Biela sobota
Z tmy smrti prechádzame do svetla zmŕtvychvstania. - Liturgia dnešného dňa je veľkou veľkonočnou vigíliou, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala cez celú noc a zakončila sa omšou vigílie v nedeľu ráno. Aleluja sa spievala len v nedeľu ráno, keď Spasiteľ slávne vstal z hrobu. Všetkých veriacich viazala povinnosť pod ťažkým hriechom sa zúčastniť na tejto vigílii, od ktorej pochádza aj náš názov „Veľká noc“.
Liturgia sa začala „post Nonam“, teda večer po odbavení cirkevnej modlitby, predpísanej na deviatu hodinu (našu tretiu popoludní). Koncom stredoveku ju posunuli na popoludnie Bielej soboty, na pamiatku toho sa nám zachovali nešpory vo svätej omši. Konečne prešla na predpoludnie, ako ju aj dnes máme (pozn. pred reformou 1955). Delí sa na časť večernú (Lucernare), nočnú (Vigillia) a rannú (Baptismale), po ktorej nasleduje omša vigílie.
Veľký piatok
Obeta Kríža je prameňom nášho spasenia. – Cirkev nás dnes vedie do kostola svätého Kríža jeruzalemského v Ríme, ktorý predstavuje vrch Kalvárie, kde pred našimi očami Spasiteľ umiera na Kríži. Chrám, do ktorého sme prišli prežiť liturgiu Veľkého piatku, zastupuje rímsku baziliku sv. Kríža. Je zahalený do smútočného rúcha: je bez ozdôb, bohostánok je prázdny, a preto otvorený, oltár obnažený, nad ním sa vypína kríž, zastretý čiernym závojom. Žlté sviece nehoria. Oltár je ozaj obrazom potupeného a trpiaceho Krista. Kňaz s asistenciou prichádza v čiernych paramentoch v hlbokej tichosti k oltáru. Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč nám preniká hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsvätejšia obeta svätej omše, lebo dnes sa obetoval na kríži sám Kristus. Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, má tri časti: predomšu, poklonu svätému Krížu a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov).
Zelený štvrtok
Kristus nám zanecháva svoj testament. – Liturgia dnešného dňa obsahovala voľakedy tri omše: 1. včas ráno v rámci omše prijímali do spoločenstva veriacich verejných hriešnikov, ktorí sa vo Veľkom pôste podrobili pokániu; 2. predpoludním v druhej omši svätil biskup sv. oleje; 3. tretia svätá omša, slúžená podvečer, predstavovala poslednú večeru na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej. Pri nej veriaci pristúpili k svätému prijímaniu. Dnes je dovolená v jednom kostole len jedna svätá omša. V katedrálnych chrámoch pri nej svätí biskup sväté oleje. Kňazi aj veriaci pristúpia k svätému prijímaniu. V epištole počujeme z úst svätého Pavla udalosť ustanovenia Sviatosti Oltárnej, kým v evanjeliu apoštol lásky rozpráva, ako Spasiteľ symbolickým úkonom umývania nôh pripravoval apoštolov na prvé sväté prijímanie. Pred zakončením kánona biskup svätí olej chorých a po svätom prijímaní krizmu a olej krstencov. Po svätej omši celebrant prenáša Sviatosť Oltárnu z tabernákula hlavného oltára na bočný oltár. Svätá nádoba s partikulami pre nemocných a s dvomi veľkými hostiami, z ktorých jedna je pre obrad Veľkého piatku a druhá pre Boží hrob, je predmetom osobitnej úcty Cirkvi. V tento deň biskup v katedrálnom chráme umýva nohy trinástim chudobným, potom ich pohostí a obdarí. Úkon pochádza z dôb svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil dvanástich žobrákov. Raz sa objavil aj trinásty, v ktorého rúchu sa skrýval sám Kristus.
