Nedeľa Kvinkvagézimy – Štácia u sv. Petra
Kristus nám ukazuje cieľ boja: Kalváriu (smrť) a svetlo (zmŕtvychvstanie). (Dalším vzorom je svätý Peter.) Cieľ nasledujúceho Veľkého pôstu nám udáva liturgia tejto nedele: boj a víťazstvo – odumretie a zmŕtvychvstanie. S Kristom máme zomrieť a s Kristom povstať k novému, dokonalejšiemu životu.
V mene Krista Spasiteľa, chystajúceho sa na smrť, spievame introit; s ním, z lásky k nemu a z lásky k celému ľudstvu chceme trpieť (lekcia). Po krížovej ceste nasleduje víťazstvo a po tme pokánia svetlo vzkriesenia (evanjelium). Aj my chceme prekonať s Kristom duchovnú liečbu Veľkého pôstu, aby sme na duši očistení a obnovení začali nový, dokonalejší život. Spasiteľ prichádza medzi nás ukázať nám cestu pokánia a otvoriť nám zrak pre Božie cesty. Pri svätom prijímaní sa nás dotýka ako voľakedy slepého v Jerichu.
Kandidátov krstu menovali „osvietencami“ (illuminati, photizomenoi). Sväté evanjelium má ohľad predovšetkým na nich. V duchu týchto aj my hľadáme Kristovo svetlo.
Kostol svätého Petra je dnes strediskom svätej Cirkvi pri bohoslužbách. Vo svätom evanjeliu poukazuje Božský Spasiteľ na svoje horké umučenie a svätý Peter doslovne nasledoval svojho Majstra až na kríž.
Nedeľa Sexagézimy
Aj pri prekážkach pokračujeme v boji za kráľovstvo nebeské (vzorom je svätý Pavol). – Minulú nedeľu sme nastúpili do boja. Dnes nám liturgia podáva nove dôvody a prostriedky, aby sme v začatom boji trpezlivo a verne vytrvali. Poukazuje najmä na príklad svätého Pavla, učiteľa národov.
Hneď na začiatku (introit) počujeme zápasiaceho apoštola, v orácii sa dovolávame jeho podpory, v lekcii z jeho vlastných úst počúvame, koľko ťažkých bojov prebojoval za kráľovstvo Božie. Semeno Božieho kráľovstva prekonáva ťažkosti, ale keď sa dostane do dobrej pôdy, prináša hojný úžitok (evanjelium). Máme prepracovať svoju dušu na úrodnú zem. Na obetovanie v duchu kráčame k oltáru, ako robievali voľakedy prví kresťania, aby sme odovzdali svoje dary. Táto cesta nám je obrazom životnej cesty k Bohu (ofertórium). Takto prichádzame k oltáru aj pri svätom prijímaní a čerpáme z neho radosť a chuť do duchovného boja (komúnia).
Nedeľa Septuagézimy
Štácia u svätého Vavrinca za hradbami
S pomocou Kristovou začíname svoj duchovný boj (Vzorom je svätý Vavrinec). – Prarodičia zhrešili v raji; od tých čias ľudstvo znáša následky tohto úpadku (čítania 1. nokturnu cez týždeň). Celý náš život je zaplnený bojom proti nepriateľom duše. Začína sa príprava na Veľkú noc. Kristus sa pripravoval na svoje víťazstvo bojom proti Božím nepriateľom. Tento jeho boj nám sprítomňuje liturgia, počnúc dnešnou nedeľou po Veľkú noc. Zapájame sa do tohto boja tak, že sa staviame k bojujúcemu Spasiteľovi a budeme robiť to, čo on.
Svätý Vavrinec, v ktorého chráme sme zhromaždení, bol horlivým spolubojovníkom Ježiša Krista. Pálili ho na rošte, ale vytrval a zvíťazil (introit). Náš svätý bol aj patrónom katechumenov, ktorí dnes začali bližšiu prípravu na prijatie svätého krstu vo veľkonočnú nedeľu. Náš život sa podobá zápasu na aréne a kto žije zdržanlivým životom, dosiahne vavrín víťazstva (Vavrinec: vavrínom ovenčený; – lekcia). Božský Hospodár (Kristus) nás volá do svojej vinice, kde sa pripravujeme na príchod Spasiteľa (ofertórium), ktorý nás povoláva za spolupracovníkov a spolubojovníkov. Posilnení a osvietení svätým prijímaním, odchádzame do zápasu každodenného života.
