Sedemnásta Nedeľa po Turícach
Kristus – kráľ a zákonodarca. – Je to motív starokresťanský. Na starých rímskych mozaikách často vidíme Krista sedieť na tróne s papierovým závitkom, ako zákonníkom, v ruke. Krst viaže kresťana vernosťou plniť Kristov zákon. Spytujeme si svedomie, ako sme plnili zákon lásky. Hneď v úvode omše oslavujeme spravodlivosť a milosrdenstvo nášho Kráľa (introit). Svätý Pavol nás povzbudzuje k svornosti a jednote (lekcia). Hlavným zákonom ríše Kristovej je zákon lásky; kráľom tejto ríše je Boh a človek v jednej osobe (evanjelium). Druhý Daniel, Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, Ježiš Kristus, sa prihovára za svoj ľud, ktorý sa práve pripravuje na novozákonnú obetu (ofertórium). Náš Kráľ sa obetuje za nás a pripravuje nám kráľovskú hostinu (komúnia).
Povýšenie Svätého Kríža
Skveje sa tajomstvo Kríža. – Pôvodne v dnešný deň oslavovali sviatok Nájdenia svätého Kríža (14. september 320) a spolu i výročie vysviacky baziliky svätého Hrobu. Neskôr sa pre tento sviatok určil deň 3. mája a na dnešný deň sa ustálila pamiatka znovuzískania svätého Kríža rímskym cisárom od Peržanov v roku 628. Heraklius odovzdal Kríž jeruzalemskému patriarchovi Zachariášovi dňa 3. mája 630. Oba sviatky sa zamenili.
Na kríži vyvýšený Kristus priťahuje všetkých k sebe (evanjelium). Uskutočňuje sa to najmä nekrvavou obetou kríža.
Presvätého Mena Márie
Zdravas, Hviezda morská! – Tento sviatok pre celú Cirkev nariadil Inocent XI. v roku 1683 z príležitosti oslobodenia Viedne od Turkov.
Pozdravujeme Spasiteľovu Matku a svoju Kráľovnú na jej meniny (introit), obdivujeme jej výsady (lekcia), najmä hodnosť Matky Božej (evanjelium). S ňou sa pripravujeme na príchod jej Syna (ofícium). Pri Pánovom stole zaujímame hodnosť, podobnú Matke Božej (komúnia).
Pätnásta Nedeľa po Turíciach
Kristus, náš Oživovateľ vo sviatosti krstu a pokánia. – Matka-vdova oplakáva mŕtveho syna, Cirkev oplakáva hriešnikov. Spasiteľ oživuje syna matky-vdovy a vlieva nový život do mŕtvych údov Cirkvi.
Cítime svoju hriešnosť a vzdycháme k nášmu Pomocníkovi (introit). Apoštol pokračuje v predmete predošlej nedele: máme žiť podľa ducha, a nie podla tela (lekcia). Vzkriesenie naimského mládenca je obrazom sviatosti krstu a pokánia (evanjelium). Spievame vďaku Spasiteľovi za milosť duchovného vzkriesenia (ofertórium). Eucharistia je oživujúcim pokrmom duše (komúnia).
Sťatie Svätého Jána Krstiteľa
„On (Kristus) musí sa zveľaďovať, mňa musí ubúdať.“ (Jn 3, 30) – Cirkev oslavuje nielen narodenie (24. júna) predchodcu Spasiteľovho, ale aj jeho mučenícku smrť. Královi Herodesovi otvorene vyčítal mravné poklesky (introit, lekcia), preto musel umrieť (evanjelium).
Svätého Augustína, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Pane! – Narodil sa v roku 354 v Tagaste v Numídii (severná Afrika). Po ľahkomyseľnej mladosti, keď upadol aj do bludu manichejského, obrátil sa zásluhou modlitieb svojej svätej matky, Moniky (sviatok 4. mája) a pod vplyvom svätého Ambróza (sviatok 7. decembra). V roku 387 prijal svätý krst v Miláne. Potom sa vrátil do Afriky, prijal sviatosť kňazstva a od roku 395 bol biskupom v Hippo. Jeho kázne a spisy, ktorými mal rozhodný vplyv na tvorenie pravého kresťanského ducha svojej doby, dodnes hodnotia sa tak vysoko v Cirkvi, že ho právom nazývame „učiteľom milosti“. Zomrel v roku 430. Jeho ostatky preniesli z obavy pred Vandalmi najprv na ostrov Sardíniu, neskor do Pávie (severné Taliansko).
