Štrnásta Nedeľa po Turíciach
Nemožno slúžiť Bohu a mamone (šiesty protiklad). – Len jeden je náš Pán, Kristus. Vo svätej omši stojíme zoči-voči s naším Pánom.
Radosť je slúžiť Bohu (introit). Musí vládnuť v nás duch, a nie telo (lekcia). Nemožno sl’užiť dvom pánom, Bohu a mamone (evanjelium). Boh sa stará o svojich, on je náš Pán (ofertórium); hľadajme teda najprv kráľovstvo Božie, a nie pominuteľné hodnoty (komúnia).
Svätého Bartolomeja, apoštola
Pravý Izraelita, v ktorom niet lesti (Jn 1, 47). – Pôvodne sa volal asi Natanael, ktorého Spasiteľ prijal medzi prvých učeníkov. Majster, keď ho prvý raz zazrel, pochválil jeho priamy charakter. Evanjelium hlásal v Indii a Mezopotámii. Nakoniec v Arménii zakončil život krvavým svedectvom za Krista. Jeho relikvie dostali sa najprv na ostrov Lipari, potom do Beneventu a teraz sú v jeho vlastnom kostole na tiberskom ostrove v Ríme.
Radujeme sa z jeho apoštolskej hodnosti (introit, graduál, ofertórium). Jeho oslávená osoba požíva významné miesto v tajomnom tele Kristovom (lekcia) ako člen apoštolského kolégia (evanjelium). Za verné nasledovanie Krista obsiahol moc spolusúdiť s Kristom dvanásť kmeňov Izraelových (komúnia). Uvedomujeme si, že dnes je Kristus tiež v kruhu svojich, vedie, posilňuje ich, aby splnili svoje poslanie v rámci jeho mystického tela.
Nepoškvrneného Srdca Preblahoslavenej Panny Márie
Hľa, Matka tvoja! – Najsvätejšia Panna sa v roku 1917 zjavila viackrát trom deťom vo Fatime (Portugalsko) a poverila ich šíriť úctu k jej nepoškvrnenému Srdcu. O dvadsaťpäť rokov neskôr (1942), keď zúrila druhá svetová vojna, pápež Pius XII., ktorého výročie biskupskej vysviacky pripadá práve na deň prvého zjavenia vo Fatime, zasvätil celý svet nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a v roku 1945 nariadil dnešný sviatok.
Svätého Joachima, otca Preblahoslavenej Panny Márie, vyznávača
Bohato udeľoval chudobným. – Muž svätej Anny a otec preblahoslavenej Panny Márie. Vo východnej Cirkvi je starým sviatkom, na Západe vyskytuje sa len v pätnástom storočí.
Podanie pozná svätého Joachima ako podporovateľa chudobných (introit, graduál) Bol svätého života (lekcia), ale jeho osobitnou výsadou je, že patril medzi predkov Ježiša Krista (evanjelium). V nebi požíva večnú slávu (oferórium), lebo na zemi bol verným sluhom Božím (komúnia).
Nanebovzatie Preblahoslavenej Panny Márie
Znamenie veľké ukázalo sa na nebi (introit). – Sviatok blaženej smrti a slávneho nanebovzatia Panny Márie. Nanebovzatie Bohorodičky je dogmou, slávnostne vyhlásenou 1. novembra 1950 pápežom Piom XII. Boh urobil s ňou výnimku pri počatí, že nepodliehala zákonu dedičného hriechu; ale výnimku tvorí aj jej smrť: zomrela, lenže Boh ju po smrti vzkriesil a jej telo, z ktorého sa zrodil Syn Boží, nesmelo podľahnúť porušeniu. Obvyklé svätenie bylín vzniklo z prirovnania Panny Márie ku „kvetom poľným a ľaliám údolí“ a z príjemnej vône jej čností. Treba tu myslieť aj na nábožné podanie, keď apoštoli otvorili Máriin hrob, našli v ňom kvety, a nie jej telo. Pôvod tohto sviatku (ako Dormitio Beatæ Mariæ Virginis – Usnutie blahoslavenej Panny Márie) dá sa na Východe sledovať až do čias pred chalcedonským snemom (451), na Západe jestvoval isto už v siedmom storočí. Po slávnostnom vyhlásení nanebovzatia preblahoslavenej Panny Márie za článok viery omša sviatku dostala nový formulár. Vyzdvihuje sa v ňom víťazstvo Matky Božej, jej sláva a jej mocný príhovor.
