Očisťovanie Prebl. Panny Márie – Hromnice
Matka Božia darovala svetu Svetlo. – Slávime dve tajomstvá: obetovanie narodeného Spasiteľa v jeruzalemskom chráme a očisťovanie Panny podľa Mojžišovho zákona. Slávime sviatok Pána, ale aj Panny Márie.
Podla Mojžišovho zákona každá matka po pôrode, a to po pôrode chlapca počas štyridsať' dní a po pôrode dievčaťa počas šesťdesiat dní, ostala nečistou, a preto nemohla vkročiť do chrámu. Po uplynutí štyridsiatich alebo šesťdesiatich dní musela sa očistiť tým, že obetovala jedného baránka a jedného holuba alebo, ak bola chudobná, párik hrdličiek alebo dve holúbätká. Po tejto obete ju kňaz vyhlásil za čistú.
Iný zakon sa vzťahoval na prvorodených chlapcov. Podľa zákona všetko prvorodené bolo majetkom Božím. Prvorodených synov museli rodičia vykúpit istou sumou.
Matka Božia sa podrobila obidvom predpisom, hoci ako čistá Panna, ktorej panenstvo ostalo neporušené aj po pôrode, nepotrebovala očistenie.
Spasiteľ sveta sa prvý raz úradne stretáva v jeruzalemskom chráme s ľudstvom a s kňazstvom Starého zakona. Ľudstvo zastupujú dvaja spravodliví: Simeon a Anna. Každý z nich zastupuje svoje pohlavie. Kvôli tejto príčine pomenovali Gréci dnešný sviatok Hypapante (Stretnutie).
Týmto dňom, ako sviatkom Svetla, završujeme vianočné obdobie v širšom zmysle. Niekedy totiž nedeľa Septuagézimy, ktorá už prislúcha veľkonočnemu okruhu, predchádza Hromnice. Náš sviatok je akousi spojkou medzi vianočným a veľkonočným kruhom. Svätenie sviec a procesia, nasledujúca po ňom, majú už akýsi kajúci náter, preto ich liturgickom farbou je fialová, zatiaľ čo omša, hlavne v prefácii, prifarbuje sa vianočne a slúži sa v rúchu bielom.
Sviatok vznikol v Jeruzaleme. Nábožna akvitánska pútnička Etéria na konci štvrtého storočia prežila tento sviatok v Jeruzaleme na štyridsiaty deň po sviatku Zjavenia Pána. Sviatok sa ujal v Ríme už v šiestom storočí. Napokon sa v siedmom storočí rozšíril po celom kresťanskom Západe. Rímska liturgia ho ozdobila vlastným prvkom – procesiou.
V omši prežívame hromničné mystérium. Tešíme sa, že dnes v tomto kostole, ba v Cirkvi vždy prijímame do svojho náručia Spasiteľa (introit). Prorok Malachiáš predpovedal, že sa Kristus zjaví vo svojom chráme a ustanoví si nové kňazstvo (lekcia). Čo prorok predpovedal, evanjelium zvestuje ako skutočnosť. V tejto obete sme svedkami Spasiteľovho príchodu, vítame ho v Simeonovom duchu (ofertórium) a vo svätom prijímaní ho uzatvárame do svojho náručia, ba ešte viac: prijímame ho do srdca ako vzácneho hosťa (komúnia).
Svätého Ignáca, biskupa a mučeníka
Kristova pšenica, pomletá mlynom mučeníctva. – Bol učeníkom svätého Jána apoštola a biskupom antiochijským v Sýrii. Za Trajánovho prenasledovania odsúdili ho na smrť a v rímskom amfiteátri hodili levom. Na svojej poslednej ceste do Ríma napísal sedem povzbudzujúcich listov pre kresťanov rozličných miest; z jedného je aj text dnešnej komúnie. Umrel v rímskom Koloseu medzi rokmi 110–118. Pochovaný je v Antiochii. Svätá omša vychvaľuje hrdinskú stálosť mučeníka, ktorou túžil zomrieť pre Krista, aby sa zrodil pre nový život (evanjelium).
