Obrezanie Pána – Oktáva Narodenia
Matka a Syn prinášajú prvú obetu, – chceme žiť podľa ich obetavého ducha. – Podľa Starého zákona každý chlapec sa na ôsmy deň po narodení včlenil obriezkou do vyvoleneho národa. Bohočlovek, ako zákonodarca, nepodliehal Zákonu; predsa sa mu podrobil, aby nám ukázal priklad poniíženosti, poslušnosti a obetavosti a priniesol prvú obetu krvi za nás. Pri obriezke sa určilo meno. Boží Syn ako človek dostáva meno „nad všetky mená“, meno Ježiš, čo znamená Boh-Spasiteľ. Dnešný deň je aj sviatkom Božej Matky. Jej blahoželáme a s ňou spolucítime. Ľudia si blahoželajú v prvý deň nového roku, ale omšová liturgia neberie ohľad na túto okolnosf. Omša preberá najviac čiastok z tretej omše vianočnej.
Vigília Narodenia Pána
Kráľ pred bránami mesta Jeruzalema (Cirkvi). – Chvíľa ozaj plná napätého očakávania. Omšu ovládajú hlavne dve myšlienky: blízke zjavenie slávy Spasiteľovej a slávnostné otváranie brán pred vchodom Kráľovým. Mojžiš oznámil ľudu, že Boh mu pošle ráno nebeský pokrm, mannu (introit, gráduál). Touto nebeskou mannou je jeho jednorodený Syn. Žalm 23 ako pieseň sprevádzal prenášanie archy do Jeruzalema a je vhodným predobrazom príchodu Spasiteľovho na tento svet (ofertórium). Svätý Pavol zvestuje bohoľudský pôvod Spasiteľov (lekcia) a svätému Jozefovi – v jeho osobe nám – anjel oznamuje pôrod Panny z Ducha Svätého (evanjelium). Dnešná svätá omša znamená pre nás vchod Kristov do Betlehema nášho chrámu a vo svätom prijímaní vchod do nášho srdca, ktoré sme si pripravili podľa vzoru prečistého života nazaretskej Panny.
Nepoškvrnené počatie Blahoslavenej Panny Márie
Celá krásna si, Mária! – Tento sviatok oslavuje vieroučný článok Cirkvi, že Matka Božia od prvopočiatku života nebola dotknutá dedičným hriechom, ale požívala plnosť milostí. Počiatky tohto sviatku siahajú na Východe až do 6. – 7. storočia a na Západe do 9. storočia. Sixtus IV. ho zaviedol v Ríme už v roku 1477 a Kliment XI. ho rozšíril pre celú Cirkev (1708). Pius IX. z príležitosti vyhlásenia dogmy o Nepoškvrnenom Počatí 8. decembra 1854 ho povýšil do radu povinných sviatkov a konečne Lev XIII. dal mu dnešnú hodnosť. Tento sviatok pôvodne nesúvisel s Adventom. Narodenie blahoslavenej Panny Márie oslavuje Cirkev 8. septembra, teda deväť mesiacov predtým slávi počatie Matky Spasiteľovej. (Takto súvisí napr. aj Zvestovanie Panny Márie, 25. marca, s Narodením Pána, 25. decembra.) Lenže sviatok Nepoškvrneného Počatia sa velmi vhodne zaraďuje do doby adventnej, ktorá má charakter mariánsky.
Svätá omša vo všetkých vlastných textoch prízvukuje mimoriadne omilostnenie Matky Spasiteľovej. Hneď v úvode počujeme ďakovnú pieseň Máriinu za toľké vyznačenie (introit). Nepoškvrnené počatie je ovocím vykúpenia, ale aj prípravou vhodného príbytku pre vtelené Slovo Božie (orácia). Boh vyvolil od večnosti Matku pre svojho Syna, preto Cirkev priliehavo prenáša zmysel čítania z knihy Múdrosti na osobu Matky Božej (lekcia). Evanjelium nám zvestuje pozdrav, ktorý posiela sám Boh skrze anjela Gabriela Panne nazaretskej. Keď sa v tejto svätej omši pripravujeme na príchod Spasiteľov, cítime, že medzi nami je jeho Matka, s ňou konáme túto prípravu a ju pozdravujeme vo svojom kruhu (ofertórium). Návšteva Kristova znamená aj návštevu jeho Matky u nás. Prežívame ju a pri prijímaní Tela Kristovho, zrodeného z najčistejšej Panny, cítime, že aj „nám učinil velké veci“ Pán (komúnia).
