Tajomstvo posledného evanjelia
© NLM
Prečo ukončiť omšu čítaním ďalšieho evanjelia?
Abbé Alexis Piraux, FSSP
To by mohol byť názov najnovšieho románu Dana Browna. Je to otázka, ktorú si často kladú tí, ktorí sa zúčastňujú na omši v starom obrade – odkiaľ pochádza ten tajomný text, ktorý kňaz číta pred zostupom z oltára?
Je to nový román Dana Browna? Našiel sa nový zvitok, ktorý súvisí s temnými zápletkami? Nie, dnes hovoríme o poslednom prvku v štruktúre omše podľa tradičného rímskeho obradu, teda o „poslednom evanjeliu“. Budeme sa pýtať: O čom je? Odkiaľ pochádza? Aký je jeho účel?
Evanjelium, ale nie hocijaké...
Prezývka posledné evanjelium sa vzťahuje na Prológ svätého Jána (1, 1-14), ktorý číta kňaz na záver omše, rovnako ako sa číta evanjelium počas prvej časti omše (predomše alebo omše katechumenov). Z tohto dôvodu sa všetci postavia tvárou k ohlasovaniu evanjelia; po slovách kňaza: „Dominus vobiscum“, odpovedáme: „Et cum spiritu tuo“ a spravíme tri malé znamenia kríža – na čelo, ústa a srdce. Už to, že robíme to isté, čo pri evanjeliu v omši, nám ukazuje, že nejde o náhodný alebo zanedbateľný prvok liturgie...
Starobylý liturgický zvyk
Odkiaľ pochádza posledné evanjelium?¹ Zvyk čítať prológ svätého Jána na konci omše je doložený v dominikánskom misáli z roku 1256, podľa ktorého mal kňaz predniesť text v tichosti, kým si po omši vyzliekal rúcho. V trinástom a štrnástom storočí sa medzi veriacimi šírila úcta k prológu svätého Jána,² a teda aj oni žiadali, aby si po omši vypočuli text evanjelia. Tak sa vyvinul zvyk čítať prológ svätého Jána nahlas na záver omše. Pápež svätý Pius V. ho v roku 1570 pridal do Rímskeho misála, čím len posvätil existujúci zvyk.
Prečo čítať Prológ svätého Jána?
Aký je účel posledného evanjelia?
„Evanjelium svätého Jána,“ komentuje Dom Vandeur, „je vo svojej obdivuhodnej hĺbke akoby zhrnutím hlavných tajomstiev našej viery.“³
Pripomína najmä tajomstvo vtelenia, ktoré sa istým spôsobom opakuje pri každej omši:
„Ako božský Logos zostúpil do lona Panny Márie, tak Kristus zostupuje na oltár prostredníctvom slov konsekrácie, ktoré vyslovuje kňaz.“⁴
Posledné evanjelium nám pripomína dobrodenia, ktoré dostávame počas svätej omše, osobitne sväté prijímanie: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ Prišiel k nám, aby sa s nami spojil v prijímaní konsekrovanej hostie.
Posledné evanjelium je tiež vyjadrením vďačnosti: „Et vidimus gloriam ejus“ – videli sme jeho slávu. Svätá omša je skutočne príležitosťou vidieť – pod spôsobom chleba a vína - slávu vteleného Slova, stojaceho a obetovaného Božieho Baránka, ktorý ukazuje svoje posvätné rany Otcovi, aby sa za nás prihováral; vteleného Slova – najmä v obradoch slávnostnej alebo pontifikálnej omše, ktoré vykonáva svoje večné kňazstvo prostredníctvom svojej Cirkvi, najmä prostredníctvom vysvätených služobníkov a veriacich (na základe ich krstného kňazstva⁵).
Záver: zhrnutie celej omše
Ako to dobre vyjadril Michael Fiedrowicz:
„posledné evanjelium, začiatok Jánovho evanjelia, predstavuje veľkolepé zhrnutie celej omše, summa eucharistica (...)“⁶.
Nepremeškajme preto z nedbanlivosti alebo roztržitosti posledné evanjelium: odhalí nám svoje tajomstvá, ktoré sú Božie.
Preložené z claves.org
Michael Fiedrowicz, The Traditional Mass. History, Form and Theology of the Classical Roman Rite, Angelico Press : Brooklyn, 2020, s. 124.
Všeobecná úcta k tejto stati evanjelia je však doložená už v prvých storočiach, napríklad svätým Augustínom (Mesto Božie, 10, 29).
Dom Eugène Vandeur, La Sainte Messe. Notes sur sa liturgie, Maredsous : Abbaye de Maredsous, 1937, s. 299.
Michael Fiedrowicz, The Traditional Mass, s. 124 : „As the divine Logos descended into the Virgin Mary’s womb, Christ descends to the altar through the priest’s words of consecration“.
To ich robí vhodnými, aby sa spojili s Kristovou obetou a spolu s ním sa obetovali Bohu. Porov. Pius XII, encyklika Mediator Dei; Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 1546-1547.
Fiedrowicz, s. 125 : „The Last Gospel, the beginning of the Gospel of John, constitutes a magnificent summary of the entire Mass, a summa eucharistica (…)“.