Svätého Jána M. Vianney, vyznávača
Horliteľ za spásu duší. – Narodil sa v roku 1786 vo Francúzsku ako syn dedinských rodičov. Pomocou Božou a vlastnou usilovnosťou sa dopracoval kňazskej hodnosti (1815). V roku 1818 prevzal vedenie zanedbanej farnosti Ars. V starostlivosti o vlastných veriacich a o nespočetných pútnikov, ktorí denne prichádzali k nemu, aby počuli jeho slová, vyžiadali si jeho rady a vyspovedali sa u neho, uplynul jeho život, milý Bohu. „Arský farár“ zomrel 9. augusta 1859; pochovaný je vo vlastnej farnosti, v kostole, ktorý je mu zasvätený. Pius XI. ho vyhlásil za svätého 31. mája 1925, v roku 1928 jeho sviatok nariadil pre celú Cirkev a v roku 1939 ho vyhlásil za patróna všetkých farárov.
Premenenie Pána Nášho Ježiša Krista
Kristus, Kráľ slávy. – Syn Boží, ktorý prišiel na svet v rúchu služobníka, pred svojím umučením len raz ukázal svoju Božskú slávu, a to len trom najdôvernejším apoštolom, aby ich posilnil pre skúšky, ktoré ich čakajú pri utrpení Kristovom, a aby im dal okúsiť aj ich budúce oslávenie.
Stopy tohto sviatku nachádzame na Východe už v piatom storočí. Na Západe ho zaviedol pápež Kalixt III. v roku 1457 z príležitosti dobytia Belehradu od Turkov Jánom Huňadym a pričinením svätého Jána Kapistrána.
Svätý Xystus II. (257-258) za prenasledovania cisára Valeriána krátky čas spravoval Cirkev. Vojaci ho chytili v čase slávenia omše, sťali ho na biskupskom tróne spolu s prisluhujúcimi diakonmi, Felícisimom a Agapítom, a dvoma inými diakonmi. Jeho diakonom bol aj svätý Vavrinec, ktorý zomrel o tri dni neskôr. V omšovom kánone (Communicantes) ho spomíname ho spolu so svätým Vavrincom. Pochovaný bol v pápežskej krypte Kalistových katakomb.
Tajomstvo premenenia sprítomňuje sa nám dnes vo svätej omši. Svätý Peter ako svedok nám potvrdzuje pravdivosť udalosti (lekcia), ktorú nám dopodrobna rozvádza evanjelium. Ofertórium nás pripravuje na veľkú chvíľu toho premenenia, ktorého predobraz bude sa práve odohrávať pred našimi očami a ktorého záruku prijímame vo svätej Hostii (komúnia).
Jedenásta nedeľa po Turícach
Kristus uzdravuje hluchonemého. – V ňom poznávam seba. V jeho duchu chcem privítať a prijať v tejto svätej omši Božského Lekára, Ježiša Krista. Ako rodina Božia prišli sme do domu svojho Otca (introit). Nedeľa je pamiatkou Kristovho zmŕtvychvstania; len skrz Krista ostaneme verní v novom živote (lekcia). Zázrak uzdravenia hluchonemého nám znázorňuje naše uzdravenie vo svätom krste (evanjelium). Preto spievame Spasiteľovi pieseň vďaky (ofertórium), vítame ho, pričiníme sa, aby sa nás dotkol vo svätom prijímaní a nadelil nim z bohatstva svojich darov (komúnia).
Svätého Alfonza Liguori, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Poslal robotníkov do vinice Pánovej. – Narodil sa v roku 1696 pri Neapole. Už v šestnástom roku dosiahol titul doktora práv, ale opustiac svoje svetské povolanie, stal sa v roku 1726 kňazom a v roku 1732 založil Kongregáciu najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristov) v Scale pri Amalfi (v Taliansku) pre duchovnú opateru chudobných. Venoval sa najmä štúdiu mravouky. Napísal početné mravoučné diela, ktoré odôvodňujú jeho hodnosť učiteľa Cirkvi. Len z poslušnosti prijal hodnosť biskupa diecézy Santa Agata dei Goti, ktorej sa neskôr zriekol, a zomrel ako skromný rehoľník 1. augusta 1787 v Pagani. Pochovaný je v Nocere v Kampánii (Taliansko). Vyznačoval sa mimoriadnou úctou k Preblahoslavenej Panne Márii.
