Sv. Petra a Pavla, apoštolov
„Ty si Peter, na tejto skale vystavím svoju Cirkev“ (Mt. 16, 18). – Sv. apoštolovia Peter a Pavol zomreli mučeníckou smrťou za cisára Nera v roku 67. Obidvoch pochovali na kresťanskom pohrebisku: svätého Petra pri Via triumphalis, ktorá sa tiahla dĺžkou dnešnej baziliky svätého Petra, svätého Pavla pri Via Ostiensis. Cisár Valerián (253-260) vyvlastnil kresťanské cintoríny. Kresťania zo strachu, aby ostatky svätých apoštolov nezneuctili, dňa 29. júna 258 ich tajne preniesli na pozemok „ad Catacumbas“ (katakomby svätého Šebastiána), kde ich dva roky ukrývali. Dátum 29. júna nadobudol taký veľký význam, že kresťania pomaly zabudli na pravý deň smrti apoštolov a začali svätiť už len výročitý deň prenesenia ich ostatkov do katakomb svätého Šebastiána na miesto, zvané „platonia“. S radostnou povďačnosťou si dnes pripomíname, že Kristus svoju Cirkev postavil na skalu, ktorú bedlivo vyhliadol, zdokonalil, obdaril najvyššou duchovnou hodnosťou a mocou. Táto skala vzdoruje všetkým protivenstvám, lebo Peter, žijúci v svojich nástupcoch na prestole rímskeho biskupa, je Kristovým zástupcom na zemi a viditeľnou hlavou Cirkvi.
V duchu sme pri hrobe svätého Petra. V prichádzajúcom cclebrantovi spoznávame osobu svätého Petra, ktorý ďakuje za vyslobodenie z Herodesových rúk (introit). Túto udalosť podrobne rozvádza lekcia; je prvým splnením Kristovho prisľúbenia, že svoju Cirkev vystaví na skale a brány pekelné ju nepremôžu (evanjelium). V spoločen-stve s apoštolskými kniežatami prežívame príchod a prítomnosť Kristovu, slávime spoločne jeho novozákonnú obetu a spoločne zasadáme za Kristov svadobný stôl (ofertórium, komúnia).
Dnešnú omšu, s výnimkou orácie, venujeme len oslave svätého Petra, keďže liturgia oslávi svätého Pavla ešte osobitne v nasledujúci deň.
Sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho
Božské Srdce, prameň lásky a milosti. – Kult Božského Srdca vyplýva prirodzene z kultu Eucharistie. Základy tohto kultu sú uložené v Písme svätom. Svätí kresťanského staroveku (Augustín) alebo stredoveku (Bernard, Gertrúda, Mechtilda) a nového veku (Ian Eudes a najmä Margita Alacoque) budujú tento kult. Pius XI. v roku 1928 schválil terajší ontšový formulár a sviatok povýšil na hodnosť, akú majú Vianoce a Nanebovstúpenie Pána.
Kristus nám dokázal svoju nekonečnú lásku smrťou na Kríži a ustanovením najsvätejšej Sviatosti Oltárnej (introit). V Kristovom Srdci máme nevyčerpateľný prameň milosti (orácia) a ako údy Kristovho tela sme účastní na tomto bohatstve (lekcia). Na Kríži otvára Bohočlovek svoje srdce ako prameň spasenia (evanjelium). Očakávajúc obetu tohto Srdca, chápeme jeho ponosu a chceme mu dať náhradu (ofertórium). Cez kánon stojíme pod Krížom, pozeráme na otvorené Ježišovo Srdce v duchu Matky, Jána a nábožných žien. Pri svätom prijímaní čerpáme z otvoreného Srdca bohatstvo milosti (komúnia).
Sviatok Najsvätejšej Trojice
Najsvätejšia Trojica: náš pôvod a cieľ. Stvorenie, vykúpenie a posvätenie človeka je dielom najsvätejšej Trojice, všetkých troch osôb, pričom stvorenie privlastňujeme Bohu Otcovi, vykúpenie Bohu Synovi a posvätenie Bohu Duchu Svätému. Primerane tomu sme na Vianoce obdivovali lásku Boha Otca, ktorý nám dal svojho jednorodeného Syna, na Veľkú noc sa sústreďujeme na oslavu vykúpenia skrze Bohočloveka, Ježiša Krista, a Turíce venujeme oslave Ducha Svätého, ktorý nás posväcuje. Ako by na zakončenie tohto trojitého Božieho diela Cirkev venuje dnešný sviatok celej svätej Trojici, ďakuje jej za nekonečnú dobrotu a preukázané milosrdenstvo.
Tajomstvo najsvätejšej Trojice, že v jednom a nerozdielnom Božstve sú tri Božské osoby, z ktorých každá je Božej podstaty, môžeme len obdivovať, a nie pochopiť.
Toto tajomstvo Cirkev postavila za stred svojej liturgie. V mene najsvätejšej Trojice vysluhuje sviatosti a požehnáva osoby a veci, prežehnáva sa, zakončuje modlitby, k nej vzdychá v kýrie, ju oslavuje v glórii, Tedeume, vyznáva v kréde, žalmy a spevy sa končia jej oslavovaním atď.
