Žiť Tradíciu v praxi – ako kardinál Pell

o. Ľubomír Urbančok


Anjelský hrad v Ríme. Prechádzam okolo neho počas svojej dennej prechádzky a modlitby ruženca v okolí námestia svätého Petra. Idem domov. Rozmýšľam nad dejinnými udalosťami s ktorými je spojený. Dal ho postaviť cisár Adrián. Gregor Veľký, prechádzajúc Eliov most, po ktorom práve kráčam, viedol kajúcu procesiu, počas ktorej mal videnie svätého Michala Archanjela. Po múroch ktoré k nemu vedú utekal z Vatikánu blahoslavený Pius IX. pred slobodomurármi. Počas svojich prechádzok sa tadiaľto neraz prechádzal aj kardinál George Pell, keď sa išiel modliť do neďalekej baziliky svätých Celzia a Juliána na eucharistickú adoráciu alebo na tradičné vešpery, odbavované v predkoncilovej forme.
 
Pred niekoľkými týždňami som s týmito myšlienkami prechádzal rovnakým miestom, keď som sa zúčastnil vystavenia jeho truhly v kaplnke svätého Štefana vo Vatikáne. Podobne ako na jeho pohrebe, prichádzalo množstvo veriacich, zvlášť kňazov a rehoľníkov, rozlúčiť sa s ním.
 
Človek sa neubráni myšlienke, že niekoľko dní po smrti Benedikta XVI. nám bol uprostred týchto búrlivých čias, ktorými Cirkev prechádza, odobratý ďalší duchovný otec. Po tom, čo ukázal s akou galantnosťou je možné trpieť nespravodlivý trest, 404 dní vo väzení, prišiel do Ríma a vrátil sa k svojim pravidelným aktivitám – modlitbe, čítaniu, cestovaniu a ohlasovaniu právd evanjelia. Na YouTube je možné nájsť jeho brilantný rozhovor s militantným ateistom Dawkinsom. Tento ateista sa okrem iného preslávil tým, že sa snažil vyvinúť úsilie o uväznenie Benedikta XVI. počas jeho návštevy Anglicka.
 
Kardinál Pell stelesňoval kňaza a biskupa s veľkým rozhľadom, brilantnou mysľou, neostentatívnou a nefalšovanou duchovnosťou, ktorý desaťročia viedol Cirkev v Austrálii v situácií, ktorá v Európe ešte len nastáva. V situácii rázneho sekularizmu, kde byť veriacim a kňazom s vyhraneným názorom, znamená byť cieľom na odstrel. To sa naplno preukázalo práve počas krivých obvinení zo sexuálneho zneužívania, ktoré boli úplne absurdné. Počas jeho štvrtkového pohrebu pokrikovali neprajníci z LGBT komunity „Pell to Hell“ – Pell do pekla, čo bývalý austrálsky premiér Abott trefne okomentoval ako prvý zázrak zosnulého kardinála, keďže v týchto ľuďoch vzbudil vieru vo večný život.
 
Niekoľko dní po jeho smrti sa objavila správa, že kardinál denne slávil predkoncilovú liturgiu vo svojej kaplnke. Kým je to pravda o jeho sekretárovi, o kardinálovi to neplatí. Je nesprávne, keď v snahe napomáhania, hoci vznešenému cieľa, sa šíria podobné nepravdy. V každom prípade ako vnímavý pastier si uvedomoval dôležitosť týchto spoločenstiev, ktoré pravidelne navštevoval. Ako som už spomínal, niekoľkokrát do týždňa sa zúčastňoval aj takto slávených vešpier. Minulý rok v Nursii vysvätil podľa tradičnej liturgie dvoch novokňazov. George Pell svojím postojom poukázal na potrebu činov, bez zbytočného množstva slov. Je potrebné, aby sme sa zasadzovali o rozšírenie poznania tohto pokladu Cirkvi a žili ho v praxi, bez vyhľadávania zbytočných polemík. Je to vyváženosť, ktorú kardinál čerpal z vyváženého pohľadu na vzťah rozumu a viery.
 
