Dvadsiata Štvrtá a Posledná Nedeľa po Turícach
Druhý príchod Kristov. – Cirkev končí veľkú drámu vykúpenia. Kristus, ktorý mlčal pred sudcami tohto sveta a mlčí aj dnes, keď ho svet súdi, ozve sa pri poslednom súde.
Kresťania prvých storočí často mysleli na blaženú chvíľu druhého príchodu Kristovho (parúzia), boli naň vždy pripravení a v ich modlitbách sa často ozýval výkrik: „Maranatha“ (Náš Pane, príď!). Myšlienka parúzie stupňovala sa vo vigíliách, najmä veľkonočnej. Z veľkonočnej vigílie prešla túžba po príchode Pánovom aj na nedeľu, ktorá obsiahla meno posledného dňa („deň Pánov“ – dies Dominica).
V dnešnej liturgii teda prežívame druhý príchod Spasiteľov. Posledný deň znamená skončenie zemského putovania a bojov Cirkvi (introit). Pravý kresťanský život je cestou, ktorí vedie do blaženej večnosti (lekcia). Skaza Jeruzalema predobrazuje posledný súd, keď nepriatelia Kristovi, ktorých obrazom boli neverní Židia, musia uznať Kristovo kráľovstvo. No kresťania očakávajú svojho Spasiteľa s radostnou nádejou (evanjelium). V tejto nádeji voláme po vyslobodení (ofertórium), prežívame Kristovu prítomnosť a požívame jeho hostinu, na ktorú nás vovedie po poslednom súde (komúnia).
Svätého Klimenta I., pápeža a mučeníka
Videl Baránka ako prameň milostí. – Získal ho svätý Pavol apoštol zo židovstva. Ako tretí nástupca svätého Petra spravoval Cirkev v rokoch 90 – 101. Traján ho poslal do vyhnanstva na polostrov Krym. Tu opatroval vyhnaných kresťanov, ktorí s ním pracovali v mramorových baniach. Pre túto apoštolskú činnosť ho dal cisár s kotvou na krku zhodiť do mora. Jeho relikvie našli naši slovanskí apoštolovia svätí Cyril a Metod a priniesli ich do Ríma. Patri medzi apoštolských Otcov, lebo napísal jeden apoštolský list Korinťanom. Jeho meno pojali do omšového kánonu (Communicantes). V jeho bazilike, v ktorej sú uložené i jeho pozostatky, bol pochovaný svätý Cyril v roku 869. V bazilike svätého Klimenta slávi Cirkev štáciu v pondelok 2. týždňa Veľkého pôstu.
Spomienka svätej Felicity, mučenice
Svätá Felicita, popredná rímska vdova, podstúpila mučeníctvo so svojimi Siedmimi synmi (ich sviatok je 10. júla) za Marka Aurélia v roku 162. Právom je porovnávaná s matkou Machabejskou.
Svätej Cecílie, panny a mučenice
Nevesta Kristova spieva svojmu Ženíchovi. – Kresťanská panna z poprednej rímskej rodiny. Svojho pohanského ženícha Valeriána a jeho brata Tiburcia získala Kristovi, ktorí spolu s ňou obsiahli palmu mučeníctva okolo roku 230 za Alexandra Severa. V Ríme požívala veľkú úctu, jej meno sa dostalo aj do omšového kánona (Nobis quoque). Pôvodne ju pochovali v Kalistovýcb katakombách v tzv. kaplnke svätej Cecílie. Teraz leží vo vlastnom chráme za Tiberom. V roku 1599 otvorili jej hrob a telo našli neporušené. Sochár Madenu vykresal z mramora vernú kópiu jej ležiaceho tela.
Obetovanie preblahoslavenej Panny Márie
Predstav nás Bohu v nebeskom chráme (orácia). – Podľa zbožného podania blahoslavenú Pannu zaviedli rodičia ešte v útlom veku do jeruzalemského chrámu a obetovali službe chrámovej. Tam ju vychovávali v zbore Bohu zasvätených panien. Je to sviatok východného pôvodu. Na Východe ho slávili od 8. storočia, na Západe od 11. storočia. Pre celú Cirkev ho zaviedol Sixtus IV. v roku 1585.
