O smrti Benedikta XVI.
Martin Mosebach
© CNA
16. apríla 1783 zomrel svätý tulák Benoît Joseph Labre v Ríme, kde bol milovaný. Nevedel čítať ani písať. Prešiel celý európsky kontinent a len zriedkavo spal v posteli. V deň Labreho sviatku v roku 1927 sa v mestečku Marktl am Inn v Hornom Bavorsku v Nemecku narodil Joseph Ratzinger. Podľa úctyhodného zvyku dostal meno po svätcovi toho dňa.
Neskôr ako pápež prijal aj meno Benedikt podľa svojho patróna. Ratzinger, jeden z najvýznamnejších teológov, ktorí kedy zasadli na svätopeterský stolec, sa teda zámerne dal pod patronát svätca, pre ktorého teológia nebola ničím – a modlitba všetkým. To je jeden z rozporov, ktoré Benedikt XVI. spojil vo svojej osobe. Tradíciu Cirkvi nepovažoval za niečo, s čím sa dá vyjednávať, čo sa dá zneužiť politikou dňa – začo ho očierňovali ako vodcu reakčnej strany. Navždy si tohto opatrného, jemného kňaza budú niektorí pamätať ako „Božieho rotvajlera“ a „panzerkardinála“ – jednoducho preto, že trval na skutočnosti, že mu nebola daná plná moc na to, aby mohol meniť učenie Cirkvi.
Od stredovekých nemeckých pápežov sa očakávalo, že budú mať otvorené uši pre záležitosti, ktoré sa týkali nemeckých cisárov; tento nemecký pápež naopak považoval za svoju povinnosť naliehať na nemeckých biskupov a teológov (ktorí oneskorene podľahli vplyvu protestantizmu), aby zachovali jednotu s univerzálnou Cirkvou. Nemecké médiá pestovali voči jeho pontifikátu averziu, ktorú on sám označil za nerozvážne rýchlu k záverom. Zároveň tento pápež, odsudzovaný ako „elitársky“, inicioval vlnu konverzií a kňazských povolaní. Jeho priatelia často nechápali, prečo sa zdráha využívať moc sústredenú vo svojom úrade; on však zámerne nevládol skrze príkazmi. Chcel dôverovať „jemnej sile pravdy“, bez ktorej by bola každá reforma v Cirkvi postavená na piesku. Bol tento idealizmus odtrhnutý od reality – alebo je to postoj, ktorý sa na kňaza najviac hodí?
Zámerom Druhého vatikánskeho koncilu olo podľa Jána XXIII. urobiť posolstvo Cirkvi zrozumiteľnejším pre súčasného človeka. Ten, ktorý sa mal stať Benediktom XVI. mal k Druhému vatikánskemu koncilu osobitný vzťah, kvôli svojmu pôsobeniu vo funkcii prefekta Kongregácie pre náuku viery; v tejto funkcii úzko spolupracoval s pápežom Jánom Pavlom II. Ratzinger, mladý peritus, bol kedysi jednou z hybných síl koncilu. Ako poradcovi kardinála Fringsa sa mu podarilo dosiahnuť, že Vatikánom „pripravené“ rozhodnutia koncilových otcov boli odsunuté nabok a nahradené voľnou diskusiou a slobodným hlasovaním. V dôsledku toho sa riadenie koncilu stalo ťažším, čo možno vidieť na vplyve niektorých teológov, ktorí dovtedy museli konať obozretne a následne sa vynorili z úkrytu. V tom čase sa v Cirkvi začali objavovať prakticky všetky požiadavky dnešného progresivistického bloku, hoci sa ich väčšinou podarilo udržať mimo samotných konštitúcií. Vodcovia vzbury roku 1968 vyvolali hlbokú krízu autority v celom svete, ktorá dopadla aj na pokoncilovú Cirkev. V tomto období vznikla legenda o „duchu koncilu“, ktorý údajne odmietol koncilové nariadenia a rozišiel sa s tisícročnými tradíciami. Začali sme počúvať o „nových Turícach“, ktoré zrodili „novú Cirkev“.
