Kántrový Piatok vo Veľkom Pôste
Štácia u dvanástich svätých apoštolov
Kristus nás očisťuje od hriechov v studnici Cirkvi (v sviatosti krstu a pokánia). – Spasiteľ uzdravuje v rybníku Bethesda (Betsaida) už 38 rokov nemocného. Okolo nášho štáciového kostola bolo niekoľko rybníkov, spojených chodbami. Arkády pred dnešným kostolom to ešte naznačujú. Rybníky znázorňovali sviatosti krstu a pokánia, preto sa chrám svätých apoštolov čoskoro stal penitenciálnym chrámom, kde sa vykonávali úkony spojené s verejným pokáním. Piatok kántrových dní je dňom pokánia, ktorým uzmierujeme Boha za hriechy spáchané v minulom štrvťroku. Do Veľkej noci je ešte 38 dní, čo zodpovedá 38 rokom, v ktorých chorý musel čakať na svoje uzdravenie. Boh nás uisťuje slovami proroka, že nám odpustí hriechy (lekcia) a na zmytie hriechov Spasiteľ ustanovil sviatosť krstu a pokánia (evanjelium).
Kántrová Streda vo Veľkom Pôste
Štácia vo veľkom chráme Panny Márie
Podľa vzoru Mojžiša a Eliáša a príkladu Matky Božej putujeme na svätý vrch Boží (v ústrety veľkonočnému sviatku). – Naše veľkopôstne pokánie sa podobá výstupu Mojžiša na vrch Sinaj (I. lekcia) a štyridsaťdennému putovaniu Eliáša na vrch Horeb (II. lekcia). Odmenou nám bude radosť veľkonočnej slávy pri stretnutí s osláveným Kristom a táto radosť sa nám zablysne už aj pri dnešnej svätej omši. Nadprirodzený eucharistický chlieb nás posilňuje na ceste pokánia za štyridsať dní, kým sa dostaneme na vrch veľkonočnej slávnosti. Túto Spasiteľovu cestu na vrch Kalvárie nám naznačuje predobraz (prorok Jonáš) v tme vnútra veľryby a jeho vyslobodenie na denné svetlo (smrť a vzkriesenie). Na konci evanjelia pred nami stojí Matka Kristova ako jeho najdokonalejšia sprievodkyňa v boji a víťazstve. Je aj našou Vodkyňou cez Veľký pôst k veľkonočnému víťazstvu. Všetky kántrové stredy trávime u Matky Božej. Dnešné evanjelium zjavne súvisí so štáciovým chrámom.
Sv. Mateja, apoštola
Hlásateľ vzkrieseného Krista. – Jeden zo sedemdesiatich dvoch učeníkov, ktorý bol po nanebovstúpení Pána zvolený za apoštola namiesto zradcu Judáša. Hlásal evanjelium v Palestíne a v Etiópii, kde zomrel mučeníckou smrťou. Svätá Helena uložila časť jeho relikvií v Ríme a časť v Trieri (Nemecko) v bazilike svätého Mateja.
Nedeľa Kvinkvagézimy – Štácia u sv. Petra
Kristus nám ukazuje cieľ boja: Kalváriu (smrť) a svetlo (zmŕtvychvstanie). (Dalším vzorom je svätý Peter.) Cieľ nasledujúceho Veľkého pôstu nám udáva liturgia tejto nedele: boj a víťazstvo – odumretie a zmŕtvychvstanie. S Kristom máme zomrieť a s Kristom povstať k novému, dokonalejšiemu životu.
V mene Krista Spasiteľa, chystajúceho sa na smrť, spievame introit; s ním, z lásky k nemu a z lásky k celému ľudstvu chceme trpieť (lekcia). Po krížovej ceste nasleduje víťazstvo a po tme pokánia svetlo vzkriesenia (evanjelium). Aj my chceme prekonať s Kristom duchovnú liečbu Veľkého pôstu, aby sme na duši očistení a obnovení začali nový, dokonalejší život. Spasiteľ prichádza medzi nás ukázať nám cestu pokánia a otvoriť nám zrak pre Božie cesty. Pri svätom prijímaní sa nás dotýka ako voľakedy slepého v Jerichu.
