Svätého Mikuláša z Tolentína, vyznávača
„Svet pominie, aj jeho žiadostivosť“ (1 Jn 2, 17). – Tieto slová počul náš svätý v kázni istého augustiniánskeho pustovníka. Bol kanonikom a aj sám vstúpil do tejto rehole, kde nadobudol vysokú dokonalosť. Zomrel v roku 1306. Pochovaný je v Tolentíne (stredné Taliansko).
Svätého Gorgonia, mučeníka
Mučeník občerstvuje Cirkev vôňou Kristovou. – Komorník cisára Diokleciána, ktorého ako kresťana umučili po vyhorení cisárskeho paláca v Nikomédii asi v roku 303. Druhý svätý Gorgonius, ktorý nie je totožný s týmto, zomrel ako mučeník v Ríme a je pochovaný v bazilike svätého Petra.
Narodenie Preblahoslavenej Panny Márie
Spomienka svätého Hadriána, mučeníka
Tvoje narodenie, Panna Mária, prinieslo svetu radosť! – Panna Mária je ranná hviezda, ktorá zvestuje východ Slnka spravodlivosti, Ježiša Krista. Ako Spasiteľova Matka je bez poškvrny počatá, a preto jej narodenie je najsvätejšie spomedzi všetkých ľudí. Okrem neho slávime len narodenie svätého Jána Krstiteľa. Tento sviatok bol známy v Ríme už v siedmom storočí.
Svätý Hadrián najprv prenasledoval kresťanov ako pohan, potom sa obrátil, ba obsiahol aj mučenícku korunu okolo r. 300 v Nikomédii. Pápež Honorius I. postavil na jeho česť kostol, v ktorom dal uložiť ostatky svätého mučeníka. Na mariánske sviatky z tohto chrámu vychádzala procesia do Veľkého chrámu Panny Márie. Preto bola spomienka svätého Hadriána určená na tento deň.
Obdivujeme Máriinu materskú hodnosť (introit, graduál), sledujeme rodokmeň Ježiša Krista podľa predkov svätého Jozefa (evanjelium), na konci tejto dokumentárnej listiny objavuje sa popri jej ženíchovi aj meno Kristovej Matky. Panna a Matka v jednej osobe (sekréta). ktorá jediná bola hodná v živote nosiť Božieho Syna (komúnia). Na tejto hodnosti sme účastní pri sv. prijímaní.
Predrahej Krvi Nášho Pána Ježiša Krista
Cena nášho vykúpenia. – Liturgia Veľkého piatku, sviatky Božieho Tela a Božského Srdca nás už upozornili na nesmiernu cenu nášho vykúpenia. Dnes sa Cirkev venuje výlučne mysteriám, ktoré sa každodenne odohráva na našich oltároch, ked' sa na slová premenenia víno v kalichu premení na Krv Ježiša Krista. Tento sviatok ustanovil Pius IX. v roku 1849 po šťastnom návrate do Ríma. Dnešnú vysokú hodnosť mu prisúdil Pius XI. v roku 1934 na pamiatku osláv tisíceho deväťsteho výročia Spasiteľovej smrti.
Vďačným srdcom si pripomíname, že Baránok Boží nás vykúpil svojou predrahou Krvou (introit, lekcia). Túto Krv s vodou vylial Spasiteľ na kríži zo svojho Srdca (evanjelium). Tá istá Krv pramení na našich oltároch z najsvätejšej obety (orácia). Kristova prítoumosť pod spôsobom vína, ako Krv, ktorá zmyla hriechy sveta, je nám predobrazom jeho príchodu na konci časov (komúnia).
