Vyvrátenie zaužívanej predstavy, že „liturgia“ znamená „konanie ľudu“
Adorácia Najsvätejšej trojice | Albrecht Dürer, 1509-1511
Dr. Peter Kwasniewski
V roku 2020 vydalo vydavateľstvo Angelico Press veľmi zaujímavú knihu s názvom Kristus ako liturgia od Williama Daniela. Seriózni študenti liturgickej teológie by po nej mali siahnuť, ak tak ešte neurobili. Hoci nesúhlasím so všetkým, čo tento anglikánsky autor predkladá, ponúka jedinečné perspektívy, ktoré som inde nevidel, a najmä obratne a hlboko využíva cirkevných otcov (Klement, Ignác, Cyprián, Irenej, Gregor z Nyssy, Maximus) i moderných filozofov (Merleau-Ponty, Heidegger, Voegelin, Gadamer, Pickstock).
Prvá kapitola, ktorá sama o sebe stojí za to zaplatiť celú knihu, sa zaoberá pravými a nepravými, alebo možno by sme mali povedať pravdivejšími a nepravdivejšími významami pojmu leitourgia, „slovo“, píše Daniel,
ktoré bolo prekladané chybne, čo sa zrejme prvýkrát stalo na Štvrtom generálnom koncile Aliancie reformovaných cirkví, ktoré majú presbyteriánsky systém (Londýn, 1888), kde sa liturgia prekladala ako „ konanie ľudu“. Hovoriť o „konaní ľudu“ predpokladá dielo, obetu alebo ľudskú schopnosť dať Bohu niečo, čo Boh nemá. Preklad leitourgia ako „dielo ľudu“, čo je zreteľne postosvietenský preklad, obracia vzťah človeka k spásonosnej obete Syna Otcovi. To znamená, že toto redefinovanie liturgie vyvoláva nedostatok v Bohu – nedostatok vlastnej Božej bohoslužby. Okrem toho liturgia ako „konanie ľudí“ oddeľuje liturgické konanie od stvoriteľského konania Syna a dobrovoľnej účasti človeka na znovustvorení sveta, nekonečne aktualizovaného – rekapitulovaného v Kristovi. Transcendentno je týmto absolútne transcendentné, nedochádza k prelínaniu Boha a stvorenia. Na tomto mieste je dôležité si najprv povšimnúť, že prekladať alebo (re)definovať leiturgiu ako „dielo ľudu“ odvádza pozornosť od vnútornej, vzťahovej povahy liturgie ako tej, ktorá zhromažďuje Boží ľud do večného života vzájomnosti, ktorým je Svätá Trojica.
Tento chybný preklad je veľmi rozšírený medzi zástancami liturgickej reformy v Katolíckej cirkvi. Napríklad Kevin W. Irwin vo svojej knihe Responses to 101 Questions on the Mass (Mahwah, NJ: Paulist Press, 1999) hovorí o „gréckom termíne leiturgia, čo znamená „konanie ľudu“ (s. 31).
Autor potom pozorne skúma prípady klasických a patristických textov, v ktorých sa používa termín leiturgia, aby zdôvodnil svoje tvrdenie. Jeho cieľom je
položiť základy pre chápanie liturgie ako prejavu božstva v Kristovi, o ktorom svedčí raná a stredoveká cirkev, a ako anagogického vzťahu spoluúčasti, ktorý je podstatou cirkvi Katolíckej. Liturgia sa týmto má chápať nie ako „konanie ľudu“, ale ako „konanie Jediného pre dobro mnohých“. Týmto „dielom“, touto udalosťou je sám Kristus, ktorý je liturgiou, ktorú uskutočňuje – je kňazom i obeťou, obetou Otcovi za život sveta.
U starogréckych autorov leitourgia najprv znamená „verejnú činnosť“ alebo „verejnú službu“ (laos ergon), ktorá mala často podobu obetného daru alebo finančnej obety bez očakávania odplaty, výlučne pre spoločné dobro, napríklad sponzorovanie nejakej slávnosti alebo zastávanie (bez nároku na odmenu) verejného úradu. U Aristotela leitourgia pomenúva znášanie spoločného bremena v prospech mnohých. Nielen bohatí, ktorí financujú hostiny, chóry a lyrické súťaže, ale aj kňazi, lekári, príslušníci vojska a hostinskí sú v tomto kontexte „liturgici“. Vždy ide o dar jedného v prospech mnohých.