Svätého Jána Bosca, vyznávača
Starosť o budúce generácie Cirkvi. – Cítil povolanie viesť mládež. V roku 1841 ho vysvätili za kňaza. Ihneď začal svoj apoštolát medzi mužskou mládežou skrze tzv. oratóriá. Pre tento apoštolát založil kongregáciu saleziánov a pre dievčatá kongregáciu sestier Panny Márie Pomocnice kresťanov. Zomrel 31. januára 1888 v Turíne, kde je aj pochovaný. V roku 1934 ho pápež Pius XI. vyhlásil za svätého. Omša vykresľuje jeho charakteristické črty, najmä apoštolského ducha.
Svätej Martiny, panny a mučenice
Sme členmi Kristovej rodiny. – Pochádzala z poprednej rímskej rodiny, ale vyvolila si Kristovu rodinu a stala sa kresťankou. Svoj rodinný majetok rozdelila chudobným. Zomrela mučeníckou smrťou okolo roku 226. Jej ostatky objavili za pápeža Urbana VIII. v roku 1634 a uložili v jej vlastnom kostole pri rímskom Fóre.
Svätého Františka Saleského, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Biskup dobrotivého srdca. – Narodil sa v Annecy (severné Francúzsko). Ako ženevský biskup horlivo pracoval na obrátení švajčiarskych kalvínov. So svätou Františkou de Chantal (sviatok 21. augusta) založil preslávnu ženskú rehoľu Navštívenia, z ktorej pochádzajú svätice: svätá Margita Alacoque a svätá Bernadeta Soubirous. Pre jeho hlboké asketické spisy mu Cirkev priznala titul učiteľa Cirkvi. Zomrel 28. decembra 1622. Dnes je výročný deň prenesenia jeho tela do kostola Navštívenia v Annecy (1623); jeho ostatky sa stratily v časoch francúzskej revolúcie.
Nedeľa Septuagézimy
Štácia u svätého Vavrinca za hradbami
S pomocou Kristovou začíname svoj duchovný boj (Vzorom je svätý Vavrinec). – Prarodičia zhrešili v raji; od tých čias ľudstvo znáša následky tohto úpadku (čítania 1. nokturnu cez týždeň). Celý náš život je zaplnený bojom proti nepriateľom duše. Začína sa príprava na Veľkú noc. Kristus sa pripravoval na svoje víťazstvo bojom proti Božím nepriateľom. Tento jeho boj nám sprítomňuje liturgia, počnúc dnešnou nedeľou po Veľkú noc. Zapájame sa do tohto boja tak, že sa staviame k bojujúcemu Spasiteľovi a budeme robiť to, čo on.
Svätý Vavrinec, v ktorého chráme sme zhromaždení, bol horlivým spolubojovníkom Ježiša Krista. Pálili ho na rošte, ale vytrval a zvíťazil (introit). Náš svätý bol aj patrónom katechumenov, ktorí dnes začali bližšiu prípravu na prijatie svätého krstu vo veľkonočnú nedeľu. Náš život sa podobá zápasu na aréne a kto žije zdržanlivým životom, dosiahne vavrín víťazstva (Vavrinec: vavrínom ovenčený; – lekcia). Božský Hospodár (Kristus) nás volá do svojej vinice, kde sa pripravujeme na príchod Spasiteľa (ofertórium), ktorý nás povoláva za spolupracovníkov a spolubojovníkov. Posilnení a osvietení svätým prijímaním, odchádzame do zápasu každodenného života.
Keď v Ríme zaviedli predpôstnu dobu a zostavili omše troch nedieľ (Septuagézimy, Sexagézimy a Kvinkvagézimy), prežívalo večné mesto ťažké časy. Zvonka ho obliehali Longobardi, vo vnútri zúril hlad a mor. Veriaci to pokladali za Boží trest a mnohí očakávali koniec sveta. Pečať týchto ťažkých čias vidíme v orácii a omšových spevoch.
Štáciový chrám svätého Vavrinca leží ďaleko za Rímom. Veriaci kráčali v kajúcej procesii a kým dosiahli baziliku, poriadne sa unavili. Bolo to tiež obrazom nášho pozemského putovania a námah za dobytie nebeského kráľovstva.