Svätého Félixa z Valois, vyznávača
Vysloboď nás z otroctva diablovho (orácia). – Pochádzal z kráľovského rodu Valois. Ako kňaz istý čas strávil v samote. So svätým Jánom z Mathy (sviatok 8. februára) založil rehoľu Najsvätejšej Trojice (trinitárov) na vykupovanie kresťanov z otroctva Saracénov. Trinitári nosili biele rúcho s červenomodrým krížom na prsiach. Zomrel 4. novembra 1212 v Paríži. Hrob je v kláštore Cerfroid (Meaux) vo Francúzsku.
Svätej Alžbety, vdovy
Ukrižované milosrdenstvo. – Dcéra uhorského kráľa Ondreja II. a sestra Belu IV. V útlom detskom veku ju zasnúbili s durínským krajinským grófom Ľudovítom, a preto ju vychovávali vo Wartburgu. Mala len 15 rokov, keď sa stala grófovou manželkou. Ako pani kraja vyvíjala neslýchanú dobročinnosť. Po manželovej smrti hrdinsky pretrpela krajnú núdzu a prenasledovanie. Vstúpila do rehole svätej Kláry a zomrela vo vysokom stupni svätosti v roku 1231 v Marburgu. Jej telo tam bolo pochované vo vlastnom chráme. Po obsadení chrámu protestantmi sa relikvie stratili. Hlava je uložená v chráme svätej Alžbety vo Viedni. Gregor IX. ju vyhlásil za svätú už v roku 1235. Je patrónkou kresťanskej charity.
Spomienka svätého Ponciána, pápeža a mučeníka
Svätý Poncián zomrel v roku 235 vo vyhnanstve na ostrove Sardínia. Jeho telo bolo uložené v Kalistových katakombách. Jeho pôvodný náhrobný kameň s nápisom našli v tej istej katakombe v kaplnke svätej Cecílie.
Posviacka bazilík svätých Petra a Pavla, apoštolov
Obraz nebeského Jeruzalema. – Obidve baziliky vystavil Konštantín Veľký (†337). Terajšia bazilika svätého Petra povstala podľa plánov Bramanta a Michelangela a pápež Urban VIII. ju konsekroval dňa 18. novembra 1626. Bazilika svätého Pavla zhorela v roku 1823, novovystavenú podľa pôvodného tvaru konsekroval Pius IX. 10. decembra 1854, ale výročie konsekrácie obidvoch velsvätýň určil na dnešný deň.
Šiesta Nedeľa, ktorá zostala po Zjavení Pána – štvrtá novembrová
Kristovo kráľovstvo vzrastá na zemi. – musí rásť aj v našom vnútri. — Božie kráľovstvo sa rozširovalo hlásaním evanjelia už v dobe apoštolov a bude sa šíriť až do Kristovho príchodu (lekcia). Obrazom tohto zázračného pretvorenia celého sveta silou Kristovho učenia je vzrast horčičného zrna a účinok kvasu (evanjelium). No aj my sa musíme premieňať a dospievať do plnosti Kristovho veku. Na ofertórium obetujeme s chlebom a vínom aj seba. Ako sa chlieb a víno premenia na eucharistickú obetu, na Telo a Krv Kristovu, aj my máme zo seba zvliecť starého hriešneho človeka a obliecť si Ježiša Krista. Každá sv. omša, najmä dnešná, nás vo sv. prijimaní privádza bližšie k podobnosti s Kristom a k úplnému uskutočneniu jeho kráľovstva v našej duši. Naším vnútorným rastom vzrastá celá Cirkev a dospieva k podobnosti Kristovi.
— Misál latinsko-slovenský, SSV, Trnava, 1952
Podobenstvo o horčičnom semienku | Jan Luyken, 17. stor
Svätej Gertrúdy, panny
Svätí sú príbytkom Božím (orácia). – Zasvätila sa Bohu v benediktínskom opátstve v Helfte (Nemecko). Boh ju vyznačil mnohými zjaveniami, ktoré opísala v diele „Legatus divinae pietatis“ (Vyslanec Božskej lásky), je najkrajším ovocím stredovekej mystiky. Zomrela dňa 17. novembra 1302 (1311) a pochovaná je v Helfte v Durínsku.