KVETNÁ NEDEĽA
S palmou utrpenia kráčame s Kristom v ústrety víťazstvu. – S krížom k víťazstvu! – je heslom dnešnej krásnej liturgickej slávnosti. Kristus, kráľ mučeníkov, nás volá k spoločenstvu v utrpení. Dostávame od neho posvätnú palmu, čím nás vysviaca za mučeníkov. Potom s ním kráčame procesiou. Procesia je obrazom života. Ideme cestou života, nesúc kríž utrpenia. Procesia sa začína a končí v chráme. Aj náš život počína od Boha a u Boha sa má končiť. Kristus nám otvára svojím krížom brány kráľovstva nebeského a vovedie nás do neho. Svätá omša, v ktorej počúvame priebeh Kristovho umučenia podľa Matúša, je sprítomnením jeho obety na Kalvárii, ktorou sebe aj nám umožnil vojsť do nebeského kráľovstva.
Svätého Jozefa, ženícha preblahoslavenej Panny Márie, vyznávača
„Iďte k Jozefovi!“ – Svätý Jozef, ženích Matky Božej a zákonitý otec Ježiša Krista, bol hlavou nazaretskej sv. Rodiny, a preto aj on mal podiel na Kristovom vykupiteľskom diele. Dnešný sviatok spomína v prvom rade túto hodnosť sv. Jozefa.
Liturgická úcta sv. Jozefa datuje sa na Východe od desiateho, na Západe od pätnásteho storočia. Zaslúžili sa o ňu svätý Brigita, svätý Bernardín Sienský a svätá Terézia; spomedzi pápežov Gregor XV., ktorý v roku 1621 dnešný deň povýšil na prikázaný sviatok, a Pius IX., ktorý ustanovil druhý sviatok sv. Jozefa ako patróna svätej Cirkvi.
Symbol palmy a cédra vyobrazujú čnostný život svätého Jozefa (introit). Lekcia ho označuje za druhého Mojžiša, ktorý ochraňuje vyvolený Boží ľud. Evanjelium vyzdvihuje jeho hodnosť ako zákonitého otca Božského Dieťaťa a ochrancu panenstva jeho Matky. V jeho duchu a spoločenstve prežívame Kristovu prítomnosť v tejto sv. omši. Dnešné spoločenstvo s Kristom a svätým Jozefom zaručuje aj nám Božiu priazeň (ofertórium) a najužšie spojenie s vteleným Slovom vo svätom prijímaní (komúnia).
Povolanie a vyvolenie pohanov (nás) a odvrhnutie židov. – Boh si vyvolil Jakuba a nie Ezaua (lekcia), a márnotratného syna prijíma za rovnoprávneho dediča (evanjelium). Podobne odvrhol neveriacich židov a na ich miesto povolal zaznávaných, ale svoje hriechy ponížene uznávajúcich pohanov. Lekcia sa vzťahuje skôr na katechumenov, evanjelium na verejných kajúcnikov. Týmto dvom dvojiciam zodpovie tretia (štácioví svätí), z ktorých jeden bol presbyter, druhý exorcista a predsa spolu vytrpeli mučeníctvo a spolu obsiahli aj korunu večnej odmeny. Podobnou láskou a svornosťou vítame nových členov Cirkvi a obrátených hriešnikov.
Štvrtá Nedeľa Pôstna
Štácia u svätého Kríža v Jeruzaleme
Jeruzalem (Cirkev) sa teší z vykúpenia. – Ako v tretiu nedeľu adventnú, aj teraz sme v rímskom Jeruzaleme, v bazilike svätého Kríža jeruzalemského. Nový Jeruzalem, Cirkev, má viac príčin radovať sa: blíži sa Veľká noc, keď veriaci povstanú s Kristom k novému životu. Cirkev nemôže potlačiť radosť nad vykúpením ľudstva. V prvých storočiach celý rad katechumenov čakal na veľkonočné znovuzrodenie sviatosťou krstu, a tým sa rozmnožil počet dietok matky Cirkvi, ktorá ich aj v tejto svätej omši kŕmi mliekom Eucharistie (evanjelium).