Keď v Ríme zaviedli predpôstnu dobu a zostavili omše troch nedieľ (Septuagézimy, Sexagézimy a Kvinkvagézimy), prežívalo večné mesto ťažké časy. Zvonka ho obliehali Longobardi, vo vnútri zúril hlad a mor. Veriaci to pokladali za Boží trest a mnohí očakávali koniec sveta. Pečať týchto ťažkých čias vidíme v orácii a omšových spevoch.
Štáciový chrám svätého Vavrinca leží ďaleko za Rímom. Veriaci kráčali v kajúcej procesii a kým dosiahli baziliku, poriadne sa unavili. Bolo to tiež obrazom nášho pozemského putovania a námah za dobytie nebeského kráľovstva.
Štvrtá Nedeľa po Zjavení Pána
Kristus je víťaz, – aj my s ním zvíťazíme. – Sme spojení zväzkom lásky (lekcia) v Kristovej lodičke (Cirkvi). Uvedomujeme si nebezpečenstvo a prosíme o pomoc (orácia). Okolo nás zúri víchor, vyvolávaný diablom, večným nepriateľom Božej ríše. Lenže nemáme sa čoho báť, lebo s nami je Spasiteľ, ktorý víťazí nad nepriateľskými mocnosťami; jeho dielo brány pekelné nepremôžu (evanjelium). V tejto svätej obete prichádza medzi nás Kristus-víťaz, a posilní nás v dôvere, uistí o svojej pomoci a nasýtených svojim Telom, urobí nás schopnými víťazstva nad Kristovými nepriateľmi aj nad nepriateľmi našej duše. V najsvätejšej obete prežívame s učeníkmi prítomnosť Krista, víťazného Pána prírodných síl a nepriateľskej moci.
Tretia Nedeľa po Zjavení Pána
Kristus je lekárom ľudstva, – lieči aj nás. – Touto nedeľou zanecháva liturgia dejiny skrytého života Kristovho. Odteraz si volí úseky z evanjelií, ktoré, ako zázraky alebo náuky, objasňujú vlastnosti Krista Kráľa a jeho kráľovstva.
Zasa prichádza k nám Spasiteľ ako Kráľ, sprevádzaný zástupmi anjelov (kňaz a jeho asistencia, – introit). Priznávame, že sme chorí a prosíme, aby Spasiteľ aj nad nás vystrel svoju pravicu (orácia). Lenže aj sami sa musíme liečiť zo svojich chýb a nedokonalostí a ochotne prijímať lieky, podávané v posväcujúcom učení (lekcia). Kristus uzdravuje malomocného (evanjelium) a v jeho osobe vidíme seba. Vediac o nadprirodzených liečivých účinkoch tejto najsvätejšej obety, už vopred spievame s uzdraveným malomocným pieseň vďaky (ofertórium). Pravica Pánova sa vo svätých sviatostiach dotýka aj nás, najmä pri svätom krste a v každej svätej omši. I dnes pri premenení prichádza Božský Lekár a dotýka sa ma pri svätom prijímaní. Máme naozaj obdivovať zázračné účinky svätého prijímania ako liečenia duše. Dnes prežívame obetu a obetnú hostinu v duchu poníženého malomocného. Spevy tejto nedele (introit, graduál s alelujou, ofertórium a komúnia) opakujú sa nezmenene vo všetky ďalšie nedele po Zjavení Pána.
Druhá Nedeľa po Zjavení Pána
Spasiteľ zjavuje svoje Božstvo prvým zázrakom, – slávime jeho zasnúbenie s nami (3. tajomstvo). – Nedele po Zjavení Pána sú myšlienkovo pod vplyvom tohto sviatku, rozvádzajú ideu Krista Kráľa a jeho ríše. Táto svätá omša má charakter svadby Krista s Cirkvou a s dušou každého z nás. Na začiatku prežívame slávnostný príchod Kráľa v obraze príchodu kňaza k oltáru (introit). Počujeme Kráľov zákon o láske k blížnemu (lekcia) a obraz svadobnej hostiny, plnej lásky, na ktorej budeme účastní v tejto svätej omši (evanjelium). Pri príprave oltára ako trónu a posvätných spôsobov ako kráľovského rúcha Kráľa a nášho Ženícha spievame pieseň jasajúcej nevesty Kristovej, Cirkvi a našej duše (ofertórium). Sme svedkami zázračnej premeny nielen vína, ale i chleba na vlastnú podstatu Krista a tieto dary požívame na svadobnej hostine, ako svadobníci v Káne požívali zázračne premenené víno (komúnia). Vžívame sa do položenia svadobníkov a v ich osobe prežívame Baránkovu svadbu medzi nami.