Desiata nedeľa po Turícach
Pýcha a poníženosť (tretí protiklad). – Svätú omšu dnes slávime v duchu poníženého mýtnika. – Začíname piesňou poníženého (introit). Nadprirodzené dary nesmú byť dôvodom vyvýšenosti (lekcia). Kresťan má byť ponížený, a nesmie nasledovať spupných Židov alebo pohanov (evanjelium). V duchu poníženosti blížime sa k oltáru, aby sme boli svedkami Kristovej obety a jeho príchodu (ofertórium). Ponížený obetný Baránok Boží je nám vzorom, ako ho máme prijať vo svätom prijímaní (komúnia).
Svätej Anny, matky Preblahoslavenej Panny Márie
Anna znamená „milosť“. – Matka blahoslavenej Panny Márie a stará matka Ježiša Krista zaslúži si našu osobitnú úctu. Túto úctu do minulosti môžeme sledovať až po ôsme storočie a na Východe ešte ďalej. Dnešný sviatok ustanovil pápež Gregor XIII. v roku 1584.
So srdcom ozaj radostným prichádzame sláviť svätú omšu na počesť svätej Anny (introit). V nej vidíme splnený typ starozákonnej „silnej ženy“, pracovitej a bohabojnej manželky a matky (lekcia), ktorá poznala hodnotu bázne Božej, tejto drahocennej perly, a cenila si ju nadovšetko (evanjelium). Ozaj kráľovská dcéra, ktorá pod vedením vlastnej dcéry, Panny Márie, sprevádza Krista–Kráľa (ofertórium). Jej nežná oddanosť ľúbila sa Bohu (komúnia). Vžívajme sa dnes do ducha svätej Anny.
Svätého Jakuba, apoštola
Môj kalich budete piť. – Svätý Jakub starší so svojím bratom svätým Jánom, evanjelistom, a svätým Petrom bol z prvých Kristových apoštolov. Iba im dovolil Pán, aby boli svedkami jeho premenenia na vrchu Tábor, vzkriesenia Jairovej dcéry a smrteľného zápasu v Getsemanskej záhrade. Po zoslaní Ducha Svätého hlásal evanjelium v Španielsku. Medzi apoštolmi prvý zomrel za Krista; Herodes Agripa ho dal sťať v roku 42 (alebo 43), a tak sa splnil prísľub Spasiteľov, že bude piť kalich mučeníctva (evanjelium). Jeho relikvie preniesli na začiatku stredoveku do Kompostely v Španielsku; vtedy sa toto mesto stalo pútnickým. Radujeme sa vznešenej hodnosti apoštola (introit), obdivujeme jeho apoštolskú prácu (ofertórium) a tešíme sa večnej odmene (komúnia), ktorú obsiahol v trápení (lekcia) a za prijatie kalicha mučeníckej smrti (evanjelium).
Deviata nedeľa po Turícach
Zavrhnutie vyvoleného národa je nám výstrahou. – Predpoveď spustošenia Jeruzalema a vyhnanie kupcov z chrámu sú príznakmi zavrhnutia Izraela. Naše vyvolenie za synov Božích nás ešte neuchráni pred zavrhnutím. Kresťan, ako člen nového Izraela, má spolupracovať s milosťou, aby ostal verný Kristovi až do konca.
S pomocou Božou chceme vytrvať pri Kristovi (introit). Boh v púšti trestal neverných Židov, ale nedopustí pokušenie nad naše sily (lekcia). Spasiteľ predpovedá zánik zradného Jeruzalema a vyháňa kupcov z chrámu, čím naznačuje pozbavenie vierolomných Židov práva, aby sa stali členmi kráľovstva Božieho (evanjelium). Pripravujeme obetu a čakáme v nej Spasiteľov príchod, ako voľakedy prišiel do jeruzalemského chrámu. Sľubujeme mu vernosť (ofertórium). Sväté prijímanie nás spája s Kristom (komúnia).
Ôsma nedeľa po Turícach
Synovia svetla a synovia tohto sveta (druhý protiklad). – Synovia tohto sveta prejavujú podivuhodnú horlivosť v nadobúdaní časných hodnôt. My, synovia svetla, budeme sa starať o hodnoty večné aspoň tak horlivo, ako sa starajú synovia sveta o hodnoty časné.
V dome Otcovom, tu v kostole, máme bohatú pokladnicu milosti, prichádzame z nej čerpať (introit). Chceme žiť podľa ducha, a nie podľa tela; túto povinnosť nám ukladá krst, ktorý sme prijali (lekcia). Ako sa starajú synovia tohto sveta o blaho časné! Nasleduj ich horlivosť vo vyhľadávaní hodnôt večných (evanjelium). Boh prijíma dary ponížených, nie pyšných (ofertórium). Takto očakávame svojho Spasiteľa; jeho obeta a jeho presv. Telo a Krv sú nám nesmiernymi hodnotami (komúnia).
