Nedeľa Turíčna – Dominica Pentecostes
Na 50. deň po Veľkej noci židia slávievali starozákonné Turíce ako sviatok žatvy na poďakovanie za poľnú úrodu, ktorú zožali a uskladnili medzi Veľkou nocou a Turícami. Turíce boli i pamätným dňom vyhlásenia Božieho zákona na vrchu Sinaj.
Turíce Nového zákona nadväzujú na starozákonnú tradíciu. Na židovskú Veľkú noc pripadlo slávenie kresťanskej Veľkej noci a na 50. deň po tejto prvej Veľkej noci, presne na starozákonné Turíce, Duch Svätý zostúpil na apoštolov. Tento deň je teda požívaním ovocia Kristovho vykupiteľského diela a počiatkom novozákonného zákonodarstva, položením základov Cirkvi, ktorej, ako mystického tela Kristovho, dušou je Duch Svätý.
Duch Svätý, ako prameň lásky a múdrosti, zostúpil v podobe ohnivých jazykov a za víchra, aby sa takto naznačila nadprirodzená sila sprostredkovaná Duchom Svätým.
Turíce sú sviatkom sviatosti birmovania, ako Veľká noc je sviatkom krstu. Sviatosť birmovania sprostredkuje Ducha Svätého tým, ktorí sa krstom znovuzrodili. Krst a binnovanie úzko súvisia a hoci je birmovanie samostatnou sviatosťou, doplňuje sviatosť krstu. Krst a birmovanie patria dovedna ako Veľká noc a Turíce. Krst a birmovanie vysluhovali u prvých kresťanov bezprostredne po sebe v noci veľkonočnej a turíčnej.
Turíce liturgicky sú jubilejnou oktávou Veľkej noci (sedemkrát sedem dní). Preto pôvodne nemali oktávu a po nich mohol byť letný kántrový pôst. Oktávu dostali len v 11. storočí a kántrové dni zapadli do sviatkovej oktávy, čo je neobyčajným zjavom v liturgickom roku.
Slovenský názov sviatku je pohanského pôvodu. Povodne pohanský slovanský sviatok dostal kresťanskú náplň, ako sa to robilo i v Ríme so staropohanskými sviatkami.
V Jeruzaleme už za apoštolských čias slávili Turíce popri Veľkej noci (po rovnaj Sk 20, 16). Akvitánska pútnička Atéria udáva, že za jej jeruzalemského pobytu v 4. storočí Turíce mali vigíliu a liturgická služba vo sviatok bola po sebe na troch miestach: najprv na Kalvárii, potom na Sione (vo večeradle, kde zostúpil Duch Svätý na apoštolov) a konečne na Olivovom vrchu v súvislosti so spomienkou na Nanebovstúpenie Pána.
V Ríme tento sviatok bol druhým krstným dňom popri Veľkej noci. Tí, ktorí pre chorobu alebo inú vážnu príčinu nemohli prijať krst na Veľkú noc, boli pokrstení na turíčnu vigíliu. Preto v našich farských kostoloch až dodnes svätia krstnú vodu aj na turíčnu vigíliu.
Na turíčnu nedeľu je štácia u svätého Petra vo Vatikáne. Svätý Peter, ako hlava apoštolského kolégia, prvý vydáva svedectvo o Duchu Svätom. Duch Svätý zostúpil v tretiu hodinu (našu deviatu, porovnaj Sk 2, 15).
Kristus nám posiela Ducha Svätého, – s radosťou prijímame svojho Božského Hosťa. – Táto svätá omša nám sprostredkuje Ducha Svätého. Prichádza k nám Kristus a s ním Duch Svätý. Liturgia slávi svätú omšu po deviatej hodine predpoludním („post Tertiam,“ - po tretej, lebo „o tretej hodine“ zostúpil na apoštolov). V tercii, ktorá predchádza omšu, prosí Cirkev v hymne „Veni Creator Spiritus“ tento vznešený dar. Sme zhromaždení v bazilike svätého Petra. Táto bazilika, i náš kostol, je nám dnes večeradlom, kde učeníci, pohrúžení do modlitieb, očakávajú veľkú chvíľu príchodu Ducha Svätého. Duch Svätý naplní celý svet, všetky národy a kraje (introit). V lekcii počujeme priebeh zostúpenia Ducha Svätého na prvé Turíce. V speve aleluja prosíme aj my o tento Božský dar. Sekvencia rozvádza posledný verš dopodrobna. Hlavnými účinkami Ducha Svätého sú svetlo viery, pokoj a nebojácnosť (evanjelium). Kresťan má kráľovskú hodnosť. V tomto povedomí sa pripravujeme na príchod Krista a Ducha Svätého, keď Boh utvrdí v nás, čo sa začalo sviatosťou krstu (ofertórium). Pri premenení sme svedkami príchodu Ducha Svätého, lebo kde je Kristus, tam je aj Duch Svätý. I sväté prijímanie nás naplní Duchom Svätým a cítime sa, ako sa cítili apoštoli po prijatí Ducha Svätého (komúnia).