Rozum a viera si neprotirečia, ani si nekonkurujú, ale sú v harmónií a navzájom sa dopĺňajú. Tento pohľad je v prípade kardinála Pella evidentný v už zmienenej diskusii s Dawkinsom. Jeho príklad poukazuje na skutočnosť, že rozum bez viery je chorý. Každý úprimne hľadajúci človek sa nevyhnutne dostane na hranicu, kde začne túžiť po viere. Myšlienka hľadania vzťahu viery a rozumu je ďalším spojivkom jeho vzťahu s Benediktom XVI. Obaja pochopili, že práve tento vzťah poskytuje kľúč k návratu ku koreňom civilizácie, na ktorej vyrástlo kresťanstvo a následne aj kľúč k budovaniu kresťanskej kultúry. Kultúra, ktorá zabúda na tieto základy sa stáva čím ďalej, tým viac neľudskou. Napokon túto vyváženosť vzťahu viery a rozumu stelesňuje už práve zmienená tradičná liturgia, ktorú, okrem iného, aj pre toto obaja považovali za kľúčovú.
 
Viera, ktorá má rozum na správnom mieste, napokon vedie aj k zdravému pohľadu na autoritu ako takú, vrátane tej cirkevnej. V Cirkvi nemala nikdy svoje miesto papolatria, hoci sa jej to falošne pripisuje. Moc, ktorú dal Boh pastierom, medzi nimi aj pápežovi, má duchovný charakter, avšak vplýva do jej realizácie v materiálnom svete. Tým pádom k jej správnemu uchopeniu je potrebné pristupovať nielen s vierou, ale aj s rozumom. Kritika kardinála Pella voči súčasnému pontifikátu, ktorej jeho autorstvo uzrelo svetlo sveta po jeho smrti, stelesňuje túto vyváženosť. Dôverujúc v silu rozumu a argumentov, bezohľadu na ich autora, sa ju rozhodol zverejniť pod pseudonymom. Mnohokrát poznanie autorstva, vzhľadom na našu ľudskú slabosť, zatemňuje náš zrak pred hodnotením skutočných argumentov. Tie sú v kritike kardinála Pella jednoducho verifikovateľné a pádne, bez akéhokoľvek náznaku sentimentu.
 
V nedeľu 25. 5. 2019 si poznačil do svojho väzenského denníka nasledujúce slová:
 
„Najmä v mojom veku by som mal viac času uvažovať o nebi, o živote po smrti, ktorý by som mal stráviť s Kristom, než premýšľať, čo budem robiť, keď ma prepustia z väzenia a ako zvládnem svoje pribúdajúce roky.
V mojej mladosti nás povzbudzovali, aby sme sa modlili za šťastnú smrť, aby sme prosili Ježiša, Máriu a Jozefa, aby nám pomohli v našej poslednej agónii. Spomínam si, ako som pred šesťdesiatimi rokmi navštívil svojho strýka Toma umierajúceho v nemocnici s rakovinou a nahlas opakoval modlitby, ktoré sa naučil v detstve.

Všetci, bez ohľadu na vek, by sme mali ,uvažovať o svojom poslednom konci‘, snažiť sa tešiť sa, že budeme s Kristom v sláve, pokúsiť sa odstrániť každú veľkú prekážku brániacu Božej láske a v hĺbke svojho srdca znovu zhodnotiť či naše ciele a aktivity stoja za všetko naše úsilie a sú zamerané vo viere a v nádeji na lásku.
 
Na záver modlitba svätého Františka Saleského (1567 - 1622)
[kardinál končil svoj každodenný zápis konkrétnou modlitbou].  
 
Môj Bože, teraz ti ďakujem za okamih a okolnosti mojej smrti. Chcem ti obetovať túto chvíľu s nádejou, že budem odchádzať z tohto sveta v tvojom pokoji. Nech pri smrti nemám žiadnu zášť ani nevraživosť. Nech som odpustil všetkým svojim nepriateľom a nech uvidím a prijmem tvoje odpustenie. Chcem sa teraz utvrdiť v dare viery, nádeje a lásky, ktorý si mi daroval prostredníctvom Ducha Svätého, obnoviť svoje krstné sľuby a poďakovať ti za večný život, ktorý Ježiš prisľúbil tým, ktorí jedia jeho Telo a pijú jeho Krv.“¹



  1. George Cardinal Pell, Prison Journal, Volume 1, Ignatius Press, s. 231

Previous
Previous

Smrť je úplne spokojná s tým, že je smrťou

Next
Next

Prečo obmedzovanie TLO škodí každej farskej omši