Spomienka Všetkých Zosnulých Veriacich
Vo večnej pamäti bude spravodlivý (graduál). – Matka Cirkev dnes pamätá na svoje trpiace dietky. Jej veľkodušnost, ktorou otvára dušiam v očistci všetky svoje poklady, povzbudzuje aj nás, aby sme dnes pamätali na svojich zomrelých, ale aj na tých, na ktorých nik nepamätá.
Svätý Odilo, benediktínsky opát v Cluny († 1048), prikázal všetkým svojim kláštorom, aby dňa 2. novembra každý rok slúžili všetky sväté omše za zosnulých. Tento nabožný zvyk sa rozšíril čoskoro po celom kresťanskom svete. V Ríme jestvuje od 14. storočia. V Španielsku od začiatku 16. storočia mohol v tento deň každý kňaz slúžiť tri omše za duše v očistci. Benedikt XV. rozšíril v roku 1915 toto privilégium na všetkých kňazov.
Dušiam želáme večný odpočinok a svetlo (introit, graduál, komúnia). Božie slovo nám dáva nádej, že čoskoro sa dostanú do večnej vlasti a že i my budeme účastní na blaženom zmŕtvychvstaní (lekcia, evanjelium). Prežívame ich úzkosti pred súdnou stolicou Božou (sekvencia), preto obetovanie darov sprevádzame prosbou o milostivý vyrok (ofertórium). Naše stretnutie s Kristom v tejto omši nám zaručuje, že aj zomrelí uvidia tvár Božiu a budú požívať Božstvo na veky (komúnia), čoho predobrazom a predchuťou je nám dnešné sväté prijímanie.
Po omši je absolúcia (Libera) pri tumbe (rakve), postavenej v strede kostola. Dojímavý obrad nám dramaticky znázorňuje milostivý súdny výrok Kristov nad zomrelými na prímluvu Cirkvi.
Kňaz slúži prvú svätú omšu na vlastný úmysel, druhú za všetkých zomrelých, tretiu na úmysel svätého Otca. Ako spievaná omša sa užíva vždy prvá, aj vtedy, keď kňaz najprv slúžil tiché (2. a 3.). Dnešná prvá svätá omša slúži za pohrebnú, výročnú a ine privilegované omše (okrem každodennej) za zosnulého pápeža, kardinála, biskupa a kňaza.
Sviatok Všetkých Svätých
Aké vznešené je kráľovstvo, v ktorom sa radujú všetci svätí s Kristom! (Antifóna k Magnifikatu.) – Milý rodinný sviatok kresťanstva, ktorý nás spája v jedno spoločenstvo s našimi oslávenými bratmi a sestrami. Všetkýmm jednotlivým svätým nemôžeme venovať osobitný sviatok, oslavujeme teda dnes celú víťaznú Cirkev, radujeme sa s ňou a túžime, aby sme sa raz tiež dostali do tohto vznešenćho zboru.
Dnešný sviatok ako i spomienkový deň dušičiek sú liturgickým výrazom vieroučného článku o spoločenstve svätých, že totiž bojujúca, trpiaca a víťazá Cirkev sú duchovne vzájomne spojené a vzájomne si pomáhajú. Na Východe slávili už v 4. storočí osobitný sviatok všetkých svätých, a to v nedeľu po Turícach. Sviatok bol venovaný najmä mučeníkom. Na Západe vznikol tento sviatok vtedy, keď cisár Fokas daroval pohanský chrám Pantheon, – vystavený Agripom v roku 27 pred Kristom pamiatke cisára Augusta a venovaný všetkým pohanským bohom, – pápežovi Bonifácovi IV. Pápež ho konsekroval 13. mája 610 a zasvätil úcte blahoslavenej Panny Márie a všetkých mučeníkov (Sancta Maria ad martyres, – štácia v piatok veľkonočného týždňa). Z tejto príležitosti v ňom uložil veľké množstvo kostí svätých mučeníkov, ktoré sem previezli z katakomb. Pre lepšie zásobovanie početných pútnikov Gregor IV. (827 – 844) preložil sviatok na deň 1. novembra.
Omšové texty sú preplnené radosťou (introit) a prízvukujú ducha mučeníctva (ofertórium). V duchu vidíme nespočetné zástupy oslávených (lekcia), ktorí dokonale splnili Kristov program (evanjelium). Sväté prijímanie nás pevne spája s Kristom a s oslávenými spoluúdmi mystického tela Kristovho (komúnia).