Nanebovstúpenie Pána – Ascensio Domini
Kristus víťazne vchádza do neba, – nebo je aj našou vlasťou. Osudy Hlavy sú aj osudmi Tela. Preto sme dnes jednotní s naším Spasiteľom a aspoň v duchu prebývame v nebi (orácia). Kostol sa nám mení na nebo a my sme svedkami Kristovho oslávenia. Kňaz cez loď prichádza do svätyne k oltáru. Je obrazom Krista, ktorý opúšťa tento svet a vchádza do neba. Túto slávnosť prežívame v spoločnosti sv. Petra a jeho spoluapoštolov. Vžívame sa do citov učeníkov, keď videli svojho Majstra v sláve odchádzať do neba a anjeli ich uistili, že ešte raz príde na túto zem (introit). Táto sv. omša nám je hneď aj jeho príchodom. Z úst svätého Lukáša (lekcia) a svätého Marka (evanjelium) počúvame správu o Kristovom nanebovstúpení. S anjelmi sa pripravujeme na privítame Kráľa (ofertórium) a spievame mu víťaznú pieseň, keď požívame jeho svadobnú hostinu (komúnia).
— Misál Latinsko–slovenský, SSV, Trnava, 1952
Svätého Jozefa, robotníka, ženícha Blahoslavenej Panny Márie, vyznávača
V roku 1955 pápež Pius XII. ustanovil sviatok svätého Jozefa robotníka a nariadil, aby sa nová omša na počesť tohto svätca slúžila 1. mája. Tento deň nebol vybraný náhodou. Na 1. mája pripadá Prvý máj, komunistický štátny sviatok na počesť radikálnych robotníkov. Naproti tomu Svätý Otec vyhradil 1. máj na vzdanie úcty svätému Jozefovi a na obnovenie dôstojnosti práce.
Cirkev chce, aby ľudia mali súkromné vlastníctvo, a aby si svojou prácou vydobyli dôstojné živobytie. Cirkev uznáva, že vďaka takémuto súkromnému vlastníctvu bude človek činorodý a usilovnejší. Práca tak získa dôstojnosť, akú jej prikladal svätý Jozef.
Svätý Jozef pracoval od skorého rána do neskorej noci vo svojej stolárskej dielni, kde opravoval stoly a staval police pre ľudí v Nazarete. Keď ho zavolali do Betlehema na sčítanie ľudu, zavrel svoju dielňu a vydal sa na cestu, i keď tým prišiel o pracovné dni a k tomu prislúchajúci zárobok. Keď mu anjel vo videní prikázal, aby sa ukryl v Egypte, poslúchol hlas z neba, hoci nasledujúcich päť rokov prišiel o ďalší zárobok. Počas tohto obdobia bolo pre neho nesmierne ťažké uživiť seba, svoju ženu a Božské dieťa. Jozef sa však nesťažoval, pretože táto cesta a tento pobyt boli Božou vôľou. Dnešný robotník, ktorý napodobňuje jeho vzor, sa nebude sťažovať na to, že v nedeľu a vo sviatok prišiel o zárobok, pretože tým, že v tieto dni zanecháva prácu, plní Božiu vôľu.
Biela sobota
Z tmy smrti prechádzame do svetla zmŕtvychvstania. - Liturgia dnešného dňa je veľkou veľkonočnou vigíliou, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala cez celú noc a zakončila sa omšou vigílie v nedeľu ráno. Aleluja sa spievala len v nedeľu ráno, keď Spasiteľ slávne vstal z hrobu. Všetkých veriacich viazala povinnosť pod ťažkým hriechom sa zúčastniť na tejto vigílii, od ktorej pochádza aj náš názov „Veľká noc“.
