Spiritualita starobylej omše | 1. časť
otec Chad Ripperger
Prinášame Vám výňatok z knihy Topics on Tradition otca Chada Rippergera, konkrétne jej ôsmu kapitolu, ktorá rozoberá duchovné princípy omše všetkých vekov. Tento článok obsahuje úvod a vysvetlenie prvého zo štyroch princípov.
Medzi liturgikmi a teológmi sa všeobecne považuje za pravdivé, že každá forma rituálu stelesňuje určitý druh spirituality, ktorý je vlastný tomuto rituálu. Tak napríklad východné obrady majú tendenciu zdôrazňovať tajomné aspekty duchovného života, ako aj úlohu ikon pri podpore úcty k Pánovi Ježišovi, Panne Márii a ku svätým. Starobylý obrad omše stelesňuje spiritualitu a duchovné poučenia, ktoré môžu osloviť každú generáciu a každú dobu. Pod starobylým obradom sa myslí ten obrad, ktorý kodifikoval svätý Gregor Veľký a ktorý v priebehu storočí prešiel veľmi pomalým organickým vývojom. Posledný promulgovaný misál, ktorý sa teší tomuto organickému rastu, je misál z roku 1962.
V Cirkvi dnes prevláda názor, že liturgický vývoj stredoveku bol v skutočnosti úpadkový a že sa musíme vrátiť do apoštolskej a prvotnej Cirkvi, aby sme spoznali, čo je to skutočná liturgia, ako aj Božiu vôľu týkajúcu sa liturgie. To je však zásadne chybná predstava. Odhliadnuc od toho, že moderní odborníci na liturgiu (a pod pojmom moderní myslím odborníkov približne posledných 100 rokov) neboli presní v chápaní liturgie prvotnej Cirkvi, predstava, že stredoveký liturgický vývoj bol nejakým spôsobom odchýlkou, je v skutočnosti odmietnutím toho, čo bolo autentickým vývojom založeným na chápaní omše ako obety. Okrem toho sa takéto osobnosti rady odvolávajú na obdobie, keď bola liturgia údajne „nedotknutá“, čím zvyčajne myslia to, že zodpovedala ich chybnej teológii omše ako pokrmu.
Nejde tu o lekciu z dejín, ale o to, aby sme vysvetlili jeden z predpokladov tejto eseje – že starobylý obrad omše je v skutočnosti produktom ruky Boha, ktorý v priebehu dejín používal svätcov, aby tento obrad rozvíjal podľa svojho svätého zámeru. Túžba odmietnuť naše liturgické dedičstvo sa mi zdá byť v skutočnosti túžbou odmietnuť tie veci, ktoré urobil Boh. Nakoľko liturgia je dielom Boha a svätcov, v samotnej povahe rituálu sú obsiahnuté určité duchovné princípy, ktoré sú hodné zamyslenia. Je zrejmé, že ich nemôžeme všetky vyčerpať, preto sa obmedzíme na štyri: 1) vedomie našej vlastnej hriešnosti, 2) potreba sebazaprenia, 3) dokonalosť v čnostiach a 4) určité aspekty modlitby. Toto všetko sú základné prvky každého zdravého duchovného života.
I. Vedomie hriechu
Prvým je, opäť, uvedomenie si vlastnej hriešnosti. Starobylý obrad svätej omše sa začína modlitbami pri päte oltára, ktorými kňaz začína svätú omšu, pričom sa orientuje na oltár – oltár svojej mladosti. Oltár je, samozrejme, miestom, kde sa koná obeta za naše hriechy, a kňaz prosí Boha, aby posúdil jeho úmysel. Hneď je jasné, že na tomto svete existujú dobrí a zlí ľudia. Keďže Confiteor sa vyžaduje pri každej omši, starobylý rituál nám dáva jasne najavo, že sme zhrešili, a kňaz a neskôr aj ľud vyznávajú svoje hriechy nielen Bohu, ale aj celému nebeskému dvoru – teda konkrétnym svätým, ako aj všetkým svätým všeobecne. Samotný kňaz musí vyznať svoju hriešnosť nezávisle od ľudu, čo je pre nich príkladom a zároveň znakom toho, že kňaz si má byť veľmi dobre vedomý svojej osobnej hriešnosti. Kňaz počas celého obradu opakovane žiada o zmytie a odpustenie, aby si vypestoval pocit pokory a nehodnosti pred Bohom a aby teda mohol vykonávať funkciu, ktorá mu prináleží. Žiadneho kňaza, ktorý tieto modlitby berie vážne, nemôže premôcť pýcha. Keď kňaz vystupuje k oltáru, prosí, aby boli odňaté hriechy ľudu, a potom, keď vzdáva úctu oltáru, výslovne prosí, aby boli odpustené všetky jeho hriechy.
