Dvadsiata druhá Nedeľa po Turícach
Som majetkom Kristovým. – Moja duša pri krste dostala jeho odznak a nápis (názov). Som teda kresťanom čiže „druhým Kristom“ a patrím celkom Kristovi.
Každý majetok prislúcha majiteľovi, teda i Kristov majetok volá po svojom Vlastníkovi (introit). Zdokonaľujeme v sebe Kristov obraz (lekcia). Som peniazom Kristovým, ktorý nosí jeho obraz a nápis (evanjelium). V duchu poníženej Estery blížime sa ku Kráľovi (k oltáru – ofertórium). Kráľ prichádza v najsvätejšej obete; či sa ozaj prizná ku mne, či pozná vo mne svoj obraz a nápis? Každé sväté prijímanie ma lepšie pripodobní ku Kristovi (komúnia).
Dvadsiata Nedeľa po Turícach
Náš život je vyhnanstvom. – Vo vyhnanstve tohto života nás posilňuje a uzdravuje Spasiteľ, a to predovšetkým v najsvätejšej obete. Smrť znamená koniec vyhnanstva; v tej chvíli nás Ježiš Kristus uzdraví úplne: viac nebude bolesti a trápenia.
Svätú omšu začíname piesňou pútnika, ktorý uznáva svoju biedu (introit). Apoštol nám radí, ako máme tráviť dni vyhnanstva (lekcia). Pri smrti sa stretneme so Spasiteľom, ktorý nás vylieči (evanjelium). Pri obetovaní si uvedomujeme, že sme vyhnancami. Spasiteľ nás navštívi, pojme do svojho obetného spoločenstva a obveselí svojou hostinou (komúnia).
Devätnásta Nedeľa po Turícach
Pozvaní sme na svadbu Baránkovu. – Tu na zemi ju prežívame v každej svätej omši, po smrti budeme na nej účastní naveky.
Boha budeme požívať naveky (introit). Program krstu musíme uskutočňovať celý život: máme si obliecť nového človeka (lekcia), lebo len v sviatočnom rúchu môžeme prísť na kráľovskú svadbu (evanjelium). Obetný pochod k oltáru naznačuje aj moju životnú cestu, na ktorej ma Boh sprevádza a ochraňuje (ofertórium). Po tejto namáhavej ceste príde odpočinok na nebeskej hostine, ktorú predobrazuje svätá omša a sväté prijímanie (komúnia).
Osemnásta Nedeľa po Turíciach
Kristom uzdravení, kráčame v ústrety blaženej večnosti. – Spasiteľ uzdravuje porazeného človeka a potom ho posiela „domov“ (evanjelium). V ňom spoznávame seba. Aj s nami sa tak stane pri smrti. Spasiteľ nás cez celý náš život „uzdravuje“, počnúc od krstu po posledné pomazanie a ostatné sväté prijímanie. Takto „uzdravených pošle nás“ do nebeskej vlasti.
Túžime po večnom pokoji (introit). Čakáme druhý príchod Kristov, ktorý nás pripravených prevedie do večnej vlasti (evanjelium). Spasiteľ, ako druhý Mojžiš, pripravuje sa na obetu Nového zákona (ofertórium), uzdravuje nás a posilňuje a raz nás vovedie do svojho nebeského chrámu (komúnia).
Sedemnásta Nedeľa po Turíciach
Kristus – kráľ a zákonodarca. – Je to motív starokresťanský. Na starých rímskych mozaikách často vidíme Krista sedieť na tróne s papierovým závitkom, ako zákonníkom, v ruke. Krst viaže kresťana vernosťou plniť Kristov zákon. Spytujeme si svedomie, ako sme plnili zákon lásky. Hneď v úvode omše oslavujeme spravodlivosť a milosrdenstvo nášho Kráľa (introit). Svätý Pavol nás povzbudzuje k svornosti a jednote (lekcia). Hlavným zákonom ríše Kristovej je zákon lásky; kráľom tejto ríše je Boh a človek v jednej osobe (evanjelium). Druhý Daniel, Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, Ježiš Kristus, sa prihovára za svoj ľud, ktorý sa práve pripravuje na novozákonnú obetu (ofertórium). Náš Kráľ sa obetuje za nás a pripravuje nám kráľovskú hostinu (komúnia).