Pontifikálna svätá omša v bazilike svätého Petra, pod Berniniho baldachýnom | Jean Auguste Dominique Ingres, 1832
Svätý Pavol používa tento termín v nadväznosti na Platóna a Aristotela na označenie toho, kto zhromažďuje a obetuje prostriedky kvôli budovaniu Cirkvi, analogicky s kňazmi chrámu, ktorí zhromažďujú obety na oslavu Boha. Pavol sám seba opisuje ako obetu vyliatu za ľud. Jeden slúži mnohým a pre mnohých:
Pavol je liturgiou, ktorú vykonáva – Kristom. Jeho liturgickou úlohou je slúžiť ako Kristus, zhromažďovať obety veriacich do obety, ktorou je Ježiš sám v sebe. Iba tak sa liturgické úkony – obety – ľudu viažu na Ježišovu obetu Otcovi – jedinú, svätú príjemnú obetu.
V prvom Klementovom liste leitourgia poukazuje na hierarchický úrad, ktorý prináleží rôznym údom tela, pričom všetci konajú v Kristovi a skrze Krista, aby sa zúčastnili na jeho veľkňazskej obete; predovšetkým však biskup, ktorého úlohou je zhromažďovať mnohých do Jedného. „Leiturgia je obetný dar Bohu, ktorý je následne prospešný pre ostatných“.
Úrad a činnosť, tak ako v antickom svete, sú v Kristovi neoddeliteľné. Hierarchická správa liturgickej ekonómie je deľbou práce, nie triednym rozdelením. Tak ako biskup dáva ľud k dispozícii Bohu, podobne ľud dáva Boha k dispozícii biskupovi. V tomto konaní je zakotvená logika vzájomnosti. Z nevyhnutnosti svojho spoločenstva s Bohom musí byť kresťan v spoločenstve s Kristovou svätou Cirkvou prostredníctvom jej biskupov. (19)
Z prameňov sme vedení k tomu, že liturgia sa v žiadnom prípade nechápe ako pôsobenie ľudu pri nejakej činnosti, ktorú si primárne nárokujú alebo vykonávajú oni. Naopak, sú prijímateľmi veľkodušnosti Otca v Kristovi, ktorú Duch vylieva prostredníctvom obradov Cirkvi uskutočňovaných v poslušnosti tými, ktorí sú v pozícii vládcov a dobrodincov, ktorí nesú spoločné bremeno, ktorí si liturgiu (takpovediac) „obliekajú“. V tejto vízii neexistuje žiadna rivalita medzi jednotlivými časťami tela, ale výlučne vďačnosť za vzájomne sa dopĺňajúce úlohy, ktoré umožňujú, aby bohoslužba ožila. Boh dáva obetu kňazovi a kňaz ju vracia Bohu za ľud: „dielo Jediného“ – Krista alebo jeho hierarchického zástupcu – „pre mnohých“.
Politizácia liturgie, šarvátky o roly, roztrieštenie činností sa preto javí ako zásadné nesprávne čítanie ekonómie bohoslužby, v ktorej „Boh je jediným darcom darov; a jedine Boh môže prijímať Boha. Abrahámovo dávanie a prijímanie treba teda chápať ako účasť na dávaní a prijímaní Boha od Boha a pre Boha“.
Daniel dospieva k záveru, pričom sa odvoláva na hlavnú tému teológov spojených s radikálnou ortodoxiou:
Bežný (nesprávny) preklad leitourgia ako „konanie ľudu“ vystihuje priepasť medzi tým, čo kresťania robia, keď sa zhromažďujú na bohoslužbu, a tým, kto je Boh, o ktorom vyznávajú, že ho uctievajú. Moderný preklad tohto termínu vytrháva človeka z konania Krista, čím sa dar pozastavuje pred príjemcom – darca a príjemca zostávajú oddelení. Vo falošne humanistickej snahe zdôrazniť činnosť človeka v liturgii, „činnosť ľudu“ v skutočnosti rozpráva o deistickom chápaní človeka ako úplne oddeleného od Boha, alebo jednoznačne udržiava rovnakosť medzi Bohom a človekom v „bytí“.