Naše stvorenie, vykúpenie a posvätenie sú znakom nesmierneho milosrdenstva najsvätejšej Trojice (introit, ofertórium, komúnia). Kto by mohol vyčerpať bohatstvo múdrosti i vedomosti Božej (lekcia). Už naše začlenenie do mystického tela Kristovho sa deje v mene najsvätejšej Trojice (evanjelium). Najsvätejšia obeta je naším vrcholným úkonom zvelebovania a ďakovania za obsiahnuté dobrodenia.
— Misál latinsko–slovenský, SSV 1952
Nanebovstúpenie Pána – Ascensio Domini
Kristus víťazne vchádza do neba, – nebo je aj našou vlasťou. Osudy Hlavy sú aj osudmi Tela. Preto sme dnes jednotní s naším Spasiteľom a aspoň v duchu prebývame v nebi (orácia). Kostol sa nám mení na nebo a my sme svedkami Kristovho oslávenia. Kňaz cez loď prichádza do svätyne k oltáru. Je obrazom Krista, ktorý opúšťa tento svet a vchádza do neba. Túto slávnosť prežívame v spoločnosti sv. Petra a jeho spoluapoštolov. Vžívame sa do citov učeníkov, keď videli svojho Majstra v sláve odchádzať do neba a anjeli ich uistili, že ešte raz príde na túto zem (introit). Táto sv. omša nám je hneď aj jeho príchodom. Z úst svätého Lukáša (lekcia) a svätého Marka (evanjelium) počúvame správu o Kristovom nanebovstúpení. S anjelmi sa pripravujeme na privítame Kráľa (ofertórium) a spievame mu víťaznú pieseň, keď požívame jeho svadobnú hostinu (komúnia).
— Misál Latinsko–slovenský, SSV, Trnava, 1952
Biela sobota
Z tmy smrti prechádzame do svetla zmŕtvychvstania. - Liturgia dnešného dňa je veľkou veľkonočnou vigíliou, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala cez celú noc a zakončila sa omšou vigílie v nedeľu ráno. Aleluja sa spievala len v nedeľu ráno, keď Spasiteľ slávne vstal z hrobu. Všetkých veriacich viazala povinnosť pod ťažkým hriechom sa zúčastniť na tejto vigílii, od ktorej pochádza aj náš názov „Veľká noc“.
Liturgia sa začala „post Nonam“, teda večer po odbavení cirkevnej modlitby, predpísanej na deviatu hodinu (našu tretiu popoludní). Koncom stredoveku ju posunuli na popoludnie Bielej soboty, na pamiatku toho sa nám zachovali nešpory vo svätej omši. Konečne prešla na predpoludnie, ako ju aj dnes máme (pozn. pred reformou 1955). Delí sa na časť večernú (Lucernare), nočnú (Vigillia) a rannú (Baptismale), po ktorej nasleduje omša vigílie.
Zvestovanie Preblahoslavenej Panny Márie
„A Slovo telom sa stalo.“ – Od dnešného dňa, dňa počatia Božieho Syna, do Vianoc (25. december) je práve deväť mesiacov; za ten čas sa vtelené Božie Slovo pripravovalo v lone svojej Matky na narodenie. Boh svojmu jednorodenému Synovi vyvolil za matku nepoškvrnenú a poníženú nazaretskú Pannu z rodu Dávidovho. Posiela k nej archanjela Gabriela, ktorý ju v jeho mene pozdravuje: „Zdravas, milosti plná“ (evanjelium).Panna slovami „Staň sa!“ dáva súhlas, aby sa v jej živote Slovo stalo telom. Stáva sa matkou, ale jej panenstvo ostáva neporušené (lekcia). V spoločenstve nazaretskej Panny slávime túto najsvätejšiu obetu (orácia), vžívame sa do jej ducha a citov, akými prijala do svojho života Božieho Syna (komúnia). Aj my ho podobne prijímame do svojho srdca.
Popolcová Streda
Začíname sa postiť s Ježišom Kristom. – Vstupujeme do vážnej doby Veľkého pôstu. Kedysi obliekali verejných hriešnikov do kajúceho odevu, posýpali ich popolom a vylučovali spomedzi veriacich. Dnes sa všetci sa podrobujeme tomuto obradu. Nesmie však byť len vonkajším úkonom, musí siahať do najhlbších záhybov našej duše. Dnes si vážne uvedomujeme, že za svoje hriechy dlhujeme Bohu náhradu. V Ríme sa veriaci schádzali v chráme svätej Anastázie. Tu pápež posvätil popol a sypal ho na hlavy prítomných. Potom sa pohla kajúca procesia do kostola svätej Sabíny na Aventíne. Veriaci spolu s pápežom vykonali túto cestu bosí.
Popol je znakom pominuteľnosti, smútku a pokánia. V Starom zákone si Židia sypali popol alebo prach na hlavu, keď ich postihol veľký smútok. Popol je z ratolestí, posvätených na Kvetnú nedeľu predošlého roku.
Svätenie popola – Kňaz prichádza k oltáru v pluviáli fialovej farby, bozká ho v strede na znak lásky ku Kristovi a potom prejde na stranu lekciovú.
Svätá omša – Myšlienky omšových textov poukazujú na spôsob pravého pokánia, ktoé sa má spojiť s nádejou odpustenia (introit, traktus). Po napomenutí proroka Joela (lekcia) nás sám Božský Spasiteľ poučuje o duchu pôstu (evanjelium). Z ofertória vyznieva nádej víťazstva, ktoré sa uskutoční pri svätom prijímaní, keď si zaumienime žiť podľa zákona Božieho (komúnia).