Sv. Petra a Pavla, apoštolov
„Ty si Peter, na tejto skale vystavím svoju Cirkev“ (Mt. 16, 18). – Sv. apoštolovia Peter a Pavol zomreli mučeníckou smrťou za cisára Nera v roku 67. Obidvoch pochovali na kresťanskom pohrebisku: svätého Petra pri Via triumphalis, ktorá sa tiahla dĺžkou dnešnej baziliky svätého Petra, svätého Pavla pri Via Ostiensis. Cisár Valerián (253-260) vyvlastnil kresťanské cintoríny. Kresťania zo strachu, aby ostatky svätých apoštolov nezneuctili, dňa 29. júna 258 ich tajne preniesli na pozemok „ad Catacumbas“ (katakomby svätého Šebastiána), kde ich dva roky ukrývali. Dátum 29. júna nadobudol taký veľký význam, že kresťania pomaly zabudli na pravý deň smrti apoštolov a začali svätiť už len výročitý deň prenesenia ich ostatkov do katakomb svätého Šebastiána na miesto, zvané „platonia“. S radostnou povďačnosťou si dnes pripomíname, že Kristus svoju Cirkev postavil na skalu, ktorú bedlivo vyhliadol, zdokonalil, obdaril najvyššou duchovnou hodnosťou a mocou. Táto skala vzdoruje všetkým protivenstvám, lebo Peter, žijúci v svojich nástupcoch na prestole rímskeho biskupa, je Kristovým zástupcom na zemi a viditeľnou hlavou Cirkvi.
V duchu sme pri hrobe svätého Petra. V prichádzajúcom cclebrantovi spoznávame osobu svätého Petra, ktorý ďakuje za vyslobodenie z Herodesových rúk (introit). Túto udalosť podrobne rozvádza lekcia; je prvým splnením Kristovho prisľúbenia, že svoju Cirkev vystaví na skale a brány pekelné ju nepremôžu (evanjelium). V spoločen-stve s apoštolskými kniežatami prežívame príchod a prítomnosť Kristovu, slávime spoločne jeho novozákonnú obetu a spoločne zasadáme za Kristov svadobný stôl (ofertórium, komúnia).
Dnešnú omšu, s výnimkou orácie, venujeme len oslave svätého Petra, keďže liturgia oslávi svätého Pavla ešte osobitne v nasledujúci deň.
Tretia Nedeľa po Turícach
Kristus zachraňuje hriešnikov. – Ako poblúdilé ovce dobrého Pastiera, Krista, cítime svoju duchovnú biedu a voláme po záchrane (introit). Sme vystavení diablovým osídlam (lekcia), iba dobrý Pastier nás môže zachrániť (evanjelium). S dôverou ho očakávame (ofertórium), prežívame jeho obetu za naše zmierenie a jeho prítomnosť medzi nami. Po nájdení stratenej ovce aj on pripraví radostnú hostinu, že sme sa vrátili k Bohu (komúnia).
Sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho
Božské Srdce, prameň lásky a milosti. – Kult Božského Srdca vyplýva prirodzene z kultu Eucharistie. Základy tohto kultu sú uložené v Písme svätom. Svätí kresťanského staroveku (Augustín) alebo stredoveku (Bernard, Gertrúda, Mechtilda) a nového veku (Ian Eudes a najmä Margita Alacoque) budujú tento kult. Pius XI. v roku 1928 schválil terajší ontšový formulár a sviatok povýšil na hodnosť, akú majú Vianoce a Nanebovstúpenie Pána.
Kristus nám dokázal svoju nekonečnú lásku smrťou na Kríži a ustanovením najsvätejšej Sviatosti Oltárnej (introit). V Kristovom Srdci máme nevyčerpateľný prameň milosti (orácia) a ako údy Kristovho tela sme účastní na tomto bohatstve (lekcia). Na Kríži otvára Bohočlovek svoje srdce ako prameň spasenia (evanjelium). Očakávajúc obetu tohto Srdca, chápeme jeho ponosu a chceme mu dať náhradu (ofertórium). Cez kánon stojíme pod Krížom, pozeráme na otvorené Ježišovo Srdce v duchu Matky, Jána a nábožných žien. Pri svätom prijímaní čerpáme z otvoreného Srdca bohatstvo milosti (komúnia).