Takmer ako na dôsledok Daniel poukazuje na to, ako táto univokalita uväzňuje Boha v ľudskom konštrukte a evakuuje našu skúsenosť možnosti vykúpenia:
Pavlovo utrpenie (porov. 2 Kor 4, 8–12; Kol 1, 24) je utrpením Krista, ktorý sa zrodil vo vlastnom tele pre dobro Cirkvi. Práve kríž je paradigmatický pre účasť na božskom konaní – v liturgii – v Kristovi. Kríž je tiež tým, čo robí každé utrpenie zrozumiteľným a zmysluplným. Často opakovaná predstava, že Kristus trpí, keď my trpíme, je ďalším zveličovaním človečenstva vo vzťahu k svojmu utrpeniu. Nesmieme prevrátiť vzťah medzi Ježišovým utrpením a utrpením ľudstva. Opäť, hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že keď sa povie, že Boh trpí s nami, vyzdvihuje to ľudské utrpenie, má to opačný účinok – sploštenie ľudského utrpenia ako niečoho, čo nijako neprekračuje prítomný pocit bolesti. To, čo robí ľudské utrpenie zmysluplným, je účasť na telesnom utrpení Boha na kríži.
V závere kapitoly Daniel spája svoj výskum do búrlivej kritiky súčasného privlastňovania si vznešeného antického pojmu:
Videli sme, ako liturgia ako „konanie ľudu“ vkladá identitu osoby do jej vlastných rúk – ľudská prirodzenosť sa úplne oddeľuje od božskosti – takpovediac liturgický nominalizmus. Označujúc tak bohoslužbu cirkvi, liturgia bola mylne považovaná za humanistickú v tom najhoršom zmysle slova. Bola nesprávne chápaná ako izolovaný úkon v čase, ktorý buď vykonáva profesionálna trieda osôb (duchovenstvo) pre publikum (laici), alebo sa koná kolektívne ako teleso ľudí (kňazstvo všetkých veriacich), s ktorým možno súhlasiť len vierou, nie sa na ňom zúčastňovať prostredníctvom rozumu tohto telesa.
V každom prípade je však pochopenie jedno a to isté: Boh daroval spásu tým, ktorí nasledujú Krista; kresťania preto vykonávajú liturgiu, aby ďakovali a vzdávali chválu za dar spásy. Vychádza sa tu z predpokladu, že pokrstení majú dar, ktorý môžu obetovať všemohúcemu Bohu, to jest seba samých. Tvrdiť, že človek má niečo, čo môže darovať – dokonca seba samého – Bohu, znamená naznačovať, že človek má vo svojom vnútri schopnosť iniciovať kontakt s Bohom, čím sa prevracia vzťah Stvoriteľ – stvorený. Je to zároveň odmietnutie ľudskej podmienenosti a popretie Boha ako jeho vlastnej absolútnej podmienenosti. Boh sa stáva nejakým spôsobom závislým od stvorenia.
Toto „vlastnenie seba samého“ je najvyššou urážkou stvoreného voči svojmu Stvoriteľovi; je to hriech všetkých hriechov – je to Adam a Eva. Leiturgia, ako je osvetlená v celých spisoch prvých otcov, odmieta tak gnostické odmietanie hmoty, ako aj humanistický odklon od metafyziky. Moderný chybný preklad je viac než len vecou sémantiky; je to ontologická priepasť.
K tomuto bodu sa vracia na začiatku 4. kapitoly, kde poskytuje mimoriadne užitočné zhrnutie svojho postoja, ktorý má určite veľa spoločného s tradicionalistickou kritikou radikálnej vetvy liturgického hnutia a jej triumfu v liturgickej reforme po II. vatikánskom koncile s jej humanistickými, aktivistickými, utilitaristickými, konzumnými a redukcionistickými predpokladmi a štylizáciou:
To, čo sa často nesprávne chápe v súvislosti s liturgickou činnosťou, konkrétne pokiaľ ide o kresťanskú liturgiu, je, že nie je ani performatívna, ani iniciatívna. To znamená, že nejde o výkon pred Bohom, aby sa mu nejako zapáčila alebo si získala jeho priazeň, ani kresťan nemá sám seba chápať ako toho, kto iniciuje kontakt s Bohom. Ako sme načrtli v prvej kapitole, ide o hrubé skreslenie liturgie, ktoré pramení z nesprávneho prekladu a nepochopenia slova a významu leitourgia. Každé tvrdenie, že liturgia je podnecovaná ľuďmi alebo je zážitkom, ktorý majú ľudia jednoducho prijať alebo si ho užiť, redukuje liturgické konanie na dočasnú, sploštenú záležitosť, ktorá má len málo alebo nič spoločné s Bohom, okrem hrubého objektivizovania toho samého. Takáto redukcia v sebe nesie implicitnú, rozčarovanú antropológiu, koncepciu ľudskosti, ktorá je v lepšom prípade biologická a v horšom prípade animalistická.