Liturgia sa začala „post Nonam“, teda večer po odbavení cirkevnej modlitby, predpísanej na deviatu hodinu (našu tretiu popoludní). Koncom stredoveku ju posunuli na popoludnie Bielej soboty, na pamiatku toho sa nám zachovali nešpory vo svätej omši. Konečne prešla na predpoludnie, ako ju aj dnes máme (pozn. pred reformou 1955). Delí sa na časť večernú (Lucernare), nočnú (Vigillia) a rannú (Baptismale), po ktorej nasleduje omša vigílie.
Veľký piatok
Obeta Kríža je prameňom nášho spasenia. – Cirkev nás dnes vedie do kostola svätého Kríža jeruzalemského v Ríme, ktorý predstavuje vrch Kalvárie, kde pred našimi očami Spasiteľ umiera na Kríži. Chrám, do ktorého sme prišli prežiť liturgiu Veľkého piatku, zastupuje rímsku baziliku sv. Kríža. Je zahalený do smútočného rúcha: je bez ozdôb, bohostánok je prázdny, a preto otvorený, oltár obnažený, nad ním sa vypína kríž, zastretý čiernym závojom. Žlté sviece nehoria. Oltár je ozaj obrazom potupeného a trpiaceho Krista. Kňaz s asistenciou prichádza v čiernych paramentoch v hlbokej tichosti k oltáru. Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč nám preniká hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsvätejšia obeta svätej omše, lebo dnes sa obetoval na kríži sám Kristus. Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, má tri časti: predomšu, poklonu svätému Krížu a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov).
Zelený štvrtok
Kristus nám zanecháva svoj testament. – Liturgia dnešného dňa obsahovala voľakedy tri omše: 1. včas ráno v rámci omše prijímali do spoločenstva veriacich verejných hriešnikov, ktorí sa vo Veľkom pôste podrobili pokániu; 2. predpoludním v druhej omši svätil biskup sv. oleje; 3. tretia svätá omša, slúžená podvečer, predstavovala poslednú večeru na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej. Pri nej veriaci pristúpili k svätému prijímaniu. Dnes je dovolená v jednom kostole len jedna svätá omša. V katedrálnych chrámoch pri nej svätí biskup sväté oleje. Kňazi aj veriaci pristúpia k svätému prijímaniu. V epištole počujeme z úst svätého Pavla udalosť ustanovenia Sviatosti Oltárnej, kým v evanjeliu apoštol lásky rozpráva, ako Spasiteľ symbolickým úkonom umývania nôh pripravoval apoštolov na prvé sväté prijímanie. Pred zakončením kánona biskup svätí olej chorých a po svätom prijímaní krizmu a olej krstencov. Po svätej omši celebrant prenáša Sviatosť Oltárnu z tabernákula hlavného oltára na bočný oltár. Svätá nádoba s partikulami pre nemocných a s dvomi veľkými hostiami, z ktorých jedna je pre obrad Veľkého piatku a druhá pre Boží hrob, je predmetom osobitnej úcty Cirkvi. V tento deň biskup v katedrálnom chráme umýva nohy trinástim chudobným, potom ich pohostí a obdarí. Úkon pochádza z dôb svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil dvanástich žobrákov. Raz sa objavil aj trinásty, v ktorého rúchu sa skrýval sám Kristus.
KVETNÁ NEDEĽA
S palmou utrpenia kráčame s Kristom v ústrety víťazstvu. – S krížom k víťazstvu! – je heslom dnešnej krásnej liturgickej slávnosti. Kristus, kráľ mučeníkov, nás volá k spoločenstvu v utrpení. Dostávame od neho posvätnú palmu, čím nás vysviaca za mučeníkov. Potom s ním kráčame procesiou. Procesia je obrazom života. Ideme cestou života, nesúc kríž utrpenia. Procesia sa začína a končí v chráme. Aj náš život počína od Boha a u Boha sa má končiť. Kristus nám otvára svojím krížom brány kráľovstva nebeského a vovedie nás do neho. Svätá omša, v ktorej počúvame priebeh Kristovho umučenia podľa Matúša, je sprítomnením jeho obety na Kalvárii, ktorou sebe aj nám umožnil vojsť do nebeského kráľovstva.
