Najsvätejšieho Mena Ježišovho
Ježiš – náš Spasiteľ a Vykupiteľ; vykúpení ho pozdravujú. Texty svätej omše rozvádzajú myšlienku veľkosti Ježišovho Mena, ktoré „je nad všetky mená“ (introit, lekcia), jeho význam ako Spasiteľa (orácia), božský pôvod (evanjelium) a vyslovujú mu chválu (ofertórium, komúnia). – Meno Ježiš je nám menom najsvätejším, „lebo nie je dané ľuďom pod nebom iné meno, v ktorom máme byť spasení“ (lekcia). Právom hovorí svätý Bernard (v 2. nokturne dnešného sviatku): „Tvoje meno je vyliaty olej. Olej totiž svieti, živí a lieči. Oživuje oheň, kŕmi telo, uľavuje bolesť: je teda svetlom, pokrmom a liekom… Ci nás Boh nepovolal pri svetle tohto mena ku svojej obdivuhodnej jasnosti? Meno Ježiš je nielen svetlom, ale aj pokrmom. Či sa neposilníš toľkoráz, koľkoráz naň myslíš? A suchý je každý pokrm duše, ak sa nepoleje týmto olejom; bez chuti je, ak sa neposype touto soľou. Ked' píšeš, nepáči sa mi, ak tam nečítam Ježiša. Ke dokazuješ niečo alebo prednášaš, nepáči sa mi, ak nezaznieva Ježiš. Ježiš je med ústam, pieseň ušiam, radosť srdcu.“
Svätých Neviniatok Mučeníkov
Štácia u svätého Pavla
Prvotiny Kristovi Kráľovi, – aj my mu zasväcujeme svoje najlepšie sily. – Cirkev dnes privádza k jasličkám milý zástup nevinných dietok, ktoré podstúpily mučenícku smrť za Krista. Radostný obraz, ale Cirkev cíti spolu aj smútok betlehemských matiek, preto sa oblieka do rúcha kajúceho. Relikvie svätých Neviniatok sú v bazilike svätého Pavla, preto je tam aj štácia. Krv nevinných dietok je svedectvo za Krista (introit, orácia); v nebi dostaly odmenu, že môžu spievať Baránkovi (lekcia), za ktorého položily život (evanjelium). V duchu Neviniatok obetujeme seba v tejto obete, najmä obetavým bojom proti osídlam diablovým (ofertórium). Dietky sú na svadbe Baránkovej, kým matky oplakávajúich na zemi (komúnia). Ich odmena je obrazom našej účasti na eucharistickej hostine.
Svätého Jána, apoštola a evanjelistu
Štácia vo veľkom chráme Panny Márie
Kristus, ženích panien, – prinášame mu dar čistoty. – Svätý Ján, syn Zebedeja a Salome, brat svätého Jakuba apoštola staršieho, bol pre svoju panenskú čistotu Ježišovým miláčkom, ktorý mu dovolil, aby si pri poslednej večeri sklonil hlavu na jeho prsia. Jediný z apoštolov sprevádzal s Matkou Božou Ježiša na krížovej ceste. Umierajúci Spasíteľ jemu odporúčal svoju Matku do ochrany, a apoštol si ju vzal za svoju. Z Jeruzalema sa presťahoval do Efezu a stade spravoval Cirkev v Malej Ázii. Cisár Domicián ho poslal do vyhnanstva na ostrov Patmos. Tu mal zjavenie, ktoré opísal. Je pôvodcom štvrtého evanjelia, Zjavenia a troch listov. Jediný z apoštolov zomrel prirodzenou smrťou.
Štácia vo veľkej bazilike mariánskej poukazuje na úzky vzťah svätého Jána k Panne Márii. Omšový formulár nám črtá tento obraz o svätom Jánovi: Ako evanjelista bol priam na Srdci Kristovom účastný na Múdrosti Božej (introit, lekcia), ktorú nám sprostredkuje a „jeho svedectvo je pravé“ (evanjelium). Svojím charakterom sa podobá prekvitajúcej palme a košatému libanonskému cédru (ofertórium). Kristus prišiel pre svojho milovaného apoštola vo vysokom veku a vzal si ho bez mučeníctva. Toto jeho stretnutie s Majstrom je naším stretnutím s Ním pri svätom prijímaní (komúnia).
