Vidieť svätú omšu karmelitánskymi očami
Dr Peter Kwasniewski
Prvá časť série: Vidieť svätú omšu benediktínskymi očami
Jedným z najznámejších aspektov karmelitánskej spirituality je jej predstava duchovného života ako postupného postupu troma etapami: očistenie, osvietenie a zjednotenie. Tieto etapy sa často označujú ako očistná cesta, cesta osvietenia a cesta zjednotenia. Ich názvy vyjadrujú prevládajúcu činnosť každej z nich.
Svätá Terézia prijíma Najsvätejšiu Eucharistiu | Claudio Coello 1670
V prvom štádiu vynakladáme mnohé a opakované úsilie na umŕtvovanie našich hriešnych návykov, aby sme tak mohli žiť skutočne odovzdaní Bohu.
V druhom štádiu pokračuje očisťovanie našich morálnych nedokonalostí, ale prevažuje v ňom osvietenie Božou milosťou, pretože Boh preberá stále väčšiu iniciatívu, aby nás naučil svojej zvrchovanej dobrote. V tejto fáze sa stávame vnímavejšími; keďže hlavné prekážky Božieho pôsobenia boli odstránené, môže v nás Boh čoraz slobodnejšie pôsobiť. Jeho skutočnosť sa postupne stáva východiskovým bodom našich myšlienok, našej vôle a našich činov.
V treťom štádiu nás Boh vťahuje do kontemplatívneho zjednotenia so sebou samým: je to výlučne jeho zásluha, len on nás môže povzniesť k takému zakúseniu a videniu svojej dobroty a všetko, čo môžeme urobiť, je dať sa k dispozícii vpádu jeho nežnosti. Nie je to ani tak zjednotenie, ku ktorému privádzame sami seba, ako skôr zjednotenie, ktoré v nás uskutočňuje on, ako sa to páči jeho Majestátu. Veľkí karmelitánski učitelia svätý Ján z Kríža a svätá Terézia od Ježiša nás ubezpečujú, že napriek drsnej ceste, ktorá vedie k tomuto stupňu, a napriek našej bezmocnosti dosiahnuť ho, jediné ochutnanie Pánovej sladkosti stojí za každé utrpenie, každú bolesť, každú námahu; skutočne, je to nebo prenikajúce do nášho padlého sveta.
To, v ktorom štádiu sa práve nachádzame, nie je dôvod na to, aby sme sa tým trápili (Som už skoro tam? Stane sa mi to? Kedy sa mi to stane? Som v regresii?). Takéto starosti by sa mohli zamiešať s jemnými formami pýchy alebo zúfalstva, prípadne škrupulóznosti.¹ Našou úlohou je robiť to, čo je vo väčšej miere v našej moci: sledovať cestu očisťovania a hľadať osvietenie. Zvyšok urobí Boh vo vhodnom čase; dá nám spočinúť v ňom, keď na to budeme spôsobilí, ak nie v tomto živote, tak v budúcom, za predpokladu, že tento život opustíme v stave milosti.
Ako sa teda toto karmelitánske duchovné učenie vzťahuje na štruktúru a prežívanie samotnej svätej omše?
Každá omša sa skladá z troch základných častí: kajúcej prípravy; poučenia z Božieho slova; a obnovy obety Kalvárie, keď sa božská Obeť obetuje Bohu a my, jej údy, sa obetujeme Bohu v spojení s ňou ako našou Hlavou.
Omša sa preto zámerne začína očistným rituálom. Pri úpätí oltára recitujeme Žalm 42, čím akoby sme spočiatku zdôrazňovali našu vzdialenosť od Boha, našu nehodnosť priblížiť sa k nemu a našu potrebu jeho milosti, aby sme sa odvážili vykročiť a pristúpiť k oltáru, ktorý predstavuje Krista Pána. Skrze Confiteor vyznávame svoje hriechy; v deväťnásobnom Kyrie eleison prosíme o Pánovo milosrdenstvo. Snažíme sa očistiť od všetkého, čo by mohlo brániť nášmu napredovaniu k zjednoteniu s Kristom.
Keď prechádzame ku kolekte, prosíme o milosti a otvárame naše mysle a srdcia, aby sme sa nechali formovať Božím slovom: tým sa začína iluminatívna fáza omše, keď kľačíme alebo si sadáme, aby sme počúvali lekciu alebo lekcie, a stojíme, aby sme prijali evanjelium, v ktorom nás učí samotné Božie Slovo. Ak sme bdelí a pozorní, Božie Slovo preniká do našej duše, aby jeho Pravda mohla dať formu a mieru našim myšlienkam a túžbam. Boh nás formuje, aby sme boli pripravení na spojenie s ním. On sám nás môže naučiť, ako odložiť starého človeka a obliecť si nového človeka v spravodlivosti. Bez jeho poučenia sa pravdepodobne ďaleko nedostaneme. Ako hovorí Tomáš Akvinský, aj najbystrejší pohanskí filozofi dospeli len k niektorým pravdám o Bohu, a to po dlhom štúdiu a s prímesou omylov. On sa svojím zjavením nielenže skláňa k nám, aby nás učil, ale vkladá nám do úst aj slová, ktorými máme uctievať jeho pravdu a spravodlivosť. Čítania sa tak stávajú formou intelektuálneho kadidla, ktoré mu obetujeme a ktoré predstavujú výstup našej mysle k jeho trónu.