Posviacka chrámu Svätého Michala Archanjela
Quis ut Deus? – Kto je ako Boh? – Ako vodca nebeského vojska bojuje proti zlým duchom. V Starom zákone bol ochrancom vyvoleného národa, teraz stráži nad Cirkvou Kristovou. Je ochrancom a vzorom bojovníkov Božích. Jeho ochrane a vedeniu sú zverené i duše zomierajúcich. Michael znamená „Kto je ako Boh?“
Úcta k svätému Michalovi je v Cirkvi prastará. Už Konštantín Veľký mu postavil chrám na Východe pri Bospore. Dnešný sviatok je výročím posviacky chrámu svätého Michala v Ríme pri Via Salaria. Dlhý čas býval jediným sviatkom svätých anjelov. Spájame sa s anjelmi v chválení Boha (introit, graduál, komúnia), spomíname si na všetkých anjelov (orácia), lebo prostredkujú medzi Bohom a ľuďmi (lekcia), strážia ľudí (evanjelium) a prednášajú Bohu naše modlitby (ofertórium).
Nanebovzatie Preblahoslavenej Panny Márie
Znamenie veľké ukázalo sa na nebi (introit). – Sviatok blaženej smrti a slávneho nanebovzatia Panny Márie. Nanebovzatie Bohorodičky je dogmou, slávnostne vyhlásenou 1. novembra 1950 pápežom Piom XII. Boh urobil s ňou výnimku pri počatí, že nepodliehala zákonu dedičného hriechu; ale výnimku tvorí aj jej smrť: zomrela, lenže Boh ju po smrti vzkriesil a jej telo, z ktorého sa zrodil Syn Boží, nesmelo podľahnúť porušeniu. Obvyklé svätenie bylín vzniklo z prirovnania Panny Márie ku „kvetom poľným a ľaliám údolí“ a z príjemnej vône jej čností. Treba tu myslieť aj na nábožné podanie, keď apoštoli otvorili Máriin hrob, našli v ňom kvety, a nie jej telo. Pôvod tohto sviatku (ako Dormitio Beatæ Mariæ Virginis – Usnutie blahoslavenej Panny Márie) dá sa na Východe sledovať až do čias pred chalcedonským snemom (451), na Západe jestvoval isto už v siedmom storočí. Po slávnostnom vyhlásení nanebovzatia preblahoslavenej Panny Márie za článok viery omša sviatku dostala nový formulár. Vyzdvihuje sa v ňom víťazstvo Matky Božej, jej sláva a jej mocný príhovor.
Predrahej Krvi Nášho Pána Ježiša Krista
Cena nášho vykúpenia. – Liturgia Veľkého piatku, sviatky Božieho Tela a Božského Srdca nás už upozornili na nesmiernu cenu nášho vykúpenia. Dnes sa Cirkev venuje výlučne mysteriám, ktoré sa každodenne odohráva na našich oltároch, ked' sa na slová premenenia víno v kalichu premení na Krv Ježiša Krista. Tento sviatok ustanovil Pius IX. v roku 1849 po šťastnom návrate do Ríma. Dnešnú vysokú hodnosť mu prisúdil Pius XI. v roku 1934 na pamiatku osláv tisíceho deväťsteho výročia Spasiteľovej smrti.
Vďačným srdcom si pripomíname, že Baránok Boží nás vykúpil svojou predrahou Krvou (introit, lekcia). Túto Krv s vodou vylial Spasiteľ na kríži zo svojho Srdca (evanjelium). Tá istá Krv pramení na našich oltároch z najsvätejšej obety (orácia). Kristova prítoumosť pod spôsobom vína, ako Krv, ktorá zmyla hriechy sveta, je nám predobrazom jeho príchodu na konci časov (komúnia).
