Antiliturgická posadnutosť

Prinášame vám vynikajúci článok arcibiskupa Aguera, emeritného arcibiskupa La Platy v Argentíne, ktorý stojí za prečítanie.

emeritný arcibiskup La platy Héctor Águer, foto: O221

Svoju prvú svätú omšu som slávil 26. novembra 1972. Urobil som tak podľa vtedy platného obradu, ktorý vytvoril Pavol VI. Jeho autor: slobodomurár Annibale Bugnini. Samozrejme v španielčine, iba tiché modlitby celebranta sa zachovali v latinčine. Nikdy mi nenapadlo uchýliť sa k „omši vekov“; tej, ktorú sme v seminári slúžili každý rok mojej formácie, s tou novinkou, že bola – v kaplnke filosofie, denne – slúžená „versus populum“. Nikdy mi nenapadlo uchýliť sa – v rozpore s kánonickým zákazom, pokojne prijatým – k starej forme. Ani potom, čo ju Benedikt XVI. svojím motu proprio Summorum pontificum prijal ako mimoriadnu formu rímskeho obradu. Napriek mojim teologickým a liturgickým štúdiám, ktoré mi dali jasno pre zabudnutý obrad, sa mi nevnucovali žiadne ideologické námietky ani nostalgia; zvyk bol odložený a možno z lenivosti som sa neodvážil postaviť sa proti kritickým posúdeniam novoty, ktorá nasledovala po Druhom vatikánskom koncile, počas ktorého nedošlo k žiadnym liturgickým inováciám. Dnes si myslím, že Pavol VI. mohol urobiť niektoré úpravy, aby aktualizoval tradičnú omšu, ktorá platila po stáročia, a nie vymýšľať novú omšu. Chladnokrvne meriam túto „odvahu“, pre mnohých nečakanú chválu progresivizmu, ktorou boli mnohé storočia odhodené vo víre zmien.

Odvolal som sa na túto históriu, aby som zdôraznil, že som slobodný: stále slávim omšu Pavla VI. Táto cirkevná pozícia mi umožňuje merať škody, ktoré napáchalo motu proprio Traditiones custodes, ešte nedávno posilnené „reskriptom“. Rím by si mal položiť otázku, prečo sa čoraz viac kňazov a laikov – predovšetkým týchto druhých spomenutých – prikláňa k uctievaniu podľa starého obradu. Antiliturgická posadnutosť je ideológiou, ktorá sa kanonicky stáva tyraniou. Aj keď zákaz Misálu Jána XXIII. neberú do úvahy mladí, ktorí sa usilujú o bohoslužbu zodpovedajúcu pravde viery: uctievanie Boha, nie človeka. Rím totiž stále lipne na die anthropologische Wende Karla Rahnera.

V poslednom desaťročí navyše vstúpila do hry aliturgická tradícia Spoločnosti Ježišovej. Vytesnenie liturgie vedie k tomu, že sa slovom i skutkom zavádza relativistický moralizmus.

Od promulgácie „novej omše“ nasledovali antiliturgické inovácie jedna za druhou bez prerušenia. Tento začiatok signalizoval zbytočnú zmenu. Cieľ obnovy Druhého vatikánskeho koncilu sa mohol naplniť s malými úpravami rímskeho obradu, alebo skôr s opravou zmien, ktoré vznikli v dejinách, pokračovaním v práci Pia XII., ktorý bol skutočným obnoviteľom. Koncilový zámer sa príznačne nazýval instauratio, obnova. Ostrý nesúhlas vznikal od 70. rokov 20. storočia, a to v súvislosti s neprístupnosťou Ríma. Benedikt XVI. svojím motu proprio Summorum pontificum umožnil slúžiť podľa mimoriadnej formy rímskeho obradu – bolo to šalamúnske riešenie, ktoré mohlo uspokojiť túžby kňazov a veriacich pripútaných k Tradícii a zároveň dať za pravdu námietkam namiereným proti omši promulgovanej Pavlom VI. Táto rozvážna a pastoračná citlivosť nám umožnila dúfať v stabilný mier s návratom k poslušnosti početných spoločenstiev, ktoré boli v konflikte s Rímom. Je pravda, že nesúhlas s Druhým vatikánskym koncilom ďaleko prekročil liturgický poriadok a rozšíril sa aj na doktrinálnu a právno-pastoračnú oblasť. Liturgické magistérium nemeckého pápeža prevzalo teológiu liturgie vypracovanú kardinálom Ratzingerom, ktorý išiel v stopách Romana Guardiniho a Klausa Gambera.