Štrnásta Nedeľa po Turíciach
Nemožno slúžiť Bohu a mamone (šiesty protiklad). – Len jeden je náš Pán, Kristus. Vo svätej omši stojíme zoči-voči s naším Pánom.
Radosť je slúžiť Bohu (introit). Musí vládnuť v nás duch, a nie telo (lekcia). Nemožno sl’užiť dvom pánom, Bohu a mamone (evanjelium). Boh sa stará o svojich, on je náš Pán (ofertórium); hľadajme teda najprv kráľovstvo Božie, a nie pominuteľné hodnoty (komúnia).
Svätého Bartolomeja, apoštola
Pravý Izraelita, v ktorom niet lesti (Jn 1, 47). – Pôvodne sa volal asi Natanael, ktorého Spasiteľ prijal medzi prvých učeníkov. Majster, keď ho prvý raz zazrel, pochválil jeho priamy charakter. Evanjelium hlásal v Indii a Mezopotámii. Nakoniec v Arménii zakončil život krvavým svedectvom za Krista. Jeho relikvie dostali sa najprv na ostrov Lipari, potom do Beneventu a teraz sú v jeho vlastnom kostole na tiberskom ostrove v Ríme.
Radujeme sa z jeho apoštolskej hodnosti (introit, graduál, ofertórium). Jeho oslávená osoba požíva významné miesto v tajomnom tele Kristovom (lekcia) ako člen apoštolského kolégia (evanjelium). Za verné nasledovanie Krista obsiahol moc spolusúdiť s Kristom dvanásť kmeňov Izraelových (komúnia). Uvedomujeme si, že dnes je Kristus tiež v kruhu svojich, vedie, posilňuje ich, aby splnili svoje poslanie v rámci jeho mystického tela.
Nepoškvrneného Srdca Preblahoslavenej Panny Márie
Hľa, Matka tvoja! – Najsvätejšia Panna sa v roku 1917 zjavila viackrát trom deťom vo Fatime (Portugalsko) a poverila ich šíriť úctu k jej nepoškvrnenému Srdcu. O dvadsaťpäť rokov neskôr (1942), keď zúrila druhá svetová vojna, pápež Pius XII., ktorého výročie biskupskej vysviacky pripadá práve na deň prvého zjavenia vo Fatime, zasvätil celý svet nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a v roku 1945 nariadil dnešný sviatok.
Svätého Joachima, otca Preblahoslavenej Panny Márie, vyznávača
Bohato udeľoval chudobným. – Muž svätej Anny a otec preblahoslavenej Panny Márie. Vo východnej Cirkvi je starým sviatkom, na Západe vyskytuje sa len v pätnástom storočí.
Podanie pozná svätého Joachima ako podporovateľa chudobných (introit, graduál) Bol svätého života (lekcia), ale jeho osobitnou výsadou je, že patril medzi predkov Ježiša Krista (evanjelium). V nebi požíva večnú slávu (oferórium), lebo na zemi bol verným sluhom Božím (komúnia).
Nanebovzatie Preblahoslavenej Panny Márie
Znamenie veľké ukázalo sa na nebi (introit). – Sviatok blaženej smrti a slávneho nanebovzatia Panny Márie. Nanebovzatie Bohorodičky je dogmou, slávnostne vyhlásenou 1. novembra 1950 pápežom Piom XII. Boh urobil s ňou výnimku pri počatí, že nepodliehala zákonu dedičného hriechu; ale výnimku tvorí aj jej smrť: zomrela, lenže Boh ju po smrti vzkriesil a jej telo, z ktorého sa zrodil Syn Boží, nesmelo podľahnúť porušeniu. Obvyklé svätenie bylín vzniklo z prirovnania Panny Márie ku „kvetom poľným a ľaliám údolí“ a z príjemnej vône jej čností. Treba tu myslieť aj na nábožné podanie, keď apoštoli otvorili Máriin hrob, našli v ňom kvety, a nie jej telo. Pôvod tohto sviatku (ako Dormitio Beatæ Mariæ Virginis – Usnutie blahoslavenej Panny Márie) dá sa na Východe sledovať až do čias pred chalcedonským snemom (451), na Západe jestvoval isto už v siedmom storočí. Po slávnostnom vyhlásení nanebovzatia preblahoslavenej Panny Márie za článok viery omša sviatku dostala nový formulár. Vyzdvihuje sa v ňom víťazstvo Matky Božej, jej sláva a jej mocný príhovor.