Svätého Jozefa, ženícha preblahoslavenej Panny Márie, vyznávača
„Iďte k Jozefovi!“ – Svätý Jozef, ženích Matky Božej a zákonitý otec Ježiša Krista, bol hlavou nazaretskej sv. Rodiny, a preto aj on mal podiel na Kristovom vykupiteľskom diele. Dnešný sviatok spomína v prvom rade túto hodnosť sv. Jozefa.
Liturgická úcta sv. Jozefa datuje sa na Východe od desiateho, na Západe od pätnásteho storočia. Zaslúžili sa o ňu svätý Brigita, svätý Bernardín Sienský a svätá Terézia; spomedzi pápežov Gregor XV., ktorý v roku 1621 dnešný deň povýšil na prikázaný sviatok, a Pius IX., ktorý ustanovil druhý sviatok sv. Jozefa ako patróna svätej Cirkvi.
Symbol palmy a cédra vyobrazujú čnostný život svätého Jozefa (introit). Lekcia ho označuje za druhého Mojžiša, ktorý ochraňuje vyvolený Boží ľud. Evanjelium vyzdvihuje jeho hodnosť ako zákonitého otca Božského Dieťaťa a ochrancu panenstva jeho Matky. V jeho duchu a spoločenstve prežívame Kristovu prítomnosť v tejto sv. omši. Dnešné spoločenstvo s Kristom a svätým Jozefom zaručuje aj nám Božiu priazeň (ofertórium) a najužšie spojenie s vteleným Slovom vo svätom prijímaní (komúnia).
Povolanie a vyvolenie pohanov (nás) a odvrhnutie židov. – Boh si vyvolil Jakuba a nie Ezaua (lekcia), a márnotratného syna prijíma za rovnoprávneho dediča (evanjelium). Podobne odvrhol neveriacich židov a na ich miesto povolal zaznávaných, ale svoje hriechy ponížene uznávajúcich pohanov. Lekcia sa vzťahuje skôr na katechumenov, evanjelium na verejných kajúcnikov. Týmto dvom dvojiciam zodpovie tretia (štácioví svätí), z ktorých jeden bol presbyter, druhý exorcista a predsa spolu vytrpeli mučeníctvo a spolu obsiahli aj korunu večnej odmeny. Podobnou láskou a svornosťou vítame nových členov Cirkvi a obrátených hriešnikov.
Štvrtá Nedeľa Pôstna
Štácia u svätého Kríža v Jeruzaleme
Jeruzalem (Cirkev) sa teší z vykúpenia. – Ako v tretiu nedeľu adventnú, aj teraz sme v rímskom Jeruzaleme, v bazilike svätého Kríža jeruzalemského. Nový Jeruzalem, Cirkev, má viac príčin radovať sa: blíži sa Veľká noc, keď veriaci povstanú s Kristom k novému životu. Cirkev nemôže potlačiť radosť nad vykúpením ľudstva. V prvých storočiach celý rad katechumenov čakal na veľkonočné znovuzrodenie sviatosťou krstu, a tým sa rozmnožil počet dietok matky Cirkvi, ktorá ich aj v tejto svätej omši kŕmi mliekom Eucharistie (evanjelium).
Ako v nedeľu Gaudete v Advente, aj teraz sa kňaz môže obliecť do paramentov ružovej farby, diakon užíva dalmatiku a subdiakon tunicelu, oltár je ozdobený kvetmi a organ hrá po celú omšu. Ružová farba vznikla asi tak, že v túto nedeľu si kresťania radi podarovali ruže. Pápež podnes svätí v tento deň zlatú ružu, ktorú potom podaruje zaslúžilej osobe.
Prvá Nedeľa Pôstna – Invocabit
Kristus je naším vzorom v boji proti nepriateľom duše (zmyselnosti, pýche a lakomstvu). – Pôvodne sa touto nedeľou začínal Veľký pôst (porovnaj sekrétu). Táto nedeľa sa počítala medzi významnejšie dni liturgického roka. Práve preto bola štácia v najpoprednejšej bazilike celého kresťanstva, v chráme Božského Spasiteľa. ináč zasvätenom aj svätému Jánovi Krstiteľovi. Lateránska bazilika je aj dnes sídelným chrámom Svätého Otca.