Ako v nedeľu Gaudete v Advente, aj teraz sa kňaz môže obliecť do paramentov ružovej farby, diakon užíva dalmatiku a subdiakon tunicelu, oltár je ozdobený kvetmi a organ hrá po celú omšu. Ružová farba vznikla asi tak, že v túto nedeľu si kresťania radi podarovali ruže. Pápež podnes svätí v tento deň zlatú ružu, ktorú potom podaruje zaslúžilej osobe.
Prvá Nedeľa Pôstna – Invocabit
Kristus je naším vzorom v boji proti nepriateľom duše (zmyselnosti, pýche a lakomstvu). – Pôvodne sa touto nedeľou začínal Veľký pôst (porovnaj sekrétu). Táto nedeľa sa počítala medzi významnejšie dni liturgického roka. Práve preto bola štácia v najpoprednejšej bazilike celého kresťanstva, v chráme Božského Spasiteľa. ináč zasvätenom aj svätému Jánovi Krstiteľovi. Lateránska bazilika je aj dnes sídelným chrámom Svätého Otca.
Príklad Božského Spasiteľa nás učí, ako máme zasvätiť dobu Veľkého pôstu: pôstom, bojom proti sebe a proti diablovi (evanjelium). Svätý Pavol nám pripomína „čas milosti a deň spásy“ (lekcia). Je ním Veľký pôst. Budeme bojovať so Spasiteľom, ktorému Otec prisľúbil pomoc a ochranu anjelov. Pripomína to Žalm 90, z ktorého sú všetky spevy omše (traktus). Pokušiteľ zneužíva slová tohto žalmu a práve preto Cirkev pokladá za odôvodnené ich prízvukovať a správne užívať.
Popolcová Streda
Začíname sa postiť s Ježišom Kristom. – Vstupujeme do vážnej doby Veľkého pôstu. Kedysi obliekali verejných hriešnikov do kajúceho odevu, posýpali ich popolom a vylučovali spomedzi veriacich. Dnes sa všetci sa podrobujeme tomuto obradu. Nesmie však byť len vonkajším úkonom, musí siahať do najhlbších záhybov našej duše. Dnes si vážne uvedomujeme, že za svoje hriechy dlhujeme Bohu náhradu. V Ríme sa veriaci schádzali v chráme svätej Anastázie. Tu pápež posvätil popol a sypal ho na hlavy prítomných. Potom sa pohla kajúca procesia do kostola svätej Sabíny na Aventíne. Veriaci spolu s pápežom vykonali túto cestu bosí.
Popol je znakom pominuteľnosti, smútku a pokánia. V Starom zákone si Židia sypali popol alebo prach na hlavu, keď ich postihol veľký smútok. Popol je z ratolestí, posvätených na Kvetnú nedeľu predošlého roku.
Svätenie popola – Kňaz prichádza k oltáru v pluviáli fialovej farby, bozká ho v strede na znak lásky ku Kristovi a potom prejde na stranu lekciovú. Spieva sa antifóna a potom sa kňaz modlí na strane lekcie štyri orácie. Kňaz pokropí popol svätenou vodou a okadí ho. Potom nasleduje sypanie popola na hlavy. Kňaz popolom robí krížik na čelo kľačiaceho a pritom hovorí: Meménto, homo, quia pulvis es, et in púlverem revertéris. – Pamätaj, človeče, že si prach a na prach sa obrátiš.
Svätá omša – Myšlienky omšových textov poukazujú na spôsob pravého pokánia, ktoé sa má spojiť s nádejou odpustenia (introit, traktus). Po napomenutí proroka Joela (lekcia) nás sám Božský Spasiteľ poučuje o duchu pôstu (evanjelium). Z ofertória vyznieva nádej víťazstva, ktoré sa uskutoční pri svätom prijímaní, keď si zaumienime žiť podľa zákona Božieho (komúnia).
