, v tomto živote sú pre nás skúsenosti s Bohom často namáhavé a nesmierne bolestivé – nie pre nejakú chybu v tom, ako s nami Boh zaobchádza, ale pre naše nedokonalosti a hriešnosť, ktoré nám spôsobujú bolesť. Ako raz povedala svätá Terézia z Avily: „Bože, ak takto zaobchádzaš so svojimi priateľmi, niet divu, že ich máš tak málo.“

Ide o to, že hudba a všetky ostatné aspekty obradu by mali byť zamerané na odvykanie ľudí od zmyslových pôžitkov a útechy ako opory ich duchovného života. Preto gregoriánsky chorál, ktorý sa odvoláva na intelekt a vôľu, prirodzene plodí modlitbu, ktorá je definovaná ako pozdvihnutie mysle a srdca k Bohu. Gregoriánsky chorál neoslovuje emócie ani chúťky človeka; krása spevu nás skôr prirodzene vťahuje do kontemplácie Božích právd a tajomstiev obradu.

Návratom k našej diskusii o liturgických možnostiach – tým, že máme vopred určený rituál univerzálnymi zákonmi Cirkvi, sa vyhneme tomu, aby jeden človek vnucoval svoje danosti a svoj vlastný duchovný život, resp. jeho nedostatok ostatným účastníkom omše. Inými slovami, vyhýbame sa tomu, aby sa niekto vnucoval alebo zasahoval do duchovného života laikov svojimi rozhodnutiami, ktoré vyplývajú z jeho vlastných vnútorných daností a duchovného života. Keďže ľudia sa prirodzene líšia v danostiach, keď sa obrad stane produktom jedného jednotlivca alebo dokonca niekoľkých, stráca svoju duchovnú príťažlivosť pre zvyšok ľudí, ktorí nemusia zdieľať rovnaké dispozície.

Tradičný obrad sa tomuto úskaliu vyhýba tým, že určuje samotný rituál. Jednou z výhod starobylého obradu je, že nezáleží na tom, ktorú farnosť navštevujete; všade je rovnaký. Nakoľko možnosti nového obradu umožňujú partikularizáciu rituálu, prestáva byť katolíckym (teda univerzálnym). V skutočnosti sa v dobe hypermobility zdá byť zmena rituálu obzvlášť nerozvážna. Uvedomil som si to, keď som išiel do Ríma a zúčastnil sa na omši v taliančine. Keby bola omša v latinčine podľa starobylého obradu, cítil by som sa na omši ako doma; namiesto toho som mal dojem, že som len pozorovateľ zvonka. Práve preto latinčina a pevný obrad umožňujú, aby omša mala univerzálnu príťažlivosť: človek sa na nej môže zúčastniť v každej krajine, v každej farnosti na svete a stále sa bude cítiť ako doma. Aj keď v cudzej krajine nemusíme rozumieť homílii alebo kázni, môžeme sa do obradu vžiť s rovnakou hĺbkou a zápalom ako v našej domácej farnosti. Tým sa tiež vyhneme nešťastnému problému, keď ľudia takpovediac nakupujú medzi farnosťami a snažia sa nájsť kňaza, ktorého výber možností omše vyhovuje ich vlastným danostiam.

Latinčina poskytuje aj istú formu sebazaprenia tým, že preklad obradu vyníma z rúk pochybných činiteľov. Inkluzívny jazyk je klasickým príkladom toho, čo sme opisovali: túžba malej skupiny vnútiť svoju vlastnú spiritualitu všetkým ostatným. Túžba po inkluzívnom jazyku je prejavom očakávania, že rituál by sa mal prispôsobiť skupine, a nie naopak. Latinčina túto myšlienku podkopáva, pretože všetci, ako hovorí pápež Ján XXIII. v diele Veterum Sapientia, sú si pred latinským jazykom rovní. Latinčina nás núti k istému druhu sebazapierania, pretože nemôžeme manipulovať s jazykom podľa vlastných predstáv. Taktiež bráni sklonu kňaza k ad lib – k vnucovaniu svojich osobných dispozícií účastníkom omše.

Latinčina, fixné rubriky – tieto veci nás zbavujú nášho ja, aby sme sa mohli stať ničím. Svätý Ján z Kríža často poznamenával, že musíme byť ničím, aby sa Boh v nás mohol stať všetkým, alebo ako v slovách svätého Jána Krstiteľa (ktoré môžeme aplikovať na starobylý obrad): „On musí rásť a mňa musí ubúdať.“ Zbaviť sa seba samého – čo v nás vykonáva starobylý rituál – je požiadavkou každej autentickej spirituality.

Výňatok z Topics on Tradition, Sensus Traditionis Press, 2013, s. 135 – 140