Pápež Benedikt XVI. preto už ako kardinál považoval za svoju povinnosť vyvrátiť názor, že Druhý vatikánsky koncil bol „superkoncilom“, ktorý zrušil všetky predchádzajúce koncily. Kardinál Ratzinger proti tejto myšlienke „hermeneutiky zlomu“ postavil „hermeneutiku kontinuity“ – nie preto, že by bol znepokojený konzervatívec, ale preto, že Cirkev vnímal ako viazanú na raz a navždy dané zjavenie, na tradíciu prvých mučeníkov a cirkevných otcov. Cirkev sa má neustále reformovať: pre neho to neznamenalo, že sa musí neustále porovnávať s dobovými spoločenskými normami, ale že sa musí vždy usmerňovať podľa svojho Zakladateľa. Ako historik veľmi dobre vedel, že Cirkev bude musieť zaplatiť vysokú cenu za to, že sa príliš prispôsobila „duchu doby“.
Preto mu nešlo ani tak o revíziu Druhého vatikánskeho koncilu, ako skôr o to, aby ho videl v kontexte dejín, teda aby ho zaradil do radu predchádzajúcich koncilov. Jeho pohľad na pápežský učiteľský úrad teda znamenal, že tam, kde sa dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu ukázali ako nejednoznačné, mali by sa interpretovať v duchu Tradície. Nemal v úmysle nútiť k prijatiu takýchto opráv; ale keď u svojich oponentov pozoroval istý nedostatok náboženského zápalu i intelektuálnej bystrosti, cítil sa utvrdený v nádeji, že Cirkev jedného dňa prekoná svoju pokoncilovú krízu – aj keby sa mala zmenšiť na malé teleso, ktorým bola pred dvetisíc rokmi.
„Hermeneutika kontinuity“ by bola mohla zostať v rovine teórie, keby z nej Benedikt XVI. nebol býval vyvodil jeden praktický dôsledok, ktorý mal spočiatku malý vplyv na život univerzálnej Cirkvi, ale nakoniec vyvolal tvrdý odpor. Išlo o obnovené povolenie pre starú liturgiu, ktorá sa slávila viac ako pätnásť storočí. Tento útok na liturgiu, útok ojedinelý v dejinách Cirkvi, ktorý Druhý vatikánsky koncil nepredpokladal, bol zničujúci. Svätá omša, najdôležitejší prvok viditeľnej Cirkvi, stratila posvätnosť obetného tajomstva a zmenila sa na striedmy protestantský pokrm. Učiteľský úrad Cirkvi nezmenil teológiu omše, ale napriek tomu veľká časť veriacich stratila vieru vo fyzickú prítomnosť Ježiša v premenených obetných daroch chleba a vína. V náboženstve môžu byť formy dôležitejšie ako doktrinálne tvrdenia; tento antropologický náhľad väčšina biskupov stratila.
Pápež Benedikt považoval za neúnosné, že obrad, ktorý tvoril identitu Cirkvi počas celých jej dejín a ktorý preukázal svoju apoštolskú silu v celosvetovej misii, by mal byť teraz podozrivý. Ak je pravda, že Cirkev zostáva verná sama sebe vo všetkých možných historických vývojoch a nikdy si nemôže protirečiť, „zmrzačenie“ prijatej liturgie Cirkvi spôsobilo ranu na tele Cirkvi a naznačovalo, že po Druhom vatikánskom koncile sa Cirkev vlastne rozišla so svojou minulosťou. To pápež nemohol dovoliť. Aj keď v mysliach niektorých západných prelátov a teológov zvíťazila „hermeneutika zlomu“, pápež Benedikt sa chcel pokúsiť zabrániť tomu, aby sa novo vytvorený obrad omše so všetkou jeho nejednoznačnosťou interpretoval „pokrokovým“ spôsobom. S dôrazom, ktorý si inak nikdy nedovolil, vyhlásil, že tradičná liturgia je v zásade mimo jurisdikcie pápežov a má sa považovať za súčasť nedotknuteľného depozitu Tradície Cirkvi. „Stará omša“ teda v skutočnosti nikdy nebola zrušená, pretože ju nie je možné zrušiť. Odpor voči tomuto legislatívnemu aktu zo strany Benedikta XVI. bol mimoriadne tvrdý a vyvrcholil jeho abdikáciou a nemilosrdným odhodlaním jeho nasledovníka, pápeža Františka, vytrvať so všetkou silou na hermeneutike zlomu. Napriek tomu obnovenie starej omše (bez ohľadu na jeho zrušenie pápežom Františkom) nepochybne zostane výnimočnou spomienkou na Benediktov pontifikát.