Svätej Rodiny: Ježiša, Márie a Jozefa
Kristus v kruhu svojej Rodiny, medzi nami. – Pápež Lev XIII. postavil svätú Rodinu za príklad našim kresťanským rodinám a Benedikt XV. v roku 1921 predpísal jej sviatok pre celú Cirkev. Najkrajšie čnosti svätej Rodiny sú: poníženosť a poslušnosť Ježiša, viera, nábožnosť a vzájomná láska. V úvodnom obraze (introit) pozorujeme tichú blaženosť nazaretského života. Keď sme si vyprosili milosť nasledovania čnosti svätej Rodiny (orácia), z úst svätého Pavla počujeme povinnosti kresťanskej rodiny (lekcia) a príklad, ako sa odzrkadľujú v Rodine nazaretskej (evanjelium). Pri obete sa vžívame do vzťahu Panny Márie a Jozefa k Ježišovi (ofertórium). Po svätej omši ide s nami do Nazaretu, t. j. do našich príbytkov, kam ho ponesieme vo svojom srdci (komúnia).
Štvrtá Nedeľa Adventná
Pán je blízko. – Preto sa radujeme (introit, epištola). Naša radosť je ešte väčšia, lebo si uvedomujeme, že v tejto svätej omši Kristus je skutočne medzi nami (evanjelium). Radostný charakter dnešnej omšovej liturgie prízvukujeme aj tým, že podľa rubrík oltár ozdobíme kvetmi, diakon sa oblečie do „rúcha radosti“ čiže do dalmatiky a subdiakon do tunicely, celú omšu sa hrá na organe a celebrant môže mať ružové rúcho.
Tretia Nedeľa Adventná
Pán je blízko. – Preto sa radujeme (introit, epištola). Naša radosť je ešte väčšia, lebo si uvedomujeme, že v tejto svätej omši Kristus je skutočne medzi nami (evanjelium). Radostný charakter dnešnej omšovej liturgie prízvukujeme aj tým, že podľa rubrík oltár ozdobíme kvetmi, diakon sa oblečie do „rúcha radosti“ čiže do dalmatiky a subdiakon do tunicely, celú omšu sa hrá na organe a celebrant môže mať ružové rúcho.
Druhá Nedeľa Adventá
Štácia u svätého Kríža v Jeruzaleme
Jeruzalem (Cirkev) čaká svojho Kráľa. – V duchu putujeme do Jeruzalema, ktorý žije v znamení príprav na príchod kráľov. Očisťujú a ozdobujú ulice, naprávajú cesty, stráže na hradbách bedlivo pozorujú okolie, či sa ešte neblíži. Bazilika svätého Kríža v Ríme odpradávna sa nazývala „Jeruzalemom“. Preto v duchu sem prichádzame sláviť najsvätejšiu obetu a s novozákonným Jeruzalemom, t. j. Cirkvou svätou, pripravovať sa na príchod svojho Kráľa, Ježiša Krista (introit, graduál, aleluja, komúnia). Kráľ už vysiela k nám svojho posla, sv. Jána Krstiteľa, aby mu pripravil cestu medzi svojich (evanjelium).
Prvá Nedeľa Adventá
Počiatočná príprava na príchod Vykupiteľa. – S Matkou Kristovou začíname advent (štácia). Je predobrazom Cirkvi, Nevesty Kristovej, ktorá túžobne obracia zrak k nebesiam, odkiaľ očakáva Krista (introit, graduál, aleluja, ofertórium), hľadá cestu, po ktorej má prísť Spasiteľ a po ktorej mu bude môcť isť v ústrety. Táto cesta je pravý kresťanský život: skutky svetla, boj so zbraňami svetla a zavrhnutie hriešneho života. Prestáva noc pohanstva, svitá deň kresťanstva. Zúčtujme konečne so všetkým, čo je v nás ešte pohanského a žime životom pravého kresťana (lekcia). Aj život človeka a ľudstva je adventom, prípravou na stretnutie sa s Kristom (evanjelium). V dnešnej obete ideme v ústrety Kristovi, ktorého prijímame s Božstvom a s ľudskou prirodzenosťou (komúnia).