Siedma nedeľa po Turícach
Ríša Božia a ríša diablova (prvý protiklad). – Odriekame sa diabla a bližšie sa primykáme ku Kristovi.
Liturgia predchádzajúcich troch nedieľ nás upevňovala v základných zásadách nadprirodzeného života, a to (1) skrze Cirkev dostaneme sa do neba, (4. nedeľa), (2) kresťanský život spočíva na zákone lásky (5. nedeľa), (3) dva hlavné prostriedky spasenia sú krst a Eucharistia (6. nedeľa).
Dnešnou nedeľou začína sa séria dvojitých obrazov, jeden z ríše Božej, druhý z ríše tohto sveta.
Občania ríše Božej sú šťastní (introit). Apoštol opisuje rozdiel medzi službou Božou a službou hriechu (lekcia), to značí aj protiklad dvoch stromov, úrodného a neúrodného (evanjelium). Obeta Nového zákona, na ktorú sa pripravujeme, vysoko prevyšuje nedokonalé obety Starého zákona, ktoré sa podobajú neúrodnému stromu (ofertórium). V tomto vedomí schádzame sa dnes s väčšou oddanosťou okolo obetného oltára a pohostinného stola Kristovho (komúnia).
Predrahej Krvi Nášho Pána Ježiša Krista
Cena nášho vykúpenia. – Liturgia Veľkého piatku, sviatky Božieho Tela a Božského Srdca nás už upozornili na nesmiernu cenu nášho vykúpenia. Dnes sa Cirkev venuje výlučne mysteriám, ktoré sa každodenne odohráva na našich oltároch, ked' sa na slová premenenia víno v kalichu premení na Krv Ježiša Krista. Tento sviatok ustanovil Pius IX. v roku 1849 po šťastnom návrate do Ríma. Dnešnú vysokú hodnosť mu prisúdil Pius XI. v roku 1934 na pamiatku osláv tisíceho deväťsteho výročia Spasiteľovej smrti.
Vďačným srdcom si pripomíname, že Baránok Boží nás vykúpil svojou predrahou Krvou (introit, lekcia). Túto Krv s vodou vylial Spasiteľ na kríži zo svojho Srdca (evanjelium). Tá istá Krv pramení na našich oltároch z najsvätejšej obety (orácia). Kristova prítoumosť pod spôsobom vína, ako Krv, ktorá zmyla hriechy sveta, je nám predobrazom jeho príchodu na konci časov (komúnia).
Šiesta nedeľa po Turícach
Kristus sa stará o náš nadprirodzený život krstom a Eucharistiou. – Krst je základom nadprirodzeného života v nás, sväté prijímanie v nás tento život posilňuje a rozvíja. Liturgia nám dnes prízvukuje tieto dva piliere duchovného života. Pri tejto svätej omši cítime väčšmi než inokedy svoju príslušnosť k Božiemu ľudu, ktorý si sám Božský Spasiteľ ochraňuje (introit).
Lekcia nás poučuje o krste, evanjelium o Sviatosti Oltárnej. Keď sa začína obeta (ofertórium), v duchu kráčame aj my k oltáru. Je to obraz približovania sa ku Kristovi v tejto svätej omši. Aj sa s ním stretáme vo chvíli premenenia. So spevom chvály si sadáme k bohatému Spasiteľovmu stolu (komúnia).
—Misál latinsko–slovenský, SSV 1952
Sv. Petra a Pavla, apoštolov
„Ty si Peter, na tejto skale vystavím svoju Cirkev“ (Mt. 16, 18). – Svätí apoštolovia Peter a Pavol zomreli mučeníckou smrťou za cisára Nera v roku 67. Obidvoch pochovali na kresťanskom pohrebisku: svätého Petra pri Via triumphalis, ktorá sa tiahla dĺžkou dnešnej baziliky svätého Petra, svätého Pavla pri Via Ostiensis. Cisár Valerián (253-260) vyvlastnil kresťanské cintoríny. Kresťania zo strachu, aby ostatky svätých apoštolov nezneuctili, dňa 29. júna 258 ich tajne preniesli na pozemok „ad Catacumbas“ (katakomby svätého Šebastiána), kde ich dva roky ukrývali. Dátum 29. júna nadobudol taký veľký význam, že kresťania pomaly zabudli na pravý deň smrti apoštolov a začali svätiť už len výročitý deň prenesenia ich ostatkov do katakomb svätého Šebastiána na miesto, zvané „platonia“. S radostnou povďačnosťou si dnes pripomíname, že Kristus svoju Cirkev postavil na skalu, ktorú bedlivo vyhliadol, zdokonalil, obdaril najvyššou duchovnou hodnosťou a mocou. Táto skala vzdoruje všetkým protivenstvám, lebo Peter, žijúci v svojich nástupcoch na prestole rímskeho biskupa, je Kristovým zástupcom na zemi a viditeľnou hlavou Cirkvi.
