Cirkevné hnutia v dvadsiatom storočí
otec Ľubomír Urbančok
PREDBEŽNÉ ÚVAHY
Pri putovaní novodobými dejinami Cirkvi medzi dvoma protichodnými stranami sa na Prvom vatikánskom koncile objavila tretia. Vznikla medzi stranami „neomylných“ a „anti-neomylných“. V prípade modernizmu vznikla medzi pozíciou Ríma a modernistickou pozíciou strana okolo Maurica Blondela. Podľa De Matteiho teda predstavovali „tretiu stranu“ s podporou kardinála Pietra Gasparriho, ktorý prevzal dedičstvo modernizmu a určitým spôsobom sa transformoval do rôznych hnutí – „biblického hnutia“, „liturgického hnutia“, „filozofického teologického hnutia“, „ktorého výrazom bola „nouvelle théologie“, a „ekumenického hnutia“, do ktorého sa ostatné hnutia zlievali.“¹
Joseph Ratzinger publikoval v roku 1998 v časopise Communio štúdiu na tému Cirkevné hnutia. V závere upozorňuje na možnú dvojznačnosť výrazu hnutie. „Musíme trochu presnejšie zadefinovať pojem ,hnutie‘ a prípadne aj vypracovať typológiu hnutí. Je zrejmé, že na tomto miesto to teraz nie je možné... Ako prvý pokus o objasnenie terminológie by som však chcel veľmi stručne rozlíšiť tri rôzne druhy, ktoré možno pozorovať prinajmenšom v nedávnej histórii. Nazval by som ich hnutím, prúdom a činom. Liturgické hnutie z prvej polovice tohto storočia alebo mariánske hnutie, ktoré sa v Cirkvi čoraz viac presadzuje od 19. storočia, by som necharakterizoval ako hnutia, ale ako prúdy. Tieto prúdy sa neskôr mohli skonsolidovať do konkrétnych hnutí, ako napríklad Mariánska kongregácia alebo katolícke mládežnícke zoskupenia, ale stále presahovali ich rámec. Rôzne petičné snahy o vyhlásenie dogmy alebo o zmeny v Cirkvi, ktoré sa dnes stávajú zvykom, nie sú z ich strany hnutím, ale činom.“²
Na základe Ratzingerovho rozlíšenia by sa teda dalo povedať, že prúd, ako napríklad „liturgické hnutie“ alebo „biblické hnutie“, by sa mohol rozvinúť do vitálneho hnutia viery v konkrétnych skupinách.
„Takýto text,“ hovorí Ratzinger o koncilovom texte o ekumenizme, „by bol nemysliteľný bez predchádzajúcej existencie ekumenického hnutia. Bolo by však prehnané povedať, že sa zrodila z ekumenického hnutia, podobne ako je prehnané povedať, že sa z liturgického hnutia zrodila Konštitúcia o posvätnej liturgii. Napriek tomu naň mali rozhodujúci vplyv.“³ Ratzinger, ako je známe, vyjadril aj hodnotenie pozitívnej úlohy liturgického a mariánskeho hnutia v prejave, ktorý pripravil pre kardinála Fringsa, ktorý sa preslávil pod názvom „Janovská reč“⁴. V ňom opätovne zdôrazňuje skutočnosť, že mariánske hnutie sa teraz stalo Cirkvou uznávaným, k čomu ho podnietili aj mariánske zjavenia v Lurdoch a Fatime. Zatiaľ čo prvé zo zjavení definuje ako “objektívne a sviatostné“, druhé definuje ako „subjektívne a osobné“, ale jedno vždy slúži na obohatenie druhému.
Tieto rôzne činy alebo hnutia sa bežne označujú aj ako „ressourcement“. Bernard Sesboué ich nazval originalitou teológie 20. storočia.⁵
FILOZOFICKÉ A TEOLOGICKÉ HNUTIE
Pápež Lev XIII. svojou encyklikou Aeterni Patris povzbudil celý katolícky svet, aby sa pri teologickom štúdiu riadil osobou svätého Tomáša. Jeho nástupca svätý Pius X. encyklikou Pascendi Dominici gregis odsúdil imanentistickú filozofiu a prikázal vrátiť sa v posvätných vedách k štúdiu scholastickej filozofie, predovšetkým filozofie svätého Tomáša Akvinského.