Svätého Alberta Veľkého, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Apoštol pokoja. – Pochádzal z poprednej nemeckej rodiny v Lauingene. Študoval v Padove, kde sa stal dominikánom. Bol výborným majstrom kresťanskej filozofie. Vlastne on pokresťančil a presadil do teológie grécku filozofiu aristotelovskú. Objavil svätého Tomáša Akvinského, ktorý bol jeho žiakom v Kolíne. Vo vede a čnostiach bol ozaj „Veľký“. Umrel v roku 1280 v Kolíne. Pochovaný je v tamojšom farskom kostole svätého Ondreja. Pius XI. ho v roku 1931 vyhlásil za svätého a za učiteľa Cirkvi.
Svätého Jozafáta, biskupa a mučeníka
Položil život za ovečky. – Ako baziliánsky mních bol priorom a neskôr anchimandritom rehole vo Vilne a napokon arcibiskupom polockým. Zomrel mučeníckou smrťou 12. novembra 1623. Ostatky sú v kostole svätej Barbory vo Viedni. Svätá omša oslavuje jeho mučenícke víťazstvo (introit), veľkňazskú hodnosť (lekcia) a pastiersku lásku k stádu Kristovmu (evanjelium, ofertórium, komúnia).
Svätého Martina I., pápeža a mučeníka
Postavil ho Boh nad národy a kráľovstvá (ofertórium). – Viedol Petrovo stádo v rokoch 649 – 655. Odsúdil blud monotelétov, a preto ho cisár Konštantín II. poslal do vyhnanstva na polostrov Cherzonéz, kde pre nedostatok výživy zomrel. Jeho telo leží v Ríme v chráme svätých Silvestra a Martina.
Svätého Martina, biskupa a vyznávača
Nebol mučeníkom, a predsa obsiahol palmu víťazstva. – Narodil sa okolo roku 316 v Sabárii v Panónii (dnešné Szombathely) z pohanských rodičov. Prihlásil sa medzi katechumenov. Neskôr sa stal vojakom a ako taký v 18. roku života prijal svätý krst. Opustiac vojenčinu, vstúpil medzi učeníkov svätého Hilára, biskupa v Poitiers (sviatok 14. januára). Utiahol sa do samoty ako pustovník a založil kláštor v Ligugé pri Poitiers. V roku 371 (372) ho zvolili za tourskeho biskupa proti jeho vôli. Ako biskup neúnavne horlil za spásu duši. Ozdobujú ho najmä tieto čnosti: duch modlitby, láska k bližným, pokojamilovnosť a prísnosť voči sebe. Jeho svätosť Boh potvrdil zázrakmi ešte za života. Popri svätom pápežovi Silvestrovi I. a svätom Antonovi, pustovníkovi, aj on patrí medzi tých, ktorým Cirkev priznala už v 5. storočí úctu svätých, hoci neboli mučeníkmi. Ľud ho ctil už za živa ako svätca. Zomrel v roku 397 (400) vo veku 81 rokov. Pre relikviu jeho hlavy vystavili v Paríži skvostnú kaplnku Saint Chapelle. Časť relikvií je aj v Szombathely. V Ríme mu zasvätili kostol spolu so svätým Silvestrom.
Spomienka svätého Mennu, mučeníka
Sv. Mennas, rímsky vojak, pôvodom z Egypta, opovrhol úctou pohanských bohov, začo ho sťali okolo roku 295 vo Frýgii.
Piata Nedeľa, ktorá zvýšila po Zjavení Pána – tretia novembrová
Kristus je naším Sudcom, – pripravujeme sa na stretnutie s ním. – Kristovi Kráľovi prislúcha aj najvyššia sudcovská moc. Ako Vykupiteľ sveta dostal od Otca všetku moc na nebi i na zemi. Otec nebude súdiť ľudstvo, túto moc dal svojmu Synovi. Ako jednotlivci sa s ním stretneme pri smrti, ako celé ľudstvo na konci sveta. Odpúšťajme, aby aj nám Kristus odpustil (lekcia). Na tomto svete spolunažívajú v Kristovej ríši dobrí aj zlí (pšenica a kúkoľ); lež príde čas, že budú oddelení a odnesú si odmenu alebo trest (evanjelium). Vo svätej omši sa často stretávame s Kristom, naším budúcim Sudcom. Najmä dnes venuje liturgia svätú obetu a obetnú hostinu nášmu stretnutiu s Kristom Sudcom, aby sme žili stále v myšlienke na súd a aby sa naše posledné vyúčtovanie pred Kristom skončilo štastlivo.