Príklad Božského Spasiteľa nás učí, ako máme zasvätiť dobu Veľkého pôstu: pôstom, bojom proti sebe a proti diablovi (evanjelium). Svätý Pavol nám pripomína „čas milosti a deň spásy“ (lekcia). Je ním Veľký pôst. Budeme bojovať so Spasiteľom, ktorému Otec prisľúbil pomoc a ochranu anjelov. Pripomína to Žalm 90, z ktorého sú všetky spevy omše (traktus). Pokušiteľ zneužíva slová tohto žalmu a práve preto Cirkev pokladá za odôvodnené ich prízvukovať a správne užívať.
Popolcová Streda
Začíname sa postiť s Ježišom Kristom. – Vstupujeme do vážnej doby Veľkého pôstu. Kedysi obliekali verejných hriešnikov do kajúceho odevu, posýpali ich popolom a vylučovali spomedzi veriacich. Dnes sa všetci sa podrobujeme tomuto obradu. Nesmie však byť len vonkajším úkonom, musí siahať do najhlbších záhybov našej duše. Dnes si vážne uvedomujeme, že za svoje hriechy dlhujeme Bohu náhradu. V Ríme sa veriaci schádzali v chráme svätej Anastázie. Tu pápež posvätil popol a sypal ho na hlavy prítomných. Potom sa pohla kajúca procesia do kostola svätej Sabíny na Aventíne. Veriaci spolu s pápežom vykonali túto cestu bosí.
Popol je znakom pominuteľnosti, smútku a pokánia. V Starom zákone si Židia sypali popol alebo prach na hlavu, keď ich postihol veľký smútok. Popol je z ratolestí, posvätených na Kvetnú nedeľu predošlého roku.
Svätenie popola – Kňaz prichádza k oltáru v pluviáli fialovej farby, bozká ho v strede na znak lásky ku Kristovi a potom prejde na stranu lekciovú. Spieva sa antifóna a potom sa kňaz modlí na strane lekcie štyri orácie. Kňaz pokropí popol svätenou vodou a okadí ho. Potom nasleduje sypanie popola na hlavy. Kňaz popolom robí krížik na čelo kľačiaceho a pritom hovorí: Meménto, homo, quia pulvis es, et in púlverem revertéris. – Pamätaj, človeče, že si prach a na prach sa obrátiš.
Svätá omša – Myšlienky omšových textov poukazujú na spôsob pravého pokánia, ktoé sa má spojiť s nádejou odpustenia (introit, traktus). Po napomenutí proroka Joela (lekcia) nás sám Božský Spasiteľ poučuje o duchu pôstu (evanjelium). Z ofertória vyznieva nádej víťazstva, ktoré sa uskutoční pri svätom prijímaní, keď si zaumienime žiť podľa zákona Božieho (komúnia).
Zjavenie Pána – Tri Krále (Epiphania Domini)
Štácia u svätého Petra
Kristus Kráľ prichádza v sláve, – klaniame sa mu s kráľmi (1. tajomstvo). – Na Vianoce sa nám Pán Ježiš zjavil ako človek; videli sme Kráľa v rúchu žobráka. Dnes ho vidíme v jeho kráľovsko-božskej sláve. Kráľovia tohto sveta pred ním padajú do prachu zeme. Tento sviatok obsahuje vlastne tri tajomstvá, v ktorých sa najviac prejavuje Božstvo Ježiša Krista: I. tajomstvo: poklona Kráľov od Východu; 2. tajomstvo: Kristov krst v Jordáne: 3. tajomstvo: prvý zázrak Kristov na svadbe v Káne Galilejskej. Cirkev na Východe slávievala už v 3. storočí tento sviatok na pamiatku narodenia Krista. Na konci 4. storočia sviatok Zjavenia prevzal aj Západ, ale s prevažným obsahom prvého mystéria, t. j. poklony Kráľov od Východu. Na Východe nadobudlo prevahu druhé tajomstvo (krst Kristov), a preto v tento deň udelovali slávnostne sviatosť svätého krstu. Ako vlastný sviatok Narodenia východní kresťania prevzali Vianoce. Inak naKristov krst Cirkev pamätá v deň oktávy Zjavenia a jeho prvý zázrak si pripomína na 2. nedeľu po Zjavení Pána.
