Príčina Kristovho umučenia
Bl. Columba Marmion
Ecce homo | Mateo Cerezo mladší, 1660–1666
Rozjímajme chvíľu nad bolesťami, ktoré muselo znášať vtelené Slovo, keď prišla hodina, aby dalo zadosťučinenie za hriech. Ani zďaleka si totiž neuvedomujeme, do akej priepasti múk a potupy Ho hriech uvrhol.
Ježiš Kristus, vlastný a jediný Boží Syn, je predmetom Otcovho zaľúbenia; k jeho osláveniu smeruje všetko Otcovo úsilie: „Už som oslávil a ešte oslávim“ (Jn 12, 28). On je plný milosti, milosť v ňom prebýva. On je veľkňaz bez najmenšej vady. Hoci je podobný nám, nepoznal hriech ani nedokonalosť. On jediný mohol povedať Židom: „Kto z vás ma môže obviniť z hriechu?“ (Jn 8,46) „Knieža sveta nado mnou nemá nijakú moc.“ (Jn 14, 30) Bolo to tak nado všetku pochybnosť, že jeho úhlavní nepriatelia, farizeji, sa márne pýtali na jeho život, ako to dokáže len nenávisť. Márne skúmali jeho učenie, márne číhali na každý jeho skutok, na každé jeho slovo. Nenašli dôvod, pre ktorý by ho mohli odsúdiť. Aby mali nejakú zámienku, museli sa uchýliť ku krivej výpovedi. Ježiš je nevinnosť sama, je odrazom nekonečnej dokonalosti svojho Otca a „odblesk jeho slávy“ (Hebr 1,3). Pozrime sa teraz, ako Otec s týmto Synom naložil, keď prišla tá chvíľa, aby Ježiš Kristus namiesto nás zaplatil dlh Božej spravodlivosti za hriechy. Pozrime sa, ako bol postihnutý Boží Baránok, ktorý sa ponúkol za hriechy! Nebeskému Otcovi v jeho zvrchovanej vôli, ktorá nepripúšťa odpor, „sa však páčilo zdrviť ho utrpením“: voluit conterere eum in infirmitate (Iz 53, 10). Svätú Ježišovu dušu zaplavili také vlny smútku, strachu a slabosti, že jeho nevinné telo bolo obmývané krvavým potom. Bol tak „obkľúčený smrtiacim vlnobitím a vydesený zlostnými prívalmi“ (Ž 17, 5), že sa jeho ľudská prirodzenosť vzbúrila a on prosil Otca, aby nemusel piť horký kalich, ktorý mu bol podávaný. „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich.“ (Mt 26, 39) Keď predtým pri Poslednej večeri hovoril s Otcom ako rovný s rovným, povedal niečo celkom iné: „Otče, chcem!“: Volo, Pater. Teraz však na dušu dopadá hanba ľudských hriechov, ktoré vzal na seba. Pán Ježiš sa pod ich ťarchou rúca a modlí sa ako vinník: „Otče môj, ak je možné...“: Pater, si possibile est. Otec však nepočuje. Udrela hodina spravodlivosti, keď chce vlastného Syna vydať mocnostiam diabolským ako trest: „Ale toto je vaša hodina a moc temna“ (Lk 22, 53).
Zradený jedným zo svojich apoštolov, opustený ostatnými, zapretý hlavou apoštolov, Spasiteľ sa stáva predmetom posmechu a urážok v rukách brutálnej čeliadky. Ježiš Kristus, všemohúci Boh, je fackovaný, jeho najsvätejšia tvár, ktorá je radosťou svätých, je opľuvaná, je bičovaný a korunovaný hlboko vtlačenou tŕňovou korunou. Kati mu posmešne prehodia cez plecia purpurový plášť, do ruky mu dajú trstinu a pokľakajú pred ním v opovrhujúcom rúhaní. Aká strašná je priepasť hanby pre Toho, pred ktorým sa anjeli chvejú v úcte! Hľa, ako zaobchádzajú s Pánom vesmíru ako so zločincom a podvodníkom, ako ho stavajú na jednu úroveň s príslovečným vrahom, ktorému dokonca dávajú prednosť pred ním! Pre neho zákon neplatí. Je nespravodlivo odsúdený a pribitý na kríž medzi dvoch lotrov. Trpí strašnými bolesťami od klincov zatlčených do údov, trápi ho smäd, vidí ľud, ktorý obdarúval dobrodeniami, ako nad ním krúti hlavou na znak opovrhnutia, počuje nenávistné posmešky svojich nepriateľov: „Pomohol iným a sám si pomôcť nemôže. Nech teraz zostúpi z kríža a my v neho uveríme!“ Aké poníženie, aká potupa! Pozrime sa, ako Izaiáš pred vekmi načrtol tento hrozný obraz Kristovho utrpenia. Nemožno v ňom vynechať ani jeden prvok. Každý má svoje hlboké opodstatnenie, a preto treba čítať celý tento náčrt.
„Ako sa nad ním zhrozili mnohí, – veď neľudsky je znetvorený jeho výzor a jeho obraz je nepodobný človeku – tak ho budú obdivovať mnohé národy, králi si pred ním zatvoria ústa. Veď uvidia, o čom sa im nevravelo, a poznajú, čo neslýchali! Veď vzišiel pred ním sťa ratoliestka a ako koreň z vyschnutej zeme. Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa). Z úzkosti a súdu ho vyrvali a kto pomyslí na jeho pokolenie? Veď bol vyťatý z krajiny živých, pre hriech svojho ľudu dostal úder smrteľný. So zločincami mu dali hrob, jednako s boháčom bol v smrti, lebo nerobil násilie, ani podvod nemal v ústach. Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením... Ak dá svoj život na obetu za hriech, uvidí dlhoveké potomstvo a podarí sa skrze neho vôľa Pánova.“ (Iz 52,14; 53,2-10).