Jadrom problému imanentistickej filozofie bol pre Pia X. najmä imanentistický princíp, podľa ktorého zdroj a miera bytia závisia od koncepcie subjektu.
Neskôr sa objavili nové prúdy scholastického myslenia, ako napríklad ten belgického jezuitu Maréchala, ktorý reinterpretoval tomizmus v blondeliánskej matrici, čím dal východisko transcendentálnemu tomizmu.
V týchto hnutiach možno spozorovať tri charakteristiky. Prvou je, že sa nachádzajú na frankofónnom území, predovšetkým v dominikánskych (Le Saulchoir) a jezuitských (Lyon-Fourvière) domoch štúdií.
Druhou je, že tieto hnutia pripisujú mimoriadny význam histórii.
Treťou charakteristikou je silný dôraz na pozitívnu teológiu, silne kontrastujúc špekulatívnu teológiu.
Medzi osobnosti týchto hnutí patria významní teológovia ako Yves Congar, Marie Dominique Chenu, Henri Marie Féret alebo belgickí teológovia ako Louis Charlier a Dominicus De Petter.
Yves Congar uverejnil 18. Január 1935 jeho dielo s názvom „Teologický deficit“⁶. Následne Chenu publikoval článok nazvaný „Postavenie teológie“⁷, ktorý mu poslúžil pre jeho slávne dielo „Une école de théologie: La Saulchoir“.
Chenu tu definuje teológiu ako stav vedy alebo ako vieru v jej intelektuálnom stave. Toto dielo bolo následne zaradené na Index zakázaných kníh a jeho autori boli Pietrom Parente označení za nových heretikov. Parente ich kritizoval ako príliš málo zameraných na zážitky, pocity, predmety a pojem vývoja.
Medzi osobnosti jezuitského rádu patrí Pierre Teilhard de Chardin a Henri de Lubac, ktorý bol pokračovateľom Blondelových a Chardinových myšlienok. De Lubac založil spolu s otcom Danielouom veľmi známu sériu patristických spisov „Sources chretiennes“.
Ďalšou významnou osobnosťou bol Jacques Maritain, ktorý rozvíjal filozofiu dejín s využitím tomizmu, ale aj sociológie. „V liste Maritainovi otec Chenu spomína na „hlboký šok“, ktorý mu spôsobilo čítanie jeho knihy a ktorý ho odvtedy neustále živí“.⁸
Novú teológiu zasiahol kritický článok otca Réginalda Garrigou-Lagrangea z februára 1947 „La nouvelle théologie où va-t-elle?“.
BIBLICKÉ HNUTIE
Encyklikou Pascendi svätý Pius X. odsudzuje rozlišovanie medzi teologicko-pastoračnou exegézou a vedecko-kritickou exegézou, pretože jediný autentický výklad Písma nám dáva Magistérium Cirkvi. Následne je založený Pápežský biblický inštitút v Ríme, ktorý bol náprotivkom inštitútu založeného otcom Marie Josephom Lagrangeom v Jeruzaleme.
Otec Marie Joseph Lagrange, narodený v roku 1855, bol poverený Majstrom dominikánskeho rádu, potom ako tri semestre vyučoval na Viedenskej univerzite, aby založil École biblique de Jerusalem. V roku 1892 založil aj Revue biblique.
Cieľom aktivít otca Lagrangea bolo čo najviac šíriť čítanie Svätého písma a vedomostí o ňom.
Podľa jeho slov bola snahou časopisu oslava daru Svätého písma.⁹ V roku 1903 založil biblický časopis s názvom Études biblique a uviedol sériu prednášok na tému Svätého písma a historicko-kritickej exegézy. Vo februári 1903 si otca Lagrangea predvolal štátny sekretár kardinál Rampolla, keď mu oznámil, že Revue biblique sa stala oficiálnym orgánom Pápežskej biblickej komisie.
