Dvadsiata Štvrtá a Posledná Nedeľa po Turícach
Druhý príchod Kristov. – Cirkev končí veľkú drámu vykúpenia. Kristus, ktorý mlčal pred sudcami tohto sveta a mlčí aj dnes, keď ho svet súdi, ozve sa pri poslednom súde.
Kresťania prvých storočí často mysleli na blaženú chvíľu druhého príchodu Kristovho (parúzia), boli naň vždy pripravení a v ich modlitbách sa často ozýval výkrik: „Maranatha“ (Náš Pane, príď!). Myšlienka parúzie stupňovala sa vo vigíliách, najmä veľkonočnej. Z veľkonočnej vigílie prešla túžba po príchode Pánovom aj na nedeľu, ktorá obsiahla meno posledného dňa („deň Pánov“ – dies Dominica).
V dnešnej liturgii teda prežívame druhý príchod Spasiteľov. Posledný deň znamená skončenie zemského putovania a bojov Cirkvi (introit). Pravý kresťanský život je cestou, ktorí vedie do blaženej večnosti (lekcia). Skaza Jeruzalema predobrazuje posledný súd, keď nepriatelia Kristovi, ktorých obrazom boli neverní Židia, musia uznať Kristovo kráľovstvo. No kresťania očakávajú svojho Spasiteľa s radostnou nádejou (evanjelium). V tejto nádeji voláme po vyslobodení (ofertórium), prežívame Kristovu prítomnosť a požívame jeho hostinu, na ktorú nás vovedie po poslednom súde (komúnia).
Svätej Kataríny, panny a mučenice
Chceme dôjsť na vrch, ktorým je Kristus (orácia). - Nadaná a vzdelaná alexandrínska panna, osvietená Duchom Svätým, presvedčila najmúdrejších pohanských filozofov o pravde kresťanskej; odsúdená bola na smrť kolesom. Keď sa však koleso zlomilo, bola sťatá asi v roku 305. Anjeli preniesli jej telo na vrch Sinai (orácia), kde spočíva v kláštore, jej zasvätenom.
Svätého Jána z Kríža, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Vyznamenaný mystickými darmi. – Kňaz rehole karmelitánskej. Obdarený milosťou prísneho pokánia založil spolu so svätou Teréziou reformovanú rehoľu bosých karmelitánov. Boh ho navštívil mnohými krížami: prenasledovaním od najbližších, telesnými i duševnými bolesťami. On sa však tým užšie spojil s Bohom a práve kríže sa mu stali prameňom najhlbších mystických zážitkov, takže dozrel v ňom veľký učiteľ mystiky. Umrel dňa 14. decembra 1591 v Oviedo v Španielsku. Pochovaný je v Segovii (Španielsko). V roku 1926 ho Pius XI. povýšil na hodnosť učiteľa Cirkvi.
Spomienka svätého Chryzogona, mučeníka
Svätý Chryzogon bol rímskym kresťanom. Pre vieru ho sťali na začiatku 4. storočia v Aquileji. Jeho meno obsahuje aj omšový kánon (Communicantes). V jeho rímskom chráme je štácia v pondelok po nedeli Umučenia.
Svätého Klimenta I., pápeža a mučeníka
Videl Baránka ako prameň milostí. – Získal ho svätý Pavol apoštol zo židovstva. Ako tretí nástupca svätého Petra spravoval Cirkev v rokoch 90 – 101. Traján ho poslal do vyhnanstva na polostrov Krym. Tu opatroval vyhnaných kresťanov, ktorí s ním pracovali v mramorových baniach. Pre túto apoštolskú činnosť ho dal cisár s kotvou na krku zhodiť do mora. Jeho relikvie našli naši slovanskí apoštolovia svätí Cyril a Metod a priniesli ich do Ríma. Patri medzi apoštolských Otcov, lebo napísal jeden apoštolský list Korinťanom. Jeho meno pojali do omšového kánonu (Communicantes). V jeho bazilike, v ktorej sú uložené i jeho pozostatky, bol pochovaný svätý Cyril v roku 869. V bazilike svätého Klimenta slávi Cirkev štáciu v pondelok 2. týždňa Veľkého pôstu.
Spomienka svätej Felicity, mučenice
Svätá Felicita, popredná rímska vdova, podstúpila mučeníctvo so svojimi Siedmimi synmi (ich sviatok je 10. júla) za Marka Aurélia v roku 162. Právom je porovnávaná s matkou Machabejskou.