Najväčšie sviatky slávievali rímski kresťania v bazilike svätého Petra (pôvodne aj tretiu vianočnú omšu). Kráľ kráľov sa nám zjavuje v dome hlavného pastiera svojho stáda.
Celebrant s asistenciou prichádza do svätyne. Je to obraz príchodu Krista Kráľa (introit). Sídlom Kráľa je Jeruzalem (Cirkev), sem sa hrnú národy zo všetkých strán sveta (lekcia). Graduál, ako ozvena lekcie, zachytáva posledné slová Izaiášovho proroctva. Aleluja s veršom nás vedie k evanjeliu a už uvádza slová mudrcov, hľadajúcich novonarodeného Kráľa. Čo lekcia predpovedá, evanjelium zvestuje ako skutočnosť. Pri svätej obete prežívame Kristovo zjavenie medzi nami. Stávame sa v duchu kráľmi (kresťan má kráľovskú hodnosť, lebo je účastným na kráľovskej hodnosti Kristovej), klaniame sa Kristovi a prinášame mu dary (ofertórium). Pri prijímaní nám ho Cirkev, zastupujúc Matku Ježišovu, dáva do náručia (komúnia).
Na krst Kristov (2. tajomstvo) nás upomína svätenie trojkráľovej vody v predvečer sviatku a svätenie domov.
Vigília Narodenia Pána
Kráľ pred bránami mesta Jeruzalema (Cirkvi). – Chvíľa ozaj plná napätého očakávania. Omšu ovládajú hlavne dve myšlienky: blízke zjavenie slávy Spasiteľovej a slávnostné otváranie brán pred vchodom Kráľovým. Mojžiš oznámil ľudu, že Boh mu pošle ráno nebeský pokrm, mannu (introit, gráduál). Touto nebeskou mannou je jeho jednorodený Syn. Žalm 23 ako pieseň sprevádzal prenášanie archy do Jeruzalema a je vhodným predobrazom príchodu Spasiteľovho na tento svet (ofertórium). Svätý Pavol zvestuje bohoľudský pôvod Spasiteľov (lekcia) a svätému Jozefovi – v jeho osobe nám – anjel oznamuje pôrod Panny z Ducha Svätého (evanjelium). Dnešná svätá omša znamená pre nás vchod Kristov do Betlehema nášho chrámu a vo svätom prijímaní vchod do nášho srdca, ktoré sme si pripravili podľa vzoru prečistého života nazaretskej Panny.
Nepoškvrnené počatie Blahoslavenej Panny Márie
Celá krásna si, Mária! – Tento sviatok oslavuje vieroučný článok Cirkvi, že Matka Božia od prvopočiatku života nebola dotknutá dedičným hriechom, ale požívala plnosť milostí. Počiatky tohto sviatku siahajú na Východe až do 6. – 7. storočia a na Západe do 9. storočia. Sixtus IV. ho zaviedol v Ríme už v roku 1477 a Kliment XI. ho rozšíril pre celú Cirkev (1708). Pius IX. z príležitosti vyhlásenia dogmy o Nepoškvrnenom Počatí 8. decembra 1854 ho povýšil do radu povinných sviatkov a konečne Lev XIII. dal mu dnešnú hodnosť. Tento sviatok pôvodne nesúvisel s Adventom. Narodenie blahoslavenej Panny Márie oslavuje Cirkev 8. septembra, teda deväť mesiacov predtým slávi počatie Matky Spasiteľovej. (Takto súvisí napr. aj Zvestovanie Panny Márie, 25. marca, s Narodením Pána, 25. decembra.) Lenže sviatok Nepoškvrneného Počatia sa velmi vhodne zaraďuje do doby adventnej, ktorá má charakter mariánsky.
