Ženy nosiace v chráme závoj a teológia za tým
Dr Peter Kwasniewski
Vznešený latinský jazyk, ktorý storočia živil zbožnosť; pokoj gregoriánskeho spevu; nádhera kňazského odevu; viditeľný dôraz na obetný charakter omše, v ktorej Pán slávy nanovo sprítomňuje svoju obetu na kríži v prospech živých i mŕtvych – v tej či onej miere sa všetky tieto i ďalšie veci po Druhom vatikánskom koncile rýchlo vytratili, a to pod zámienkou, že „moderný človek“ potrebuje niečo iné, niečo bezprostrednejšie, než je slávnostnosť, ticho a posvätnosť. Rozhodne to bol obrovský omyl, ako to v posledných desaťročiach čoraz otvorenejšie konštatujú laici, duchovní a dokonca aj biskupi. Práca na obnove do značnej miery postupuje „zdola“.
V diskusiách o pokoncilových reformách sa tradiční katolíci často pozastavujú nad vecami ako zákaz latinčiny, spev, slávenie ad orientem či kľačanie pri prijímaní. Nie je to prekvapujúce, keďže tieto zmeny sú najviditeľnejšie a ich hromadný účinok na charakter katolíckej bohoslužby bol najhlbší. Došlo však aj k iným, jemnejším zmenám, ktoré z dlhodobého hľadiska tiež ovplyvňujú naše chápanie viery. Jedným z príkladov môže byť chýbajúce pokľaknutie pri pasáži Vyznania viery: „Et incarnatus est de Spiritu Sancto, natus ex Maria Virgine, et homo factus est“. Takisto pri vyslovení svätého mena Ježiš už väčšina ľudí neskláňa hlavu.
Jednou z takýchto zmien bol aj viac-menej úplný zánik zvyku pokrývania hlavy žien závojom pri modlitbe v chráme. Keď sme pred koncilom vstupovali do farského kostola na omšu, všetky ženy mali zakryté hlavy či už baretkami, čepcami, závojmi alebo šatkami. Hoci dnes občas vidíme ženy na Novus ordo omši v klobúku či v závoji (ich počet je väčší v nezápadných krajinách, kam ešte neprenikol moderný duch), vo všeobecnosti tento zvyk vymizol všade okrem miest, kde sa zachovala alebo vrátila tradičná latinská omša. A dokonca ani na týchto miestach sa v žiadnom prípade tento zvyk nepraktizuje univerzálne. Brániace sa ženy by mohli povedať, že kánonické právo to nevyžaduje, biskup to nenariaďuje a farár to nespomína. Tí, ktorí sa na nosenie závoja pozerajú ako na znak éry, v ktorej (ako sa domnievajú) boli ženy v Cirkvi považované za občanov druhej kategórie, sa skutočne tešia, že závoj ustúpil do úzadia.
Predtým, ako by sme túto zmenu odpísali ako príklad niečoho staromódneho, čo sa zrušilo, pretože to už nebolo dôležité, mali by sme sa zamyslieť nad tým, čo tento zvyk sám o sebe znamenal a či symbolizuje dôležitú pravdu, ktorá platila rovnako pre našich predkov ako pre nás. Zvyky ľudovej zbožnosti majú často hlbšie náboženské a ľudské korene, ako sa na prvý pohľad zdá. V tomto rýchlom svete sa často to dobré z minulosti zanecháva nie preto, že sa našla nejaká lepšia náhrada, ale preto, že ľudia zabudli na základnú pravdu, ktorú treba viac ako kedykoľvek predtým počuť a nasledovať.
Učenie Apoštola
Tradícia nosenia závojov v chráme vychádza zo slov svätého Pavla: „Muž si nemusí zahaľovať hlavu, lebo je obrazom a slávou Boha, no žena je slávou muža. Veď nie je muž zo ženy, ale žena z muža. Ani nebol muž stvorený pre ženu, ale žena pre muža. Preto má mať žena na hlave znak moci kvôli anjelom“ (1 Kor 11, 7 – 10). „Znak moci“ – exousia, doslova „moc“ či „autorita“. Úplne doslovný preklad by znel: „žena má mať nad hlavou moc [alebo autoritu]“. Občas sa stretávame s rozšírením textu do parafrázy: „moc nad jej hlavou, ktorú symbolizuje závoj“. To je jasnejšie, ale aj tak, prečo závoj? Po odpoveď sa musíme obrátiť na Tradíciu Cirkvi.
