Kardinál Roche a tradicionalistický pohľad na novú omšu
José Antonio Ureta
filiálny kostol Najsvätejšej Trojice, známy ako „Wotruba-Kirche“ | foto Thomas Ledl, 2014
Kardináli Arthur Roche a Raniero Cantalamessa nepriamo potvrdili (možno neúmyselne) to, čo kritici Novus Ordo Missæ Pavla VI. hovoria už viac ako päťdesiat rokov: Nový obrad zodpovedá novej teológii, ktorá „ako celok i v detailoch predstavuje nápadný odklon od katolíckej teológie omše, ako bola formulovaná na XXII. zasadnutí Tridentského koncilu.“¹
Keď sa 19. marca 2023 britskí krajania v rozhlase BBC pýtali na obmedzenia slávenia tradičného latinského obradu, kardinál Roche, prefekt Dikastéria pre Boží kult, vyhlásil:
„Viete, teológia Cirkvi sa zmenila. Predtým kňaz zastupoval na diaľku všetok ľud. Boli akoby usmerňovaní cez túto osobu, ktorá jediná slávila omšu. Liturgiu neslávi len kňaz, ale aj tí, ktorí sú s ním pokrstení. A to je obrovské konštatovanie.“²
O niekoľko dní neskôr počas štvrtej pôstnej kázne pre Rímsku kúriu povedal kardinál Cantalamessa, kazateľ pápežského domu:
„Katolícka liturgia prešla premenou z činnosti so silným posvätným a kňazským odtlačkom na činnosť komunitnejšiu a participatívnejšiu, kde má svoj podiel celý Boží ľud, každý so svojou vlastnou službou...
Na začiatku Cirkvi a počas prvých troch storočí bola liturgia skutočne „liturgiou“, teda akciou ľudu (laos – ľud – patrí medzi etymologické zložky slova leitourgia). Zo svätého Justína, z Traditio Apostolica svätého Hippolita a z ďalších dobových prameňov získavame víziu omše, ktorá je určite bližšia tej dnešnej reformovanej ako tej z minulých storočí. Čo sa stalo? Odpoveďou je nepríjemné slovo, ktorému sa však nemôžeme vyhnúť: klerikalizácia! V žiadnej inej oblasti to nebolo tak viditeľné ako v liturgii.
Kresťanská bohoslužba, a najmä eucharistická obeta, prešla na Východe i na Západe rýchlou premenou z činnosti ľudu na činnosť kléru.“³
Je v súlade s katolíckou dogmou tvrdenie, že eucharistická obeta je úkonom ľudu a že sa nesprávnou „klerikalizáciou“ stala úkonom kléru? Nie je. Pri svätej omši nie je celebrant iba „predsedom zhromaždenia“, ale jediným sacerdos, ktorý prináša obetu in persona Christi.
Na rozptýlenie akýchkoľvek pochybností si stačí prečítať, čo učí Pius XII. v encyklike Mediator Dei:
„Iba apoštolom a potom tým, na ktorých ich nástupcovia položili ruky, je udelená kňazská moc, na základe ktorej zastupujú osobu Ježiša Krista pred svojím ľudom a zároveň konajú ako zástupcovia svojho ľudu pred Bohom“ (č. 40).
Preto vo svätej omši,
„kňaz koná za ľud len preto, že zastupuje Ježiša Krista, ktorý je hlavou všetkých jeho údov a obetuje sa namiesto nich. Preto ide k oltáru ako Kristov služobník, nižší ako Kristus, ale vyšší ako ľud (svätý Róbert Bellarmín, De missa II c.l.). Ľud na druhej strane, keďže v nijakom zmysle nezastupuje božského Vykupiteľa a nie je prostredníkom medzi ním a Bohom, nemôže v nijakom prípade vlastniť kňazskú moc“ (č. 84).
Prítomní veriaci sa nepochybne musia podieľať na obete kňaza na oltári s rovnakými pocitmi, aké mal Ježiš Kristus na kríži, a „spolu s ním a skrze neho nech prinášajú svoju obetu a v spojení s ním nech obetujú seba“ (č. 80).
Aby sa predišlo nedorozumeniam, Pius XII. opakuje: „To, že sa veriaci zúčastňujú na eucharistickej obete, však neznamená, že sú obdarení aj kňazskou mocou“ (č. 82).