Sv. Petra a Pavla, apoštolov
„Ty si Peter, na tejto skale vystavím svoju Cirkev“ (Mt. 16, 18). – Svätí apoštolovia Peter a Pavol zomreli mučeníckou smrťou za cisára Nera v roku 67. Obidvoch pochovali na kresťanskom pohrebisku: svätého Petra pri Via triumphalis, ktorá sa tiahla dĺžkou dnešnej baziliky svätého Petra, svätého Pavla pri Via Ostiensis. Cisár Valerián (253-260) vyvlastnil kresťanské cintoríny. Kresťania zo strachu, aby ostatky svätých apoštolov nezneuctili, dňa 29. júna 258 ich tajne preniesli na pozemok „ad Catacumbas“ (katakomby svätého Šebastiána), kde ich dva roky ukrývali. Dátum 29. júna nadobudol taký veľký význam, že kresťania pomaly zabudli na pravý deň smrti apoštolov a začali svätiť už len výročitý deň prenesenia ich ostatkov do katakomb svätého Šebastiána na miesto, zvané „platonia“. S radostnou povďačnosťou si dnes pripomíname, že Kristus svoju Cirkev postavil na skalu, ktorú bedlivo vyhliadol, zdokonalil, obdaril najvyššou duchovnou hodnosťou a mocou. Táto skala vzdoruje všetkým protivenstvám, lebo Peter, žijúci v svojich nástupcoch na prestole rímskeho biskupa, je Kristovým zástupcom na zemi a viditeľnou hlavou Cirkvi.
V duchu sme pri hrobe svätého Petra. V prichádzajúcom clebrantovi spoznávame osobu svätého Petra, ktorý ďakuje za vyslobodenie z Herodesových rúk (introit). Túto udalosť podrobne rozvádza lekcia; je prvým splnením Kristovho prisľúbenia, že svoju Cirkev vystaví na skale a brány pekelné ju nepremôžu (evanjelium). V spoločenstve s apoštolskými kniežatami prežívame príchod a prítomnosť Kristovu, slávime spoločne jeho novozákonnú obetu a spoločne zasadáme za Kristov svadobný stôl (ofertórium, komúnia).
Dnešnú omšu, s výnimkou orácie, venujeme len oslave svätého Petra, keďže liturgia oslávi svätého Pavla ešte osobitne v nasledujúci deň.
Narodenie svätého Jána Krstiteľa
„Ján bol sviecou, ktorá horela a svietila“ (Jn 5, 35). - Spasiteľ nazval svojho predchodcu najväčším medzi narodenými zo žien (Mt 11, 11), preto mu Cirkev zavčasu venovala sviatok, ktorý už svätý Augustín spomína. Slávili ho šesť mesiacov pred Kristovým narodením. V Jánovom živote naozaj nachádzame veľa mimoriadneho: zvestovanie narodenia, narodenie, povolanie, jeho pomer ku Kristovi, mučenícka smrť (sviatok 29. augusta). Svoje poslanie splnil až po sebaobetovanie; jeho heslom bolo: „On, totiž Kristus, sa musí zveľaďovať, mňa však musí ubúdať“ (Jn 3, 30). Cirkev mu venuje dva sviatky a v každej omši si pripomína jeho meno trikrát: vo vyznaní hriechov (Confiteor), pri obetovaní (Suscipe sancta Trinitas) a v kánone po premenení (Nobis quoque peccatoribus). Boh povolal svätého Jána Krstiteľa, podobne ako voľakedy proroka Izaiáša, ešte pred narodením (introit). Myšlienka povolania, plného milosti, naznačená v introite, sa rozvádza obšírnejšie v lekcii. Tieto slová sa síce vzťahujú na Mesiáša, avšak dnes ich Cirkev prenáša na Spasiteľovho predchodcu. Slová lekcie doznievajú v graduáli a verš aleluja nám už naznačuje blahozvesť o narodení Jána Krstiteľa (evanjelium). Krédo nespievame, lebo Krstiteľ prislúcha ešte Starému zákonu. Pri obetovaní si pripomíname príjemnú vôňu čnosti veľkého svätého a slová blaženého Zachariáša, Krstiteľovho otca, chváliaceho Boha za tak veľké milosti, sprevádzajú nás cestou k Pánovmu stolu (komúnia).
Sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho
Božské Srdce, prameň lásky a milosti. – Kult Božského Srdca vyplýva prirodzene z kultu Eucharistie. Základy tohto kultu sú uložené v Písme svätom. Svätí kresťanského staroveku (Augustín) alebo stredoveku (Bernard, Gertrúda, Mechtilda) a nového veku (Ian Eudes a najmä Margita Alacoque) budujú tento kult. Pius XI. v roku 1928 schválil terajší ontšový formulár a sviatok povýšil na hodnosť, akú majú Vianoce a Nanebovstúpenie Pána.