Dvadsiata Štvrtá a Posledná Nedeľa po Turícach
Druhý príchod Kristov. – Cirkev končí veľkú drámu vykúpenia. Kristus, ktorý mlčal pred sudcami tohto sveta a mlčí aj dnes, keď ho svet súdi, ozve sa pri poslednom súde.
Kresťania prvých storočí často mysleli na blaženú chvíľu druhého príchodu Kristovho (parúzia), boli naň vždy pripravení a v ich modlitbách sa často ozýval výkrik: „Maranatha“ (Náš Pane, príď!). Myšlienka parúzie stupňovala sa vo vigíliách, najmä veľkonočnej. Z veľkonočnej vigílie prešla túžba po príchode Pánovom aj na nedeľu, ktorá obsiahla meno posledného dňa („deň Pánov“ – dies Dominica).
V dnešnej liturgii teda prežívame druhý príchod Spasiteľov. Posledný deň znamená skončenie zemského putovania a bojov Cirkvi (introit). Pravý kresťanský život je cestou, ktorí vedie do blaženej večnosti (lekcia). Skaza Jeruzalema predobrazuje posledný súd, keď nepriatelia Kristovi, ktorých obrazom boli neverní Židia, musia uznať Kristovo kráľovstvo. No kresťania očakávajú svojho Spasiteľa s radostnou nádejou (evanjelium). V tejto nádeji voláme po vyslobodení (ofertórium), prežívame Kristovu prítomnosť a požívame jeho hostinu, na ktorú nás vovedie po poslednom súde (komúnia).
Dvadsiata Tretia Nedeľa po Turícach
Smrť je len spánkom. – Kresťan nezomiera, len spí; vo chvíli smrti sa prebúdza pre večnosť.
Naše zemské vyhnanstvo končí sa radostným vyslobodením (introit). Čakáme Spasiteľa, ktorý nás vzkriesi (lekcia). V Jairovej dcére poznávame seba (evanjelium). So spevom vyhnancov blížime sa ku Spasiteľovi (oltár), ako pôvodcovi života (evanjelium), vítame ho pri premenení a prijímame od neho pokrm života.
Dvadsiata druhá Nedeľa po Turícach
Som majetkom Kristovým. – Moja duša pri krste dostala jeho odznak a nápis (názov). Som teda kresťanom čiže „druhým Kristom“ a patrím celkom Kristovi.
Každý majetok prislúcha majiteľovi, teda i Kristov majetok volá po svojom Vlastníkovi (introit). Zdokonaľujeme v sebe Kristov obraz (lekcia). Som peniazom Kristovým, ktorý nosí jeho obraz a nápis (evanjelium). V duchu poníženej Estery blížime sa ku Kráľovi (k oltáru – ofertórium). Kráľ prichádza v najsvätejšej obete; či sa ozaj prizná ku mne, či pozná vo mne svoj obraz a nápis? Každé sväté prijímanie ma lepšie pripodobní ku Kristovi (komúnia).
Dvadsiata Nedeľa po Turícach
Náš život je vyhnanstvom. – Vo vyhnanstve tohto života nás posilňuje a uzdravuje Spasiteľ, a to predovšetkým v najsvätejšej obete. Smrť znamená koniec vyhnanstva; v tej chvíli nás Ježiš Kristus uzdraví úplne: viac nebude bolesti a trápenia.
Svätú omšu začíname piesňou pútnika, ktorý uznáva svoju biedu (introit). Apoštol nám radí, ako máme tráviť dni vyhnanstva (lekcia). Pri smrti sa stretneme so Spasiteľom, ktorý nás vylieči (evanjelium). Pri obetovaní si uvedomujeme, že sme vyhnancami. Spasiteľ nás navštívi, pojme do svojho obetného spoločenstva a obveselí svojou hostinou (komúnia).
Devätnásta Nedeľa po Turícach
Pozvaní sme na svadbu Baránkovu. – Tu na zemi ju prežívame v každej svätej omši, po smrti budeme na nej účastní naveky.