Šestnásta Nedeľa po Turíciach
Spasiteľ lieči choré duše. – V minulú nedeľu sme sa s ním stretli ako s kriesiteľom mŕtvych, dnes stojíme pred ním ako lekárom chorých duší. Životný boj nás vyčerpáva, oslabuje. Krehkosti a menšie-väčšie poklesky v nás zatlačujú milosť. Potrebujeme liečenie. Naším lekárom je Kristus.
Svätá omša sa začína prosbou chorej duše (introit). Upevňujme sa vo viere a láske, aby v nás milosť Božia mohla pôsobiť (lekcia). Božský lekár liečil na hostine, to isté robí teraz na hostine eucharistickej; prípravou na liečenie je poníženosť (evanjelium). Naša cesta k obetnému oltáru zobrazuje život, ku ktorému potrebujeme Božiu pomoc (ofertórium). Sväté prijímanie nás posilňuje vo vernosti k Spasiteľovi; potrebné nám je najmä v ťažkých chvíľach života (komúnia).
Pätnásta Nedeľa po Turíciach
Kristus, náš Oživovateľ vo sviatosti krstu a pokánia. – Matka-vdova oplakáva mŕtveho syna, Cirkev oplakáva hriešnikov. Spasiteľ oživuje syna matky-vdovy a vlieva nový život do mŕtvych údov Cirkvi.
Cítime svoju hriešnosť a vzdycháme k nášmu Pomocníkovi (introit). Apoštol pokračuje v predmete predošlej nedele: máme žiť podľa ducha, a nie podla tela (lekcia). Vzkriesenie naimského mládenca je obrazom sviatosti krstu a pokánia (evanjelium). Spievame vďaku Spasiteľovi za milosť duchovného vzkriesenia (ofertórium). Eucharistia je oživujúcim pokrmom duše (komúnia).
Štrnásta Nedeľa po Turíciach
Nemožno slúžiť Bohu a mamone (šiesty protiklad). – Len jeden je náš Pán, Kristus. Vo svätej omši stojíme zoči-voči s naším Pánom.
Radosť je slúžiť Bohu (introit). Musí vládnuť v nás duch, a nie telo (lekcia). Nemožno sl’užiť dvom pánom, Bohu a mamone (evanjelium). Boh sa stará o svojich, on je náš Pán (ofertórium); hľadajme teda najprv kráľovstvo Božie, a nie pominuteľné hodnoty (komúnia).
Tretia Nedeľa po Turícach
Kristus zachraňuje hriešnikov. – Ako poblúdilé ovce dobrého Pastiera, Krista, cítime svoju duchovnú biedu a voláme po záchrane (introit). Sme vystavení diablovým osídlam (lekcia), iba dobrý Pastier nás môže zachrániť (evanjelium). S dôverou ho očakávame (ofertórium), prežívame jeho obetu za naše zmierenie a jeho prítomnosť medzi nami. Po nájdení stratenej ovce aj on pripraví radostnú hostinu, že sme sa vrátili k Bohu (komúnia).
Sviatok Najsvätejšej Trojice
Najsvätejšia Trojica: náš pôvod a cieľ. Stvorenie, vykúpenie a posvätenie človeka je dielom najsvätejšej Trojice, všetkých troch osôb, pričom stvorenie privlastňujeme Bohu Otcovi, vykúpenie Bohu Synovi a posvätenie Bohu Duchu Svätému. Primerane tomu sme na Vianoce obdivovali lásku Boha Otca, ktorý nám dal svojho jednorodeného Syna, na Veľkú noc sa sústreďujeme na oslavu vykúpenia skrze Bohočloveka, Ježiša Krista, a Turíce venujeme oslave Ducha Svätého, ktorý nás posväcuje. Ako by na zakončenie tohto trojitého Božieho diela Cirkev venuje dnešný sviatok celej svätej Trojici, ďakuje jej za nekonečnú dobrotu a preukázané milosrdenstvo.