Svätého Štefana, prvého mučeníka
Štácia u svätého Štefana na Caeliu
Kristus je králom mučeníkov, – nasledujme ho. – Tri sviatky po Vianociach sú staršie než samotné Vianoce, ale dajú sa zladiť s myšlienkou vianočnou. Tvoria akúsi vianočnú ozdobu Kráľovi. Svätých, tu oslavovaných, kresťania menovali „sprievodom Baránkovým“. Svätý Štefan je vzorom mučeníctva, svätý Ján panenstva, sväté Neviniatka aj mučeníctva aj čistoty. Sú to tri najvyššie ideály prvých kresťanov: mučeníctvo, panenstvo a panenstvo, spojené s mučeníctvom. Po nájdení ostatkov svätého Štefana ich preniesli do Ríma a uložili do hrobu svätého Vavrinca. Súčasne vzniklo niekoľko kostolov na česť svätého diakona a prvého mučeníka, medzi nimi aj kostol na vrchu Caeliu, ktorý bol pôvodne pohanským chrámom. Meno „Stefanos“ znamená: korunovaný. Svätý diakon ostal verný svojmu menu, lebo obsiahol mučenícku korunu.
V omšových spevoch nám všade zaznieva hlas trpiaceho mučeníka. Sme svedkami obety mučeníka (lekcia), ktorý dnes tiež obetuje svoj život s Kristovou obetou. Pripájame sa, ako prítomní, tým, že ponúkame svoju ochotu dať všetko za Krista. Údelom Božieho posla je mučeníctvo (evanjelium), a preto každý kresťan má byť naň pripravený.
Svätého Tomáša, apoštola
Spasiteľ žiada vieru v to, čo sme nevideli. – Apoštol svoje pochybovanie o Ježišovom zmŕtvychvstaní napravil horlivým rozširovaním Božieho kráľovstva (v Arménii, Médii, Perzii a Indii) a svoju vernosť ku Kristovi potvrdil mučeníckou smrťou. Jeho telo spočívalo najprv v Edesse (Sýria), teraz v Ortone (Taliansko).
Svätá omša oslavuje jeho apoštolskú hodnosť a prácu na budovaní Cirkvi, ktorej údmi sme aj my (lekcia). Aj my vidíme osláveného Spasiteľa a dotýkame sa jeho rán (evanjelium). Svätú omšu prežívame v osobe apoštola.
Sobota adventných kántrových dní
Cez adventnú tmu očakávame vianočné svetlo. – Liturgiu kántrovej soboty vykonávali kresťania v starších časoch vo forme veľkej vigílie zo soboty na nedeľu. V nočnej tme očakávali ranné svitanie. Toto malo pre nich symbolický význam; tma znamenala život nevykúpeného ľudstva v Starom zákone, svetlo príchoď Spasiteľa. Vigília sa skladala z posvätných čítaní (lekcie), zo spievania žalmov (graduál) a z modlitieb (orácie). Dnes sa táto modlitbová vigília – pravda, skrátená – vkladá medzi oráciu a lekciu omšovú. Po každej lekcii biskup duchovným osobám postupne udelil jedno svätenie. Svätú omšu vigílie celebrovali v nedeľu včasráno.
Spevy omše (introit, graduál,ofertórium a komúnia) prezrádzajú túžbu po svetle alebo radosť zo svitania dňa spasenia, 1. lekcia: Kristus, ako svetlo sveta, zasvieti do tmy pohanstva; 2. ako slnko, obnoví tvár zeme; 3. je pastierom svojich; 4. ako kráľ Kýrus, vyslobodí ľud Boží zo zajatia (hriechu); 5. svojich vyvedie zo smrti do života (troch mládencov z ohnivej pece). Slávenie Kristovho vianočného príchodu je predobrazom jeho druhého príchodu na konci sveta (lekcia omše) a v evanjeliu nám Ján zvestuje blízky príchod Kristov, aby sme sa naň pripravili. Kántrovú vigíliu slávili pri hrobe svätého Petra vo Vatikáne. Viedol ju sám pápež a po každom čítaní podal homlíiu (výklad) a dával svätenia. Svätá omša, slúžená za svitania, bola obrazom príchodu nadprirodzeného Svetla.
Piatok adventných kántrových dní
Prvé stretnutie Spasiteľa so svätým Jánom Krstiteľom. – Naše stretnutie s ním vo svätej omši. – Piatky kántrových dní majú kajúci náter. Tak je to aj v Advente. Túžime po očistení od hriechov, aby sme čistí mohli sláviť Vianoce. Spasiteľ ešte v živote Matkinom stretá sa s Jánom, tiež v živote matkinom, a toto stretnutie očistí Jána od dedičného hriechu. Matka Božia sprostredkuje Krista Jánovi (evanjelium). Nám ho sprostredkuje Matka-Cirkev v tejto svätej omši. Pán je blízko (introit), ako bol blízko Jánovi. Túžime po vykúpení (graduál, ofertórium), ako Ján túžil po ňom. V tejto omši vžívame sa teda do úlohy Jána, ktorého zastupujeme. Pri svätom prijímaní prichádza k nám Pán v sprievode svojich svätých.