Podľa niektorých cirkevných otcov a učiteľov Cirkvi táto stať odkazuje na anjelov, ktorí si zakrývajú tvár pred Božou prítomnosťou, velebiac ju pred Božím trónom:
„Videl som Pána sedieť na vysokom a vznešenom tróne; lem jeho rúcha napĺňal chrám. Nad ním stáli serafíni; každý mal po šesť krídel: dvoma krídlami si zakrývali tvár, dvoma si zakrývali nohy a dvoma lietali. A jeden druhému volal: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy.“ (Iz 6, 2)
Anjeli si zakrývajú alebo zahalujú tvár na znak úcty pred Božou slávnou mocou a majestátom; sú pod jeho autoritou. Svätý Pavol teda hovorí, že tak ako si anjeli zakrývajú tvár pred Božím trónom, aj ženy by si mali zahaľovať hlavu pri bohoslužbách. Ale prečo len ženy? Nestoja pred Božou tvárou i muži? Odpoveď možno nájsť v sérii analógií, ktoré svätý Pavol uvádza na skoršom mieste rovnakej kapitoly. „Hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy je muž a hlavou Krista Boh“ (1 Kor 11, 3). To znamená, že Kristus stojí voči svojmu Otcovi tak, ako stojí manžel voči Kristovi, a muž stojí voči Kristovi tak, ako stojí žena voči svojmu mužovi – v postupnosti zostupnej autority. Všimnite si, aká pozoruhodná je posledná časť tohto prirovnania: kresťanská manželka sa vo svojom vzťahu k manželovi prirovnáva k druhej osobe Trojice v jej vzťahu k Otcovi. Z toho vyplýva, že konečným zmyslom povolania ženy ako manželky a matky je účasť, napodobňovanie a zjavovanie tajomstva Kristovho poslania: jej sebadarovanie má odrážať Kristovo sebadarovanie.
Osobitné napodobňovanie Krista a Cirkvi
Aby sme význam tohto úryvku ešte viac rozvinuli, mali by sme sa zamyslieť nad tým, čo hovorí svätý Pavol v liste Efezanom, kde k tejto symbolike pridáva ďalší rozmer. „Podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom. Ženy svojim mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi, on, Spasiteľ tela. Ale ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom“ (Ef 5, 21 – 24). Manžel stojí voči manželke tak, ako Kristus voči Cirkvi. Teda manželka je povolaná napodobňovať a podieľať sa na činnosti Cirkvi, ktorá nasleduje Krista a Kristus nasleduje Otca. Veľké nadprirodzené tajomstvo je predznamenané v pozemských veciach: poslušnosť manželiek je zakorenená a vyplýva z Kristovej poslušnosti Otcovi a v poslušnosti Cirkvi svojmu Pánovi.
Poslušnosť, ku ktorej sa žena v manželstve zaväzuje, je voľbou, odpoveďou srdca na dar od Pána, podobne ako rehoľná sestra sľubuje poslušnosť predstavenej v rámci svojho povolania slúžiť jedinému Pánovi. Poslušnosť ženy sa udeľuje v kontexte sviatosti; nie je to vec prirodzenej závislosti či nižšieho postavenia. Manželka sa podriaďuje manželovi predovšetkým z lásky k Bohu, v poslušnosti jeho volaniu. Rovnako táto obeta seba samého, udržovaná Božou milosťou a skrze ňu aj chápaná, neohrozuje postavenie manželky ako rovnocennej s manželom.
„Syn je spolu-rovný s Otcom (ako to tvrdil Origenes a ako to bolo neskôr definované), ale Syn je poslušný Otcovi. Vec, ktorá je tak sladko známa v mnohých vzťahoch ľudskej lásky, je nad všetky predstavy prítomná v najhlbších tajomstvách neba. Syn totiž vo svojom večnom Teraz túži po podriadenosti a tá mu patrí. Chce taký byť; poslušne a synovsky prebýva v Otcovi, ako Otec autoritatívne a otcovsky prebýva v ňom. A celé Tri osoby sú spolu-večné – a spolu-rovné.“
V rámci Najsvätejšej Trojice rozdielnosť osôb neohrozuje jednotu Božstva, ktorú v podstate a rovnako zdieľajú Otec, Syn a Duch Svätý. Táto hierarchia v rovnosti Trojice sa odráža v poriadku spásy, ktorú prinieslo Otcovo poslanie Krista, v snúbeneckom vzťahu Krista a Cirkvi a opäť v poriadku manželstva.