Ofertóriom začíname novú činnosť: odpoveď, ktorú symbolizuje chlieb a víno pripravené ľuďmi a nesené na oltár, ktorou Pánovi hovoríme, že my sami sme pripravení priniesť sa mu ako obeta, pripravení pripojiť sa k jeho sebaobetovaniu na kríži a odovzdať sa ohňu jeho lásky. Vstupujeme na cestu zjednotenia, kde je našou úlohou predstaviť sa na hostine, pripravení prijať Pána Ježiša, ktorý k nám prichádza v Obete a dáva sa nám. Hoci prichádzame k jeho oltáru, je to on, kto nás berie do spoločenstva so sebou samým. Ako hovorí svätý Augustín, kým obyčajný pokrm sa premieňa na toho, kto ho konzumuje, tento nebeský pokrm, ktorý je skutočnejší a silnejší ako my, nás premieňa na seba samého, a tak nás spája s naším Pánom.
O tomto sa teda spolu s karmelitánskymi majstrami oplatí uvažovať: omša je naším zmenšeným ponorením sa do celého duchovného života, len sa jej treba otvoriť! Sama vás, samozrejme, neprevedie skrze celú cestu očistenia, osvietenia a zjednotenia – to by bola dosť veľká skratka! – ale svojou štruktúrou sa týmto cestám podobá a v našich dušiach uskutočňuje niečo z ich diela.
Skutočný očisťovateľ, učiteľ a milovník našich duší, Ježiš Kristus, je prítomný pre nás, pripravený očistiť nás, ktorí k nemu v pokore voláme, túži nás osvietiť svojím slovom a túži nás spojiť so sebou, odovzdať svoj vzkriesený život do našich tiel a duší. Ak vstúpime do tejto veľkej modlitby Krista a jeho Cirkvi a urobíme ju svojou vlastnou, osou, okolo ktorej sa točí zvyšok nášho života, staneme sa takpovediac liturgickými učňami karmelitánskej múdrosti; zakúsime a uvidíme, aký je Pán milostivý k tým, ktorí sa ho boja a vzývajú jeho meno.
Urban Hannon vyjadruje pocit mierneho roztrpčenia z prílišného spoliehania sa na toto trojité delenie a som si istý, že mnohí by s jeho pocitmi v tomto prípade sympatizovali: „Anjeli majú vo svojej hierarchii tri funkcie kvôli tým, ktorí sú pod nimi v rade: očisťovať, osvetľovať alebo osvecovať a zdokonaľovať alebo zjednocovať s Bohom. Svätý Tomáš preberá tento trojitý postup od svätého Denisa Areopagitu – „Pseudo-Dionýza“, ak chcete, ale ja nie – z jeho veľkého pojednania o anjeloch Nebeská hierarchia. (Zábavný fakt: Zdá sa, že slovo „hierarchia“ vymyslel sám svätý Denis práve v tomto diele.) Túto triádu možno poznáte z modernejšej duchovnej literatúry, ktorá sa snaží rozdeliť kresťanský pokrok človeka na očistnú cestu, cestu osvietenia a cestu zjednotenia. Budem k vám úprimný: Zvyčajne považujem takéto pokusy za neužitočné, príliš narcistické a príliš založené na skúsenosti, snažiace sa urobiť vedu z niečoho, čo jednoducho nie je vedecké, chcúce rozoznať – alebo vnútiť – súbor zovšeobecňovateľných javov duchovného života, čo nefunguje a nie je zmyslom. Ale hovorím to tu len preto, aby som poznamenal, že pôvod očistného, osvietujúceho a zjednocujúceho je práve anjelská hierarchia – a potom cirkevné sviatosti, ktoré sú našou ľudskou účasťou na nej. Dobrí anjeli neustále sprostredkúvajú Božiu dobrotu tým, ktorí sú nižšie v hierarchii, a priťahujú ich ďalej a ďalej do Božieho šťastia tým, že očisťujú, osvecujú a zdokonaľujú tých, ktorí sú im zverení.“ Ak si uvedomíme, že pôvod tejto trojitej klasifikácie je v učení Dionýza a Tomáša o tom, čo robia vyšší anjeli pre nižších, uvedomíme si, že Boh nás súčasne očisťuje, osvecuje a spája so sebou, a to priamo, ako aj prostredníctvom stvorených činiteľov.
Preložené a upravené z onepeterfive.com