Po smrti kardinála Mazzellu, považovaného za hlavnú brzdu biblicko-exegetickej obnovy, dal pápež Lev XIII. v 1900 roku podnet pre vznik tohto hnutia v podobe encykliky Providentissimus Deus, na základe ktorej založil „Concilium sive... Commisionem“, ktorá mala podporovať rozvoj biblických štúdií, založil Pápežskú biblickú komisiu a Pápežský biblický inštitút.¹⁰
Biblické hnutie vzniklo v Nemecku, kde sa zrodila nová metóda foriem (formgeschichte), a to predovšetkým vďaka dielam Martina Dibeliusa a Rudolfa Bultmnanna. Ich cieľom bolo vysvetliť Sväté písmo a Ježišov život čisto racionalistickým spôsobom. Páter Agostino Bea, ktorý bol spovedníkom Pia XII. a neskôr sa stal aj kardinálom, pôsobil v Ríme v rokoch 1930 až 1949 na Pápežskom biblickom inštitúte. Jeho najbližšími spolupracovníkmi sa stali žiaci otca Lagrangea, kardinál Eugene Tisserant a belgický dominikán Jaques-Marie Vosté. „Štúdium Svätého písma sa malo obmedziť na textovú kritiku biblických textov prostredníctvom literárnej analýzy a komparatívneho štúdia rozličných pomocných vied.“¹¹ Naopak, metódu Cirkvi načrtol pápež Benedikt XV. v encyklike Spiritus Paraclitus, poukazujúc na príklad svätého Hieronyma, ktorý nevidí len literárny zmysel, ale ide až na dno – k božskému zmyslu, a zároveň živí náš duchovný život.
Otec Bea sa tak postavil proti skupine teológov, ako boli otcovia Lubac a Danielou alebo Josep Copens, slávny louvainský teológ, ktorí chceli zachovať patristickú exegézu, ale Starý zákon považovali za čisto duchovný a popierali jeho literárny zmysel.
Známy bol v tomto období aj prípad neapolského kňaza a mystika, otca Dolinda Ruotola, ktorý sa stal terčom kritiky Svätého ofícia pre svoju exegézu a spôsob, akým vysvetľoval Sväté písmo, opierajúc sa o tradičnú metódu, čím sa snažil napraviť súčasný rozkol medzi biblickou vedou a vierou.
Otcovi Beovi sa podarilo presadiť encykliku Pia XII. Divino Afflante spiritu (1943) smerom k literárnej exegéze, pričom opustil patristickú, teologickú a duchovnú exegézu.
EKUMENICKÉ HNUTIE
Podľa De Matteiho názoru je ekumenické hnutie výsledkom ďalšieho vývoja biblicko-liturgického hnutia a nových filozofických a teologických smerov. Ekumenické hnutie vzniklo mimo hraníc Cirkvi na konferencii v Edinburghu, z ktorej vzišli dve hnutia: „Viera a ústava“ a „Život a činnosť“. Za pontifikátu Pia IX. Sväté ofícium rozšírilo zákaz účasti na verejných alebo súkromných konferenciách na podporu jednoty kresťanov organizovaných nekatolíkmi. Pius XI. Znovu zopakoval, že „opätovné zjednotenie kresťanov nemožno podporiť iným spôsobom, než povzbudením návratu disidentov do jedinej pravej Kristovej Cirkvi, od ktorej práve oni jedného dňa dostali nešťastnú myšlienku odtrhnúť sa.”¹² Podľa výskumu z vatikánskych tajných archívov, ktorý uskutočnil Johan Ickx, „Pius XI. chcel zasiahnuť nielen melchenské rozhovory medzi katolíkmi a anglikánmi a otvorenie sa Dom Beuduina gréckym schizmatikom, ale aj vznik „veľkonemeckej cirkvi“, ktorej cieľom bolo spojiť tzv. tri veľké kresťanské konfesie: protestantizmus, katolicizmus a grécku pravoslávnu cirkev do jednej ekumenickej cirkvi.” ¹³
V rámci Katolíckej cirkvi sa hnutie najprv rozvinulo v Paríži počas súkromných stretnutí takých osobností, ako boli Maritain a Nikolaj Berdajev, zakladateľ Inštitútu svätého Sergija spolu so Sergejom Bulgakovom. Zúčastnil sa na nich aj mladý teológ Congar. Vydavateľstvo CERF založilo novú sériu venovanú „katolíckemu ekumenizmu“, v ktorej sa miešajú ortodoxné a heterodoxné pozície.