Kristus nám dokázal svoju nekonečnú lásku smrťou na Kríži a ustanovením najsvätejšej Sviatosti Oltárnej (introit). V Kristovom Srdci máme nevyčerpateľný prameň milosti (orácia) a ako údy Kristovho tela sme účastní na tomto bohatstve (lekcia). Na Kríži otvára Bohočlovek svoje srdce ako prameň spasenia (evanjelium). Očakávajúc obetu tohto Srdca, chápeme jeho ponosu a chceme mu dať náhradu (ofertórium). Cez kánon stojíme pod Krížom, pozeráme na otvorené Ježišovo Srdce v duchu Matky, Jána a nábožných žien. Pri svätom prijímaní čerpáme z otvoreného Srdca bohatstvo milosti (komúnia).
Sviatok Božieho Tela
Kristus nám zanecháva seba v Eucharistii. – Po sviatku najsv. Trojice slávime druhé veľké tajomstvo katolíckej viery: Najsvätejšiu Sviatosť Oltárnu. V tejto sviatosti postavil Kristus pomník svojej nekonečnej lásky k nám. Stal sa nám obetou, nadprirodzeným pokrmom a ostáva medzi nami sviatostným spôsobom.
Pri svätej obete obdivujeme toto vznešené tajomstvo a potom vyjdeme do sveta hlásať slávu eucharistického Spasiteľa. Procesia je triumfálnym pochodom Eucharistie. Štyri zastávky so štyrmi evanjeliami znázorňujú štyri strany sveta, teda celý svet. Svet sa mu klania a Spasiteľ ho požehnáva. Deň ustanovenia tejto sviatosti je Zelený štvrtok. Cirkev však chce toto tajomstvo osláviť aj v oddanej radosti, a preto mu venuje deň na začiatku leta, keď sa príroda úplne rozvinula a poskytuje nádherný rámec slávnosti. Sviatok zaviedol pápež Urban IV. v roku 1252 pre celú Cirkev po videní svätej Juliany z Lutychu. Procesia sa ujímala od roku 1279.
Text svätej omše i ofícia zostavil svätý Tomáš Akvinský, cirkevný učiteľ a básnik, ktorý sa vyznačoval mimoriadnou úctou k najsvätejšej Sviatosti Oltárnej. Svätá omša prízvukuje Eucharistiu ako nadprirodzený pokrm, procesia oslavuje Kristovu prítomnosť v Eucharistii. Boh sa postaral o pokrm svojho ľudu v púšti, podobne sa postaral aj o náš duchovný pokrm v púšti pozemského života (introit). Eucharistia je pamiatkou Kristovho umučenia, teda obetou (orácia, lekcia) a naším pokrmom (evanjelium). Medzi lekciou a evanjeliom spievame nádhernú sekvenciu Lauda Sion, v ktorej liturgia rozoberá celú náuku o Eucharistii. Sekvencia je interpretáciou predchádzajúceho verša: „Moje telo je opravdivý pokrm a moja krv je opravdivý nápoj.“
Sviatok Najsvätejšej Trojice
Najsvätejšia Trojica: náš pôvod a cieľ. Stvorenie, vykúpenie a posvätenie človeka je dielom najsvätejšej Trojice, všetkých troch osôb, pričom stvorenie privlastňujeme Bohu Otcovi, vykúpenie Bohu Synovi a posvätenie Bohu Duchu Svätému. Primerane tomu sme na Vianoce obdivovali lásku Boha Otca, ktorý nám dal svojho jednorodeného Syna, na Veľkú noc sa sústreďujeme na oslavu vykúpenia skrze Bohočloveka, Ježiša Krista, a Turíce venujeme oslave Ducha Svätého, ktorý nás posväcuje. Ako by na zakončenie tohto trojitého Božieho diela Cirkev venuje dnešný sviatok celej svätej Trojici, ďakuje jej za nekonečnú dobrotu a preukázané milosrdenstvo.
Tajomstvo najsvätejšej Trojice, že v jednom a nerozdielnom Božstve sú tri Božské osoby, z ktorých každá je Božej podstaty, môžeme len obdivovať, a nie pochopiť.
Toto tajomstvo Cirkev postavila za stred svojej liturgie. V mene najsvätejšej Trojice vysluhuje sviatosti a požehnáva osoby a veci, prežehnáva sa, zakončuje modlitby, k nej vzdychá v kýrie, ju oslavuje v glórii, Tedeume, vyznáva v kréde, žalmy a spevy sa končia jej oslavovaním atď.