Svätá omša vo všetkých vlastných textoch prízvukuje mimoriadne omilostnenie Matky Spasiteľovej. Hneď v úvode počujeme ďakovnú pieseň Máriinu za toľké vyznačenie (introit). Nepoškvrnené počatie je ovocím vykúpenia, ale aj prípravou vhodného príbytku pre vtelené Slovo Božie (orácia). Boh vyvolil od večnosti Matku pre svojho Syna, preto Cirkev priliehavo prenáša zmysel čítania z knihy Múdrosti na osobu Matky Božej (lekcia). Evanjelium nám zvestuje pozdrav, ktorý posiela sám Boh skrze anjela Gabriela Panne nazaretskej. Keď sa v tejto svätej omši pripravujeme na príchod Spasiteľov, cítime, že medzi nami je jeho Matka, s ňou konáme túto prípravu a ju pozdravujeme vo svojom kruhu (ofertórium). Návšteva Kristova znamená aj návštevu jeho Matky u nás. Prežívame ju a pri prijímaní Tela Kristovho, zrodeného z najčistejšej Panny, cítime, že aj „nám učinil velké veci“ Pán (komúnia).
Spomienka Všetkých Zosnulých Veriacich
Vo večnej pamäti bude spravodlivý (graduál). – Matka Cirkev dnes pamätá na svoje trpiace dietky. Jej veľkodušnost, ktorou otvára dušiam v očistci všetky svoje poklady, povzbudzuje aj nás, aby sme dnes pamätali na svojich zomrelých, ale aj na tých, na ktorých nik nepamätá.
Svätý Odilo, benediktínsky opát v Cluny († 1048), prikázal všetkým svojim kláštorom, aby dňa 2. novembra každý rok slúžili všetky sväté omše za zosnulých. Tento nabožný zvyk sa rozšíril čoskoro po celom kresťanskom svete. V Ríme jestvuje od 14. storočia. V Španielsku od začiatku 16. storočia mohol v tento deň každý kňaz slúžiť tri omše za duše v očistci. Benedikt XV. rozšíril v roku 1915 toto privilégium na všetkých kňazov.
Dušiam želáme večný odpočinok a svetlo (introit, graduál, komúnia). Božie slovo nám dáva nádej, že čoskoro sa dostanú do večnej vlasti a že i my budeme účastní na blaženom zmŕtvychvstaní (lekcia, evanjelium). Prežívame ich úzkosti pred súdnou stolicou Božou (sekvencia), preto obetovanie darov sprevádzame prosbou o milostivý vyrok (ofertórium). Naše stretnutie s Kristom v tejto omši nám zaručuje, že aj zomrelí uvidia tvár Božiu a budú požívať Božstvo na veky (komúnia), čoho predobrazom a predchuťou je nám dnešné sväté prijímanie.
Po omši je absolúcia (Libera) pri tumbe (rakve), postavenej v strede kostola. Dojímavý obrad nám dramaticky znázorňuje milostivý súdny výrok Kristov nad zomrelými na prímluvu Cirkvi.
Kňaz slúži prvú svätú omšu na vlastný úmysel, druhú za všetkých zomrelých, tretiu na úmysel svätého Otca. Ako spievaná omša sa užíva vždy prvá, aj vtedy, keď kňaz najprv slúžil tiché (2. a 3.). Dnešná prvá svätá omša slúži za pohrebnú, výročnú a ine privilegované omše (okrem každodennej) za zosnulého pápeža, kardinála, biskupa a kňaza.
Sviatok Všetkých Svätých
Aké vznešené je kráľovstvo, v ktorom sa radujú všetci svätí s Kristom! (Antifóna k Magnifikatu.) – Milý rodinný sviatok kresťanstva, ktorý nás spája v jedno spoločenstvo s našimi oslávenými bratmi a sestrami. Všetkýmm jednotlivým svätým nemôžeme venovať osobitný sviatok, oslavujeme teda dnes celú víťaznú Cirkev, radujeme sa s ňou a túžime, aby sme sa raz tiež dostali do tohto vznešenćho zboru.
Dnešný sviatok ako i spomienkový deň dušičiek sú liturgickým výrazom vieroučného článku o spoločenstve svätých, že totiž bojujúca, trpiaca a víťazá Cirkev sú duchovne vzájomne spojené a vzájomne si pomáhajú. Na Východe slávili už v 4. storočí osobitný sviatok všetkých svätých, a to v nedeľu po Turícach. Sviatok bol venovaný najmä mučeníkom. Na Západe vznikol tento sviatok vtedy, keď cisár Fokas daroval pohanský chrám Pantheon, – vystavený Agripom v roku 27 pred Kristom pamiatke cisára Augusta a venovaný všetkým pohanským bohom, – pápežovi Bonifácovi IV. Pápež ho konsekroval 13. mája 610 a zasvätil úcte blahoslavenej Panny Márie a všetkých mučeníkov (Sancta Maria ad martyres, – štácia v piatok veľkonočného týždňa). Z tejto príležitosti v ňom uložil veľké množstvo kostí svätých mučeníkov, ktoré sem previezli z katakomb. Pre lepšie zásobovanie početných pútnikov Gregor IV. (827 – 844) preložil sviatok na deň 1. novembra.
