Umŕtvovanie podľa svätého Apoštola

Páter Reginald Garrigou-Lagrange, O. P.

Svätý Pavol vo svojich listoch obšírne vysvetľuje evanjeliové učenie o potrebe umŕtvovania. Často sa citujú jeho slová: „Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý.“ (I Kor 9, 27). Podobne hovorí aj Galaťanom: „Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami. Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme.“ (Gal 5, 24 – 25).

Svätý Pavol nielenže potvrdzuje nevyhnutnosť umŕtvovania, ale uvádza dôvody, ktoré možno zúžiť na štyri; sú to práve tie, ktoré praktický naturalizmus nezohľadňuje. Umŕtvovanie všetkého, čo je v nás neprimerané, je nevyhnutné: 1. kvôli dôsledkom prvotného hriechu; 2. kvôli dôsledkom našich osobných hriechov; 3. kvôli nekonečnému povzneseniu nášho nadprirodzeného cieľa; 4. pretože musíme napodobňovať nášho ukrižovaného Pána.

Keď vezmeme do úvahy tieto rôzne motívy, uvidíme, čo je pre svätého Pavla vnútorné a vonkajšie umŕtvovanie. Pripája sa k mnohým cnostiam, keďže každá z nich vylučuje opačné neresti, a najmä k cnosti pokánia, ktorá by mala byť inšpirovaná láskou k Bohu a ktorá má za cieľ zničiť v nás následky hriechu ako urážky Boha.

Dôsledky prvotného hriechu

Svätý Pavol najprv načrtáva paralelu medzi Kristom, pôvodcom našej spásy, a Adamom, pôvodcom našej skazy, a všíma si dôsledky prvotného hriechu. Rimanom hovorí: „skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť“ (Rim 5, 12). A opäť: "Všade, kde je človek hriechom, je človek hriechom: „ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi… Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť... skrze Ježiša Krista, nášho Pána“ (tamže, 19 – 21). Spolu s neduhmi a chorobami je jedným z dôsledkov prvotného hriechu aj smrť, ale je tu aj žiadostivosť, o ktorom hovorí svätý Pavol, keď hovorí: „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu,“ (Gal 5, 16 – 17).

Podľa Apoštola je to stav „starého človeka“, teda človeka takého, aký sa narodil z Adama, s padlou a zranenou prirodzenosťou. Čítame to v Liste Efezanom: „ak ste vôbec o ňom počuli a v ňom boli vyučení… že máte odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy, a obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania, obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti.“ (Ef 4, 21 – 24). 

V rovnakom duchu píše svätý Pavol Kolosanom: „Neluhajte si navzájom vy, čo ste si vyzliekli starého človeka s jeho skutkami a obliekli ste si nového, toho, čo sa obnovuje, aby mal pravé poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril.“ (Kol 3, 9 – 10).

Opäť píše Rimanom: „Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?“ (Rim 7, 22 – 24).

Starý človek, taký, aký sa narodil z Adama, má vo svojej zranenej prirodzenosti určitý nedostatok rovnováhy. To bude zrejmé, ak si pripomenieme povahu pôvodnej spravodlivosti. V nej existovala dokonalá harmónia medzi Bohom a dušou, stvorenou na to, aby ho poznala, milovala a slúžila mu; a tiež medzi dušou a telom. V skutočnosti, kým bola duša podriadená Bohu, vášne alebo zmyslové city boli poslušné správnemu rozumu osvietenému vierou a vôli oživenej láskou. Samotné telo sa na tejto harmónii podieľalo výsadou v tom zmysle, že nepodliehalo chorobe ani smrti.

Prvotný hriech zničil túto harmóniu. Prvý človek svojím hriechom, ako hovorí Tridentský koncil, "stratil pre seba i pre nás svätosť a pôvodnú spravodlivosť" a odovzdal nám padlú prirodzenosť, zbavenú milosti a zranenú. Bez toho, aby sme upadli do preháňania jansenistov, musíme spolu so svätým Tomášom uznať, že sa rodíme s vôľou odvrátenou od Boha, náchylnou k zlému, slabou vzhľadom k dobru, s rozumom náchylným k omylom, s citlivými chúťkami silne náchylnými k neprimeranému pôžitku a k hnevu, zdrojom každého druhu nespravodlivosti. Odtiaľ pramení pýcha, zabúdanie na Boha, egoizmus vo všetkých jeho podobách, často hrubý, takmer nevedomý, ktorý chce za každú cenu nájsť šťastie na zemi bez toho, aby sa usiloval o niečo vyššie. V tomto zmysle môžeme skutočne povedať spolu s autorom Imitácie: „Príroda navrhuje za svoj cieľ seba, ale milosť robí všetko čisto z lásky k Bohu.“ Svätý Tomáš hovorí rovnakým spôsobom: „Neprimeraná láska k sebe je príčinou každého hriechu“.