Streda adventných kántrových dní
Syn Boží, počatý z Panny Márie, stretá sa s našou prirodzenosťou. – Cirkev pôvodne slávila decembrové kántrové dni na poďakovanie za celoročnú úrodu a najmä za úrodu oleja. Veriaci podľa príkladu Starého zákona chceli tiež odovzdať Bohu desiatok z úrody a robili to tak, že sa postili a dávali chudobným hojnú almužnu. Lež časom duchovná úroda nahradila úrodu hmotnú, preto najmä v kántrovú vigíliu (dnes slávenú v sobotu) pápeži za starých čias pri hrobe svätého Petra radi vysluhovali hierarchické svätenia všetkých stupňov po presbyterát. Liturgia kántrových dní decembrových stratila prírodný ráz, aký prezrádzajú napríklad letné alebo jesenné dni kántrové, a úplne ju ovládajú myšlienky adventné. Panenstvo Panny Márie pričinením Ducha Svätého prinieslo zázračnú úrodu, vteleného Syna Božieho.
Kántrovú stredu prežívame pri nohách Spasiteľovej Matky (štácia), v tichom rozjímaní sa učíme od nej v svojom srdci pripravovať miesto prichodiacemu Spasiteľovi. Zbožný stredovek pomenoval túto omšu zlatou (Missa aurea) a z nej povstala naša milá rorátna omša. Nazaretská Panna je úrodná zem, na ktorú padá rosa, t. j. Syn Boží, z neba (introit). Je Božím Jeruzalemom, z ktorého vychádza Slovo Božie a matkou-pannou v jednej osobe (1. a 2. lekcia). Predpoveď 2. lekcie je doslovným splnením evanjeliovej zvesti („hľa, Panna počne a porodí syna“ – „hľa, počneš v živote a porodíš syna“). Vo svätej omši sa obnovuje zázrak: Syn Boží sa akoby znovu počína, keď na slová premenenia berie na seba podobu chleba a vína, ako pri vtelení prijal ľudskú podobu. Pri prijímaní ako by sme v osobe Panny Márie aj my prijímali do srdca Syna Božieho pod spôsobom chleba.
Svätého Ondreja, apoštola
Apoštol kríža. – Bol bratom svätého Petra. Ako učeník svätého Jána Krstiteľa pripojil sa k božskému Majstrovi spolu so svätým Jánom evanjelistom, keď Krstiteľ ukázal na neho slovami: „Ajhľa, Baránok Boží!“ Podľa starej tradície evanjelium hlásal v Malej Ázii a na Balkáne, kde v meste Patras (Grécko) skonal mučeníckou smrťou na kríži. Ofícíum ho oslavuje ako „apoštola kríža“. Jeho telo preniesli najprv do Carihradu (357), hlavu v roku 1462 uložili v bazilike svätého Petra v Ríme. Dnes odpočíva v arcibiskupskej katedrále v Amalfi (Taliansko). Omša nám črtá myšlienku druhého povolania Ondrejovho pri Genezaretskom jazere. Patrí medzi kniežatá Cirkvi (introit, graduál, ofertórium). Ako hlásateľ evanjelia kliesni cestu viere (lekcia). Evanjelium líči jeho povolanie za rybára duší. Ku Kristovej obete dnešného dňa aj svätý Ondrej kladie na oltár svoju krížovú smrť. Nasledujme apoštolovu ochotu pri pozvaní Kristovom.
Posviacka Hlavnej Baziliky Najsvätejšieho Spasiteľa
Spomienka svätého Teodora, mučeníka
Dnes je výročie Posvätenia Arcibaziliky najsvätejšieho Spasiteľa (svätého Jána v Lateráne).
Toto miesto je nevysloviteľným tajomstvom (graduál). – Rodinu Laterani vyhubil cisár Nero a jej majetok skonfiškoval pre štát. Konštantín Veľký, keďže Lateránsky palác bol majetkom jeho ženy Fausty, daroval ho, v snahe napraviť krivdu, za stále sídlo pápežovi a postavil pri ňom baziliku ku cti najsvätejšieho Spasiteľa. Silvester I. konsekroval baziliku 9. novembra 324. Neskôr ju zasvätili aj sv. Jánovi Krstiteľovi. Benedikt XIII. ju obnovil a 29. apríla 726 konsekroval, ale výročie konsekrácie určil na výročie konsekrácie prvej baziliky (9. novembra). Lev XIII. r. 1884 rozšíril svätyňu baziliky, ale jej mozaiku dal rekonštruovať podľa pôvodného stavu.
Svätý Teodor pochádzal z kresťanskej rodiny v Sýrii. Ako vojak cisára Maximiána bol odsúdený v roku 303 na smrť ohňom v Amázii (v Malej Ázii), lebo podpálil chrám pohanského božstva. Jeho relikvie uctievajú v Euchaide.