Congar sa tam stretol s Abbé Couturierom, ktorý im pomohol rozvinúť evolucionistickú bergsonovskú víziu, keďže bol veľkým obdivovateľom teológie Teilharda de Chardin. „Katolícki ekumenisti štyridsiatich a päťdesiatych rokov požadovali rozšírenie pojmu Mystického Tela na všetky kresťanské cirkvi chápané v širokom a „pneumatickom“ zmysle, bez ohľadu na právnu a inštitucionálnu dimenziu Katolíckej cirkvi.“¹⁴
Za zmienku ešte stojí, že medzi Couturierových žiakov patrili aj Roger Schutz a Max Thurian, ktorí v roku 1941 založili ekumenickú komunitu v Taizé a prostredníctvom apoštolského nuncia Mons. Roncalliho získali povolenie Svätej stolice.
„Ašpirácie protestantského ekumenizmu boli prijaté so sympatiou v kruhoch „nouvelle theologie“ prikláňajúcich sa k relativizmu a historicizmu. Tieto tendencie boli posilnené prevládajúcim psychologickým postojom v sekulárnych a katolíckych intelektuálnych kruhoch, ktorý spočíval v bezvýhradnej dôvere v myšlienku „pokroku“.“¹⁵
LITURGICKÉ HNUTIE
Jeden z počiatkov liturgického hnutia možno nájsť v diele Doma Prospera Guérangera, obnoviteľa rehole benediktínov vo Francúzsku deväťnásteho storočia, autor monumentálneho diela l’Anné liturgique. Liturgickú obnovu chápal ako návrat k rímskej liturgii. Jeho obnova sa chápala v kontexte galikánskej, jansenistickej a až protestantskej devastácie. V tomto kontexte sa chápala aj liturgická obnova uskutočnená pápežom svätým Piom X., ktorý dekrétmi Sacra Tridentine a Quam Singulari odporúčal časté prijímanie a prijímanie detí a napokon bulou Divino afflatu uskutočnil reformu rímskeho breviára.
Prof. De Mattei kladie postmodernistickú liturgickú obnovu za postavu Doma Lamberta Beaduina, belgického benediktína, ktorý v jednom zo svojich prejavov „tvrdil, že liturgia nie je iba verejným verejným kultom Cirkvi, ale aj pravou modlitbou veriacich, medzi ktorými vytvára silné vzájomné puto jednoty. Liturgické zhromaždenia podľa neho stratili svoj komunitný charakter, aby sa zredukovali na formy súkromnej, vnútornej pobožnosti.“¹⁶ Jeho postoj k obnove možno zhrnúť do vety „liturgia by sa mala demokratizovať“. Beaduin bol neskôr prepustený zo svojho opátstva a stal sa referenčným bodom v liturgickej oblasti.
Medzi obdivovateľov Dom Beaduina v Taliansku patril otec Giulio Bevilacqua, učiteľ mladého Giovanniho Battistu Montiniho.
„V Nemecku sa za východiskový bod „liturgického hnutia“ považuje slávenie „komunitárnej omše“, ktoré sa uskutočnilo 6. augusta 1921 v krypte nemeckého opátstva Maria Laach v Porýní pod vedením opáta Ildefonsa Herwegena. S liturgickým hnutím Maria Laach sú spojené také osobnosti ako tamojší mních Odo Casel a páter Romano Guardini, ktorého kontakty s opátstvom v prvých rokoch jeho kňazskej činnosti zohrali rozhodujúcu rolu.“
Ďalším východiskom bol v nemecky hovoriacom prostredí Dom Pius Parsch, augustiniánsky kanonik z opátstva Klosterneuburg pri Viedni, autor známeho diela Das Jahr des Heiles, ktorý začal so slávením omše „versus populum“ a prekladom liturgických textov do nemčiny (pred koncilom, t.j. v absolútnej neposlušnosti cirkevným narideniam).