Naše stvorenie, vykúpenie a posvätenie sú znakom nesmierneho milosrdenstva najsvätejšej Trojice (introit, ofertórium, komúnia). Kto by mohol vyčerpať bohatstvo múdrosti i vedomosti Božej (lekcia). Už naše začlenenie do mystického tela Kristovho sa deje v mene najsvätejšej Trojice (evanjelium). Najsvätejšia obeta je naším vrcholným úkonom zvelebovania a ďakovania za obsiahnuté dobrodenia.
— Misál latinsko–slovenský, SSV 1952
Nedeľa Turíčna – Dominica Pentecostes
Na 50. deň po Veľkej noci židia slávievali starozákonné Turíce ako sviatok žatvy na poďakovanie za poľnú úrodu, ktorú zožali a uskladnili medzi Veľkou nocou a Turícami. Turíce boli i pamätným dňom vyhlásenia Božieho zákona na vrchu Sinaj.
Turíce Nového zákona nadväzujú na starozákonnú tradíciu. Na židovskú Veľkú noc pripadlo slávenie kresťanskej Veľkej noci a na 50. deň po tejto prvej Veľkej noci, presne na starozákonné Turíce, Duch Svätý zostúpil na apoštolov. Tento deň je teda požívaním ovocia Kristovho vykupiteľského diela a počiatkom novozákonného zákonodarstva, položením základov Cirkvi, ktorej, ako mystického tela Kristovho, dušou je Duch Svätý.
Duch Svätý, ako prameň lásky a múdrosti, zostúpil v podobe ohnivých jazykov a za víchra, aby sa takto naznačila nadprirodzená sila sprostredkovaná Duchom Svätým.
Turíce sú sviatkom sviatosti birmovania, ako Veľká noc je sviatkom krstu. Sviatosť birmovania sprostredkuje Ducha Svätého tým, ktorí sa krstom znovuzrodili. Krst a binnovanie úzko súvisia a hoci je birmovanie samostatnou sviatosťou, doplňuje sviatosť krstu. Krst a birmovanie patria dovedna ako Veľká noc a Turíce. Krst a birmovanie vysluhovali u prvých kresťanov bezprostredne po sebe v noci veľkonočnej a turíčnej.
Turíce liturgicky sú jubilejnou oktávou Veľkej noci (sedemkrát sedem dní). Preto pôvodne nemali oktávu a po nich mohol byť letný kántrový pôst. Oktávu dostali len v 11. storočí a kántrové dni zapadli do sviatkovej oktávy, čo je neobyčajným zjavom v liturgickom roku.
Slovenský názov sviatku je pohanského pôvodu. Povodne pohanský slovanský sviatok dostal kresťanskú náplň, ako sa to robilo i v Ríme so staropohanskými sviatkami.
V Jeruzaleme už za apoštolských čias slávili Turíce popri Veľkej noci (po rovnaj Sk 20, 16). Akvitánska pútnička Atéria udáva, že za jej jeruzalemského pobytu v 4. storočí Turíce mali vigíliu a liturgická služba vo sviatok bola po sebe na troch miestach: najprv na Kalvárii, potom na Sione (vo večeradle, kde zostúpil Duch Svätý na apoštolov) a konečne na Olivovom vrchu v súvislosti so spomienkou na Nanebovstúpenie Pána.
V Ríme tento sviatok bol druhým krstným dňom popri Veľkej noci. Tí, ktorí pre chorobu alebo inú vážnu príčinu nemohli prijať krst na Veľkú noc, boli pokrstení na turíčnu vigíliu. Preto v našich farských kostoloch až dodnes svätia krstnú vodu aj na turíčnu vigíliu.
Na turíčnu nedeľu je štácia u svätého Petra vo Vatikáne. Svätý Peter, ako hlava apoštolského kolégia, prvý vydáva svedectvo o Duchu Svätom. Duch Svätý zostúpil v tretiu hodinu (našu deviatu, porovnaj Sk 2, 15).