Poľutovaniahodný krok späť prišiel s motu proprio Traditiones custodes, ktoré eliminovalo mimoriadnu formu rímskeho obradu a stanovilo prísne podmienky pre udelenie povolenia slúženia tradičnej omše. Z tohto pohľadu možno oceniť závažnosť dispozícií Pavla VI., ktoré odštartovali novú etapu vo všetkých oblastiach cirkevného života a v pokoncilovom období dali priestor chybám a zmrzačeniam horším, než aké pretrvávali v modernizme zo začiatku 20. storočia, odsúdenom svätým Piom X. Línia otvorená týmto motu proprio bola nedávno ratifikovaná a zhoršená „reskriptom“, ktorý biskupom ukladá povinnosť získať pápežský placet pred povolením používania „omše všetkých vekov“. Toto nedôveryhodné obmedzenie podkopáva toľko vychvaľovanú „synodalitu“; autorita biskupov bola obmedzená v podstatnej oblasti ich povolania ako nástupcov apoštolov. Treba sa obávať, že táto antiliturgická priebojnosť opäť vyvolá postoje, ktoré budú v rozpore s „jednotou“, ktorú Rím údajne vyznáva. Mám dojem, že z toho istého zdroja pochádza ilúzia reformy, ktorú by si vyžiadalo konkláve, ktoré by zvolilo pápeža. Spoločnosť Ježišova bola vždy faktorom premiestňovania Cirkvi v spoločnosti, v konkurencii so slobodomurárstvom. Vatikán je plný slobodomurárov a pápež sa ich snaží využiť. Pápežovu samoľúbosť v desaťročí jeho vlády a fikciu pripisovania úspechov spolupracovníkom považujem za obdivuhodnú, až zarážajúcu. Chronickým problémom Spoločnosti bol problém pokory.

Aliturgizmus zahŕňa devastáciu toho, čo v liturgii rímskeho obradu pochádza z Tradície. Antiliturgická posadnutosť, ktorú som už poznamenal, ide až tak ďaleko, že bojkotuje synodalitu. Biskup, aby mohol povoliť kňazovi sláviť omšu podľa Misála Jána XXIII. – teda tradičnú omšu – musí požiadať Rím o povolenie. Takýto charakter má nedávne rescriptum: skutočná pápežská tyrania, ktorá nástupcov apoštolov diskvalifikuje z vykonávania ich služby v takej zásadnej veci. Táto orientácia zahŕňa aj povolenie beztrestne vykonávať devastáciu rímskeho obradu. Opäť spomeniem, že táto sloboda je v rozpore s tým, čo predpisuje koncil v konštitúcii o liturgii Sacrosanctum concilium, a to, že nikto, ani kňaz, nesmie z vlastnej iniciatívy meniť, pridávať alebo uberať z liturgického obradu. Sloboda devastácie ide ruka v ruke s prenasledovaním tradicionalistov.

