Veľký piatok

Obeta Kríža je prameňom nášho spasenia. – Cirkev nás dnes vedie do kostola svätého Kríža jeruzalemského v Ríme, ktorý predstavuje vrch Kalvárie, kde pred našimi očami Spasiteľ umiera na Kríži. Chrám, do ktorého sme prišli prežiť liturgiu Veľkého piatku, zastupuje rímsku baziliku svätého Kríža. Je zahalený do smútočného rúcha: je bez ozdôb, bohostánok je prázdny, a preto otvorený, oltár obnažený, nad ním sa vypína kríž, zastretý čiernym závojom. Žlté sviece nehoria. Oltár je ozaj obrazom potupeného a trpiaceho Krista. Kňaz s asistenciou prichádza v čiernych paramentoch v hlbokej tichosti k oltáru. Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč nám preniká hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsvätejšia obeta svätej omše, lebo dnes sa obetoval na kríži sám Kristus. Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, má tri časti: predomšu, poklonu svätému Krížu a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov).

Predomša

Prvá podstatná časť veľkopiatkovej liturgie je predomša. Až po štvrté storočie sa každá svätá omša začínala takto: Najprv sa čítali tri lekcie, prvá zo starozákonných spisov, druhá z apoštolských listov a tretia zo svätých evanjelií. Medzi lekciami je stupňovanie i čo sa týka čítajúcej osoby, i miesta. Prvú čítal lektor pri pulpite, druhú subdiakon na nižšom ambóne, tretiu diakon na vyššom ambóne. Medzi lekciami spievali žalm (traktus). Podstatnou črtou veľkotýždňovej liturgie je akási pôvodnosť a starobylosť. Najstaršia liturgia nosila na sebe akýsi ťah vážnosti, jednoduchosti a tvrdosti. Kňaz, prijdúc k oltáru, padne na tvár, čo robia aj asistenti. Za ten čas akolyti prikryjú oltár jedinou plachtou. V 1. lekcii nám prorok Ozeáš vykresľuje obraz izraelského ľudu, ktorý Boh potrestal za neveru, ale spamätal sa a vrátil sa k Bohu. Izrael je predobrazom Ježiša Krista. Jeho karhal a poranil Boh za hriechy ľudstva, ale na tretí deň ho uzdravil a vzkriesil. Prvý traktus (Habakukova pieseň) je našou odpoveďou: Strachom dojatí uvažujeme o diele vykúpenia; vidíme Spasiteľa visieť na Kríži medzi dvoma lotrami („zvieratmi“). 2. lekcia nám rozpráva o obetovaní veľkonočného Baránka, ktorý je predobrazom Kristovej obety. 2. traktus (Žalm 139) podáva slová trpiaceho Spasiteľa. Je aj úvodom k nasledujúcim pašiám. Tieto dve lekcie sú len akýmsi úvodom pre rozprávanie umučenia podľa Jána. Jediný svedok obety Kríža spomedzi apoštolov! Jeho slová sú stručné, objektívne historické a dojímavo vážne. Pašie spievajú traja diakoni. Po pašiách nasledujú prímluvy veriacich (orationes fidelium) za všetky potreby Cirkvi. Pôvodne boli súčasťou každej omše a v svojej pôvodnej forme sa nám zachovali len na Veľký piatok. Celebrant predniesol úmysel, diakon vyzval prítomných, aby si kľakli. Tu sa veriaci v hlbokom tichu modlili na vyznačený úmysel, kým im subdiakon nekázal vstať. Kňaz povedal spoločnú modlitbu. Cirkev predkladá svojmu umierajúcemu Ženíchovi všetky svoje potreby.

Poklona svätému Krížu

Je vrcholom dnešnej liturgie. Vznikla v Jeruzaleme, kde veriaci na Veľký piatok uctievali a bozkávali pôvodný Spaiteľov Kríž. Kňaz z hlbokej úcty k sv. Krížu skladá odznak svojej hodnosti, omšovć rúcho. Kríž odhaľuje v troch častiach, ktoré sa stupňujú miestom aj hlasom. Antifónu Ecce lignum začne sám, pokračujú s ním prisluhujúci a odpovie ľud. Keď ľud spieva Venite adorans, všetci klačia, okrem kňaza. Odhalený kríž leží na zemi. Prítomní sa mu klaňajú. Najprv kňaz, ktorý si z poníženosti vyzuje obuv, za ním duchovenstvo a konečne veriaci. Každý tri razy zohne koleno a pobozká Spasiteľove rany. Dojímavý úkon poklony nám pripomína Kristovu smrť na križi. Za poklony spievame tzv. „improperia“ čiže výčitky umíerajúceho Spasiteľa nevďačnému židovskćmu národu. Berieme si ich k srdcu.

Omša vopred premenených darov

Takáto omša, Missa Praesanctificatorum, v ktorej niet premenenia, len prijímanie, bola v starých časoch aj viac ráz, najmä v kajúce dni, tento zvyk si východná liturgia podržala až dodnes. Kňaz v slávnostnej procesii prinesie svätú Hostiu z bohostánku vedľajšieho oltára.

Misál latinsko-slovenský, SSV, 1952, Trnava