Rana hriešnej vzbury bola zahojená Kristovou smrťou a spása človeka bola dosiahnutá práve poslušnosťou Božej vôli, ktorá sa začala fiatom Panny: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Podobne, vnímaný ako účasť na tajomstve Krista a jeho Cirkvi, je vzťah manželky k manželovi spásonosný práve ako obeta slobodne zasvätená a vložená do jedinej Kristovej obety. Všetci kresťania sú povolaní napodobňovať Pannu Máriu a všetci sú povolaní byť zjednotení s Kristom a jeden s druhým v Kristovi, ale toto povolanie má u žien iný charakter, ako u mužov. Hoci Mária je archetypom pre všetkých kresťanov, jej život ako vzor pravej ženskosti vykazuje určité pravdy, ktoré sa vzťahujú zvlášť na ženy. Závoj a všetky ostatné symboly spojené so ženami treba vnímať vo svetle fiat Panny, jej odovzdania sa do Božej vôle, činu, ktorým rozdrvila hlavu hada – tak ako Kristovo podriadenie sa Otcovej vôli „až na smrť“ bolo porážkou satana. „Hľa, služobnica Pána.“ „Nie moja vôľa, ale tvoja vôľa nech sa stane.“ Obetovaním seba samej sa Panna stala „pomocníčkou“ potrebnou pre Nového Adama, Najvyššieho veľkňaza, aby mohol priniesť jedinú obetu za všetkých: svoje Telo a Krv.
Spoluzodpovednosť manžela
Aby sme mali úplný obraz, musíme si pripomenúť ostré poučenie svätého Pavla manželom v piatej kapitole Listu Efezanom. Apoštol hovorí, že manželia majú reprezentovať Krista; majú slúžiť ako hlava domácej cirkvi. Čo to znamená? Skutočná autorita, ktorá prichádza prostredníctvom životodarných sviatostí, má len málo spoločného s chápaním moci u padlého človeka, s vládnutím nad druhými pre vlastný prospech. „Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom“ (Mt 20, 25 – 28). Manželia majú konať ako Kristus Kráľ – Kráľ tróniaci na kríži: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu“ (Ef 5, 25). Autorita manžela je skutočne sama sebou, keď sa vykonáva podľa vzoru Krista. Svätý Tomáš Akvinský to dobre vystihol: „Manželka je podriadená Bohu tým, že je podriadená svojmu manželovi – pod Bohom“ [subiicitur viro sub Deo], čo znamená, že je mu podriadená natoľko, nakoľko je on sám „pod Bohom“, teda, nakoľko vládne v súlade s Božími prikázaniami.
V každom manželstve sú teda manžel a manželka povolaní napodobňovať a prejavovať lásku Krista a Cirkvi jeden druhému i svetu – lásku, ktorá je sama podľa vzoru tajomstva lásky v Najsvätejšej Trojici. Toto napodobňovanie a manifestácia sa môžu uskutočniť len vďaka Božej milosti, milosti Boha, ktorý je Láska; vyžaduje si neustálu modlitbu a rozlišovanie, trpezlivosť a vytrvalosť. Rovnováhu hierarchie v rovnosti a rovnosti v hierarchii možno zachovať len neustálym uvedomovaním si veľkosti svojho povolania k láske – vládnuť a slúžiť prostredníctvom lásky a pre lásku. Správny vzťah ženy k mužovi a vzácny dar plodenia detí Pádom utrpel (porov. Gn 3, 16), čo možno vidieť tak na mužoch, ktorí zneužívajú svoju manželskú autoritu, ako aj na mužoch, ktorí sú príliš plachí alebo zženštilí, aby prijali jej zodpovednosť. Môžeme vidieť všetky druhy problémov: mužov, ktorí vládnu pre svoj vlastný sebecký prospech; mužov, ktorí odmietajú vládnuť pre dobro kohokoľvek; ženy, ktoré sa odmietajú nechať vôbec vládnuť; ženy, ktoré sa správajú ako rohožky a neprotestujú proti zneužívaniu autority. Myslím si, že práve preto je pre nás príklad šťastného manželského páru, ktorý spolu žije v pokoji a radosti, taký osviežujúci a povzbudzujúci. Ukazuje, že sa to naozaj dá, a to vďaka odhodlanému ľudskému úsiliu a vyprosenej Božej milosti.