Svätej Cecílie, panny a mučenice
Nevesta Kristova spieva svojmu Ženíchovi. – Kresťanská panna z poprednej rímskej rodiny. Svojho pohanského ženícha Valeriána a jeho brata Tiburcia získala Kristovi, ktorí spolu s ňou obsiahli palmu mučeníctva okolo roku 230 za Alexandra Severa. V Ríme požívala veľkú úctu, jej meno sa dostalo aj do omšového kánona (Nobis quoque). Pôvodne ju pochovali v Kalistovýcb katakombách v tzv. kaplnke svätej Cecílie. Teraz leží vo vlastnom chráme za Tiberom. V roku 1599 otvorili jej hrob a telo našli neporušené. Sochár Madenu vykresal z mramora vernú kópiu jej ležiaceho tela.
Obetovanie preblahoslavenej Panny Márie
Predstav nás Bohu v nebeskom chráme (orácia). – Podľa zbožného podania blahoslavenú Pannu zaviedli rodičia ešte v útlom veku do jeruzalemského chrámu a obetovali službe chrámovej. Tam ju vychovávali v zbore Bohu zasvätených panien. Je to sviatok východného pôvodu. Na Východe ho slávili od 8. storočia, na Západe od 11. storočia. Pre celú Cirkev ho zaviedol Sixtus IV. v roku 1585.
Svätého Félixa z Valois, vyznávača
Vysloboď nás z otroctva diablovho (orácia). – Pochádzal z kráľovského rodu Valois. Ako kňaz istý čas strávil v samote. So svätým Jánom z Mathy (sviatok 8. februára) založil rehoľu Najsvätejšej Trojice (trinitárov) na vykupovanie kresťanov z otroctva Saracénov. Trinitári nosili biele rúcho s červenomodrým krížom na prsiach. Zomrel 4. novembra 1212 v Paríži. Hrob je v kláštore Cerfroid (Meaux) vo Francúzsku.
Šiesta Nedeľa, ktorá zostala po Zjavení Pána
Kristovo kráľovstvo vzrastá na zemi. – musí rásť aj v našom vnútri. — Božie kráľovstvo sa rozširovalo hlásaním evanjelia už v dobe apoštolov a bude sa šíriť až do Kristovho príchodu (lekcia). Obrazom tohto zázračného pretvorenia celého sveta silou Kristovho učenia je vzrast horčičného zrna a účinok kvasu (evanjelium). No aj my sa musíme premieňať a dospievať do plnosti Kristovho veku. Na ofertórium obetujeme s chlebom a vínom aj seba. Ako sa chlieb a víno premenia na eucharistickú obetu, na Telo a Krv Kristovu, aj my máme zo seba zvliecť starého hriešneho človeka a obliecť si Ježiša Krista. Každá sv. omša, najmä dnešná, nás vo sv. prijimaní privádza bližšie k podobnosti s Kristom a k úplnému uskutočneniu jeho kráľovstva v našej duši. Naším vnútorným rastom vzrastá celá Cirkev a dospieva k podobnosti Kristovi.
— Misál latinsko-slovenský, SSV, Trnava, 1952
Podobenstvo o horčičnom semienku | Jan Luyken, 17. stor
Posviacka bazilík svätých Petra a Pavla, apoštolov
Obraz nebeského Jeruzalema. – Obidve baziliky vystavil Konštantín Veľký (†337). Terajšia bazilika svätého Petra povstala podľa plánov Bramanta a Michelangela a pápež Urban VIII. ju konsekroval dňa 18. novembra 1626. Bazilika svätého Pavla zhorela v roku 1823, novovystavenú podľa pôvodného tvaru konsekroval Pius IX. 10. decembra 1854, ale výročie konsekrácie obidvoch velsvätýň určil na dnešný deň.
Svätého Gregora Divotvorcu, biskupa a vyznávača
Mal vieru, ktorá vrchy prenáša. – Pochádzal z Neocézarey v Ponte (Malá Ázia). Krst prijal v Alexandrii a neskôr sa stal biskupom vo svojom rodisku. Na jeho modlitbu sa vrch posunul na iné miesto, aby neprekážal stavbe chrámu (evanjelium). Zomrel okolo roku 270 a pochovaný bol v Neocézarey.
Svätej Gertrúdy, panny
Svätí sú príbytkom Božím (orácia). – Zasvätila sa Bohu v benediktínskom opátstve v Helfte (Nemecko). Boh ju vyznačil mnohými zjaveniami, ktoré opísala v diele „Legatus divinae pietatis“ (Vyslanec Božskej lásky), je najkrajším ovocím stredovekej mystiky. Zomrela dňa 17. novembra 1302 (1311) a pochovaná je v Helfte v Durínsku.
Svätého Alberta Veľkého, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Apoštol pokoja. – Pochádzal z poprednej nemeckej rodiny v Lauingene. Študoval v Padove, kde sa stal dominikánom. Bol výborným majstrom kresťanskej filozofie. Vlastne on pokresťančil a presadil do teológie grécku filozofiu aristotelovskú. Objavil svätého Tomáša Akvinského, ktorý bol jeho žiakom v Kolíne. Vo vede a čnostiach bol ozaj „Veľký“. Umrel v roku 1280 v Kolíne. Pochovaný je v tamojšom farskom kostole svätého Ondreja. Pius XI. ho v roku 1931 vyhlásil za svätého a za učiteľa Cirkvi.