Zjavenie Pána – Tri Krále (Epiphania Domini)
Štácia u svätého Petra
Kristus Kráľ prichádza v sláve, – klaniame sa mu s kráľmi (1. tajomstvo). – Na Vianoce sa nám Pán Ježiš zjavil ako človek; videli sme Kráľa v rúchu žobráka. Dnes ho vidíme v jeho kráľovsko-božskej sláve. Kráľovia tohto sveta pred ním padajú do prachu zeme. Tento sviatok obsahuje vlastne tri tajomstvá, v ktorých sa najviac prejavuje Božstvo Ježiša Krista: I. tajomstvo: poklona Kráľov od Východu; 2. tajomstvo: Kristov krst v Jordáne: 3. tajomstvo: prvý zázrak Kristov na svadbe v Káne Galilejskej. Cirkev na Východe slávievala už v 3. storočí tento sviatok na pamiatku narodenia Krista. Na konci 4. storočia sviatok Zjavenia prevzal aj Západ, ale s prevažným obsahom prvého mystéria, t. j. poklony Kráľov od Východu. Na Východe nadobudlo prevahu druhé tajomstvo (krst Kristov), a preto v tento deň udelovali slávnostne sviatosť svätého krstu. Ako vlastný sviatok Narodenia východní kresťania prevzali Vianoce. Inak naKristov krst Cirkev pamätá v deň oktávy Zjavenia a jeho prvý zázrak si pripomína na 2. nedeľu po Zjavení Pána.
Najväčšie sviatky slávievali rímski kresťania v bazilike svätého Petra (pôvodne aj tretiu vianočnú omšu). Kráľ kráľov sa nám zjavuje v dome hlavného pastiera svojho stáda.
Celebrant s asistenciou prichádza do svätyne. Je to obraz príchodu Krista Kráľa (introit). Sídlom Kráľa je Jeruzalem (Cirkev), sem sa hrnú národy zo všetkých strán sveta (lekcia). Graduál, ako ozvena lekcie, zachytáva posledné slová Izaiášovho proroctva. Aleluja s veršom nás vedie k evanjeliu a už uvádza slová mudrcov, hľadajúcich novonarodeného Kráľa. Čo lekcia predpovedá, evanjelium zvestuje ako skutočnosť. Pri svätej obete prežívame Kristovo zjavenie medzi nami. Stávame sa v duchu kráľmi (kresťan má kráľovskú hodnosť, lebo je účastným na kráľovskej hodnosti Kristovej), klaniame sa Kristovi a prinášame mu dary (ofertórium). Pri prijímaní nám ho Cirkev, zastupujúc Matku Ježišovu, dáva do náručia (komúnia).
Na krst Kristov (2. tajomstvo) nás upomína svätenie trojkráľovej vody v predvečer sviatku a svätenie domov.
Vigília Narodenia Pána
Kráľ pred bránami mesta Jeruzalema (Cirkvi). – Chvíľa ozaj plná napätého očakávania. Omšu ovládajú hlavne dve myšlienky: blízke zjavenie slávy Spasiteľovej a slávnostné otváranie brán pred vchodom Kráľovým. Mojžiš oznámil ľudu, že Boh mu pošle ráno nebeský pokrm, mannu (introit, gráduál). Touto nebeskou mannou je jeho jednorodený Syn. Žalm 23 ako pieseň sprevádzal prenášanie archy do Jeruzalema a je vhodným predobrazom príchodu Spasiteľovho na tento svet (ofertórium). Svätý Pavol zvestuje bohoľudský pôvod Spasiteľov (lekcia) a svätému Jozefovi – v jeho osobe nám – anjel oznamuje pôrod Panny z Ducha Svätého (evanjelium). Dnešná svätá omša znamená pre nás vchod Kristov do Betlehema nášho chrámu a vo svätom prijímaní vchod do nášho srdca, ktoré sme si pripravili podľa vzoru prečistého života nazaretskej Panny.