Následne zaznie Kyrie, ktoré je prosbou o Božie milosrdenstvo, a pred evanjeliom kňaz opäť prosí, aby jeho srdce a pery boli očistené. Okrem Confiteor je azda najpozoruhodnejšia spomienka kňaza na jeho hriechy obsiahnutá v modlitbe ofertória Suscipe, sancte Pater. Kňaz počas tejto modlitby hovorí, že obetuje nepoškvrnenú Hostiu, aby „odčinila moje nespočetné hriechy, previnenia a nedbalosti“.
Je potrebné, aby si kňaz neustále pripomínal svoju hriešnosť a sklon k zlému, aby bol motivovaný vykoreniť hriech zo svojho života. Kňaz to má robiť aj preto, aby si uvedomil svoju nehodnosť prinášať obetu omše a potrebu usilovať sa o čistotu a svätosť, aby ju mohol dôstojne prinášať. Keďže prvým krokom k posvätenej dokonalosti je uvedomenie a priznanie si vlastnej hriešnosti, tieto modlitby sú pre duchovný život kňazov veľmi dôležité. Nikto z nás, ktorí si uvedomujeme škandály a hriechy spojené s kňazmi za posledných štyridsať rokov, by si nemal želať, aby boli tieto modlitby vyňaté z ofertória či celej omše. Laici si musia želať, aby bol kňaz bez hriechu, a jedným zo spôsobov, ako to uľahčiť, je uvedomiť si skrze modlitby svätej omše, že kňaz prináša túto obetu nielen za ľud, ale aj za seba. Ak má kňaz citlivé svedomie a vie, že musí zostať čistý kvôli prinášaniu obety omše, zaslúži od Boha viac milostí pre ľud. Dnes sa hovorí, že pokiaľ je omša platná, na stave kňaza nezáleží. Je síce pravda, že kňaz nemusí byť v stave milosti, aby obetoval svätú omšu platne, napriek tomu má však povinnosť byť čo najsvätejší, aby zaslúžil viac pre tých, ktorí sú pod jeho pastoračnou starostlivosťou.
Pri svätej omši sú samozrejme dva druhy zásluh. Prvým je vlastná obeta Pána Ježiša, v ktorej sa skrze ruky kňaza obetuje Bohu Otcovi pre naše vykúpenie. Tu máme na mysli skutočnosť, že omša je účasťou na obete Kalvárie a zásluhy plynúce z tejto Obety sú nekonečné, pretože To, čo sa obetuje, je nekonečné. Okrem tejto základnej či primárnej zásluhy však existuje aj sekundárna zásluha, ktorá pramení z troch vecí: (1) zo svätosti kňaza, (2) zo svätosti ľudí, ktorí pripájajú svoje vlastné osobitné obety k Obete kňaza, a (3) zo samotného obradu. Aby sme zo svätej omše získali viac ovocia, musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme pomohli kňazovi byť svätým, napríklad tým, že za neho budeme obetovať svoje modlitby a umŕtvovanie, aby získal svätosť života. To je však možné len vtedy, keď kňazovi neustále pripomíname jeho schopnosť upadnúť do hriechu, ak sa nespolieha na Božiu milosť. Nepomôže nám, ak budeme túto skutočnosť ignorovať a odstránime ju z rituálu. Naopak, vedomie našej hriešnosti je absolútne nevyhnutné pre náš duchovný pokrok a starobylému obradu v tomto smere nič nechýba.
Slovo kultúra pochádza z latinského slova „cultus“. Aj keď nám naša téma nedovoľuje zachádzať príliš ďaleko do diskusie, mali by sme si uvedomiť, že kult – teda liturgia alebo rituály prevládajúceho náboženstva – vlastne určuje kultúru spoločnosti. Videli sme to historicky počas protestantských povstaní a videli sme to dokonca aj za nášho života: keď Cirkev zmenila rituál omše, katolícka subkultúra tohto národa (v USA, pozn. prekl.) sa zrútila. Ide o to, že ak chceme premeniť našu kultúru, musíme mať rítus, ktorý má živé vedomie našej hriešnosti; ak očakávame, že naša spoločnosť bude mať vedomie hriechu, kňaz pristupujúci k oltáru si musí byť vedomý svojej vlastnej hriešnosti. Keďže všetky milosti prichádzajú na svet prostredníctvom Katolíckej cirkvi, ak je náš rituál nedostatočný, potom možno oberieme svet o milosti, ktoré má nami ponúkaný rituál priniesť.
Výňatok z Topics on Tradition, Sensus Traditionis Press, 2013, s. 133 – 135