Všetci sme sa narodili v Jeruzaleme

Otec Ľubomír Urbančok slúži sv. omšu v Nursii na oltári sv. Benedikta

Všetci sme sa narodili v Jeruzaleme. Toto je názov knihy, ktorú pred niekoľkými rokmi uviedlo v Taliansku niekoľko špičkových odborníkov na náboženstvá, aby zhodnotili kľúčové postavenie Jeruzalema v ľudských dejinách. Benedikt XVI. Počas svojej návštevy údolia Jozafát nazval práve toto sväté mesto „mikrokozmom nášho globalizovaného sveta“.

 „Ale aj cudzinca, ktorý nie je z tvojho ľudu, Izraela, a kvôli tvojmu menu príde z ďalekej krajiny — veď počujú o tvojom veľkom mene, o tvojej mocnej ruke a o tvojom vystretom ramene — a príde sa modliť do tohoto domu, ty vyslyš na nebi, na mieste, kde bývaš, a urob všetko, o čo bude cudzinec k tebe volať, aby poznali všetky národy zeme tvoje meno, aby si ťa ctili ako tvoj ľud, Izrael, a aby sa dozvedeli, že sa tento dom, ktorý som postavil, volá podľa tvojho mena!“ (1Kr 8,41-43)

Dnes sa nachádzame v Nursii, rodisku svätého Benedikta, aby sme začali našu púť SUMMORUM PONTIFICUM 2021 a ďakovali Všemohúcemu Bohu za dar pápeža Benedikta XVI., ktorým umožnil Cirkvi zmieriť sa so sebou samou a navrátiť sa k svojej Tradícii ako aj za vznik nového Spolku Latinskej Omše na Slovensku, ktorého cieľom je rozširovať povedomie o tomto Božom dare. Naša púť začína na tomto symbolickom mieste, o ktorom každý jeden z nás môže povedať, že sa narodil práve tu. Tu už pred viac, ako 1500 rokmi bola formovaná viera tohoto duchovného Otca Európy liturgiou vo forme, ktorá bola veľmi blízka práve takej, ako ju slávime teraz. Študujúc dejiny Európy, rozmach Benediktínskeho rádu, ktorý staval na dedičstve svojho zakladateľa, môžeme práve vďaka tomu smelo povedať, že každý jeden z nás má svoje korene tu, v Nursii. Všetci sme sa narodili v Nursii a parafrázujúc Benedikta XVI., toto miesto sa tiež stáva mikrokozmom tohto globalizovaného sveta.

Keď prechádzame historickým centrom, okolo miest, kde sa náš svätý patrón narodil, vidíme samé zrúcaniny. Budovy, ktoré padli vplyvom ťažkého zemetrasenia pred 5 rokmi. Právom preto môžeme, keď sledujeme tieto zrúcaniny, myslieť na dnešný stav Cirkvi, ktorá skôr než krásnu katedrálu, pripomína zrúcaninu tej tunajšej, kde ešte vďaka fasáde, ktorú podopiera lešenie, môžeme ako tak spoznať cieľ, ktorému slúži. Mnohí si dnes môžu klásť otázku: Aký má zmysel dnes veriť v Boha a venovať mu svoj čas? Má význam míňať obrovské finančné prostriedky na stavbu kláštorov a kostolov? Čo je zmyslom obrovských financií vynaložených na to, aby sa táto významná stavba, akou je bazilika svätého Benedikta obnovila do svojho pôvodného stavu? Aký má zároveň zmysel, keď sa dnes rozhodnú mladí muži vstúpiť do tohto kláštora, kde sa teraz nachádzame a prežiť tu celý svoj život. Ak si chceme počínať múdro, musíme pozerať ďalej, než len na to, čo pozorujeme teraz, pretože skutočnou učiteľkou života sú práve dejiny.