Kristus nám posiela Ducha Svätého, – s radosťou prijímame svojho Božského Hosťa. – Táto svätá omša nám sprostredkuje Ducha Svätého. Prichádza k nám Kristus a s ním Duch Svätý. Liturgia slávi svätú omšu po deviatej hodine predpoludním („post Tertiam,“ - po tretej, lebo „o tretej hodine“ zostúpil na apoštolov). V tercii, ktorá predchádza omšu, prosí Cirkev v hymne „Veni Creator Spiritus“ tento vznešený dar. Sme zhromaždení v bazilike svätého Petra. Táto bazilika, i náš kostol, je nám dnes večeradlom, kde učeníci, pohrúžení do modlitieb, očakávajú veľkú chvíľu príchodu Ducha Svätého. Duch Svätý naplní celý svet, všetky národy a kraje (introit). V lekcii počujeme priebeh zostúpenia Ducha Svätého na prvé Turíce. V speve aleluja prosíme aj my o tento Božský dar. Sekvencia rozvádza posledný verš dopodrobna. Hlavnými účinkami Ducha Svätého sú svetlo viery, pokoj a nebojácnosť (evanjelium). Kresťan má kráľovskú hodnosť. V tomto povedomí sa pripravujeme na príchod Krista a Ducha Svätého, keď Boh utvrdí v nás, čo sa začalo sviatosťou krstu (ofertórium). Pri premenení sme svedkami príchodu Ducha Svätého, lebo kde je Kristus, tam je aj Duch Svätý. I sväté prijímanie nás naplní Duchom Svätým a cítime sa, ako sa cítili apoštoli po prijatí Ducha Svätého (komúnia).
Nanebovstúpenie Pána – Ascensio Domini
Kristus víťazne vchádza do neba, – nebo je aj našou vlasťou. Osudy Hlavy sú aj osudmi Tela. Preto sme dnes jednotní s naším Spasiteľom a aspoň v duchu prebývame v nebi (orácia). Kostol sa nám mení na nebo a my sme svedkami Kristovho oslávenia. Kňaz cez loď prichádza do svätyne k oltáru. Je obrazom Krista, ktorý opúšťa tento svet a vchádza do neba. Túto slávnosť prežívame v spoločnosti sv. Petra a jeho spoluapoštolov. Vžívame sa do citov učeníkov, keď videli svojho Majstra v sláve odchádzať do neba a anjeli ich uistili, že ešte raz príde na túto zem (introit). Táto sv. omša nám je hneď aj jeho príchodom. Z úst svätého Lukáša (lekcia) a svätého Marka (evanjelium) počúvame správu o Kristovom nanebovstúpení. S anjelmi sa pripravujeme na privítame Kráľa (ofertórium) a spievame mu víťaznú pieseň, keď požívame jeho svadobnú hostinu (komúnia).
— Misál Latinsko–slovenský, SSV, Trnava, 1952
Svätého Jozefa, robotníka, ženícha Blahoslavenej Panny Márie, vyznávača
V roku 1955 pápež Pius XII. ustanovil sviatok svätého Jozefa robotníka a nariadil, aby sa nová omša na počesť tohto svätca slúžila 1. mája. Tento deň nebol vybraný náhodou. Na 1. mája pripadá Prvý máj, komunistický štátny sviatok na počesť radikálnych robotníkov. Naproti tomu Svätý Otec vyhradil 1. máj na vzdanie úcty svätému Jozefovi a na obnovenie dôstojnosti práce.
Cirkev chce, aby ľudia mali súkromné vlastníctvo, a aby si svojou prácou vydobyli dôstojné živobytie. Cirkev uznáva, že vďaka takémuto súkromnému vlastníctvu bude človek činorodý a usilovnejší. Práca tak získa dôstojnosť, akú jej prikladal svätý Jozef.
Svätý Jozef pracoval od skorého rána do neskorej noci vo svojej stolárskej dielni, kde opravoval stoly a staval police pre ľudí v Nazarete. Keď ho zavolali do Betlehema na sčítanie ľudu, zavrel svoju dielňu a vydal sa na cestu, i keď tým prišiel o pracovné dni a k tomu prislúchajúci zárobok. Keď mu anjel vo videní prikázal, aby sa ukryl v Egypte, poslúchol hlas z neba, hoci nasledujúcich päť rokov prišiel o ďalší zárobok. Počas tohto obdobia bolo pre neho nesmierne ťažké uživiť seba, svoju ženu a Božské dieťa. Jozef sa však nesťažoval, pretože táto cesta a tento pobyt boli Božou vôľou. Dnešný robotník, ktorý napodobňuje jeho vzor, sa nebude sťažovať na to, že v nedeľu a vo sviatok prišiel o zárobok, pretože tým, že v tieto dni zanecháva prácu, plní Božiu vôľu.
Biela sobota
Z tmy smrti prechádzame do svetla zmŕtvychvstania. - Liturgia dnešného dňa je veľkou veľkonočnou vigíliou, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala cez celú noc a zakončila sa omšou vigílie v nedeľu ráno. Aleluja sa spievala len v nedeľu ráno, keď Spasiteľ slávne vstal z hrobu. Všetkých veriacich viazala povinnosť pod ťažkým hriechom sa zúčastniť na tejto vigílii, od ktorej pochádza aj náš názov „Veľká noc“.