Otcovia, najmä Beda Ctihodný, vo svojom výklade podobenstva o milosrdnom Samaritánovi uvádzajú, že padlý človek je nielen zbavený milosti a výsad stavu pôvodnej spravodlivosti, ale je dokonca zranený vo svojej prirodzenosti. „Hriechom prvého rodiča bol človek zbavený milosti a zranený na svojej prirodzenosti.“ Vysvetľuje sa to najmä tým, že sa rodíme s vôľou odvrátenou od Boha, priamo odvrátenou od nášho nadprirodzeného posledného cieľa a nepriamo od nášho prirodzeného posledného cieľa; každý hriech proti nadprirodzenému zákonu je totiž nepriamo v rozpore s prirodzeným zákonom, ktorý nás zaväzuje poslúchať všetko, čo nám Boh prikáže.

Tento neporiadok a slabosť vôle v padlom človeku sa prejavuje tým, že bez uzdravujúcej milosti nemôžeme milovať Boha, pôvodcu našej prirodzenosti, účinne a viac ako seba samých. Je tu aj neporiadok žiadostivosti, ktorý je dostatočne viditeľný, aby v ňom svätý Tomáš spozoroval „celkom pravdepodobný znak prvotného hriechu“, znak, ktorý pridáva svoje potvrdenie k tomu, čo hovorí zjavenie o hriechu prvého človeka. Na mieste pôvodnej trojitej harmónie (medzi Bohom a dušou, medzi dušou a telom, medzi telom a vonkajšími vecami) sa objavuje trojitý neporiadok, o ktorom hovorí svätý Ján, keď píše: „Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela, ani žiadostivosť očí, ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta.“ (1 Jn 2, 16).

Krst nás nepochybne očisťuje od prvotného hriechu tým, že na nás aplikuje Kristove zásluhy, takže nám dáva posväcujúcu milosť a vliate čnosti. Čnosťou viery je teda náš rozum nadprirodzene osvietený a čnosťami nádeje a lásky sa naša vôľa obracia k Bohu. Dostávame aj vliate čnosti, ktoré napravujú zmyslové chute. V pokrstených, ktorí zotrvávajú v stave milosti, však zostáva pôvodná slabosť, rany v procese hojenia, ktoré nám niekedy spôsobujú utrpenie a ktoré nám zostávajú, ako hovorí svätý Tomáš, ako príležitosť na boj a zásluhy.

Takto hovorí svätý Pavol Rimanom: „Veď vieme, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené, aby sme už neotročili hriechu.“ (Rim 6, 6). Tento „starý človek“ musí byť nielen umiernený, regulovaný; musí byť umŕtvený alebo prinútený zomrieť. Inak sa nám nikdy nepodarí získať nadvládu nad našimi vášňami a zostaneme viac-menej ich otrokmi. To bude znamenať odpor, ustavičný boj medzi prirodzenosťou a milosťou. To, že duše, ktoré sa neumŕtvujú, tento boj nevnímajú, je preto, že milosť je v nich sotva živá; egoistická prirodzenosť má voľnú ruku v niektorých vlastnostiach temperamentu, prirodzených šťastných sklonoch, ktoré bývajú považované za skutočné cnosti.

Umŕtvovanie sa nám teda ukladá kvôli dôsledkom prvotného hriechu, ktoré zostávajú aj v pokrstených ako dôvod boja, a to boja nevyhnutného, aby sme neupadli do skutočného a osobného hriechu. Nekonáme pokánie za dedičný hriech, ktorý je „hriechom prirodzenosti“, ktorý bol dobrovoľný len u prvého človeka; ale musíme sa usilovať zbaviť sa ubíjajúcich účinkov prvotného hriechu, najmä žiadostivosti, ktorý nás navádza k hriechu. Tým sa rany, o ktorých sme hovorili vyššie, čoraz viac zaceľujú s pribúdajúcou milosťou, ktorá uzdravuje a ktorá nás zároveň pozdvihuje k novému životu (gratia sanans et elevans). Milosť zďaleka neničí prirodzenosť praktizovaním umŕtvovania, ale ju obnovuje, uzdravuje a robí ju čoraz poddajnejšou v Božích rukách.

Anglický text pôvodne uverejnený na stránke onepeterfive.com
Z diela Les trois âges de la vie intérieure