Nepoškvrnené počatie Blahoslavenej Panny Márie
Celá krásna si, Mária! – Tento sviatok oslavuje vieroučný článok Cirkvi, že Matka Božia od prvopočiatku života nebola dotknutá dedičným hriechom, ale požívala plnosť milostí. Počiatky tohto sviatku siahajú na Východe až do 6. – 7. storočia a na Západe do 9. storočia. Sixtus IV. ho zaviedol v Ríme už v roku 1477 a Kliment XI. ho rozšíril pre celú Cirkev (1708). Pius IX. z príležitosti vyhlásenia dogmy o Nepoškvrnenom Počatí 8. decembra 1854 ho povýšil do radu povinných sviatkov a konečne Lev XIII. dal mu dnešnú hodnosť. Tento sviatok pôvodne nesúvisel s Adventom. Narodenie blahoslavenej Panny Márie oslavuje Cirkev 8. septembra, teda deväť mesiacov predtým slávi počatie Matky Spasiteľovej. (Takto súvisí napr. aj Zvestovanie Panny Márie, 25. marca, s Narodením Pána, 25. decembra.) Lenže sviatok Nepoškvrneného Počatia sa velmi vhodne zaraďuje do doby adventnej, ktorá má charakter mariánsky.
Svätá omša vo všetkých vlastných textoch prízvukuje mimoriadne omilostnenie Matky Spasiteľovej. Hneď v úvode počujeme ďakovnú pieseň Máriinu za toľké vyznačenie (introit). Nepoškvrnené počatie je ovocím vykúpenia, ale aj prípravou vhodného príbytku pre vtelené Slovo Božie (orácia). Boh vyvolil od večnosti Matku pre svojho Syna, preto Cirkev priliehavo prenáša zmysel čítania z knihy Múdrosti na osobu Matky Božej (lekcia). Evanjelium nám zvestuje pozdrav, ktorý posiela sám Boh skrze anjela Gabriela Panne nazaretskej. Keď sa v tejto svätej omši pripravujeme na príchod Spasiteľov, cítime, že medzi nami je jeho Matka, s ňou konáme túto prípravu a ju pozdravujeme vo svojom kruhu (ofertórium). Návšteva Kristova znamená aj návštevu jeho Matky u nás. Prežívame ju a pri prijímaní Tela Kristovho, zrodeného z najčistejšej Panny, cítime, že aj „nám učinil velké veci“ Pán (komúnia).
Spomienka Všetkých Zosnulých Veriacich
Vo večnej pamäti bude spravodlivý (graduál). – Matka Cirkev dnes pamätá na svoje trpiace dietky. Jej veľkodušnost, ktorou otvára dušiam v očistci všetky svoje poklady, povzbudzuje aj nás, aby sme dnes pamätali na svojich zomrelých, ale aj na tých, na ktorých nik nepamätá.
Svätý Odilo, benediktínsky opát v Cluny († 1048), prikázal všetkým svojim kláštorom, aby dňa 2. novembra každý rok slúžili všetky sväté omše za zosnulých. Tento nabožný zvyk sa rozšíril čoskoro po celom kresťanskom svete. V Ríme jestvuje od 14. storočia. V Španielsku od začiatku 16. storočia mohol v tento deň každý kňaz slúžiť tri omše za duše v očistci. Benedikt XV. rozšíril v roku 1915 toto privilégium na všetkých kňazov.
Dušiam želáme večný odpočinok a svetlo (introit, graduál, komúnia). Božie slovo nám dáva nádej, že čoskoro sa dostanú do večnej vlasti a že i my budeme účastní na blaženom zmŕtvychvstaní (lekcia, evanjelium). Prežívame ich úzkosti pred súdnou stolicou Božou (sekvencia), preto obetovanie darov sprevádzame prosbou o milostivý vyrok (ofertórium). Naše stretnutie s Kristom v tejto omši nám zaručuje, že aj zomrelí uvidia tvár Božiu a budú požívať Božstvo na veky (komúnia), čoho predobrazom a predchuťou je nám dnešné sväté prijímanie.