Je dôležité poznamenať, že v Belgicku a tiež v Nemecku a Rakúsku sa biblické hnutie zbližovalo s liturgickým hnutím.
Jedným z horlivých kritikov tohto hnutia bol Eugenio Pacelli, ktorý ho označil za „preceňovanie hodnoty liturgie a za snahu takmer nahradiť podstatný obsah katolíckej viery vonkajšími formami.“ Jeho kritika podľa francúzskeho historika Philipa Chenauxa pokračovala aj počas jeho pôsobenia vo funkcii štátneho tajomníka.
„Reformátori mali sklon ignorovať podstatný rozdiel medzi sviatostným kňazstvom vysvätených duchovných a všeobecným kňazstvom laikov do takej miery, že spoločenstvu veriacich pripisovali pravý a vlastný kňazský charakter; navrhovali „koncelebráciu“ kňaza s ľudom; tvrdili, že ľud sa musí aktívne „zúčastňovať“ na svätej omši prostredníctvom dialógu s kňazom a odmietali dovtedajšie spôsoby nábožnej účasti na svätej omši ako je meditácia, ruženec alebo iné súkromné pobožnosti; presadzovali názor, že oltár treba nahradiť stolom; sväté prijímanie„extra Missam“ (mimo svätej omše), návštevy Najsvätejšej sviatosti a ustavičnú poklonu považovali za formy mimoliturgickej zbožnosti; len minimálnu alebo nijakú pozornosť venovali úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, k Panne Márii, k svätým a vôbec k duchovnosti a tradičnej morálke. Jedným slovom išlo o „reinterpretáciu“ učenia a štruktúry Cirkvi za účelom ich prispôsobenia modernej dobe.“¹⁷
20. novembra 1947 vydal Pius XII. encykliku o liturgii Mediator Dei, v ktorej rozvinul učenie Mystici corporis. Pápež Pacelli bol ovplyvnený, ako už bolo spomenuté, svojím duchovným vodcom, otcom Augustínom Bea, a spolupracoval s ním na reforme latinského prekladu breviára, čím zmenil pätnásťstoročnú tradíciu, podľa ktorej sa breviár v celej Cirkvi recitoval podľa Vulgáty svätého Hieronyma. Tím pod vedením kardinála Clementeho Micaru, neskoršieho kardinála Gaetana Cicognaniho, prefekta Svätej kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, a s podporou mladého lazaristického kňaza Annibale Bugniniho uskutočnil reformu Veľkého týždňa úplne tajným spôsobom, pričom sa tešil dôvere pápeža Pia XII.
Táto reforma bola zverejnená v dekrétoch Dominicae Resurrectionis Vigiliam z 9. februára 1951 a Dominicae redemptionis nostra mysteria zo 16. novembra 1955.
ZHODNOTENIE HNUTÍ A ICH ÚLOHY PRI ODOVZDÁVANÍ VIERY
Pre nedostatok priestoru a rozsiahlosť témy v tejto práci nie je možné o danej problematike podať hlbšie hodnotenie.
Už pri jednoduchom pohľade do histórie je jasné, že úloha týchto hnutí bola veľmi významná, ako to spomína aj samotný Ratzinger, keď uznáva dôležitý význam týchto hnutí pre formovanie koncilovej náuky. Na druhej strane je potrebné zhodnotiť ich prínos k rastu a odovzdávaniu viery.
Pohľad profesora De Matteiho, ktorý im pripisuje iba úlohu pokračovateľov modernizmu, je príliš zjednodušená, ale treba ju vziať na vedomie.
Tieto hnutia sa vyvíjali v historickom kontexte určitého zlomu v teológii, od všeobecného nescholastického pohľadu na začiatku minulého storočia k úplne odlišnému pohľadu a štýlu. V rámci filozofického a teologického hnutia je potrebné zdôrazniť, že pokyny, ktoré dal pápež svätý Pius X., sú platné aj dnes.