Obrátenie svätého Pavla
„Viem, komu som uveril.“ - Udalosť obrátenia apoštola národov má veľký význam pre Cirkev. Pôvodne to bol sviatok prenesenia jeho pozostatkov z úkrytu v katakombách svätého Sebastiána do vlastnej baziliky. Alebo azda prenesenie plachiet, ktoré sa dotkli jeho tela, do Galie. Neskôr mal tento sviatok názov „Prenesenie a obrátenie svätého Pavla“; konečne ostal len druhý titul. Svätá omša oslavuje milosť obrátenia a vznešenosť apoštolského úradu.
Svätého Timoteja, biskupa a mučeníka
Verný Kristovi až do jeho príchodu. – Bol miláčikom svätého Pavla, ktorý mu napísal dva listy. Apoštol ho ako biskupa poveril správou veriacich v Efeze. Tu zomrel mučeníckou smrťou na konci prvého storočia. Pochovaný je v kostole apoštolov v Carihrade.
Svätého Rajmunda z Peñafortu, vyznávača
Prinášajme hodné ovocie pokánia. – Ako štyridsaťpäťročný vstúpil do rehole dominikánov, kde sa stal generálnym predstaveným. So svätým Petrom Nolaskom založil rehoľu Panny Márie na vykupovanie zajatých kresťanov. Z Baleárskych ostrovov zázračne preplával na svojom plášti do Barcelony. Zomrel takmer storočný v rok 1275. Spočíva v Barcelone.
Svätých Vincenta a Anastáza, mučeníkov
Buďme vysluhovateľmi (diakonmi) kresťanskej lasky. – Svätého diakona Vincenta, rodom Španiela, upálili na ražni v roku 304 za panovania cisára Diokleciána v Španielsku. Pochovaný je v Castres (Akvitánia, Francúzsko).
Anastázius, perzský mních, pretrpel mučeníctvo v Cezarei (v Palestíne). Jeho telo spočíva v opátskorn kostole trapistov v Ríme „ad aquas salvias“, kde podľa tradície sťali svätého Pavla.
Tretia Nedeľa po Zjavení Pána
Kristus je lekárom ľudstva, – lieči aj nás. – Touto nedeľou zanecháva liturgia dejiny skrytého života Kristovho. Odteraz si volí úseky z evanjelií, ktoré, ako zázraky alebo náuky, objasňujú vlastnosti Krista Kráľa a jeho kráľovstva.
Zasa prichádza k nám Spasiteľ ako Kráľ, sprevádzaný zástupmi anjelov (kňaz a jeho asistencia, – introit). Priznávame, že sme chorí a prosíme, aby Spasiteľ aj nad nás vystrel svoju pravicu (orácia). Lenže aj sami sa musíme liečiť zo svojich chýb a nedokonalostí a ochotne prijímať lieky, podávané v posväcujúcom učení (lekcia). Kristus uzdravuje malomocného (evanjelium) a v jeho osobe vidíme seba. Vediac o nadprirodzených liečivých účinkoch tejto najsvätejšej obety, už vopred spievame s uzdraveným malomocným pieseň vďaky (ofertórium). Pravica Pánova sa vo svätých sviatostiach dotýka aj nás, najmä pri svätom krste a v každej svätej omši. I dnes pri premenení prichádza Božský Lekár a dotýka sa ma pri svätom prijímaní. Máme naozaj obdivovať zázračné účinky svätého prijímania ako liečenia duše. Dnes prežívame obetu a obetnú hostinu v duchu poníženého malomocného. Spevy tejto nedele (introit, graduál s alelujou, ofertórium a komúnia) opakujú sa nezmenene vo všetky ďalšie nedele po Zjavení Pána.
Svätého Marcela I., pápeža a mučeníka
Cirkev stojí na skale Petrovej. – V prijímaní padnutých kresťanov, ktorí zapreli svoju vieru, uplatňoval múdru umiernenosť, preto sektári donatisti tuho napádali svätého Marcela. Za tohto boja ho cisár Maxentius uväznil a poslal do vyhnanstva, kde v roku 309 podľahol utrpeniu. Jeho telo pochovali v katakombách svätej Priscily, neskôr ho preniesli do vlastného chrámu na Via lata v Ríme.