„Vtelenie malo vždy svojich strážcov, interpretov i konateľov, ktorými boli členovia hierarchie zjednotení s Apoštolským stolcom v Ríme. Jeho veľkým rituálom bola omša, ktorej neustále slávené tajomstvá vyjavovali zástupom veriacich skutočnú prítomnosť Spasiteľa, ich Boha. Táto spoločná viera a skutočnosť tvorili dušu celej spoločnosti. Európa, hoci v nej nachádzame už od pradávna mnohé spojitosti, jazyky i rozličné zvyky, ostáva vo svojej podstate zjednotená.“ (Hillaire Belloc, Richelieu, s. 8)

Slová veľkého anglického spisovateľa nám môžu pripomínať práve skutočnosť zrealizovanú géniom svätého Benedikta. Ten vo svojej regule určuje, aby mnísi dávali do svojho stredobodu práve bohoslužbu. Keď pozrieme aj na dejiny nášho slovenského národa, niekoľko storočí po našom svätcovi prichádzajú jeho žiaci aj k nám, zakladajú u nás viaceré kláštory, aby tak odovzdávali toto dedičstvo aj našim predkom. Stredobodom tohoto dedičstva bola vždy práve bohoslužba. Veľký pápež Pius XII. vo svojej encyklike o svätom Benediktovi FULGENS RADIATUR poukazuje aj na to, že jeho nasledovníci boli apoštolmi aj viacerých Slovanských národov. Pojednávajúc o jeho posolstve dnešným časom, zdôrazňuje „ako náš svätý Patriarcha nám dáva lekcie z jednej vznešenej čnosti, ktorú naše časy zvlášť potrebujú – Bohu sa nielenže musíme klaňať a uctievať si ho, ale ho máme milovať horlivou láskou ako nášho Otca. A keďže sa táto láska stala takou vlažnou… mnohí ľudia dnes hľadajú viac pozemské dobrá ako tie nebeské.” Cirkev, ktorá sa zameriava viac na pozemské dobrá a chce riešiť viac chudobu fyzickú než duchovnú, už nedokáže osloviť dnešného človeka, pretože v antropologickom zložení, ako nás stvoril Boh, patrí primát duchovnému nad telesným, aj keď jedno je s druhým nerozlučiteľne spojené.

Dnes, keď začíname našu púť pri príležitosti založenia Spolku latinskej Omše na Slovensku, sledujeme práve tento cieľ. Poukázať na podstatu, na liturgiu, slávenú tak, ako ju slávili naši predkovia. Nech sú nám preto povzbudením práve slová Pia XII.:

„Kto študuje jeho vznešený život a dokumenty o jeho dejinách v časoch, v ktorých žil, bude bez pochybností myslieť na Božské slová, ktorými Kristus prisľúbil svojim apoštolom a spoločenstvu, ktoré založil: ‚Ja budem s Vami po všetky dni, až do konca sveta.‘ (Mt 27,20) Tieto slová a tento prísľub sú dozaista účinné v každom čase, týkajú sa všetkých čias, ktoré sú riadené Božou prozreteľnosťou. Dokonca, čím viac sa nepriatelia búria proti menu kresťan, keď je oťažená Petrova loďka zmietaná najväčšími vlnami, keď sa zdá, že všetko sa rúca a už nežiari žiadna nádej v ľudskú pomoc, vtedy, hľa, Kristus, naša záruka, utešiteľ, ktorý nám prináša nadprirodzenú pomoc, vzbudzuje nám svojich nových atlétov, aby ochraňovali katolícky svet…” 

Nech za nás silno oroduje svätý Benedikt, ktorého si ako Spolok Latinskej omše volíme radi za jedného zo svojich patrónov. Nech vyprosí mnohých bojovníkov tomuto nášmu združeniu, aby sme mohli slúžiť cieľom Božej prozreteľnosti v obnovení duchovnej tváre Európy i celej Cirkvi. Nech za nás oroduje Preblahoslavená Panna Mária, ktorú si Boh zvolil ako cestu svojho vtelenia, za prvý bohostánok Boha medzi ľuďmi. 

AMEN

—otec Ľubomír URBANČOK