Sviatok Najsvätejšej Trojice
Najsvätejšia Trojica: náš pôvod a cieľ. Stvorenie, vykúpenie a posvätenie človeka je dielom najsvätejšej Trojice, všetkých troch osôb, pričom stvorenie privlastňujeme Bohu Otcovi, vykúpenie Bohu Synovi a posvätenie Bohu Duchu Svätému. Primerane tomu sme na Vianoce obdivovali lásku Boha Otca, ktorý nám dal svojho jednorodeného Syna, na Veľkú noc sa sústreďujeme na oslavu vykúpenia skrze Bohočloveka, Ježiša Krista, a Turíce venujeme oslave Ducha Svätého, ktorý nás posväcuje. Ako by na zakončenie tohto trojitého Božieho diela Cirkev venuje dnešný sviatok celej svätej Trojici, ďakuje jej za nekonečnú dobrotu a preukázané milosrdenstvo.
Tajomstvo najsvätejšej Trojice, že v jednom a nerozdielnom Božstve sú tri Božské osoby, z ktorých každá je Božej podstaty, môžeme len obdivovať, a nie pochopiť.
Toto tajomstvo Cirkev postavila za stred svojej liturgie. V mene najsvätejšej Trojice vysluhuje sviatosti a požehnáva osoby a veci, prežehnáva sa, zakončuje modlitby, k nej vzdychá v kýrie, ju oslavuje v glórii, Tedeume, vyznáva v kréde, žalmy a spevy sa končia jej oslavovaním atď.
Naše stvorenie, vykúpenie a posvätenie sú znakom nesmierneho milosrdenstva najsvätejšej Trojice (introit, ofertórium, komúnia). Kto by mohol vyčerpať bohatstvo múdrosti i vedomosti Božej (lekcia). Už naše začlenenie do mystického tela Kristovho sa deje v mene najsvätejšej Trojice (evanjelium). Najsvätejšia obeta je naším vrcholným úkonom zvelebovania a ďakovania za obsiahnuté dobrodenia.
— Misál latinsko–slovenský, SSV 1952
Nanebovstúpenie Pána – Ascensio Domini
Kristus víťazne vchádza do neba, – nebo je aj našou vlasťou. Osudy Hlavy sú aj osudmi Tela. Preto sme dnes jednotní s naším Spasiteľom a aspoň v duchu prebývame v nebi (orácia). Kostol sa nám mení na nebo a my sme svedkami Kristovho oslávenia. Kňaz cez loď prichádza do svätyne k oltáru. Je obrazom Krista, ktorý opúšťa tento svet a vchádza do neba. Túto slávnosť prežívame v spoločnosti sv. Petra a jeho spoluapoštolov. Vžívame sa do citov učeníkov, keď videli svojho Majstra v sláve odchádzať do neba a anjeli ich uistili, že ešte raz príde na túto zem (introit). Táto sv. omša nám je hneď aj jeho príchodom. Z úst svätého Lukáša (lekcia) a svätého Marka (evanjelium) počúvame správu o Kristovom nanebovstúpení. S anjelmi sa pripravujeme na privítame Kráľa (ofertórium) a spievame mu víťaznú pieseň, keď požívame jeho svadobnú hostinu (komúnia).
— Misál Latinsko–slovenský, SSV, Trnava, 1952
Sv.Antona biskupa a vyznávača
Pastier, hľadajúci zblúdilé duše. – Narodil sa v roku 1389, v šestnástom roku sa stal dominikánom. Od roku 1446 bol florentským arcibiskupom. Horlil za spásu nesmrteľných duší a pre dar rady ho nazývali „radcom“. Zomrel 2. mája 1459 vo Florencii, pochovaný je v kostole dominikánskeho kláštora svätého Marka. Tu ukazujú aj jeho mníšsku celu.