Kandidátov krstu menovali „osvietencami“ (illuminati, photizomenoi). Sväté evanjelium má ohľad predovšetkým na nich. V duchu týchto aj my hľadáme Kristovo svetlo.
Kostol svätého Petra je dnes strediskom svätej Cirkvi pri bohoslužbách. Vo svätom evanjeliu poukazuje Božský Spasiteľ na svoje horké umučenie a svätý Peter doslovne nasledoval svojho Majstra až na kríž.
Očisťovanie Prebl. Panny Márie – Hromnice
Matka Božia darovala svetu Svetlo. – Slávime dve tajomstvá: obetovanie narodeného Spasiteľa v jeruzalemskom chráme a očisťovanie Panny podľa Mojžišovho zákona. Slávime sviatok Pána, ale aj Panny Márie.
Podla Mojžišovho zákona každá matka po pôrode, a to po pôrode chlapca počas štyridsať' dní a po pôrode dievčaťa počas šesťdesiat dní, ostala nečistou, a preto nemohla vkročiť do chrámu. Po uplynutí štyridsiatich alebo šesťdesiatich dní musela sa očistiť tým, že obetovala jedného baránka a jedného holuba alebo, ak bola chudobná, párik hrdličiek alebo dve holúbätká. Po tejto obete ju kňaz vyhlásil za čistú.
Iný zakon sa vzťahoval na prvorodených chlapcov. Podľa zákona všetko prvorodené bolo majetkom Božím. Prvorodených synov museli rodičia vykúpit istou sumou.
Matka Božia sa podrobila obidvom predpisom, hoci ako čistá Panna, ktorej panenstvo ostalo neporušené aj po pôrode, nepotrebovala očistenie.
Spasiteľ sveta sa prvý raz úradne stretáva v jeruzalemskom chráme s ľudstvom a s kňazstvom Starého zakona. Ľudstvo zastupujú dvaja spravodliví: Simeon a Anna. Každý z nich zastupuje svoje pohlavie. Kvôli tejto príčine pomenovali Gréci dnešný sviatok Hypapante (Stretnutie).
Týmto dňom, ako sviatkom Svetla, završujeme vianočné obdobie v širšom zmysle. Niekedy totiž nedeľa Septuagézimy, ktorá už prislúcha veľkonočnemu okruhu, predchádza Hromnice. Náš sviatok je akousi spojkou medzi vianočným a veľkonočným kruhom. Svätenie sviec a procesia, nasledujúca po ňom, majú už akýsi kajúci náter, preto ich liturgickom farbou je fialová, zatiaľ čo omša, hlavne v prefácii, prifarbuje sa vianočne a slúži sa v rúchu bielom.
Sviatok vznikol v Jeruzaleme. Nábožna akvitánska pútnička Etéria na konci štvrtého storočia prežila tento sviatok v Jeruzaleme na štyridsiaty deň po sviatku Zjavenia Pána. Sviatok sa ujal v Ríme už v šiestom storočí. Napokon sa v siedmom storočí rozšíril po celom kresťanskom Západe. Rímska liturgia ho ozdobila vlastným prvkom – procesiou.
V omši prežívame hromničné mystérium. Tešíme sa, že dnes v tomto kostole, ba v Cirkvi vždy prijímame do svojho náručia Spasiteľa (introit). Prorok Malachiáš predpovedal, že sa Kristus zjaví vo svojom chráme a ustanoví si nové kňazstvo (lekcia). Čo prorok predpovedal, evanjelium zvestuje ako skutočnosť. V tejto obete sme svedkami Spasiteľovho príchodu, vítame ho v Simeonovom duchu (ofertórium) a vo svätom prijímaní ho uzatvárame do svojho náručia, ba ešte viac: prijímame ho do srdca ako vzácneho hosťa (komúnia).