Dvadsiata Tretia Nedeľa po Turícach
Smrť je len spánkom. – Kresťan nezomiera, len spí; vo chvíli smrti sa prebúdza pre večnosť.
Naše zemské vyhnanstvo končí sa radostným vyslobodením (introit). Čakáme Spasiteľa, ktorý nás vzkriesi (lekcia). V Jairovej dcére poznávame seba (evanjelium). So spevom vyhnancov blížime sa ku Spasiteľovi (oltár), ako pôvodcovi života (evanjelium), vítame ho pri premenení a prijímame od neho pokrm života.
Spomienka Všetkých Zosnulých Veriacich
Vo večnej pamäti bude spravodlivý (graduál). – Matka Cirkev dnes pamätá na svoje trpiace dietky. Jej veľkodušnost, ktorou otvára dušiam v očistci všetky svoje poklady, povzbudzuje aj nás, aby sme dnes pamätali na svojich zomrelých, ale aj na tých, na ktorých nik nepamätá.
Svätý Odilo, benediktínsky opát v Cluny († 1048), prikázal všetkým svojim kláštorom, aby dňa 2. novembra každý rok slúžili všetky sväté omše za zosnulých. Tento nabožný zvyk sa rozšíril čoskoro po celom kresťanskom svete. V Ríme jestvuje od 14. storočia. V Španielsku od začiatku 16. storočia mohol v tento deň každý kňaz slúžiť tri omše za duše v očistci. Benedikt XV. rozšíril v roku 1915 toto privilégium na všetkých kňazov.
Dušiam želáme večný odpočinok a svetlo (introit, graduál, komúnia). Božie slovo nám dáva nádej, že čoskoro sa dostanú do večnej vlasti a že i my budeme účastní na blaženom zmŕtvychvstaní (lekcia, evanjelium). Prežívame ich úzkosti pred súdnou stolicou Božou (sekvencia), preto obetovanie darov sprevádzame prosbou o milostivý vyrok (ofertórium). Naše stretnutie s Kristom v tejto omši nám zaručuje, že aj zomrelí uvidia tvár Božiu a budú požívať Božstvo na veky (komúnia), čoho predobrazom a predchuťou je nám dnešné sväté prijímanie.
Po omši je absolúcia (Libera) pri tumbe (rakve), postavenej v strede kostola. Dojímavý obrad nám dramaticky znázorňuje milostivý súdny výrok Kristov nad zomrelými na prímluvu Cirkvi.
Kňaz slúži prvú svätú omšu na vlastný úmysel, druhú za všetkých zomrelých, tretiu na úmysel svätého Otca. Ako spievaná omša sa užíva vždy prvá, aj vtedy, keď kňaz najprv slúžil tiché (2. a 3.). Dnešná prvá svätá omša slúži za pohrebnú, výročnú a ine privilegované omše (okrem každodennej) za zosnulého pápeža, kardinála, biskupa a kňaza.
Sviatok Všetkých Svätých
Aké vznešené je kráľovstvo, v ktorom sa radujú všetci svätí s Kristom! (Antifóna k Magnifikatu.) – Milý rodinný sviatok kresťanstva, ktorý nás spája v jedno spoločenstvo s našimi oslávenými bratmi a sestrami. Všetkýmm jednotlivým svätým nemôžeme venovať osobitný sviatok, oslavujeme teda dnes celú víťaznú Cirkev, radujeme sa s ňou a túžime, aby sme sa raz tiež dostali do tohto vznešenćho zboru.
Dnešný sviatok ako i spomienkový deň dušičiek sú liturgickým výrazom vieroučného článku o spoločenstve svätých, že totiž bojujúca, trpiaca a víťazá Cirkev sú duchovne vzájomne spojené a vzájomne si pomáhajú. Na Východe slávili už v 4. storočí osobitný sviatok všetkých svätých, a to v nedeľu po Turícach. Sviatok bol venovaný najmä mučeníkom. Na Západe vznikol tento sviatok vtedy, keď cisár Fokas daroval pohanský chrám Pantheon, – vystavený Agripom v roku 27 pred Kristom pamiatke cisára Augusta a venovaný všetkým pohanským bohom, – pápežovi Bonifácovi IV. Pápež ho konsekroval 13. mája 610 a zasvätil úcte blahoslavenej Panny Márie a všetkých mučeníkov (Sancta Maria ad martyres, – štácia v piatok veľkonočného týždňa). Z tejto príležitosti v ňom uložil veľké množstvo kostí svätých mučeníkov, ktoré sem previezli z katakomb. Pre lepšie zásobovanie početných pútnikov Gregor IV. (827 – 844) preložil sviatok na deň 1. novembra.