VEĽKONOČNÁ NEDEĽA
Kristus, náš veľkonočný Baránok. – „V tento deň, ktorý učinil Pán, je slávnosť slávností a naša Veľká noc: zmŕtvychvstanie nášho Spasiteľa, Ježiša Krista, podľa tela.“ Takto zvestuje rímske martyrológium dnešný deň. Je naším najstarším sviatkom, ktorého počiatky siahajú až do Starého zákona. Židovská Veľká noc ako „priechod Pánov“ v osobe anjela–pomstiteľa, ktorý ušetril domy, poznačené krvou veľkonočného baránka, bola predobrazom Veľkej noci Nového zákona. Tam krv baránkova zachránila prvorodencov od smrti a v jej znamení sa izraelský ľud vyslobodil z egyptského otroctva, tu si Boh vyvolil nové pokolenie, vykúpil ho krvou svojho Syna, Božieho Baránka, vyslobodil ho z diablovho otroctva a ustanovil za Izraela Nového zákona. Židia slávili svoju Veľkú noc 14. nizana, čiže v prvý deň splnu mesiaca po jarnej rovnodennosti (po dni 21. marca). Kresťania ustálili novozákonnú Veľkú noc ako sviatok zmŕtvychvstania Kristovho na nedeľu po 14. nizane. Veľká noc, podobne ako Vianoce, má mariánsky charakter. Dnes pozdravujeme „radostnú" Matku Ježiša Krista, ktorá prežívala umučenie svojho Syna ako bolestná Matka. Právom spieva Cirkev cez celý veľkonočný čas antifónu Regina caeli laetare (Raduj sa, nebies Kráľovná). Veriaci hneď po prijatí krstu predstavili svojich nových spolubratov a odporúčali ich do ochrany Matke Ježišovej ako Matke všetkých kresťanov, ktorá je aj obrazom Matky Cirkvi.
Biela sobota
Z tmy smrti prechádzame do svetla zmŕtvychvstania. - Liturgia dnešného dňa je veľkou veľkonočnou vigíliou, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala cez celú noc a zakončila sa omšou vigílie v nedeľu ráno. Aleluja sa spievala len v nedeľu ráno, keď Spasiteľ slávne vstal z hrobu. Všetkých veriacich viazala povinnosť pod ťažkým hriechom sa zúčastniť na tejto vigílii, od ktorej pochádza aj náš názov „Veľká noc“.
Liturgia sa začala „post Nonam“, teda večer po odbavení cirkevnej modlitby, predpísanej na deviatu hodinu (našu tretiu popoludní). Koncom stredoveku ju posunuli na popoludnie Bielej soboty, na pamiatku toho sa nám zachovali nešpory vo svätej omši. Konečne prešla na predpoludnie, ako ju aj dnes máme (pozn. pred reformou 1955). Delí sa na časť večernú (Lucernare), nočnú (Vigillia) a rannú (Baptismale), po ktorej nasleduje omša vigílie.
Zvestovanie Preblahoslavenej Panny Márie
„A Slovo telom sa stalo.“ – Od dnešného dňa, dňa počatia Božieho Syna, do Vianoc (25. december) je práve deväť mesiacov; za ten čas sa vtelené Božie Slovo pripravovalo v lone svojej Matky na narodenie. Boh svojmu jednorodenému Synovi vyvolil za matku nepoškvrnenú a poníženú nazaretskú Pannu z rodu Dávidovho. Posiela k nej archanjela Gabriela, ktorý ju v jeho mene pozdravuje: „Zdravas, milosti plná“ (evanjelium).Panna slovami „Staň sa!“ dáva súhlas, aby sa v jej živote Slovo stalo telom. Stáva sa matkou, ale jej panenstvo ostáva neporušené (lekcia). V spoločenstve nazaretskej Panny slávime túto najsvätejšiu obetu (orácia), vžívame sa do jej ducha a citov, akými prijala do svojho života Božieho Syna (komúnia). Aj my ho podobne prijímame do svojho srdca.