V teológii svätého Pavla je teda závoj symbolom zasvätenia a sebaobetovania. Tak ako sa Cirkev podriaďuje Kristovi a Kristus Syn sa podriaďuje Otcovi, aj manželka je „pod“ mocou a ochranou svojho manžela. Najmä keď sú pred Pánom pri bohoslužbe, má liturgický zmysel, aby nosila vonkajšie znamenie tejto vnútornej pravdy, verejný a viditeľný symbol svojho povolania manželky. Závoj je tichým svedectvom jej dôstojnosti a moci v jej vlastnej podriadenosti manželovi. Je to svätenina v širšom zmysle slova: skromná fyzická vec, ktorá označuje hlbokú duchovnú skutočnosť. Tak ako vydávajú rehoľné sestry svetu svedectvo prostredníctvom svojich habitov (vrátane závoja), rovnako aj manželky vydávajú svedectvo o osobitnom charaktere kresťanského manželstva tým, že si pri svätej omši zakrývajú hlavu. Tento krásny symbol dáva manželke príležitosť plnšie prežívať svoje povolanie, pretože pripomína samotnej manželke i iným, vrátane jej dcér, jeho mariánsky charakter pokory. Možno ísť dokonca ešte ďalej: tento jemný symbol, ktorý je najlepším príkladom tereziánskej „malosti“, môže byť mocným prostriedkom nápravy pre tých, ktorí sa búria proti svojej identite alebo sú neverní svojmu povolaniu.
Tradícia zakódovaná v symboloch
Po tomto zistení je možné vysvetliť ďalší detail jedenástej kapitoly Prvého listu Korinťanom, ktorý by mohol uniknúť pozornosti. Kapitola sa začína apoštolovým naliehaním, aby kresťania v Korinte zachovávali tradície, ktoré im odovzdal. „Chválim vás, že vo všetkom na mňa pamätáte a zachovávate moje učenie, ako som vám ho odovzdal. Ale chcem, aby ste vedeli, že hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy je muž a hlavou Krista Boh.“
Súčasťou posvätnej Tradície, ktorú im odovzdal, je učenie o manželkách a ich podriadenosti manželom, a práve v tomto rámci vstupuje do jeho napomenutia „moc“ symbolizovaná závojom. Inými slovami, svätý Pavol vyzýva všetkých, ktorí sa snažia „napodobňovať Krista“ (1 Kor 11, 1), aby zachovávali tradície, ktoré obsahujú a potvrdzujú zdravé učenie a svätý život. „A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom“ (2 Sol 1, 15). Toto je skutočne učenie, ktorého sa musíme v modernom svete pevne držať. Súčasný rozpad rodinného života je do istej miery spôsobený tým, že apoštolská Tradícia rodinnej hierarchie sa neudržiava ani v rodine, ani v samotnej cirkevnej hierarchii.
Z učenia svätého Pavla jasne vyplýva, že nosenie pokrývky hlavy má svoj plný „sviatostný“ význam len pre vydaté alebo zasnúbené ženy (vrátane rehoľných sestier, ktoré sú zasnúbené Kristovi, a noviciek, ktoré sa pripravujú na túto mystickú svadbu). Skúmané v kontexte sa odporúčanie svätého Pavla, že „žena má mať na hlave znak moci“ – symbol mužskej moci (exousia), nepochybne netýka muža a ženy ako takých, ale vydatých žien vo vzťahu k vlastným manželom. (Všimnime si však, že v tej istej kapitole sa uvádzajú pokyny platné pre všetky ženy; svätý Pavol prechádza sem a tam medzi ženami všeobecne a vydatými ženami, pričom obom hovorí niečo osobitné). Z tohto dôvodu sa zdá, že tradičný zvyk všetkých žien nosiť v kostole závoj nachádza opodstatnenie v prirodzenom a nadprirodzenom usporiadaní ideálu nevesty pre každú ženu – či už ako Kristovej nevesty v rehoľnom živote, alebo ako manželky v kresťanskom manželstve. Aj pred tým, ako sa toto usporiadanie aktualizuje, a dokonca aj ak sa nikdy neaktualizuje, zostáva ontologickou a duchovnou skutočnosťou, ktorá si zaslúži uznanie, úctu a zaradenie do veľkého mysterium fidei sláveného vo svätej omši.
Praktické dôvody
Existujú aj praktické dôvody pre nosenie závoja, a keďže tieto dôvody platia pre vydaté aj nevydaté ženy rovnako, podporujú starší zvyk nosia závoja v kostole všetkými ženami.