Omšové texty sú preplnené radosťou (introit) a prízvukujú ducha mučeníctva (ofertórium). V duchu vidíme nespočetné zástupy oslávených (lekcia), ktorí dokonale splnili Kristov program (evanjelium). Sväté prijímanie nás pevne spája s Kristom a s oslávenými spoluúdmi mystického tela Kristovho (komúnia).
Sviatok Pána nášho Ježiša Krista Kráľa
Ty si Kráľ slávy, Kriste! (Ambroz. hymnus.) – Pius XI. vhodne zasvätil jubilejný rok 1925 ustanovením tohto významného sviatku, ktorý hlása svetu, že kráľovstvo Kristovo majú ochotne uznať národy a jednotlivci. Nariadil v tento deň zasvätenie celého ľudského pokolenia najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.
Aj my sa pripájame k nebeským zástupom, ktoré oslavujú svojho Kráľa (introit). Svätý Pavol rozvádza základy kráľovskej hodnosti Kristovej: je jednorodeným Synom Otcovým, prvorodeným medzi stvoreniami, Vykupiteľom ľudského pokolenia, hlavou Cirkvi, svojho mystickćho tela (lekcia). Kristus sa priznáva k svojej kráľovskej hodnosti pred zástupcom veľríše rímskej (evanjelium). Kráľovstvo Kristovo je neobmedzené, ale je kráľovstvom lásky a pokoja.
Posviacka chrámu Svätého Michala Archanjela
Quis ut Deus? – Kto je ako Boh? – Ako vodca nebeského vojska bojuje proti zlým duchom. V Starom zákone bol ochrancom vyvoleného národa, teraz stráži nad Cirkvou Kristovou. Je ochrancom a vzorom bojovníkov Božích. Jeho ochrane a vedeniu sú zverené i duše zomierajúcich. Michael znamená „Kto je ako Boh?“
Úcta k svätému Michalovi je v Cirkvi prastará. Už Konštantín Veľký mu postavil chrám na Východe pri Bospore. Dnešný sviatok je výročím posviacky chrámu svätého Michala v Ríme pri Via Salaria. Dlhý čas býval jediným sviatkom svätých anjelov. Spájame sa s anjelmi v chválení Boha (introit, graduál, komúnia), spomíname si na všetkých anjelov (orácia), lebo prostredkujú medzi Bohom a ľuďmi (lekcia), strážia ľudí (evanjelium) a prednášajú Bohu naše modlitby (ofertórium).
Predrahej Krvi Nášho Pána Ježiša Krista
Cena nášho vykúpenia. – Liturgia Veľkého piatku, sviatky Božieho Tela a Božského Srdca nás už upozornili na nesmiernu cenu nášho vykúpenia. Dnes sa Cirkev venuje výlučne mysteriám, ktoré sa každodenne odohráva na našich oltároch, ked' sa na slová premenenia víno v kalichu premení na Krv Ježiša Krista. Tento sviatok ustanovil Pius IX. v roku 1849 po šťastnom návrate do Ríma. Dnešnú vysokú hodnosť mu prisúdil Pius XI. v roku 1934 na pamiatku osláv tisíceho deväťsteho výročia Spasiteľovej smrti.
Vďačným srdcom si pripomíname, že Baránok Boží nás vykúpil svojou predrahou Krvou (introit, lekcia). Túto Krv s vodou vylial Spasiteľ na kríži zo svojho Srdca (evanjelium). Tá istá Krv pramení na našich oltároch z najsvätejšej obety (orácia). Kristova prítoumosť pod spôsobom vína, ako Krv, ktorá zmyla hriechy sveta, je nám predobrazom jeho príchodu na konci časov (komúnia).