Liturgia však nepochádza z ľudského konania, hoci do svojej činnosti zapája ľudstvo a vyvoláva ľudskú spoluúčasť. Liturgia je tvorivým pôsobením Boha, ktorý v Kristovi združil ľudskú prirodzenosť do božskej vzájomnosti, vzájomnosti, ktorá nemá začiatok ani koniec. Účasť človeka na tejto večnej činnosti je svojou podstatou sprostredkovaná. To znamená, že človek je včlenený do božského sebadarovania Otca, Syna a Ducha Svätého. Liturgia týmto pomenúva samovzťah večnej vzájomnosti, ktorou je Boh sám. Preto uctievať – zúčastňovať sa na liturgickom konaní – znamená byť zapojený do konania, ktoré sa začína mimo ľudského pôsobenia, ale zároveň zapája človeka do božského pôsobenia.
Na základe tohto záveru potom Daniel ďalej v knihe zdôrazňuje, že liturgia je „stredná“ – to znamená, že z našej strany nejde ani o čistú aktivitu, ani o čistú pasivitu, ale ani o jedno, ani o druhé, podobne ako „stredný hlas“ niektorých starovekých jazykov.
Jedným zo spôsobov, ako to povedať, akokoľvek to môže uchu moderného človeka pripadať divné, by bolo povedať: „Bol som zahrnutý do obety Syna Otcovi“. Skratka by bola skromne jednoduchšia: „Dnes som sa zúčastnil na sebaobetovaní Boha“.
Je vidieť, s akou starostlivosťou zaháňa myšlienku, že hlavnými činiteľmi sú účastníci bohoslužby, ktorá bola v posledných sto rokoch neduhom liturgickej reformy a viedla k mnohým absurditám: prinútiť všetkých, aby spoločne odriekali všetky odpovede a robili všetky úkony v zhode; zveriť úlohy klerikov laikom; otvoriť priestor pre tvorivé a spontánne vyjadrovanie a pohyb na strane klerikov; vyhlásenia: „Omša toho a toho kňaza je najlepšia“; mobilizácia čakateľov na výrobu plstených transparentov pre ich prvé sväté prijímanie; vybuchnutie do potlesku za úsilie hudobníkov alebo iných skupín; a tak ďalej. V skutočnosti by nebolo prehnané povedať, že celý rámec liturgického hnutia bol vždy poznačený istým pelagianizmom, tým, čo Jordan Aumann nazval „herézou aktivizmu“. Stratil sa stredný hlas: včlenenie do Božieho konania, ktoré sa začína ešte predtým, ako vôbec existujeme, a je večne jednoduché, kruhové, plodné a tiché. Daniel uzatvára:
Liturgia týmto nie je vecou sebavyjadrenia. Nemá sa riadiť rozmarmi sentimentov jednotlivca. Liturgia je skôr splynutím jazykových svetov, ktoré prešli cez lis Krista, ktorý je vínnym lisom Boha… Práve v tomto zmysle možno liturgickú stredovosť chápať ako aktívnu pasivitu, ktorá je možno naším najlepším spôsobom, ako poukázať na stredný hlas. Je to odovzdanie sa dianiu, ktoré sa deje s nami, dianiu, ktoré nie je naše vlastné. Tým sa stávame leitourgiou – Božím konaním. Stávame sa Kristom úmerne našej účasti na konaní Jediného, ktoré je pre dobro mnohých.
Aby sme to zhrnuli: leitourgia neznamená „konanie ľudí“. Znamená „konanie Jedného v prospech mnohých“. Táto definícia je správne teocentrická a kristocentrická; odôvodňuje, aj keď relativizuje „kňazstvo“ (podľa Dixovho výrazu) všetkých tradičných liturgických obradov.
V tejto knihe je ešte veľa ďalších hodnotných vecí, napríklad jej spracovanie cirkevnej architektúry v tretej kapitole (o ktorej budem písať samostatne). Odporúčam vám, aby ste si ju prečítali.
Prevzaté z New Liturgical Movement.