Rímska pompéznosť a evanjeliová chudoba

kardinál Charles Journet

Svätý Peter na tróne so svätým Jánom Krstiteľom a svätým Pavlom | Cima da Conegliano 1515-1516

„Existuje,“ hovorí Pascal, „veľké množstvo právd, i viery i morálky, ktoré sa zdajú byť protikladné, no v skutočnosti sú všetky v obdivuhodnom poriadku. Zdrojom všetkých heréz je vylúčenie niektorých z týchto právd a zdrojom všetkých námietok, ktoré nám heretici vznášajú, je neznalosť niektorých z našich právd.“ Nič nezvedie z cesty ľahšie ako tieto roztrieštenia v evanjeliu: práve vďaka nim sa etymologicky heretické doktríny odvažujú nazývať sa evanjeliovými. Ježiš bol chudobný, hovorí evanjelium, a chodil bosý. Evanjelium tiež hovorí, že Ježiš bol Kráľ a kráčal v hosanna zástupov, na rúchach a ratolestiach, ktoré pred neho hodili. Ježiš bol Boh a chodil v sláve jediného syna, jeho tvár žiarila ako slnko a jeho šaty boli belšie ako sneh (...)

Kristus bol chudobný. Ale nie je na nás, aby sme ho ochudobňovali. Kristus je pre nás nekonečne vzácny tak vo svojej chudobe, ako vo svojej sláve. Povinnosťou našej lásky je obklopiť ho tým najlepším, čo máme. Blahoslavení sú tí, ktorí ako žena z Betánie dokážu pre neho rozbiť alabastrovú nádobu a vyliať čistý a drahý nard. Niektorí budú reptať a myslieť si, že tieto okázalé veci mohli byť rozdané chudobným. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí sa postavia na stranu chudobných proti Kristovi, ale to sú ľudia, ktorí nemilujú chudobných, keďže im nechcú dať Krista. Ježiš nám dal svoju odpoveď: „Prečo ju trápite? Veru, hovorím vám: Kdekoľvek na svete sa bude ohlasovať evanjelium, bude sa na jej pamiatku hovoriť aj o tom, čo urobila.“ Cirkev v čase núdze vie ako rozbiť svoje posvätné nádoby, aby dala chudobným materiálny chlieb, ako to urobil svätý Augustín; ale vie tiež aj to, že by bolo nebezpečnou hlúposťou čakať, kým na zemi nebude viac chudobných, a až potom si uctiť Ježiša. (...)

Cirkev, ktorá má zmysel pre Krista a pre to, čo je Kristovo, si v priebehu storočí neprestala ctiť inštitúcie, prostredníctvom ktorých v nás prebýva Kristov duch a láska. Toto je jej vôňa Betánie (...)

Zároveň s tým ako Cirkev vyzdvihuje hierarchie Božieho mesta, ktoré majú nádhery umenia a ľudské okázalosti uctievať bez toho, aby predstierali, že sú v tom dostatočné, vyzdvihuje chudobu, biedu a umŕtvovanie, ktoré dali svetu svätého Bruna, svätého Františka z Assisi či svätého Jána z Kríža. Ako zosúladiť aspekty, ktoré sa mnohým zdajú protichodné? Cirkev vyhlasuje, že všetky jej deti, aj tie, ktoré z nevyhnutnosti musia vlastniť, ako napríklad hlavy rodín, hospicov, nemocníc; tí, ktorí žijú v sláve obklopení božskou dôstojnosťou, sú vo svedomí povinné sa usilovať o dokonalosť lásky – o svätosť, a teda nasmerovať všetky sily svojej duše k duchu rád, k duchu odpútania sa, chudoby a dokonca i biedy. Je potrebné, ako hovorí svätý Pavol, aby tí, čo kupujú, boli, akoby nič nevlastnili, a tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa. Toto je lekcia, vďaka ktorej Cirkev spája v dokonalej harmónii tak jasné práva rímskej pompéznosti a evanjeliovej chudoby. V učení Cirkvi neexistuje žiadny kompromis. Existuje iba v našich zbabelostiach, ktorými sa mu, žiaľ, snažíme uniknúť tisíckami spôsobov. Ale Cirkev, ako hovorí Chesterton, drží čiernu a bielu vedľa seba ako dve silné farby; nenávidí ich zmes, ktorá dáva špinavú šedú. A táto jej lekcia nebola márna. Prešla na dielo tých z jej nespočetných detí, biskupov a pápežov, ktorí boli svätí a ktorí dvetisíc rokov v biede niesli bremeno slávy. V nich sa dokonale spojili dva rády, ktoré k nám bezprostredne prichádzajú z Kristovej lásky, a ktoré sú spojené tajnými, ale blízkymi závislosťami: rád hierarchie a rád svätosti (...)

Ide o Ježiša a jeho kráľovstvo, kde treba rozlišovať veľkosť božského zriadenia a veľkosť svätosti. Po tomto rozlíšení už nie je možné predstierať, že Cirkev navrhuje svetu ako príklad správanie Alexandra VI. Na túto tému má pripravenú odpoveď: Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu, povedal Ježiš; robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte. Okrem toho, keď si tieto veci uvedomíme, ľahko pochopíme, že každej z kresťanských veľkostí môžeme vzdávať úctu, ktorá jej patrí: veľkosti hierarchie nádheru a podriadenosť; veľkosti svätosti túžbu a napodobňovanie. Rímska pompéznosť a evanjeliová chudoba sú dve pocty, ktoré chceme vzdať bohatstvu večného Krista; prvá nenapodobiteľnému bohatstvu, ktorým Kristus zostáva skrze svoju Cirkev príčinou našej spásy; druhá nedokonale napodobiteľnému bohatstvu, ktorým je pre nás príkladom svätosti.

Preložené z GRICIGLIANO – Revue du séminaire Saint-Philippe-Néri