V duchu sme pri hrobe svätého Petra. V prichádzajúcom clebrantovi spoznávame osobu svätého Petra, ktorý ďakuje za vyslobodenie z Herodesových rúk (introit). Túto udalosť podrobne rozvádza lekcia; je prvým splnením Kristovho prisľúbenia, že svoju Cirkev vystaví na skale a brány pekelné ju nepremôžu (evanjelium). V spoločenstve s apoštolskými kniežatami prežívame príchod a prítomnosť Kristovu, slávime spoločne jeho novozákonnú obetu a spoločne zasadáme za Kristov svadobný stôl (ofertórium, komúnia).
Dnešnú omšu, s výnimkou orácie, venujeme len oslave svätého Petra, keďže liturgia oslávi svätého Pavla ešte osobitne v nasledujúci deň.
Narodenie svätého Jána Krstiteľa
„Ján bol sviecou, ktorá horela a svietila“ (Jn 5, 35). - Spasiteľ nazval svojho predchodcu najväčším medzi narodenými zo žien (Mt 11, 11), preto mu Cirkev zavčasu venovala sviatok, ktorý už svätý Augustín spomína. Slávili ho šesť mesiacov pred Kristovým narodením. V Jánovom živote naozaj nachádzame veľa mimoriadneho: zvestovanie narodenia, narodenie, povolanie, jeho pomer ku Kristovi, mučenícka smrť (sviatok 29. augusta). Svoje poslanie splnil až po sebaobetovanie; jeho heslom bolo: „On, totiž Kristus, sa musí zveľaďovať, mňa však musí ubúdať“ (Jn 3, 30). Cirkev mu venuje dva sviatky a v každej omši si pripomína jeho meno trikrát: vo vyznaní hriechov (Confiteor), pri obetovaní (Suscipe sancta Trinitas) a v kánone po premenení (Nobis quoque peccatoribus). Boh povolal svätého Jána Krstiteľa, podobne ako voľakedy proroka Izaiáša, ešte pred narodením (introit). Myšlienka povolania, plného milosti, naznačená v introite, sa rozvádza obšírnejšie v lekcii. Tieto slová sa síce vzťahujú na Mesiáša, avšak dnes ich Cirkev prenáša na Spasiteľovho predchodcu. Slová lekcie doznievajú v graduáli a verš aleluja nám už naznačuje blahozvesť o narodení Jána Krstiteľa (evanjelium). Krédo nespievame, lebo Krstiteľ prislúcha ešte Starému zákonu. Pri obetovaní si pripomíname príjemnú vôňu čnosti veľkého svätého a slová blaženého Zachariáša, Krstiteľovho otca, chváliaceho Boha za tak veľké milosti, sprevádzajú nás cestou k Pánovmu stolu (komúnia).
Piata nedeľa po Turícach
Láska k Bohu predpokladá lásku k bližnému, – oboje čerpáme od Krista. – Kresťanstvo v podstate je náboženstvom lásky. Zákon dvojitej lásky, lásky k Bohu a lásky k blížnemu, je základným pilierom kresťanskej mravouky. Zákon lásky nám ukladá sviatosť krstu. Spasiteľ prichádza k nám dnes, aby nám zdôraznil túto povinnosť.
Prosíme o milosť Kristovej lásky (introit). Dobre si uvedomíme poučenie svätého Petra apoštola a aj samého Spasiteľa o pravej kresťanskej láske (lekcia, evanjelium). Keď ideme v ústrety obetujúcemu sa Spasiteľovi, sľubujeme, že zachováme jeho poslednú vôľu o láske (ofertórium). Spoločný stôl so Spasiteľom a jeho vyvolenými nám tiež ukladá záväzok lásky (komúnia).
—Misál latinsko–slovenský, SSV 1952