Boha budeme požívať naveky (introit). Program krstu musíme uskutočňovať celý život: máme si obliecť nového človeka (lekcia), lebo len v sviatočnom rúchu môžeme prísť na kráľovskú svadbu (evanjelium). Obetný pochod k oltáru naznačuje aj moju životnú cestu, na ktorej ma Boh sprevádza a ochraňuje (ofertórium). Po tejto namáhavej ceste príde odpočinok na nebeskej hostine, ktorú predobrazuje svätá omša a sväté prijímanie (komúnia).
Osemnásta Nedeľa po Turíciach
Kristom uzdravení, kráčame v ústrety blaženej večnosti. – Spasiteľ uzdravuje porazeného človeka a potom ho posiela „domov“ (evanjelium). V ňom spoznávame seba. Aj s nami sa tak stane pri smrti. Spasiteľ nás cez celý náš život „uzdravuje“, počnúc od krstu po posledné pomazanie a ostatné sväté prijímanie. Takto „uzdravených pošle nás“ do nebeskej vlasti.
Túžime po večnom pokoji (introit). Čakáme druhý príchod Kristov, ktorý nás pripravených prevedie do večnej vlasti (evanjelium). Spasiteľ, ako druhý Mojžiš, pripravuje sa na obetu Nového zákona (ofertórium), uzdravuje nás a posilňuje a raz nás vovedie do svojho nebeského chrámu (komúnia).
Sedemnásta Nedeľa po Turíciach
Kristus – kráľ a zákonodarca. – Je to motív starokresťanský. Na starých rímskych mozaikách často vidíme Krista sedieť na tróne s papierovým závitkom, ako zákonníkom, v ruke. Krst viaže kresťana vernosťou plniť Kristov zákon. Spytujeme si svedomie, ako sme plnili zákon lásky. Hneď v úvode omše oslavujeme spravodlivosť a milosrdenstvo nášho Kráľa (introit). Svätý Pavol nás povzbudzuje k svornosti a jednote (lekcia). Hlavným zákonom ríše Kristovej je zákon lásky; kráľom tejto ríše je Boh a človek v jednej osobe (evanjelium). Druhý Daniel, Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, Ježiš Kristus, sa prihovára za svoj ľud, ktorý sa práve pripravuje na novozákonnú obetu (ofertórium). Náš Kráľ sa obetuje za nás a pripravuje nám kráľovskú hostinu (komúnia).
Šestnásta Nedeľa po Turíciach
Spasiteľ lieči choré duše. – V minulú nedeľu sme sa s ním stretli ako s kriesiteľom mŕtvych, dnes stojíme pred ním ako lekárom chorých duší. Životný boj nás vyčerpáva, oslabuje. Krehkosti a menšie-väčšie poklesky v nás zatlačujú milosť. Potrebujeme liečenie. Naším lekárom je Kristus.
Svätá omša sa začína prosbou chorej duše (introit). Upevňujme sa vo viere a láske, aby v nás milosť Božia mohla pôsobiť (lekcia). Božský lekár liečil na hostine, to isté robí teraz na hostine eucharistickej; prípravou na liečenie je poníženosť (evanjelium). Naša cesta k obetnému oltáru zobrazuje život, ku ktorému potrebujeme Božiu pomoc (ofertórium). Sväté prijímanie nás posilňuje vo vernosti k Spasiteľovi; potrebné nám je najmä v ťažkých chvíľach života (komúnia).
Pätnásta Nedeľa po Turíciach
Kristus, náš Oživovateľ vo sviatosti krstu a pokánia. – Matka-vdova oplakáva mŕtveho syna, Cirkev oplakáva hriešnikov. Spasiteľ oživuje syna matky-vdovy a vlieva nový život do mŕtvych údov Cirkvi.
Cítime svoju hriešnosť a vzdycháme k nášmu Pomocníkovi (introit). Apoštol pokračuje v predmete predošlej nedele: máme žiť podľa ducha, a nie podla tela (lekcia). Vzkriesenie naimského mládenca je obrazom sviatosti krstu a pokánia (evanjelium). Spievame vďaku Spasiteľovi za milosť duchovného vzkriesenia (ofertórium). Eucharistia je oživujúcim pokrmom duše (komúnia).