Po omši je absolúcia (Libera) pri tumbe (rakve), postavenej v strede kostola. Dojímavý obrad nám dramaticky znázorňuje milostivý súdny výrok Kristov nad zomrelými na prímluvu Cirkvi.
Kňaz slúži prvú svätú omšu na vlastný úmysel, druhú za všetkých zomrelých, tretiu na úmysel svätého Otca. Ako spievaná omša sa užíva vždy prvá, aj vtedy, keď kňaz najprv slúžil tiché (2. a 3.). Dnešná prvá svätá omša slúži za pohrebnú, výročnú a ine privilegované omše (okrem každodennej) za zosnulého pápeža, kardinála, biskupa a kňaza.
Sviatok Všetkých Svätých
Aké vznešené je kráľovstvo, v ktorom sa radujú všetci svätí s Kristom! (Antifóna k Magnifikatu.) – Milý rodinný sviatok kresťanstva, ktorý nás spája v jedno spoločenstvo s našimi oslávenými bratmi a sestrami. Všetkýmm jednotlivým svätým nemôžeme venovať osobitný sviatok, oslavujeme teda dnes celú víťaznú Cirkev, radujeme sa s ňou a túžime, aby sme sa raz tiež dostali do tohto vznešenćho zboru.
Dnešný sviatok ako i spomienkový deň dušičiek sú liturgickým výrazom vieroučného článku o spoločenstve svätých, že totiž bojujúca, trpiaca a víťazá Cirkev sú duchovne vzájomne spojené a vzájomne si pomáhajú. Na Východe slávili už v 4. storočí osobitný sviatok všetkých svätých, a to v nedeľu po Turícach. Sviatok bol venovaný najmä mučeníkom. Na Západe vznikol tento sviatok vtedy, keď cisár Fokas daroval pohanský chrám Pantheon, – vystavený Agripom v roku 27 pred Kristom pamiatke cisára Augusta a venovaný všetkým pohanským bohom, – pápežovi Bonifácovi IV. Pápež ho konsekroval 13. mája 610 a zasvätil úcte blahoslavenej Panny Márie a všetkých mučeníkov (Sancta Maria ad martyres, – štácia v piatok veľkonočného týždňa). Z tejto príležitosti v ňom uložil veľké množstvo kostí svätých mučeníkov, ktoré sem previezli z katakomb. Pre lepšie zásobovanie početných pútnikov Gregor IV. (827 – 844) preložil sviatok na deň 1. novembra.
Omšové texty sú preplnené radosťou (introit) a prízvukujú ducha mučeníctva (ofertórium). V duchu vidíme nespočetné zástupy oslávených (lekcia), ktorí dokonale splnili Kristov program (evanjelium). Sväté prijímanie nás pevne spája s Kristom a s oslávenými spoluúdmi mystického tela Kristovho (komúnia).
Sviatok Pána nášho Ježiša Krista Kráľa
Ty si Kráľ slávy, Kriste! (Ambroz. hymnus.) – Pius XI. vhodne zasvätil jubilejný rok 1925 ustanovením tohto významného sviatku, ktorý hlása svetu, že kráľovstvo Kristovo majú ochotne uznať národy a jednotlivci. Nariadil v tento deň zasvätenie celého ľudského pokolenia najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.
Aj my sa pripájame k nebeským zástupom, ktoré oslavujú svojho Kráľa (introit). Svätý Pavol rozvádza základy kráľovskej hodnosti Kristovej: je jednorodeným Synom Otcovým, prvorodeným medzi stvoreniami, Vykupiteľom ľudského pokolenia, hlavou Cirkvi, svojho mystickćho tela (lekcia). Kristus sa priznáva k svojej kráľovskej hodnosti pred zástupcom veľríše rímskej (evanjelium). Kráľovstvo Kristovo je neobmedzené, ale je kráľovstvom lásky a pokoja.