Liturgia sa začala „post Nonam“, teda večer po odbavení cirkevnej modlitby, predpísanej na deviatu hodinu (našu tretiu popoludní). Koncom stredoveku ju posunuli na popoludnie Bielej soboty, na pamiatku toho sa nám zachovali nešpory vo svätej omši. Konečne prešla na predpoludnie, ako ju aj dnes máme (pozn. pred reformou 1955). Delí sa na časť večernú (Lucernare), nočnú (Vigillia) a rannú (Baptismale), po ktorej nasleduje omša vigílie.
Veľký piatok
Obeta Kríža je prameňom nášho spasenia. – Cirkev nás dnes vedie do kostola svätého Kríža jeruzalemského v Ríme, ktorý predstavuje vrch Kalvárie, kde pred našimi očami Spasiteľ umiera na Kríži. Chrám, do ktorého sme prišli prežiť liturgiu Veľkého piatku, zastupuje rímsku baziliku sv. Kríža. Je zahalený do smútočného rúcha: je bez ozdôb, bohostánok je prázdny, a preto otvorený, oltár obnažený, nad ním sa vypína kríž, zastretý čiernym závojom. Žlté sviece nehoria. Oltár je ozaj obrazom potupeného a trpiaceho Krista. Kňaz s asistenciou prichádza v čiernych paramentoch v hlbokej tichosti k oltáru. Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč nám preniká hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsvätejšia obeta svätej omše, lebo dnes sa obetoval na kríži sám Kristus. Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, má tri časti: predomšu, poklonu svätému Krížu a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov).
Zelený štvrtok
Kristus nám zanecháva svoj testament. – Liturgia dnešného dňa obsahovala voľakedy tri omše: 1. včas ráno v rámci omše prijímali do spoločenstva veriacich verejných hriešnikov, ktorí sa vo Veľkom pôste podrobili pokániu; 2. predpoludním v druhej omši svätil biskup sv. oleje; 3. tretia svätá omša, slúžená podvečer, predstavovala poslednú večeru na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej. Pri nej veriaci pristúpili k svätému prijímaniu. Dnes je dovolená v jednom kostole len jedna svätá omša. V katedrálnych chrámoch pri nej svätí biskup sväté oleje. Kňazi aj veriaci pristúpia k svätému prijímaniu. V epištole počujeme z úst svätého Pavla udalosť ustanovenia Sviatosti Oltárnej, kým v evanjeliu apoštol lásky rozpráva, ako Spasiteľ symbolickým úkonom umývania nôh pripravoval apoštolov na prvé sväté prijímanie. Pred zakončením kánona biskup svätí olej chorých a po svätom prijímaní krizmu a olej krstencov. Po svätej omši celebrant prenáša Sviatosť Oltárnu z tabernákula hlavného oltára na bočný oltár. Svätá nádoba s partikulami pre nemocných a s dvomi veľkými hostiami, z ktorých jedna je pre obrad Veľkého piatku a druhá pre Boží hrob, je predmetom osobitnej úcty Cirkvi. V tento deň biskup v katedrálnom chráme umýva nohy trinástim chudobným, potom ich pohostí a obdarí. Úkon pochádza z dôb svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil dvanástich žobrákov. Raz sa objavil aj trinásty, v ktorého rúchu sa skrýval sám Kristus.
KVETNÁ NEDEĽA
S palmou utrpenia kráčame s Kristom v ústrety víťazstvu. – S krížom k víťazstvu! – je heslom dnešnej krásnej liturgickej slávnosti. Kristus, kráľ mučeníkov, nás volá k spoločenstvu v utrpení. Dostávame od neho posvätnú palmu, čím nás vysviaca za mučeníkov. Potom s ním kráčame procesiou. Procesia je obrazom života. Ideme cestou života, nesúc kríž utrpenia. Procesia sa začína a končí v chráme. Aj náš život počína od Boha a u Boha sa má končiť. Kristus nám otvára svojím krížom brány kráľovstva nebeského a vovedie nás do neho. Svätá omša, v ktorej počúvame priebeh Kristovho umučenia podľa Matúša, je sprítomnením jeho obety na Kalvárii, ktorou sebe aj nám umožnil vojsť do nebeského kráľovstva.