Posviacka Hlavnej Baziliky Najsvätejšieho Spasiteľa
Spomienka svätého Teodora, mučeníka
Dnes je výročie Posvätenia Arcibaziliky najsvätejšieho Spasiteľa (svätého Jána v Lateráne).
Toto miesto je nevysloviteľným tajomstvom (graduál). – Rodinu Laterani vyhubil cisár Nero a jej majetok skonfiškoval pre štát. Konštantín Veľký, keďže Lateránsky palác bol majetkom jeho ženy Fausty, daroval ho, v snahe napraviť krivdu, za stále sídlo pápežovi a postavil pri ňom baziliku ku cti najsvätejšieho Spasiteľa. Silvester I. konsekroval baziliku 9. novembra 324. Neskôr ju zasvätili aj sv. Jánovi Krstiteľovi. Benedikt XIII. ju obnovil a 29. apríla 726 konsekroval, ale výročie konsekrácie určil na výročie konsekrácie prvej baziliky (9. novembra). Lev XIII. r. 1884 rozšíril svätyňu baziliky, ale jej mozaiku dal rekonštruovať podľa pôvodného stavu.
Svätý Teodor pochádzal z kresťanskej rodiny v Sýrii. Ako vojak cisára Maximiána bol odsúdený v roku 303 na smrť ohňom v Amázii (v Malej Ázii), lebo podpálil chrám pohanského božstva. Jeho relikvie uctievajú v Euchaide.
Svätého Karola Boromejského, biskupa a vyznávača
Veľký pastier duší. Pochádzal z grófskej rodiny Boromejských (narodený v roku 1538). Už vo veku 23 rokov stal sa milánskym biskupom a kardinálom. Zaujíma miesto v rade najväčších okrás Cirkvi. Horlivo prevádzal reformy tridentského snemu (1545-63): zakladal semináre, súril sostavenie katechizmu, reformoval cirkevné ustanovizne a rehole. Vyznačoval sa aj v hrdinskej láske k bližným, najmä v Miláne počas moru. Zomrel v roku 1584 v 47. roku života. Pochovaný je v milánskom dóme.
Spomienka Všetkých Zosnulých Veriacich
Vo večnej pamäti bude spravodlivý (graduál). – Matka Cirkev dnes pamätá na svoje trpiace dietky. Jej veľkodušnost, ktorou otvára dušiam v očistci všetky svoje poklady, povzbudzuje aj nás, aby sme dnes pamätali na svojich zomrelých, ale aj na tých, na ktorých nik nepamätá.
Svätý Odilo, benediktínsky opát v Cluny († 1048), prikázal všetkým svojim kláštorom, aby dňa 2. novembra každý rok slúžili všetky sväté omše za zosnulých. Tento nabožný zvyk sa rozšíril čoskoro po celom kresťanskom svete. V Ríme jestvuje od 14. storočia. V Španielsku od začiatku 16. storočia mohol v tento deň každý kňaz slúžiť tri omše za duše v očistci. Benedikt XV. rozšíril v roku 1915 toto privilégium na všetkých kňazov.
Dušiam želáme večný odpočinok a svetlo (introit, graduál, komúnia). Božie slovo nám dáva nádej, že čoskoro sa dostanú do večnej vlasti a že i my budeme účastní na blaženom zmŕtvychvstaní (lekcia, evanjelium). Prežívame ich úzkosti pred súdnou stolicou Božou (sekvencia), preto obetovanie darov sprevádzame prosbou o milostivý vyrok (ofertórium). Naše stretnutie s Kristom v tejto omši nám zaručuje, že aj zomrelí uvidia tvár Božiu a budú požívať Božstvo na veky (komúnia), čoho predobrazom a predchuťou je nám dnešné sväté prijímanie.
Po omši je absolúcia (Libera) pri tumbe (rakve), postavenej v strede kostola. Dojímavý obrad nám dramaticky znázorňuje milostivý súdny výrok Kristov nad zomrelými na prímluvu Cirkvi.
Kňaz slúži prvú svätú omšu na vlastný úmysel, druhú za všetkých zomrelých, tretiu na úmysel svätého Otca. Ako spievaná omša sa užíva vždy prvá, aj vtedy, keď kňaz najprv slúžil tiché (2. a 3.). Dnešná prvá svätá omša slúži za pohrebnú, výročnú a ine privilegované omše (okrem každodennej) za zosnulého pápeža, kardinála, biskupa a kňaza.