Do očí bijúci rozpor: tradicionalisti sú prenasledovaní, ale integrácia perkusívnych a tanečných rytmov do rímskeho obradu a preberanie pohanských, hinduistických, budhistických obradov podľa zásad NWO alebo Nového svetového poriadku v konkurencii so slobodomurárstvom sú dovolené. Počas návštev rôznych národov sa pripúšťa zavádzanie kmeňových obradov z kultúry predkov navštívených národov do liturgie. Deformácia božského kultu tak hraničí s modloslužbou. Tento postoj sa opakuje v mnohých krajinách ako zvrátenosť medzináboženského dialógu. V roku 2019 pápež v Abú Zabí podpísal Dokument o ľudskom bratstve pre mier a spolužitie vo svete, v ktorom sa uvádza: „Pluralizmus a rozličnosť náboženstiev, farby pleti, pohlavia, rasy, jazyka existuje, lebo ho Boh chcel vo svojej múdrosti, s ktorou stvoril ľudské bytosti. Božská Múdrosť je zdrojom, z ktorého vychádza právo na slobodu vierovyznania a slobodu byť rozdielni.“ Boh Stvoriteľ by potom bol autorom polyteizmu. Toto tvrdenie sa rovná zrieknutiu sa základného a pôvodného poslania Cirkvi, ako je výslovne uvedené v evanjeliu: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 15 – 16). Takéto zrieknutie sa možno považovať len za odpadnutie od viery. S rovnakým postojom sa stretávame aj v roku 2020 pri prijatí návrhu na deň modlitieb a pôstu všetkých náboženstiev 14. mája. Pápež sa odvolával na prijatie návrhu: „Prijal som návrh Výboru pre ľudské bratstvo, aby sa 14. mája budúceho roku veriaci všetkých náboženstiev duchovne spojili v deň modlitby, pôstu a skutkov dobročinnosti.“ Je zrejmé, že Cirkev ignoruje svoje pôvodné poslanie hlásať evanjelium spásy a pripája sa k polyteistickému svetovému koncertu, čím sa ako jedno z náboženstiev podieľa na NWO, Novom svetovom poriadku, ktorý presadzuje slobodomurárstvo. To by nebolo možné, keby Vatikán už nebol infiltrovaný slobodomurárstvom. Kontrast so svetskou doktrínou a praxou Cirkvi by nemohol byť zreteľnejší. Práve z tohto hľadiska možno chápať začlenenie pohanských obradov do liturgie. Vysvetľuje to aj prenasledovanie tradicionalistov, ktorí svojím odmietaním bránia úplnému začleneniu do NWO. Cirkev tak smeruje do kráľovstva Antikrista. Dôsledkom je zmätok veriacich. Je to mysterium iniquitatis nasadené diablom.

Dokument z Abú Zabí naznačuje odpadnutie od katolíckej viery s cieľom priľnúť – ako som už napísal – k NWO. Medzi ním a kresťanskou vierou nie je žiadny súlad – zmätok, do ktorého sú veriaci uvrhnutí, nemôže byť väčší. Tento kontrast sa objavuje v každom pápežovom zásahu, čo dokazuje, že takto chápe poslanie Cirkvi a takto chápe aj svoju úlohu riadenia. Veľmi jasným príkladom je list, ktorý mu adresovali argentínski politici pri príležitosti desiateho výročia jeho pontifikátu: „Chceme vyjadriť náš obdiv k vašej práci v prospech Ľudstva (veľké písmeno v origináli), najmä marginalizovaných osôb a chudobných oblastí, k vašej rozhodnej obrane svetového mieru a k vášmu neustálemu presadzovaniu integrálnej Ekológie (veľké písmeno v origináli), ktorá nám umožňuje počuť volanie Matky Zeme a ľudskej bytosti (polyteistický a slobodomurársky jazyk) tvárou v tvár ničivým situáciám, ktoré ohrozujú národy a prírodu.“ Práve v tomto kontexte možno vysvetliť protiliturgické vášne namierené proti „omši vekov“, v ktorej jasne vyznieva pravá viera a súlad s vôľou Ježiša Krista a tradičným poslaním Cirkvi.

V súčasnosti sa objavuje nové chápanie synodality: ak chce biskup povoliť kňazovi sláviť tradičnú omšu, musí požiadať Rím o povolenie! Posadnutosť už nemá hraníc.

+ Héctor Aguer

Emeritný arcibiskup La Platy

Preložené z infovaticana.com