V prvom rade môže nosenie závoja zabrániť rozptýleniu pozornosti – sebe i ostatným. Koľkokrát sme sa už pristihli, že sa v kostole pozeráme okolo seba na ostatných, namiesto toho, aby sme sa sústredili na modlitbu? Ženám môže závoj pomôcť. Tie, ktoré sú chránené závojom, zahalené do neho, sa môžu lepšie sústrediť, pretože si pripomínajú, prečo vlastne v kostole sú: toto je posvätný čas a ja som tu na to, aby som uctievala Boha.
Ďalším motívom nosenia závoja v kostole je isté „súkromie“, potreba byť samou s Bohom, a nie byť kamarátska a spoločenská. Pri svätej omši navštevuje božský Ženích kresťanskú dušu nevesty; mali by sme byť pripravení na jeho návštevu. Moderný prílišný dôraz na spoločenský rozmer bohoslužby vedie stále častejšie k strate kontaktu s jedinou skutočnosťou, ktorá robí všetko ostatné skutočným: Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek, ktorý má byť prijatý s plnou a absolútnou pozornosťou duše. Závoj ženu poznačuje ako ženu modlitby, ktorá vie, prečo a pre koho prišla. Ľudia môžu za jej chrbtom hovoriť, že je príliš zbožná a staromódna, ale vo svojom srdci cíti pokoj: jej úsilie sa koná z lásky, a to je jediné, na čom záleží.
Žena nosiaca závoj svojim susedom hovorí: „sme tu spolu, aby sme sa klaňali Bohu.“ Týmto spôsobom preukazuje službu ostatným – pomáha im uvedomiť si, o čom je omša, a nakoniec dáva príklad aj ďaľším ženám.
Existuje teda mnoho dôvodov, prečo je žiadúce nosiť v kostole závoj. Pre manželku má rovnaký charakter ako habit pre rehoľnú sestru: je znakom jej povolania a zasvätenia sa Pánovi, s manželom a prostredníctvom manžela. Namiesto toho, aby bol stigmou útlaku žien, je znakom skutočnej oddanej lásky, tak ako je kríž najväčším znakom lásky, aký bol kedy ľudstvu daný.
Aj tento nepatrný zvyk našich predkov je teda súčaštou väčšej a úspešnejšej liturgickej obnovy, ktorá správne hľadí na minulosť, chápe skutočné potreby súčasnosti a zachováva krásu a symboliku katolíckej bohoslužby pre budúce veky.
Preložené a upravené z onepeterfive.com
Podľa Ronalda Knoxa niektorí komentátori tvrdia, že Pavol sa týmto gréckym slovom snaží vyjadriť hebrejské slovo, ktoré označuje závoj tradične nosený vydatými židovskými ženami.
Títo anjeli, zvyčajne označovaní ako cherubíni, sú takto opísaní v Izaiášovi, Ezechielovi, Zjavení apoštola Jána a dôsledne v celej židovskej rabínskej tradícii. Pre biblické odkazy pozri: Cornelius a Lapide, Commentaria in Scripturam Sacram (Paris: Vives, 1868), 18:355 – 56.
Učenie, že ženy nie sú rovné mužom, je heretické, analogické s herézou subordinácie, ktorá popiera rovnosť Syna s Otcom. Vyplýva to z Casti connubii Pia XI., ktorý učí, že muži a ženy požívajú „rovnosť v rozdielnosti“ a „rovnosť vo vedení a podriadenosti“.
Charles Williams, citované v SHIDELER, McDermott. The Theology of Romantic Love. Grand Rapids : William B. Eerdmans Publishing Co., 1962, s. 81 – 82.
Pozri Lectura super primam epistolam ad Corinthios cap. XI, lec. 3, n. 612.
Samozrejme, hovorím o dlhšom závoji, nie o „obrúskovej“ verzii, ktorú niekedy možno zazrieť. Nemusí byť vyrobený z čipky (aj keď to má tú výhodu, že sa dá pripnúť k vlasom), ale môže to byť obyčajná gázová šatka alebo kus ľahkého materiálu. Je tu aj otázka klobúkov. Hoci je pravda, že klobúky môžu plniť (a často aj plnili) funkciu pokrývky hlavy, patria skôr do sveta módy než do oblasti sviatostného a liturgického života. Nemajú plnú symbolickú váhu závoja.