Cez adventnú tmu očakávame vianočné svetlo. – Liturgiu kántrovej soboty vykonávali kresťania v starších časoch vo forme veľkej vigílie zo soboty na nedeľu. V nočnej tme očakávali ranné svitanie. Toto malo pre nich symbolický význam; tma znamenala život nevykúpeného ľudstva v Starom zákone, svetlo príchoď Spasiteľa. Vigília sa skladala z posvätných čítaní (lekcie), zo spievania žalmov (graduál) a z modlitieb (orácie). Dnes sa táto modlitbová vigília – pravda, skrátená – vkladá medzi oráciu a lekciu omšovú. Po každej lekcii biskup duchovným osobám postupne udelil jedno svätenie. Svätú omšu vigílie celebrovali v nedeľu včasráno.

Spevy omše (introit, graduál,ofertórium a komúnia) prezrádzajú túžbu po svetle alebo radosť zo svitania dňa spasenia, 1. lekcia: Kristus, ako svetlo sveta, zasvieti do tmy pohanstva; 2. ako slnko, obnoví tvár zeme; 3. je pastierom svojich; 4. ako kráľ Kýrus, vyslobodí ľud Boží zo zajatia (hriechu); 5. svojich vyvedie zo smrti do života (troch mládencov z ohnivej pece). Slávenie Kristovho vianočného príchodu je predobrazom jeho druhého príchodu na konci sveta (lekcia omše) a v evanjeliu nám Ján zvestuje blízky príchod Kristov, aby sme sa naň pripravili. Kántrovú vigíliu slávili pri hrobe svätého Petra vo Vatikáne. Viedol ju sám pápež a po každom čítaní podal homlíiu (výklad) a dával svätenia. Svätá omša, slúžená za svitania, bola obrazom príchodu nadprirodzeného Svetla.

Prvé stretnutie Spasiteľa so svätým Jánom Krstiteľom. – Naše stretnutie s ním vo svätej omši. – Piatky kántrových dní majú kajúci náter. Tak je to aj v Advente. Túžime po očistení od hriechov, aby sme čistí mohli sláviť Vianoce. Spasiteľ ešte v živote Matkinom stretá sa s Jánom, tiež v živote matkinom, a toto stretnutie očistí Jána od dedičného hriechu. Matka Božia sprostredkuje Krista Jánovi (evanjelium). Nám ho sprostredkuje Matka-Cirkev v tejto svätej omši. Pán je blízko (introit), ako bol blízko Jánovi. Túžime po vykúpení (graduál, ofertórium), ako Ján túžil po ňom. V tejto omši vžívame sa teda do úlohy Jána, ktorého zastupujeme. Pri svätom prijímaní prichádza k nám Pán v sprievode svojich svätých.

Syn Boží, počatý z Panny Márie, stretá sa s našou prirodzenosťou. – Cirkev pôvodne slávila decembrové kántrové dni na poďakovanie za celoročnú úrodu a najmä za úrodu oleja. Veriaci podľa príkladu Starého zákona chceli tiež odovzdať Bohu desiatok z úrody a robili to tak, že sa postili a dávali chudobným hojnú almužnu. Lež časom duchovná úroda nahradila úrodu hmotnú, preto najmä v kántrovú vigíliu (dnes slávenú v sobotu) pápeži za starých čias pri hrobe svätého Petra radi vysluhovali hierarchické svätenia všetkých stupňov po presbyterát. Liturgia kántrových dní decembrových stratila prírodný ráz, aký prezrádzajú napríklad letné alebo jesenné dni kántrové, a úplne ju ovládajú myšlienky adventné. Panenstvo Panny Márie pričinením Ducha Svätého prinieslo zázračnú úrodu, vteleného Syna Božieho.

Kántrovú stredu prežívame pri nohách Spasiteľovej Matky (štácia), v tichom rozjímaní sa učíme od nej v svojom srdci pripravovať miesto prichodiacemu Spasiteľovi. Zbožný stredovek pomenoval túto omšu zlatou (Missa aurea) a z nej povstala naša milá rorátna omša. Nazaretská Panna je úrodná zem, na ktorú padá rosa, t. j. Syn Boží, z neba (introit). Je Božím Jeruzalemom, z ktorého vychádza Slovo Božie a matkou-pannou v jednej osobe (1. a 2. lekcia). Predpoveď 2. lekcie je doslovným splnením evanjeliovej zvesti („hľa, Panna počne a porodí syna“ – „hľa, počneš v živote a porodíš syna“). Vo svätej omši sa obnovuje zázrak: Syn Boží sa akoby znovu počína, keď na slová premenenia berie na seba podobu chleba a vína, ako pri vtelení prijal ľudskú podobu. Pri prijímaní ako by sme v osobe Panny Márie aj my prijímali do srdca Syna Božieho pod spôsobom chleba.