Svätého Jána M. Vianney, vyznávača
Horliteľ za spásu duší. – Narodil sa v roku 1786 vo Francúzsku ako syn dedinských rodičov. Pomocou Božou a vlastnou usilovnosťou sa dopracoval kňazskej hodnosti (1815). V roku 1818 prevzal vedenie zanedbanej farnosti Ars. V starostlivosti o vlastných veriacich a o nespočetných pútnikov, ktorí denne prichádzali k nemu, aby počuli jeho slová, vyžiadali si jeho rady a vyspovedali sa u neho, uplynul jeho život, milý Bohu. „Arský farár“ zomrel 9. augusta 1859; pochovaný je vo vlastnej farnosti, v kostole, ktorý je mu zasvätený. Pius XI. ho vyhlásil za svätého 31. mája 1925, v roku 1928 jeho sviatok nariadil pre celú Cirkev a v roku 1939 ho vyhlásil za patróna všetkých farárov.
Premenenie Pána Nášho Ježiša Krista
Kristus, Kráľ slávy. – Syn Boží, ktorý prišiel na svet v rúchu služobníka, pred svojím umučením len raz ukázal svoju Božskú slávu, a to len trom najdôvernejším apoštolom, aby ich posilnil pre skúšky, ktoré ich čakajú pri utrpení Kristovom, a aby im dal okúsiť aj ich budúce oslávenie.
Stopy tohto sviatku nachádzame na Východe už v piatom storočí. Na Západe ho zaviedol pápež Kalixt III. v roku 1457 z príležitosti dobytia Belehradu od Turkov Jánom Huňadym a pričinením svätého Jána Kapistrána.
Svätý Xystus II. (257-258) za prenasledovania cisára Valeriána krátky čas spravoval Cirkev. Vojaci ho chytili v čase slávenia omše, sťali ho na biskupskom tróne spolu s prisluhujúcimi diakonmi, Felícisimom a Agapítom, a dvoma inými diakonmi. Jeho diakonom bol aj svätý Vavrinec, ktorý zomrel o tri dni neskôr. V omšovom kánone (Communicantes) ho spomíname ho spolu so svätým Vavrincom. Pochovaný bol v pápežskej krypte Kalistových katakomb.
Tajomstvo premenenia sprítomňuje sa nám dnes vo svätej omši. Svätý Peter ako svedok nám potvrdzuje pravdivosť udalosti (lekcia), ktorú nám dopodrobna rozvádza evanjelium. Ofertórium nás pripravuje na veľkú chvíľu toho premenenia, ktorého predobraz bude sa práve odohrávať pred našimi očami a ktorého záruku prijímame vo svätej Hostii (komúnia).
Jedenásta nedeľa po Turícach
Kristus uzdravuje hluchonemého. – V ňom poznávam seba. V jeho duchu chcem privítať a prijať v tejto svätej omši Božského Lekára, Ježiša Krista. Ako rodina Božia prišli sme do domu svojho Otca (introit). Nedeľa je pamiatkou Kristovho zmŕtvychvstania; len skrz Krista ostaneme verní v novom živote (lekcia). Zázrak uzdravenia hluchonemého nám znázorňuje naše uzdravenie vo svätom krste (evanjelium). Preto spievame Spasiteľovi pieseň vďaky (ofertórium), vítame ho, pričiníme sa, aby sa nás dotkol vo svätom prijímaní a nadelil nim z bohatstva svojich darov (komúnia).
Svätého Alfonza Liguori, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Poslal robotníkov do vinice Pánovej. – Narodil sa v roku 1696 pri Neapole. Už v šestnástom roku dosiahol titul doktora práv, ale opustiac svoje svetské povolanie, stal sa v roku 1726 kňazom a v roku 1732 založil Kongregáciu najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristov) v Scale pri Amalfi (v Taliansku) pre duchovnú opateru chudobných. Venoval sa najmä štúdiu mravouky. Napísal početné mravoučné diela, ktoré odôvodňujú jeho hodnosť učiteľa Cirkvi. Len z poslušnosti prijal hodnosť biskupa diecézy Santa Agata dei Goti, ktorej sa neskôr zriekol, a zomrel ako skromný rehoľník 1. augusta 1787 v Pagani. Pochovaný je v Nocere v Kampánii (Taliansko). Vyznačoval sa mimoriadnou úctou k Preblahoslavenej Panne Márii.
Desiata nedeľa po Turícach
Pýcha a poníženosť (tretí protiklad). – Svätú omšu dnes slávime v duchu poníženého mýtnika. – Začíname piesňou poníženého (introit). Nadprirodzené dary nesmú byť dôvodom vyvýšenosti (lekcia). Kresťan má byť ponížený, a nesmie nasledovať spupných Židov alebo pohanov (evanjelium). V duchu poníženosti blížime sa k oltáru, aby sme boli svedkami Kristovej obety a jeho príchodu (ofertórium). Ponížený obetný Baránok Boží je nám vzorom, ako ho máme prijať vo svätom prijímaní (komúnia).