Stačí to? Ešte nie! Náš božský Spasiteľ ešte nevypil kalich utrpenia do dna. Pozri, duša moja, pozri na svojho Boha pribitého na kríž! Už nemá na sebe nič ľudské, už sa stal úplným vyvrheľom celého ľudstva: „No ja som červ, a nie človek, ľuďom som na posmech a davu na opovrhnutie.“ (Ž 21, 7). Jeho telo je jedna jediná rana, jeho duša sa takmer rozpúšťa v bolestiach a výsmechu. A v tej chvíli, ako hovorí evanjelium, Ježiš volá silným hlasom: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Ježiš je opustený Otcom. Nikdy si nedokážeme predstaviť, akou strašnou skúškou bolo toto opustenie pre Ježiša. Sme konfrontovaní s tajomstvom, ktorého hĺbku ľudská duša nikdy nepreskúma. Ježiš opustený Otcom! Azda po celý svoj život neplnil Otcovu vôľu? Vari nesplnil poslanie, ktoré mu bolo zverené, aby „zjavil jeho meno ľuďom“ (Jn 17, 6)? Či sa nevydal z lásky k Otcovi, ako hovorí: „aby svet poznal, že miluje Otca“ (Jn 14, 31)? Prečo si teda, nebeský Otče, tak kruto naložil so svojím milovaným Synom? „Pre hriech svojho ľudu“: Propter seculus populi mei percissi eum (Iz 53, 8). Pretože Kristus sa v tej chvíli obetoval za nás, aby dal plné a dokonalé zadosťučinenie za hriech, Boh Otec nevidí vo svojom Synovi nič iné ako samotný hriech, ktorý náš Spasiteľ vzal na seba: „Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom“, píše svätý Pavol (2 Kor 5, 21). Tak sa stal Pán Ježiš pre nás „zlorečením“: Factus est pro nobis maledictum (Gal 3, 13). Otec ho opúšťa. A hoci si Kristus na najvyšších vrcholoch svojho bytia zachováva nevýslovnú radosť z blaženého hľadenia na Boha, predsa len toto opustenie vrhá jeho dušu do takej hlbokej bolesti, že sa z jeho srdca derie ten nekonečne trýznivý výkrik: „Bože môj, prečo si ma opustil?“ Boh dáva voľný priechod svojej spravodlivosti, aby potrestala hriech ľudstva, a táto spravodlivosť sa vrhá na Božieho vlastného Syna ako prudká bystrina: „Boh vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“ (Rim 8, 32).
Ak chceme vedieť, ako Boh zmýšľa o hriechu, pozrime sa bližšie na nášho Spasiteľa v jeho utrpení, uvažujme o tom, ako Boh trestá svojho Syna, ktorého nekonečne miluje, smrťou na kríži, a potom budeme aspoň trochu vedieť, čo je to hriech v Božích očiach, ak sa modlíme, že Ježiš volal k Otcovi celé tri hodiny: „Otče, ak je to možné, odním odo mňa tento kalich“, a že Otcova odpoveď bola: „Nie.“
Kiež by sme pochopili, že Ježiš musel zaplatiť náš dlh do poslednej kvapky svojej krvi, že napriek jeho „silným výkrikom a slzám“ (Hebr 5, 7) ho Boh neušetril. Keby sme toto všetko dokázali pochopiť, potom by sme mali skutočnú, svätú hrôzu z hriechu. Ako jasne nám ich osvetľujú všetky tieto útrapy, urážky a poníženia, ktorými bol náš Spasiteľ zahrnutý. Aká veľká musela byť Božia nenávisť voči hriechu, keď rozdrvila Pána Ježiša takým utrpením, takou potupou!
Duša, ktorá sa dobrovoľne dopúšťa hriechu, pridáva svoj podiel na týchto bolestiach a urážkach. Hriechom pridala horkosť do kalicha, ktorý bol Kristovi predložený v jeho úzkosti na Olivovej hore. Hriechom sa spojila s Judášom v zrade. Hriechom pľuje s necitlivou soldateskou do tváre Bohu, zaväzuje Kristovi oči a bozkáva ho. Hriechom ho zapiera s Petrom, vysmieva sa mu s Herodesom, zúrivo prosí dav o jeho smrť a zbabelo ho odsudzuje s Pilátom nespravodlivým rozsudkom. Hriechom sa spája s farizejmi, ktorí vo svojej nezmieriteľnej nenávisti otravujú umierajúceho Krista. Hriechom sa spája so Židmi, ktorí sa mu vysmievajú a zahŕňajú ho posmeškami. Hriechom v poslednej chvíli podáva Pánu Ježišovi, mučenému spaľujúcim smädom, žlč a ocot... Také je dielo duše, ktorá sa vzpiera podriadeniu sa Božiemu zákonu, a tým spôsobuje smrť jednorodeného Božieho Syna. A takou dušou sme boli aj my, ak sme niekedy mali to nešťastie, že sme dobrovoľne spáchali jediný ťažký hriech... Môžeme skutočne povedať: Ježišovo utrpenie je mojím dielom. Pane Ježišu, pribitý na kríž, ty si svätý a bezúhonný veľkňaz, ty si nevinná a nepoškvrnená obeť – a ja som hriešnik..."