Utorok po Druhej Nedeli Pôstnej
Štácia u svätej Balbíny
Život kresťana má byť milosrdným dávaním a poníženou službou. – Dobročinná rímska pani, svätá Balbína a vdova zo Sarepty nás učia k dobročinnosti (lekcia), ktorú prikazuje Spasiteľ ako poníženú službu spolublížnym (evanjelium).
Pondelok po Druhej Nedeli Pôstnej
Štácia u svätého Klimenta
Trpiaci Daniel (Kristus) sa prihovára za Jeruzalem (Cirkev). – Svätým krstom nás Pán vyviedol zo zajatia hriechu. Stali sme sa mu nevernými a znovu sme upadli do zajatia, ale spejeme k radostnému vyslobodeniu (lekcia). Aj pre Krista je smrť na kríži bránou k vzkrieseniu (evanjelium).
Utorok po Prvej Nedeli Pôstnej
Štácia u sv. Anastázie
V hluku tohto sveta putujeme v ústrety Kristovi. – Procesia veriacich viedla z chrámu svätého Mikuláša „vo väzení“ do chrámu svätej Anastázie, ktorý založila pravdepodobne Anastázia, nevlastná dcéra cisára Konštantína. Pred chrámom sa schádzali mnohé cesty a na námestí pred ním bol trh, na ktorom sa čulo kupčilo. Pri spomienke na cesty tohto sveta si veriaci uvedomovali cesty Božie, vedúce do blaženej večnosti (lekcia) a z chrámu svojho srdca vyhnali všetok hluk svetských myšlienok (evanjelium) najmä pri svätej omši, keď sa pripravovali na stretnutie s Kristom.
Pondelok po Prvej Nedeli Pôstnej
Štácia u sv. Petra v okovách
Kristus, náš Pastier a Osloboditeľ z okov hriechu. – U svätého Petra sa cítime ako ovečky, ktoré Spasiteľ vedie na dobrú pastvu (lekcia). Dáme sa ním viesť, a preto nás pri poslednom súde spozná ako svoje stádo, oddelí od hriešnikov (baranov) a vovedie do večného ovčinca (evanjelium). V poslednej orácii (nad ľudom) prosíme o oslobodenie z okov hriechov (porovn. štáciu).
Sobota po Popolcovej Strede
Po noci veľkopôstneho pokánia svitne ráno radostného stretnutia so vzkrieseným Spasiteľom. – Omša poukazuje na to, že pôvodne bola vigíliou pred prvou nedeľou pôstnou. Omša sa slávila na úsvite v nedeľu. Symbolika tmy a svetla sa tu krásne uplatňuje a príchod Spasiteľa s východom Slnka už naznačuje jeho budúce vzkriesenie a naše stretnutie s ním (evanjelium).
Piatok po Popolcovej Strede
Náš pôst majú sprevádzať skutky milosrdenstva, najmä almužna. – Obidvaja štácioví svätí (Štácia u svätého Jána a svätého Pavla) sú príkladom obetavej lásky k blížnemu a hlavne almužníctva (sviatok 26. júna). Aj lekcia a evanjelium nás k tomu povzbudzujú.
Štvrtok po Popolcovej Strede
Cirkev sa prihovára za svoje dietky, pripojme sa k nej. – Vo svojom veľkopôstnom boji sa odporúčame do ochrany kresťanského bojovníka svätého Juraja, ktorý premohol pekelného draka. Modlitba bojujúcej Cirkvi za svoje dietky (introit) bude mať taký účinok ako modlitba kráľa Ezechiáša (lekcia) a príhovor rímskeho stotníka (evanjelium). Predobrazom kresťanského bojovníka Juraja je starozákonný Ezechiáš a novozákonný vojak. Tieto tri postavy sa predstavujú v novšej liturgii. Sú nám vzorom boja a modlitby plnej dôvery.