Jezuitská a dominikánska teológia určite priniesla aj obnovu, z ktorej čerpali inšpiráciu pápeži Ján Pavol II. a najmä Benedikt XVI. Spomínaný teologický pohyb viedol k obnovenému štúdiu cirkevných otcov. Netreba však zabúdať, že okrem „mainstreamovej“ teologickej línie, mali aj v klasickej teológii minulého storočia značnú prítomnosť aj cirkevní otcovia.¹⁸
Tie kruhy, ktoré sa riadili výlučne líniou transcendentálneho tomizmu alebo čisto historickým prístupom, prispeli k odovzdávaniu viery, ktoré sa pretavilo do koncepcie vedúcej k zvráteniu misionárskej koncepcie Cirkvi, napríklad ako v prípade anonymných kresťanov.¹⁹
Práve Karl Rahner, jeden z hlavných predstaviteľov teologického hnutia minulého storočia, bol zodpovedný za tzv. antropologický obrat, ktorý podrobne analyzoval Cornelio Fabro²⁰ a ktorý sa stal mantrou súčasnej teológie a teologickej argumentácie., ktorá všetko vzťahuje na subjektívny pohľad človeka, ktorý je často jediným kritériom akýchkoľvek argumentov.
Tieto skutočnosti viedli ku skaze viery, ktorá viedla k úpadku a súčasnej kríze, zanalyzovanej v článku otca Weimanna.²¹ Jedným z nich je práve antropologický zvrat.
„Človek definovaný a určený svojou kultúrou nahrádza zjavenú pravdu. Keby takýto prístup prevládol, tak viera by bola zbavená svojej univerzálnosti a jednoty. Tieto vyhlásenia ukazujú, ako ďaleko už tento proces dospel. V samotnom Instrumentum laboris (amazonskej synody) sa toto na človeka zamerané chápanie náboženstva rozširuje aj na ekológiu. V § 19 žiada, aby sa územie (Amazónia) vyhlásilo za teologické miesto, „kde sa žije viera, a tiež za osobitný zdroj Božieho zjavenia: epifanické miesta, kde sa prejavuje zásobáreň života a múdrosti pre planétu, života a múdrosti, ktorá hovorí o Bohu. V Amazónii sa „Božie pohladenie“ prejavuje a vteľuje do dejín.“²²
Ako opakuje Weimann, najlakonickejším prejavom antropologického zvratu je slávenie tzv. versus populum, (liturgie smerom k ľuďom) ktoré nahradilo pohľad obrátený na Bohu jednoduchým pohľadom ľudí na človeka-kňaza, celebranta.
Oslava versus populum sa stala najviditeľnejším znakom antropocentrického zvratu. Má to ďalekosiahle dôsledky najmä preto, že Cirkev žije z Eucharistie, ako to uviedol pápež Ján Pavol II.
V tejto najhlavnejšej náboženskej praxi došlo k veľkej zmene, ktorá mala výrazný vplyv na život Cirkvi. Ak sa mení lex orandi (zákon modlitby), mení sa aj lex credendi (zákon viery).
Práve spomínaný zákon modlitby a zákon viery sú kľúčové pre pochopenie najznámejšieho z cirkevných hnutí – liturgického hnutia.
Tak ako v oblasti teológie je potrebný a náležitý organický vývoj vzhľadom na zákon modlitby, to isté sa nevyhnutne deje aj v liturgii Cirkvi. „Ak je to tak, potom sa musíme pokúsiť definovať, aká je vnútorná štruktúra obradu, ako aj jeho životné zákony, aby sme našli aj správny spôsob, ako zachovať jeho životnú energiu v meniacich sa časoch, aby sme ju zvýšili a obnovili,“²³ hovorí Joseph Ratzinger.