Tajomstvo najsvätejšej Trojice, že v jednom a nerozdielnom Božstve sú tri Božské osoby, z ktorých každá je Božej podstaty, môžeme len obdivovať, a nie pochopiť.
Toto tajomstvo Cirkev postavila za stred svojej liturgie. V mene najsvätejšej Trojice vysluhuje sviatosti a požehnáva osoby a veci, prežehnáva sa, zakončuje modlitby, k nej vzdychá v kýrie, ju oslavuje v glórii, Tedeume, vyznáva v kréde, žalmy a spevy sa končia jej oslavovaním atď.
Naše stvorenie, vykúpenie a posvätenie sú znakom nesmierneho milosrdenstva najsvätejšej Trojice (introit, ofertórium, komúnia). Kto by mohol vyčerpať bohatstvo múdrosti i vedomosti Božej (lekcia). Už naše začlenenie do mystického tela Kristovho sa deje v mene najsvätejšej Trojice (evanjelium). Najsvätejšia obeta je naším vrcholným úkonom zvelebovania a ďakovania za obsiahnuté dobrodenia.
— Misál latinsko–slovenský, SSV 1952
Nedeľa Kvinkvagézimy – Štácia u sv. Petra
Kristus nam ukazuje cieľ boja: Kalváriu (smrť) a svetlo (zmŕtvychvstanie).(Dalším vzorom je svätý Peter.) Cieľ nasledujúceho Veľkého pôstu udáva nám liturgia tejto nedele: boj a víťazstvo – odumretie a zmŕtvychvstanie. S Kristom máme zomrieť a s Kristom povstať k novému, dokonalejšiemu životu.
V mene Krista Spasiteľa, chystajúceho sa na smrť, spievame introit; s ním, z lásky k nemu a z lásky k celému ľudstvu chceme trpieť (lekcia). Po krížovej ceste nasleduje víťazstvo a po tme pokánia svetlo vzkriesenia (evanjelium). Aj my chceme prekonať s Kristom duchovnú liečbu Veľkého pôstu, aby sme na duši očistení a obnovení začali nový, dokonalejší život. Spasiteľ prichádza medzi nás ukázať nám cestu pokánia a otvoriť nám zrak pre cesty Božie. Pri svätom prijímaní sa nás dotýka ako voľakedy slepého v Jerichu.
Kandidátov krstu menovali „osvietencami“ (illuminati, photizomenoi). Sväté evanjelium má ohľad predovšetkým na nich. V duchu týchto aj my hľadáme Kristovo svetlo.
Kostol svätého Petra je dnes strediskom svätej Cirkvi pri bohoslužbách. Vo svätom evanjeliu poukazuje Božský Spasiteľ na svoje horké umučenie a svätý Peter doslovne nasledoval svojho Majstra až na kríž.
Piata Nedeľa po Zjavení Pána
Kristus je naším Sudcom, – pripravujeme sa na stretnutie s ním. – Kristovi Kráľovi prislúcha aj najvyššia sudcovská moc. Ako Vykupiteľ sveta dostal od Otca všetku moc na nebi i na zemi. Otec nebude súdiť ľudstvo, túto moc dal svojmu Synovi. Ako jednotlivci sa s ním stretneme pri smrti, ako celé ľudstvo na konci sveta. Odpúšťajme, aby aj nám Kristus odpustil (lekcia). Na tomto svete spolunažívajú v Kristovej ríši dobrí aj zlí (pšenica a kúkoľ); lež príde čas, že budú oddelení a odnesú si odmenu alebo trest (evanjelium). Vo svätej omši sa často stretávame s Kristom, naším budúcim Sudcom. Najmä dnes venuje liturgia svätú obetu a obetnú hostinu nášmu stretnutiu s Kristom Sudcom, aby sme žili stále v myšlienke na súd a aby sa naše posledné vyúčtovanie pred Kristom skončilo štastlivo.