Posviacka chrámu Svätého Michala Archanjela
Quis ut Deus? – Kto je ako Boh? – Ako vodca nebeského vojska bojuje proti zlým duchom. V Starom zákone bol ochrancom vyvoleného národa, teraz stráži nad Cirkvou Kristovou. Je ochrancom a vzorom bojovníkov Božích. Jeho ochrane a vedeniu sú zverené i duše zomierajúcich. Michael znamená „Kto je ako Boh?“
Úcta k svätému Michalovi je v Cirkvi prastará. Už Konštantín Veľký mu postavil chrám na Východe pri Bospore. Dnešný sviatok je výročím posviacky chrámu svätého Michala v Ríme pri Via Salaria. Dlhý čas býval jediným sviatkom svätých anjelov. Spájame sa s anjelmi v chválení Boha (introit, graduál, komúnia), spomíname si na všetkých anjelov (orácia), lebo prostredkujú medzi Bohom a ľuďmi (lekcia), strážia ľudí (evanjelium) a prednášajú Bohu naše modlitby (ofertórium).
Predrahej Krvi Nášho Pána Ježiša Krista
Cena nášho vykúpenia. – Liturgia Veľkého piatku, sviatky Božieho Tela a Božského Srdca nás už upozornili na nesmiernu cenu nášho vykúpenia. Dnes sa Cirkev venuje výlučne mysteriám, ktoré sa každodenne odohráva na našich oltároch, ked' sa na slová premenenia víno v kalichu premení na Krv Ježiša Krista. Tento sviatok ustanovil Pius IX. v roku 1849 po šťastnom návrate do Ríma. Dnešnú vysokú hodnosť mu prisúdil Pius XI. v roku 1934 na pamiatku osláv tisíceho deväťsteho výročia Spasiteľovej smrti.
Vďačným srdcom si pripomíname, že Baránok Boží nás vykúpil svojou predrahou Krvou (introit, lekcia). Túto Krv s vodou vylial Spasiteľ na kríži zo svojho Srdca (evanjelium). Tá istá Krv pramení na našich oltároch z najsvätejšej obety (orácia). Kristova prítoumosť pod spôsobom vína, ako Krv, ktorá zmyla hriechy sveta, je nám predobrazom jeho príchodu na konci časov (komúnia).
Sv. Petra a Pavla, apoštolov
„Ty si Peter, na tejto skale vystavím svoju Cirkev“ (Mt. 16, 18). – Sv. apoštolovia Peter a Pavol zomreli mučeníckou smrťou za cisára Nera v roku 67. Obidvoch pochovali na kresťanskom pohrebisku: svätého Petra pri Via triumphalis, ktorá sa tiahla dĺžkou dnešnej baziliky svätého Petra, svätého Pavla pri Via Ostiensis. Cisár Valerián (253-260) vyvlastnil kresťanské cintoríny. Kresťania zo strachu, aby ostatky svätých apoštolov nezneuctili, dňa 29. júna 258 ich tajne preniesli na pozemok „ad Catacumbas“ (katakomby svätého Šebastiána), kde ich dva roky ukrývali. Dátum 29. júna nadobudol taký veľký význam, že kresťania pomaly zabudli na pravý deň smrti apoštolov a začali svätiť už len výročitý deň prenesenia ich ostatkov do katakomb svätého Šebastiána na miesto, zvané „platonia“. S radostnou povďačnosťou si dnes pripomíname, že Kristus svoju Cirkev postavil na skalu, ktorú bedlivo vyhliadol, zdokonalil, obdaril najvyššou duchovnou hodnosťou a mocou. Táto skala vzdoruje všetkým protivenstvám, lebo Peter, žijúci v svojich nástupcoch na prestole rímskeho biskupa, je Kristovým zástupcom na zemi a viditeľnou hlavou Cirkvi.
