Streda adventných kántrových dní
Štácia vo veľkom chráme Panny Márie
Syn Boží, počatý z Panny Márie, stretá sa s našou prirodzenosťou. – Cirkev pôvodne slávila decembrové kántrové dni na poďakovanie za celoročnú úrodu a najmä za úrodu oleja. Veriaci podľa príkladu Starého zákona chceli tiež odovzdať Bohu desiatok z úrody a robili to tak, že sa postili a dávali chudobným hojnú almužnu. Lež časom duchovná úroda nahradila úrodu hmotnú, preto najmä v kántrovú vigíliu (dnes slávenú v sobotu) pápeži za starých čias pri hrobe svätého Petra radi vysluhovali hierarchické svätenia všetkých stupňov po presbyterát. Liturgia kántrových dní decembrových stratila prírodný ráz, aký prezrádzajú napríklad letné alebo jesenné dni kántrové, a úplne ju ovládajú myšlienky adventné. Panenstvo Panny Márie pričinením Ducha Svätého prinieslo zázračnú úrodu, vteleného Syna Božieho.
Kántrovú stredu prežívame pri nohách Spasiteľovej Matky (štácia), v tichom rozjímaní sa učíme od nej v svojom srdci pripravovať miesto prichodiacemu Spasiteľovi. Zbožný stredovek pomenoval túto omšu zlatou (Missa aurea) a z nej povstala naša milá rorátna omša. Nazaretská Panna je úrodná zem, na ktorú padá rosa, t. j. Syn Boží, z neba (introit). Je Božím Jeruzalemom, z ktorého vychádza Slovo Božie a matkou-pannou v jednej osobe (1. a 2. lekcia). Predpoveď 2. lekcie je doslovným splnením evanjeliovej zvesti („hľa, Panna počne a porodí syna“ – „hľa, počneš v živote a porodíš syna“). Vo svätej omši sa obnovuje zázrak: Syn Boží sa akoby znovu počína, keď na slová premenenia berie na seba podobu chleba a vína, ako pri vtelení prijal ľudskú podobu. Pri prijímaní ako by sme v osobe Panny Márie aj my prijímali do srdca Syna Božieho pod spôsobom chleba.
— Misál latinsko-slovenský, SSV, 1952, Trnava