Naliehanie pápeža Pacelliho bolo nevyhnutné, pretože už vtedy niektorí ľudia mylne tvrdili, „že príkaz, ktorým Kristus pri Poslednej večeri dal apoštolom moc robiť to, čo sám urobil, sa vzťahuje priamo na celú kresťanskú Cirkev... Preto sa na eucharistickú obetu pozerajú ako na ,koncelebráciu‘, v doslovnom zmysle tohto pojmu“ (č. 83).
Aby čelil tomuto omylu, Mediator Dei učí, že
„nekrvavé obetovanie pri slovách konsekrácie, keď sa Kristus sprítomňuje na oltári v stave obete, vykonáva iba kňaz a nikto iný ako zástupca Krista, a nie ako zástupca veriacich“ (č. 92).
Preto nemožno odsúdiť súkromné omše bez účasti ľudu, ani súčasné slávenie viacerých súkromných omší na rôznych oltároch, nesprávne sa odvolávajúc na „spoločenský charakter eucharistickej obety“ (č. 96).
Tieto úryvky z veľkej liturgickej encykliky Pia XII. ukazujú, že napriek náreku kardinála Cantalamessa vysmievaná „klerikalizácia“ svätej omše nebola dôsledkom ľudského úpadku v priebehu dejín, ale Božieho zámeru. Ježiš ustanovil eucharistickú obetu a služobné kňazstvo súčasne a svojim služobníkom udelil výlučné privilégium obnovovať ju na oltároch nekrvavým spôsobom až do konca čias.
Kapucínsky kazateľ Pápežského domu sa v tekutom piesku zabori ešte hlbšie, keď vyhlásil, že prvotné kresťanské komunity mali „víziu omše, ktorá je určite bližšia tej dnešnej reformovanej ako tej, ktorú mali minulé storočia.“ Ak by to bola pravda, existovali by dve možnosti:
V tom lepšom prípade by vízia omše obsiahnutá v novej omši Pavla VI. predstavovala teologický regres, pretože od začiatku tretieho do druhej polovice dvadsiateho storočia došlo k „organickému vývoju“ pokladu viery týkajúceho sa kňazstva a obety oltára – teda k ich lepšiemu teologickému pochopeniu. V skutočnosti „návrat z relatívne nedávnej minulosti k dávnejšej a pôvodnejšej“ nie je „obohatením“,⁴ ako uviedol kardinál Cantalamessa, ale ochudobnením, pretože pripravuje cirkevnú víziu omše o svetlo pochádzajúce z dogmatických definícií Druhého nicejského koncilu, Štvrtého lateránskeho, Florentského a (najmä) Tridentského ekumenického koncilu, ako aj poznatky mnohých velikánov teológie a eucharistickej úcty, ako sú svätí Tomáš Akvinský, Robert Bellarmín, Leonard z Porto Maurícia a Peter Julián Eymard.
V horšom prípade by vízia omše, ktorú stelesňuje Novus Ordo Missæ Pavla VI. predstavovala teologický odklon od tých dogiem viery, ktoré boli definované počas „minulých storočí“ a ktoré sú základom údajne „klerikálnej“ vízie kňazstva a Eucharistie, tvoriacich tradičnú latinskú omšu – ktorej štruktúra až do Novus Ordo Missæ pápeža Pavla VI. z roku 1969 zostala prakticky nezmenená po zmenách, ktoré vykonal pápež svätý Damaskus I. (zomrel v roku 384) a pápeža svätého Gregora I. (zomrel v roku 384).
Zdá sa, že kardinál Arthur Roche prijíma tento horší scenár. Podľa neho sa „teológia Cirkvi zmenila.“
Žiaľ, nová omša Pavla VI. stelesňuje zmenu teológie nielen v súvislosti s týmto aspektom údajnej „klerikalizácie“ starobylej liturgie. V nadväznosti na Desiderio desideravi som napísal, že princípy, na ktoré sa pápež František odvoláva pri obhajobe liturgickej reformy, sú vo viacerých ohľadoch v rozpore s Mediator Dei. Zdôraznil som najmä nasledujúce:
Systematické prevracanie primárneho cieľa uctievať Boha a subsidiárneho cieľa posväcovania duší;
Zatienenie ústredného postavenia vykupiteľského umučenia v prospech slávneho vzkriesenia;
Zdôrazňovanie pamiatky na úkor obety a
Zníženie postavenia kňaza celebranta na „predsedu zhromaždenia"“.
Vo svetle týchto radikálnych zmien som si kládol otázku, či nová omša Pavla VI. vždy zodpovedá viere. Kardináli Roche a Cantalamessa uznali, že stelesňuje inú „víziu“ liturgie, pretože sa údajne zmenila teológia Cirkvi o omši.