Sviatok Všetkých Svätých
Aké vznešené je kráľovstvo, v ktorom sa radujú všetci svätí s Kristom! (Antifóna k Magnifikatu.) – Milý rodinný sviatok kresťanstva, ktorý nás spája v jedno spoločenstvo s našimi oslávenými bratmi a sestrami. Všetkýmm jednotlivým svätým nemôžeme venovať osobitný sviatok, oslavujeme teda dnes celú víťaznú Cirkev, radujeme sa s ňou a túžime, aby sme sa raz tiež dostali do tohto vznešenćho zboru.
Dnešný sviatok ako i spomienkový deň dušičiek sú liturgickým výrazom vieroučného článku o spoločenstve svätých, že totiž bojujúca, trpiaca a víťazá Cirkev sú duchovne vzájomne spojené a vzájomne si pomáhajú. Na Východe slávili už v 4. storočí osobitný sviatok všetkých svätých, a to v nedeľu po Turícach. Sviatok bol venovaný najmä mučeníkom. Na Západe vznikol tento sviatok vtedy, keď cisár Fokas daroval pohanský chrám Pantheon, – vystavený Agripom v roku 27 pred Kristom pamiatke cisára Augusta a venovaný všetkým pohanským bohom, – pápežovi Bonifácovi IV. Pápež ho konsekroval 13. mája 610 a zasvätil úcte blahoslavenej Panny Márie a všetkých mučeníkov (Sancta Maria ad martyres, – štácia v piatok veľkonočného týždňa). Z tejto príležitosti v ňom uložil veľké množstvo kostí svätých mučeníkov, ktoré sem previezli z katakomb. Pre lepšie zásobovanie početných pútnikov Gregor IV. (827 – 844) preložil sviatok na deň 1. novembra.
Omšové texty sú preplnené radosťou (introit) a prízvukujú ducha mučeníctva (ofertórium). V duchu vidíme nespočetné zástupy oslávených (lekcia), ktorí dokonale splnili Kristov program (evanjelium). Sväté prijímanie nás pevne spája s Kristom a s oslávenými spoluúdmi mystického tela Kristovho (komúnia).
Sviatok Pána nášho Ježiša Krista Kráľa
Ty si Kráľ slávy, Kriste! (Ambroziánsky hymnus) – Pius XI. vhodne zasvätil jubilejný rok 1925 ustanovením tohto významného sviatku, ktorý hlása svetu, že kráľovstvo Kristovo majú ochotne uznať národy a jednotlivci. Nariadil v tento deň zasvätenie celého ľudského pokolenia najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.
Aj my sa pripájame k nebeským zástupom, ktoré oslavujú svojho Kráľa (introit). Svätý Pavol rozvádza základy kráľovskej hodnosti Kristovej: je jednorodeným Synom Otcovým, prvorodeným medzi stvoreniami, Vykupiteľom ľudského pokolenia, hlavou Cirkvi, svojho mystickćho tela (lekcia). Kristus sa priznáva k svojej kráľovskej hodnosti pred zástupcom veľríše rímskej (evanjelium). Kráľovstvo Kristovo je neobmedzené, ale je kráľovstvom lásky a pokoja.
Svätého Lukáša, evanjelistu
Evanjelista Kristovho detstva. – Pochádzal z Antiochie a bol lekárom. Sprevádzal svätého Pavla na misijných cestách (lekcia). Podľa kázní apoštola napísal naše tretie evanjelium a Skutky apoštolské. Evanjelium hlásal v Achájsku (Grécko); tam zomrel mučeníckou smrťou. Jeho relikvie dal Konštantín Veľký preniesť spolu s pozostatkami svätého Ondreja apoštola do Carihradu; teraz sú v Padove (Taliansko).
Cez svätú omšu s radostným pocitom obdivujeme hodnosť svätého evanjelistu (introit, ofertórium). Chceme nasledovať jeho obetavý život (orácia, lekcia). Jeho činnosť sa podobá práci učeníkov, ktorých Pán vyslal hlásať evanjelium (evanjelium). Sväté prijímanie nám zaručuje panovanie s Kristom v spoločenstve svätého Lukáša (komúnia).