Deň Oktávy Zjavenia Pána – Spomienka Krstu Nášho Pána Ježiša Krista
Pri svojom krste sa Kristus zjavuje ako Boží Syn (2. tajomstvo), aj my sme pri krste obsiahli hodnosť Božieho dieťaťa. – Božský Spasiteľ chcel byť zástupcom padnutého ľudského pokolenia, preto sa podrobil krstu pokánia. Týmto úkonom aj nám naznačil potrebu sviatosti krstu, ktorou sa očisťujeme od dedičného hriechu a stávame sa údmi Kristovho tajomného tela, Cirkvi. Voda sa dotýka jeho tela, čím sa posväcuje a nadobúda nadprirodzený účinok pre sviatosť krstu a sväteninu (ako svätená voda) v živote Cirkvi. Za uponíženie dostáva oslávenie od Ducha Svätého, ktorý sa nad ním zjavuje v podobe holubice, a od Otca, ktorý ho vyhlasuje za svojho Syna. Aj my sme pri svätom krste obsiahli vznešenú hodnosť Božieho dieťaťa.
Najsvätejšieho Mena Ježišovho
Ježiš – náš Spasiteľ a Vykupiteľ; vykúpení ho pozdravujú. Texty svätej omše rozvádzajú myšlienku veľkosti Ježišovho Mena, ktoré „je nad všetky mená“ (introit, lekcia), jeho význam ako Spasiteľa (orácia), božský pôvod (evanjelium) a vyslovujú mu chválu (ofertórium, komúnia). – Meno Ježiš je nám menom najsvätejším, „lebo nie je dané ľuďom pod nebom iné meno, v ktorom máme byť spasení“ (lekcia). Právom hovorí svätý Bernard (v 2. nokturne dnešného sviatku): „Tvoje meno je vyliaty olej. Olej totiž svieti, živí a lieči. Oživuje oheň, kŕmi telo, uľavuje bolesť: je teda svetlom, pokrmom a liekom… Ci nás Boh nepovolal pri svetle tohto mena ku svojej obdivuhodnej jasnosti? Meno Ježiš je nielen svetlom, ale aj pokrmom. Či sa neposilníš toľkoráz, koľkoráz naň myslíš? A suchý je každý pokrm duše, ak sa nepoleje týmto olejom; bez chuti je, ak sa neposype touto soľou. Ked' píšeš, nepáči sa mi, ak tam nečítam Ježiša. Ke dokazuješ niečo alebo prednášaš, nepáči sa mi, ak nezaznieva Ježiš. Ježiš je med ústam, pieseň ušiam, radosť srdcu.“
Svätých Neviniatok Mučeníkov
Štácia u svätého Pavla
Prvotiny Kristovi Kráľovi, – aj my mu zasväcujeme svoje najlepšie sily. – Cirkev dnes privádza k jasličkám milý zástup nevinných dietok, ktoré podstúpily mučenícku smrť za Krista. Radostný obraz, ale Cirkev cíti spolu aj smútok betlehemských matiek, preto sa oblieka do rúcha kajúceho. Relikvie svätých Neviniatok sú v bazilike svätého Pavla, preto je tam aj štácia. Krv nevinných dietok je svedectvo za Krista (introit, orácia); v nebi dostaly odmenu, že môžu spievať Baránkovi (lekcia), za ktorého položily život (evanjelium). V duchu Neviniatok obetujeme seba v tejto obete, najmä obetavým bojom proti osídlam diablovým (ofertórium). Dietky sú na svadbe Baránkovej, kým matky oplakávajúich na zemi (komúnia). Ich odmena je obrazom našej účasti na eucharistickej hostine.
Svätého Jána, apoštola a evanjelistu
Štácia vo veľkom chráme Panny Márie
Kristus, ženích panien, – prinášame mu dar čistoty. – Svätý Ján, syn Zebedeja a Salome, brat svätého Jakuba apoštola staršieho, bol pre svoju panenskú čistotu Ježišovým miláčkom, ktorý mu dovolil, aby si pri poslednej večeri sklonil hlavu na jeho prsia. Jediný z apoštolov sprevádzal s Matkou Božou Ježiša na krížovej ceste. Umierajúci Spasíteľ jemu odporúčal svoju Matku do ochrany, a apoštol si ju vzal za svoju. Z Jeruzalema sa presťahoval do Efezu a stade spravoval Cirkev v Malej Ázii. Cisár Domicián ho poslal do vyhnanstva na ostrov Patmos. Tu mal zjavenie, ktoré opísal. Je pôvodcom štvrtého evanjelia, Zjavenia a troch listov. Jediný z apoštolov zomrel prirodzenou smrťou.