Jedným zo skreslení, ktoré sa na pontifikát Benedikta XVI. v médiách a u teológov vnucuje, je podozrenie, že sympatizoval s klerikálnym protižidovstvom, ktoré sa vyskytovalo v minulosti. Naopak, Benedikt je pápežom, ktorý, pokiaľ ide o vzťah Cirkvi k židovskému svetu, zašiel ďaleko za svojho predchodcu, keď žiadal o odpustenie a robil gestá zmierenia. Nepriateľstvo voči Židom nepovažoval len za škvrnu na strane Cirkvi: Považoval ho za útok na samotný základ Cirkvi. Veľká časť jeho akademickej práce sa zaoberala židovskou identitou Ježiša Krista. Neúnavne dokazoval, že Nový zákon je vetu po vete spojený so židovským zjavením. Starý zákon a Nový zákon pre neho tvoria jednu knihu. Slávna definícia v Pascalovom pamätníku – „Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakubov; nie Boh filozofov a učencov“ – bola pre Benedikta ochranným múrom, ktorý chránil kresťanské náboženstvo pred špekuláciami a falošným spiritualizmom. Práve vo vyvolenom národe sa Boh stal človekom a skutočnosť, že väčšina Židov ho nebola schopná nasledovať, na tejto skutočnosti nič nemení: Cirkev zostane spätá so židovstvom až do konca dní. Zároveň vo vzťahu k Židom nemal nič spoločné s tou povrchnou harmóniou, ktorú predpokladá dnešný indiferentizmus. Nie všetko sa dá zmieriť na Zemi.
Benediktovi XVI. bolo vyhradené, aby tento zaprisahaný nepriateľ každej revolúcie vykonal revolučný čin, keď sa vzdal svojho pápežského úradu (samozrejme, bol tu pápež Celestín V., ktorý, ako hovorí Dante, „zo zbabelosti urobil ono veľké odmietnutie“ v roku 1294; potom tu boli abdikácie súperiacich pápežov počas Veľkej schizmy v rokoch 1378 až 1417; to však boli výnimky sprevádzané značnými spoločenskými otrasmi). Pre jeho priateľov bola abdikácia pápeža Benedikta veľkým šokom. Jeho odvolávanie sa na fyzickú slabosť nebolo presvedčivé, najmä po hlboko dojímavom utrpení Jána Pavla II, ktoré malo všetku silu živej kázne. Dalo sa preto očakávať, že táto abdikácia vzbudí rôzne podozrenia. Vo Vatikáne boli zrazu dve biele sutany; úrad, ktorý si možno predstaviť len ako osamotený, bol teraz viditeľne a mätúco dvojitý. Ako abdikovaný pápež musel Benedikt XVI. znášať krutý osud, keď videl, ako sú jeho najdôležitejšie zámery odsúvané nabok a jeho najvernejší spolupracovníci ostrakizovaní. On, ktorý ako prvý podnikol vážne kroky vo veci zneužívania detí kňazmi, sa teraz ocitol v situácii, keď ho jeho nemeckí nepriatelia obvinili, že takéto delikty kryl. Musel si uvedomiť, že jeho dobre známa slabosť úsudku spôsobila, že do nemeckej prelácie vyzdvihol ľudí, ktorí sa neochvejne vydali na cestu k schizme vytvorením „národnej cirkvi“ podľa protestantského vzoru.
Nepodarilo sa mu stať sa takým „neviditeľným“, ako sám sľúbil; zostal prítomný a zúčastnil sa na inteligentných a dôležitých diskusiách o Cirkvi – príspevkoch, ktoré by boli účinné, keby boli vyslovené z pápežského stolca. Tento pápež, proti ktorému sa postavili v jeho vlastnej vlasti, mal trpký osud – sám si spôsobil svoju najväčšiu porážku. Ale nie navždy budú tieto veci charakterizovať jeho pontifikát: zostane pravdou, že bol tým najlepším kandidátom, ktorý mohol byť zvolený za nástupcu Jána Pavla II.
Preložené z First Things