Pred týmito slávnymi kardinálmi to isté vyhlásili dvaja významní predstavitelia francúzskeho progresivizmu Alain a Aline Weidertovci. V novinách La Croix napísali stĺpček, v ktorom chválili motu proprio Traditionis custodes pápeža Františka a ktorý expresívne nazvali „La fin des messes d'autre 'foi', une chance pour le Christ!“ (Koniec omší inej viery, šanca pre Krista!).
Nevenovali sa údajnej „klerikalizácii“ večnej liturgie na úkor ľudu. Namiesto toho sa zamerali na prechod omše z prosebnej obety na eucharistické a radostné slávenie zmluvy:
Bez rozlíšenia duch liturgie inej „viery“, jej teológia, normy včerajšej modlitby a omše (lex orandi minulosti) už nemôžu byť naďalej normami dnešnej viery, ani jej obsahom (naším lex credendi)...
Viera, ktorá by stále vychádzala zo včerajšieho lex orandi, ktoré z katolicizmu urobilo náboženstvo zvráteného boha, ktorý necháva zomrieť svojho syna, aby zmiernil svoj hnev, náboženstvo večného mea culpa a nápravy, by viedla k protisvedectvu viery, ku katastrofálnemu obrazu Krista...
Bohužiaľ, naše [tradičné] omše sú vždy preniknuté silným „vykupiteľským“ obetným charakterom, majú „prosebný“ účel zničenia hriechov (v omši spomínaný 20-krát), aby priniesli našu spásu a zachránili duše pred Božou pomstou. „Ospravedlnenie“, ktoré spoločenstvá Ecclesia Dei zubami-nechtami bránia spolu so svojimi kňazmi-obetujúcimi, ktorí sú formovaní, aby používali slová svätá obeta omše, skutočná obetovanie. . . .
Ak chceme byť schopní v budúcnosti ponúknuť chutnú kresťanskú vieru a prax, musíme sa odvážiť prostredníctvom reflexie a formácie objaviť ešte neprebádaný (nevyužitý) prameň spásy, ktorý Ježiš otvoril nie najprv svojou smrťou proti („kvôli“) hriechom, ale svojou existenciou ako Zmluva. „Jeho človečenstvo, spojené s osobou Slova, bolo totiž nástrojom našej spásy“ (Druhý vatikánsky koncil, Sacrosanctum concilium, č. 5). Voľba je jasná! Nie je medzi rôznymi náboženskými citmi a estetikou, ale medzi nekonečnými obetami na zmazanie hriechov a Eucharistiami [sic], ktorá pečatia Zmluvu/Krista.⁵
Pápež František mal pravdu, keď vo svojom apoštolskom liste Desiderio desideravi napísal, že „by bolo triviálne čítať napätie, ktoré je, žiaľ, prítomné okolo slávenia, ako jednoduchý rozpor medzi rôznymi vkusmi týkajúcimi sa konkrétnej rituálnej formy.“
Kardináli Roche a Cantalamessa sa len chtiac-nechtiac zhodli s radikálnymi modernistami, ako sú manželia Weidertovci, keď považujú tradičný latinský omšový obrad svätého Pia V. za omšu „inej viery“.
Vatikán sa teda nemôže čudovať, že vernosť pokladu viery zaväzuje tradičných katolíkov k neochvejnému odporu voči nelegitímnej liturgickej legislatíve, ktorej cieľom je zaviesť umelú liturgickú konštrukciu (slovami kardinála Ratzingera) a ktorá sa v podstatných bodoch odchyľuje od dogiem definovaných na Tridentskom koncile, pričom posiela na postupný zánik svätý obrad omše, ktorý sa po stáročia organicky vyvíjal.
Preložené z onepeterfive.com
„List kardinálov Ottaviana a Bacciho Jeho Svätosti pápežovi Pavlovi VI.“ (v anglickom jazyku, predstavujúc kritiku Novus Ordo Missæ), 25. septembra 1969.
https://www.bbc.co.uk/sounds/play/m001k7kb – od 10:37 do 11:02, 19. marca 2023.
Raniero Cantalamessa, Mysterium Fidei! On the liturgy – Forth Lenten Sermon 2023, 24. marca 2023.
Raniero Cantalamessa, Mysterium Fidei!
Aline a Alain Weidert, „La fin des messes d’autre ‘foi,’ une chance pour le Christ!“ La Croix, 10 februára 2022.