Svätých Šimona a Júdu, apoštolov
Po celej zemi sa rozniesol ich hlas (ofertórium) – Svätý Šimon, „horlivec“, šíril blahozvesť Kristovho kráľovstva medzi židmi, potom spolu so svätým Júdom Tadeášom v Mezopotámii a Perzii, kde spoločne zomreli mučeníckou smrťou. Svätý Judáš bol pokrvným Ježišovým a napísal jeden tzv. katolícky list Nového zákona.
Radujeme sa z ich vysokej apoštolskej hodnosti (introit, graduál, aleluja). Budovali mysticky Kristovo telo (lekcia). Za Krista vďačne pretrpeli prenasledovanie a smrť (evanjelium), ale obsiahli aj odmenu za vernosť (komúnia). Slávenie dnešnej obety prináša aj nám duchovný vzrast a pripodobnenie ku Kristovi a jeho osláveným apoštolom (orácia).
Svätého Lukáša, evanjelistu
Evanjelista Kristovho detstva. – Pochádzal z Antiochie a bol lekárom. Sprevádzal svätého Pavla na misijných cestách (lekcia). Podľa kázní apoštola napísal naše tretie evanjelium a Skutky apoštolské. Evanjelium hlásal v Achájsku (Grécko); tam zomrel mučeníckou smrťou. Jeho relikvie dal Konštantín Veľký preniesť spolu s pozostatkami svätého Ondreja apoštola do Carihradu; teraz sú v Padove (Taliansko).
Cez svätú omšu s radostným pocitom obdivujeme hodnosť svätého evanjelistu (introit, ofertórium). Chceme nasledovať jeho obetavý život (orácia, lekcia). Jeho činnosť sa podobá práci učeníkov, ktorých Pán vyslal hlásať evanjelium (evanjelium). Sväté prijímanie nám zaručuje panovanie s Kristom v spoločenstve svätého Lukáša (komúnia).
Materstva Blahoslavenej Panny Márie
Matka Božia, oroduj za nás hriešnych! – Všeobecný koncil efezský v roku 431 slávnostne vyhlásil, že „Emanuel (Kristus) je naozaj Boh, a preto svätá Panna je Božou Rodičkou“. V roku 1931 slávila Cirkev 1500. výročie tejto významnej udalosti a na jej pamiatku Pius XI. ustanovil tento sviatok. Všetky vznešené výsady blahoslavenej Panny Márie pramenia z jej hodnosti Bohorodičky.
Už prorok Izaiáš predvidel tajomstvo Materstva Božieho (introit, graduál). Spasiteľ sa priznáva k svojej Matke (evanjelium). Ona je obrazom Cirkvi, ktorá denne počína a rodí Krista v Eucharistii a v srdciach veriacich (ofertórium). Vyhlasujeme ju za blahoslavenú, ale uvedomujeme si aj našu podobnosť s ňou, ked' prijímame Syna Božieho pod spôsobom chleba (komúnia).
Presvätého Ruženca Preblahoslavenej Panny Márie
Eva je tŕňom – Mária ružou (svätý Bernard). – Tento sviatok zvelebuje Pannu Máriu pre ochranu, ktorú nám poskytuje svätým ružencom. Povolil ho najprv Gregor XIII. v roku 1573 pre všetky chrámy, ktoré maly oltár ružencovej Panny Márie, na pamiatku víťazstva kresťanského vojska nad Turkami pri Lepante (7. októbra 1571). Toto víťazstvo dobyli kresťania silou modlitby svätého ruženca. Pápež Kliment rozšíril tento sviatok pre celú Cirkev, keď kresťanské zbrane znovu zvíťazily nad Turkami pod vedením kniežaťa Eugena v roku 1716.
Sv. Marek I., pápež, nasledoval na prestole svätého Petra po svätom Silvestrovi. Cirkev spravoval 9 mesiacov. Zomrel v roku 336.
S radostným srdcom prichádzame dnes sláviť najsvätejšiu obetu (introit). Panna Mária je obraz Božej Múdrosti, a preto sa ideme učiť do jej školy (lekcia). Jedným jej prostriedkom je modlitba svätého ruženca, ktorá nás učí vhlbovať sa do tajomstiev vykúpenia. Sám Boh nás učí skrz anjela Gabriela, ako máme pozdravovať Matku Spasiteľovu (evanjelium). Ona je vzorom všetkých čností, jej zásluhy obetujeme Bohu ako svoje (orácia). Tajomstvá, o ktorých uvažujeme pri modlitbe svätého ruženca, sa podobajú prekvitajúcej záhrade (komúnia).