Svätej Anny, matky Preblahoslavenej Panny Márie
Anna znamená „milosť“. – Matka blahoslavenej Panny Márie a stará matka Ježiša Krista zaslúži si našu osobitnú úctu. Túto úctu do minulosti môžeme sledovať až po ôsme storočie a na Východe ešte ďalej. Dnešný sviatok ustanovil pápež Gregor XIII. v roku 1584.
So srdcom ozaj radostným prichádzame sláviť svätú omšu na počesť svätej Anny (introit). V nej vidíme splnený typ starozákonnej „silnej ženy“, pracovitej a bohabojnej manželky a matky (lekcia), ktorá poznala hodnotu bázne Božej, tejto drahocennej perly, a cenila si ju nadovšetko (evanjelium). Ozaj kráľovská dcéra, ktorá pod vedením vlastnej dcéry, Panny Márie, sprevádza Krista–Kráľa (ofertórium). Jej nežná oddanosť ľúbila sa Bohu (komúnia). Vžívajme sa dnes do ducha svätej Anny.
Svätého Jakuba, apoštola
Môj kalich budete piť. – Svätý Jakub starší so svojím bratom svätým Jánom, evanjelistom, a svätým Petrom bol z prvých Kristových apoštolov. Iba im dovolil Pán, aby boli svedkami jeho premenenia na vrchu Tábor, vzkriesenia Jairovej dcéry a smrteľného zápasu v Getsemanskej záhrade. Po zoslaní Ducha Svätého hlásal evanjelium v Španielsku. Medzi apoštolmi prvý zomrel za Krista; Herodes Agripa ho dal sťať v roku 42 (alebo 43), a tak sa splnil prísľub Spasiteľov, že bude piť kalich mučeníctva (evanjelium). Jeho relikvie preniesli na začiatku stredoveku do Kompostely v Španielsku; vtedy sa toto mesto stalo pútnickým. Radujeme sa vznešenej hodnosti apoštola (introit), obdivujeme jeho apoštolskú prácu (ofertórium) a tešíme sa večnej odmene (komúnia), ktorú obsiahol v trápení (lekcia) a za prijatie kalicha mučeníckej smrti (evanjelium).
Deviata nedeľa po Turícach
Zavrhnutie vyvoleného národa je nám výstrahou. – Predpoveď spustošenia Jeruzalema a vyhnanie kupcov z chrámu sú príznakmi zavrhnutia Izraela. Naše vyvolenie za synov Božích nás ešte neuchráni pred zavrhnutím. Kresťan, ako člen nového Izraela, má spolupracovať s milosťou, aby ostal verný Kristovi až do konca.
S pomocou Božou chceme vytrvať pri Kristovi (introit). Boh v púšti trestal neverných Židov, ale nedopustí pokušenie nad naše sily (lekcia). Spasiteľ predpovedá zánik zradného Jeruzalema a vyháňa kupcov z chrámu, čím naznačuje pozbavenie vierolomných Židov práva, aby sa stali členmi kráľovstva Božieho (evanjelium). Pripravujeme obetu a čakáme v nej Spasiteľov príchod, ako voľakedy prišiel do jeruzalemského chrámu. Sľubujeme mu vernosť (ofertórium). Sväté prijímanie nás spája s Kristom (komúnia).
Ôsma nedeľa po Turícach
Synovia svetla a synovia tohto sveta (druhý protiklad). – Synovia tohto sveta prejavujú podivuhodnú horlivosť v nadobúdaní časných hodnôt. My, synovia svetla, budeme sa starať o hodnoty večné aspoň tak horlivo, ako sa starajú synovia sveta o hodnoty časné.
V dome Otcovom, tu v kostole, máme bohatú pokladnicu milosti, prichádzame z nej čerpať (introit). Chceme žiť podľa ducha, a nie podľa tela; túto povinnosť nám ukladá krst, ktorý sme prijali (lekcia). Ako sa starajú synovia tohto sveta o blaho časné! Nasleduj ich horlivosť vo vyhľadávaní hodnôt večných (evanjelium). Boh prijíma dary ponížených, nie pyšných (ofertórium). Takto očakávame svojho Spasiteľa; jeho obeta a jeho presv. Telo a Krv sú nám nesmiernymi hodnotami (komúnia).