Štácia vo veľkej bazilike mariánskej poukazuje na úzky vzťah svätého Jána k Panne Márii. Omšový formulár nám črtá tento obraz o svätom Jánovi: Ako evanjelista bol priam na Srdci Kristovom účastný na Múdrosti Božej (introit, lekcia), ktorú nám sprostredkuje a „jeho svedectvo je pravé“ (evanjelium). Svojím charakterom sa podobá prekvitajúcej palme a košatému libanonskému cédru (ofertórium). Kristus prišiel pre svojho milovaného apoštola vo vysokom veku a vzal si ho bez mučeníctva. Toto jeho stretnutie s Majstrom je naším stretnutím s Ním pri svätom prijímaní (komúnia).
Svätého Štefana, prvého mučeníka
Štácia u svätého Štefana na Caeliu
Kristus je králom mučeníkov, – nasledujme ho. – Tri sviatky po Vianociach sú staršie než samotné Vianoce, ale dajú sa zladiť s myšlienkou vianočnou. Tvoria akúsi vianočnú ozdobu Kráľovi. Svätých, tu oslavovaných, kresťania menovali „sprievodom Baránkovým“. Svätý Štefan je vzorom mučeníctva, svätý Ján panenstva, sväté Neviniatka aj mučeníctva aj čistoty. Sú to tri najvyššie ideály prvých kresťanov: mučeníctvo, panenstvo a panenstvo, spojené s mučeníctvom. Po nájdení ostatkov svätého Štefana ich preniesli do Ríma a uložili do hrobu svätého Vavrinca. Súčasne vzniklo niekoľko kostolov na česť svätého diakona a prvého mučeníka, medzi nimi aj kostol na vrchu Caeliu, ktorý bol pôvodne pohanským chrámom. Meno „Stefanos“ znamená: korunovaný. Svätý diakon ostal verný svojmu menu, lebo obsiahol mučenícku korunu.
V omšových spevoch nám všade zaznieva hlas trpiaceho mučeníka. Sme svedkami obety mučeníka (lekcia), ktorý dnes tiež obetuje svoj život s Kristovou obetou. Pripájame sa, ako prítomní, tým, že ponúkame svoju ochotu dať všetko za Krista. Údelom Božieho posla je mučeníctvo (evanjelium), a preto každý kresťan má byť naň pripravený.
Svätého Tomáša, apoštola
Spasiteľ žiada vieru v to, čo sme nevideli. – Apoštol svoje pochybovanie o Ježišovom zmŕtvychvstaní napravil horlivým rozširovaním Božieho kráľovstva (v Arménii, Médii, Perzii a Indii) a svoju vernosť ku Kristovi potvrdil mučeníckou smrťou. Jeho telo spočívalo najprv v Edesse (Sýria), teraz v Ortone (Taliansko).
Svätá omša oslavuje jeho apoštolskú hodnosť a prácu na budovaní Cirkvi, ktorej údmi sme aj my (lekcia). Aj my vidíme osláveného Spasiteľa a dotýkame sa jeho rán (evanjelium). Svätú omšu prežívame v osobe apoštola.
Sobota adventných kántrových dní
Cez adventnú tmu očakávame vianočné svetlo. – Liturgiu kántrovej soboty vykonávali kresťania v starších časoch vo forme veľkej vigílie zo soboty na nedeľu. V nočnej tme očakávali ranné svitanie. Toto malo pre nich symbolický význam; tma znamenala život nevykúpeného ľudstva v Starom zákone, svetlo príchoď Spasiteľa. Vigília sa skladala z posvätných čítaní (lekcie), zo spievania žalmov (graduál) a z modlitieb (orácie). Dnes sa táto modlitbová vigília – pravda, skrátená – vkladá medzi oráciu a lekciu omšovú. Po každej lekcii biskup duchovným osobám postupne udelil jedno svätenie. Svätú omšu vigílie celebrovali v nedeľu včasráno.