Omšové texty sú preplnené radosťou (introit) a prízvukujú ducha mučeníctva (ofertórium). V duchu vidíme nespočetné zástupy oslávených (lekcia), ktorí dokonale splnili Kristov program (evanjelium). Sväté prijímanie nás pevne spája s Kristom a s oslávenými spoluúdmi mystického tela Kristovho (komúnia).
Svätého Rafaela Archanjela
Boh uzdravuje, - tak znie meno tretieho sv. archanjela, ktorého sviatok pápež Benedikt XV. zaviedol v celej Cirkvi. Z knihy Tobiásovej vieme, te sv. Rafael sprevádzal na cestách mladeho Tobiása (or.) a uzdravil jeho slepćho otca, Tobia: sta-liche (lekc.). Jemu pripisujeme aj liečivy účinokvody rybníka Betesda (ev.).
Dvadsiata prvá Nedeľa po Turícach
Kristus nás pripravuje na súd. – Najlepšou prípravou je milosrdné odpúšťanie previnení. Najsvätejšia obeta nás spája v jednotu ducha. Kristus nás bude súdiť (introit). Vyzbrojení zbraňami ducha bojujeme proti nepriateľom duše (lekcia). Odpúšťajme, aby Kristus aj nám odpustil (evanjelium). V duchu trpezlivého Jóba ideme v ústrety večnosti (ofertórium). V najsvätejšej obete sa stretneme s milosrdným Spasiteľom, ktorý bude raz aj naším Sudcom. Posilnení pokrmom spasenia pokračujeme v životnom boji (komúnia).
Svätého Lukáša, evanjelistu
Evanjelista Kristovho detstva. – Pochádzal z Antiochie a bol lekárom. Sprevádzal svätého Pavla na misijných cestách (lekcia). Podľa kázní apoštola napísal naše tretie evanjelium a Skutky apoštolské. Evanjelium hlásal v Achájsku (Grécko); tam zomrel mučeníckou smrťou. Jeho relikvie dal Konštantín Veľký preniesť spolu s pozostatkami svätého Ondreja apoštola do Carihradu; teraz sú v Padove (Taliansko).
Cez svätú omšu s radostným pocitom obdivujeme hodnosť svätého evanjelistu (introit, ofertórium). Chceme nasledovať jeho obetavý život (orácia, lekcia). Jeho činnosť sa podobá práci učeníkov, ktorých Pán vyslal hlásať evanjelium (evanjelium). Sväté prijímanie nám zaručuje panovanie s Kristom v spoločenstve svätého Lukáša (komúnia).
Svätej Margity Márie Alacoque, panny
Posolkyňa Božského Srdca Ježišovho. – Narodila sa v Lauthecour (Francúzsko). Boh ju vyznačil v mladosti hojnými milosťami. Vstúpíla do kláštora sestier Navštívenia blahoslavenej Panny Márie v Paray-le-Monial, kde jej Ježiš vyjavil tajomstvá svojho Srdca a poveril ju apoštolátom jeho úcty. Jej radcom bol páter Claudius de la Colombiére zo Spoločnosti Ježišovej. Zomrela v roku 1690. Pochovaná je v kostole svojho kláštora. Benedikt XV. ju vyhlásil v roku 1920 za svätú a Pius XI. zaradil jej sviatok v roku 1929 do všeobecného cirkevného kalendára.
Texty omše hovoria o jej láske k Božskému Ženíchovi, najmä v najsvätejšej Eucharistii (ofertórium). Jej úlohou bolo hlásať bohatstvo Srdca Ježišovho (lekcia). V pozemskom živote nasledovala hlavne nežnosť a poníženosť Srdca Ježišovho (evanjelium).
Dvadsiata Nedeľa po Turícach
Náš život je vyhnanstvom. – Vo vyhnanstve tohto života nás posilňuje a uzdravuje Spasiteľ, a to predovšetkým v najsvätejšej obete. Smrť znamená koniec vyhnanstva; v tej chvíli nás Ježiš Kristus uzdraví úplne: viac nebude bolesti a trápenia.
Svätú omšu začíname piesňou pútnika, ktorý uznáva svoju biedu (introit). Apoštol nám radí, ako máme tráviť dni vyhnanstva (lekcia). Pri smrti sa stretneme so Spasiteľom, ktorý nás vylieči (evanjelium). Pri obetovaní si uvedomujeme, že sme vyhnancami. Spasiteľ nás navštívi, pojme do svojho obetného spoločenstva a obveselí svojou hostinou (komúnia).