Ďalej opakuje potrebu „podstatnej kontinuity“, ku ktorej podľa neho prispelo práve liturgické hnutie, ktoré nás učí považovať liturgiu za živý celok Tradície. Tento celok sa stal formou, „ktorú nemožno roztrhnúť na malé kúsky, ale treba ju vidieť a prežívať v jej živom celku.“²⁴ Ratzinger to napísal v roku 2005, ešte predtým, ako sa stal pápežom, niekoľko mesiacov pred svojím slávnym príhovorom Rímskej kúrii, v ktorom načrtol niekoľko „usmernení“ pre každé cirkevné hnutie, ktoré chce prispieť k rastu viery u veriacich. Tým je práve dôležitosť reformy v kontinuite s Tradíciou.
De Mattei, Roberto. 2011. Il Concilio vaticano II: una storia mai scritta. Torino: Lindau. s.47
Joseph Ratzinger, Ecclesiastical Movements, Communio (English edition) 25, 1998, s. 500-501
Benedicto, and Thomas P. Rausch. 2009. Theological highlights of Vatican II. New York: Paulist Press. KINDLE EDITION
Testo usato durante la lezione dalla rivista Gregorianum. s .260
Sesboüé, Bernard, and Marc Leboucher. 2007.
La théologie au XXe siècle et l'avenir de la foi. Paris: Desclée de Brouwer. s.11Yves Congar, „Déficit de la théologie“, Sept, 18.1.1935
Marie- Dominique Chenu, „Position de la théologie“, RSPT,24 (1935). s. 232-57
De Mattei, Roberto. 2011. Il Concilio vaticano II: una storia mai scritta. Torino: Lindau. s. 70
Petráček, Tomáš. 2011. Bible a moderní kritika. Vyšehrad. s. 88
Petráček, Tomáš. 2011. Bible a moderní kritika. Vyšehrad. s. 95
De Mattei, Roberto. 2011. Il Concilio vaticano II: una storia mai scritta. Torino: Lindau. s. 49
Pio XI, Lettera Enc. Mortalium animos
ICKX, Johan. 2010.“ L’enciclica Mortalium animos“, Atti del Congresso Internazionale di Studio. Cittá del Vaticano: LEV. s. 320-327
De Mattei, Roberto. 2011. Il Concilio vaticano II: una storia mai scritta. Torino: Lindau. p.76
De Mattei, Roberto. 2011. Il Concilio vaticano II: una storia mai scritta. Torino: Lindau. s. 77
De Mattei, Roberto. 2011. Il Concilio vaticano II: una storia mai scritta. Torino: Lindau. s. 55
De Mattei, Roberto. 2011. Il Concilio vaticano II: una storia mai scritta. Torino: Lindau. s. 59
Si devono vedere ad esempio li studi contemporanei del padre Carola Joseph Carola, S.J.
Nova et Vetera, Summer 2020 (Vol. 18, No. 3) ed altri sui padri della Chiesa nella Scuola Romana.Cavalcoli, Giovanni. 2009. Karl Rahner: il Concilio tradito. Verona: Fede & cultura.
Fabro, Cornelio, and Christian Ferraro. 2011. La svolta antropologica di Karl Rahner. Segni: EDIVI.
Weimann Ralph. The Crisis of Faith and the Crisis of the Church. Nova et Vetera, English edition, Vol.19, No.2 (2021): s. 500-501
Weimann Ralph. The Crisis of Faith and the Crisis of the Church. Nova et Vetera, English edition, Vol.19, No.2 (2021) The Amazon, New Paths for the Church and for Integral Ecology“, Instrumentum laboris, Vatican City, June 17, 2019, paragraph 19
Reid, Alcuin, Benedykt, and Valentina Poggi. 2013. Lo sviluppo organico della liturgia: i principi della riforma liturgica e il loro rapporto con il Movimento liturgico del XX secolo prima del Concilio Vaticano II. Siena: Cantagalli. s.5
Reid, Alcuin, Benedykt, and Valentina Poggi. 2013. Lo sviluppo organico della liturgia: i principi della riforma liturgica e il loro rapporto con il Movimento liturgico del XX secolo prima del Concilio Vaticano II. Siena: Cantagalli. s. 7