Spevy omše (introit, graduál,ofertórium a komúnia) prezrádzajú túžbu po svetle alebo radosť zo svitania dňa spasenia, 1. lekcia: Kristus, ako svetlo sveta, zasvieti do tmy pohanstva; 2. ako slnko, obnoví tvár zeme; 3. je pastierom svojich; 4. ako kráľ Kýrus, vyslobodí ľud Boží zo zajatia (hriechu); 5. svojich vyvedie zo smrti do života (troch mládencov z ohnivej pece). Slávenie Kristovho vianočného príchodu je predobrazom jeho druhého príchodu na konci sveta (lekcia omše) a v evanjeliu nám Ján zvestuje blízky príchod Kristov, aby sme sa naň pripravili. Kántrovú vigíliu slávili pri hrobe svätého Petra vo Vatikáne. Viedol ju sám pápež a po každom čítaní podal homlíiu (výklad) a dával svätenia. Svätá omša, slúžená za svitania, bola obrazom príchodu nadprirodzeného Svetla.
Piatok adventných kántrových dní
Prvé stretnutie Spasiteľa so svätým Jánom Krstiteľom. – Naše stretnutie s ním vo svätej omši. – Piatky kántrových dní majú kajúci náter. Tak je to aj v Advente. Túžime po očistení od hriechov, aby sme čistí mohli sláviť Vianoce. Spasiteľ ešte v živote Matkinom stretá sa s Jánom, tiež v živote matkinom, a toto stretnutie očistí Jána od dedičného hriechu. Matka Božia sprostredkuje Krista Jánovi (evanjelium). Nám ho sprostredkuje Matka-Cirkev v tejto svätej omši. Pán je blízko (introit), ako bol blízko Jánovi. Túžime po vykúpení (graduál, ofertórium), ako Ján túžil po ňom. V tejto omši vžívame sa teda do úlohy Jána, ktorého zastupujeme. Pri svätom prijímaní prichádza k nám Pán v sprievode svojich svätých.
Streda adventných kántrových dní
Syn Boží, počatý z Panny Márie, stretá sa s našou prirodzenosťou. – Cirkev pôvodne slávila decembrové kántrové dni na poďakovanie za celoročnú úrodu a najmä za úrodu oleja. Veriaci podľa príkladu Starého zákona chceli tiež odovzdať Bohu desiatok z úrody a robili to tak, že sa postili a dávali chudobným hojnú almužnu. Lež časom duchovná úroda nahradila úrodu hmotnú, preto najmä v kántrovú vigíliu (dnes slávenú v sobotu) pápeži za starých čias pri hrobe svätého Petra radi vysluhovali hierarchické svätenia všetkých stupňov po presbyterát. Liturgia kántrových dní decembrových stratila prírodný ráz, aký prezrádzajú napríklad letné alebo jesenné dni kántrové, a úplne ju ovládajú myšlienky adventné. Panenstvo Panny Márie pričinením Ducha Svätého prinieslo zázračnú úrodu, vteleného Syna Božieho.
Kántrovú stredu prežívame pri nohách Spasiteľovej Matky (štácia), v tichom rozjímaní sa učíme od nej v svojom srdci pripravovať miesto prichodiacemu Spasiteľovi. Zbožný stredovek pomenoval túto omšu zlatou (Missa aurea) a z nej povstala naša milá rorátna omša. Nazaretská Panna je úrodná zem, na ktorú padá rosa, t. j. Syn Boží, z neba (introit). Je Božím Jeruzalemom, z ktorého vychádza Slovo Božie a matkou-pannou v jednej osobe (1. a 2. lekcia). Predpoveď 2. lekcie je doslovným splnením evanjeliovej zvesti („hľa, Panna počne a porodí syna“ – „hľa, počneš v živote a porodíš syna“). Vo svätej omši sa obnovuje zázrak: Syn Boží sa akoby znovu počína, keď na slová premenenia berie na seba podobu chleba a vína, ako pri vtelení prijal ľudskú podobu. Pri prijímaní ako by sme v osobe Panny Márie aj my prijímali do srdca Syna Božieho pod spôsobom chleba.