V duchu sme pri hrobe svätého Petra. V prichádzajúcom cclebrantovi spoznávame osobu svätého Petra, ktorý ďakuje za vyslobodenie z Herodesových rúk (introit). Túto udalosť podrobne rozvádza lekcia; je prvým splnením Kristovho prisľúbenia, že svoju Cirkev vystaví na skale a brány pekelné ju nepremôžu (evanjelium). V spoločen-stve s apoštolskými kniežatami prežívame príchod a prítomnosť Kristovu, slávime spoločne jeho novozákonnú obetu a spoločne zasadáme za Kristov svadobný stôl (ofertórium, komúnia).
Dnešnú omšu, s výnimkou orácie, venujeme len oslave svätého Petra, keďže liturgia oslávi svätého Pavla ešte osobitne v nasledujúci deň.
Sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho
Božské Srdce, prameň lásky a milosti. – Kult Božského Srdca vyplýva prirodzene z kultu Eucharistie. Základy tohto kultu sú uložené v Písme svätom. Svätí kresťanského staroveku (Augustín) alebo stredoveku (Bernard, Gertrúda, Mechtilda) a nového veku (Ian Eudes a najmä Margita Alacoque) budujú tento kult. Pius XI. v roku 1928 schválil terajší ontšový formulár a sviatok povýšil na hodnosť, akú majú Vianoce a Nanebovstúpenie Pána.
Kristus nám dokázal svoju nekonečnú lásku smrťou na Kríži a ustanovením najsvätejšej Sviatosti Oltárnej (introit). V Kristovom Srdci máme nevyčerpateľný prameň milosti (orácia) a ako údy Kristovho tela sme účastní na tomto bohatstve (lekcia). Na Kríži otvára Bohočlovek svoje srdce ako prameň spasenia (evanjelium). Očakávajúc obetu tohto Srdca, chápeme jeho ponosu a chceme mu dať náhradu (ofertórium). Cez kánon stojíme pod Krížom, pozeráme na otvorené Ježišovo Srdce v duchu Matky, Jána a nábožných žien. Pri svätom prijímaní čerpáme z otvoreného Srdca bohatstvo milosti (komúnia).
Sviatok Najsvätejšej Trojice
Najsvätejšia Trojica: náš pôvod a cieľ. Stvorenie, vykúpenie a posvätenie človeka je dielom najsvätejšej Trojice, všetkých troch osôb, pričom stvorenie privlastňujeme Bohu Otcovi, vykúpenie Bohu Synovi a posvätenie Bohu Duchu Svätému. Primerane tomu sme na Vianoce obdivovali lásku Boha Otca, ktorý nám dal svojho jednorodeného Syna, na Veľkú noc sa sústreďujeme na oslavu vykúpenia skrze Bohočloveka, Ježiša Krista, a Turíce venujeme oslave Ducha Svätého, ktorý nás posväcuje. Ako by na zakončenie tohto trojitého Božieho diela Cirkev venuje dnešný sviatok celej svätej Trojici, ďakuje jej za nekonečnú dobrotu a preukázané milosrdenstvo.
Tajomstvo najsvätejšej Trojice, že v jednom a nerozdielnom Božstve sú tri Božské osoby, z ktorých každá je Božej podstaty, môžeme len obdivovať, a nie pochopiť.
Toto tajomstvo Cirkev postavila za stred svojej liturgie. V mene najsvätejšej Trojice vysluhuje sviatosti a požehnáva osoby a veci, prežehnáva sa, zakončuje modlitby, k nej vzdychá v kýrie, ju oslavuje v glórii, Tedeume, vyznáva v kréde, žalmy a spevy sa končia jej oslavovaním atď.
Naše stvorenie, vykúpenie a posvätenie sú znakom nesmierneho milosrdenstva najsvätejšej Trojice (introit, ofertórium, komúnia). Kto by mohol vyčerpať bohatstvo múdrosti i vedomosti Božej (lekcia). Už naše začlenenie do mystického tela Kristovho sa deje v mene najsvätejšej Trojice (evanjelium). Najsvätejšia obeta je naším vrcholným úkonom zvelebovania a ďakovania za obsiahnuté dobrodenia.
— Misál latinsko–slovenský, SSV 1952