Svätého Pavla, prvého pustovníka, vyznávača
Samota rodí svätých. – Keď mal 16 rokov, prvý z kresťanov odišiel do egyptskej púšte v Thebais; požíval veľkú vážnosť a zomrel v dokonalej svätosti ako stotrinásťročný starec. Svätý Anton, pustovník, videl slávny vchod jeho duše do neba. On aj pochoval telo prvého pustovníka. Jeho hlavné relikvie sú v chráme svätého Petra a v chráme Panny Márie na Kapitole v Ríme.
Druhá Nedeľa po Zjavení Pána
Spasiteľ zjavuje svoje Božstvo prvým zázrakom, – slávime jeho zasnúbenie s nami (3. tajomstvo). – Nedele po Zjavení Pána sú myšlienkovo pod vplyvom tohto sviatku, rozvádzajú ideu Krista Kráľa a jeho ríše. Táto svätá omša má charakter svadby Krista s Cirkvou a s dušou každého z nás. Na začiatku prežívame slávnostný príchod Kráľa v obraze príchodu kňaza k oltáru (introit). Počujeme Kráľov zákon o láske k blížnemu (lekcia) a obraz svadobnej hostiny, plnej lásky, na ktorej budeme účastní v tejto svätej omši (evanjelium). Pri príprave oltára ako trónu a posvätných spôsobov ako kráľovského rúcha Kráľa a nášho Ženícha spievame pieseň jasajúcej nevesty Kristovej, Cirkvi a našej duše (ofertórium). Sme svedkami zázračnej premeny nielen vína, ale i chleba na vlastnú podstatu Krista a tieto dary požívame na svadobnej hostine, ako svadobníci v Káne požívali zázračne premenené víno (komúnia). Vžívame sa do položenia svadobníkov a v ich osobe prežívame Baránkovu svadbu medzi nami.
Deň v oktáve Zjavenia Pána
Pri svojom krste sa Kristus zjavuje ako Boží Syn (2. tajomstvo), aj my sme pri krste obsiahli hodnosť Božieho dieťaťa. – Božský Spasiteľ chcel byť zástupcom padnutého ľudského pokolenia, preto sa podrobil krstu pokánia. Týmto úkonom aj nám naznačil potrebu sviatosti krstu, ktorou sa očisťujeme od dedičného hriechu a stávame sa údmi Kristovho tajomného tela, Cirkvi. Voda sa dotýka jeho tela, čím sa posväcuje a nadobúda nadprirodzený účinok pre sviatosť krstu a sväteninu (ako svätená voda) v živote Cirkvi. Za uponíženie dostáva oslávenie od Ducha Svätého, ktorý sa nad ním zjavuje v podobe holubice, a od Otca, ktorý ho vyhlasuje za svojho Syna. Aj my sme pri svätom krste obsiahli vznešenú hodnosť Božieho dieťaťa.
Svätej Rodiny: Ježiša, Márie a Jozefa
Kristus v kruhu svojej Rodiny, medzi nami. – Pápež Lev XIII. postavil svätú Rodinu za príklad našim kresťanským rodinám a Benedikt XV. v roku 1921 predpísal jej sviatok pre celú Cirkev. Najkrajšie čnosti svätej Rodiny sú: poníženosť a poslušnosť Ježiša, viera, nábožnosť a vzájomná láska. V úvodnom obraze (introit) pozorujeme tichú blaženosť nazaretského života. Keď sme si vyprosili milosť nasledovania čnosti svätej Rodiny (orácia), z úst svätého Pavla počujeme povinnosti kresťanskej rodiny (lekcia) a príklad, ako sa odzrkadľujú v Rodine nazaretskej (evanjelium). Pri obete sa vžívame do vzťahu Panny Márie a Jozefa k Ježišovi (ofertórium). Po svätej omši ide s nami do Nazaretu, t. j. do našich príbytkov, kam ho ponesieme vo svojom srdci (komúnia).
Zjavenie Pána – Tri Krále (Epiphania Domini)
Štácia u svätého Petra
Kristus Kráľ prichádza v sláve, – klaniame sa mu s kráľmi (1. tajomstvo). – Na Vianoce sa nám Pán Ježiš zjavil ako človek; videli sme Kráľa v rúchu žobráka. Dnes ho vidíme v jeho kráľovsko-božskej sláve. Kráľovia tohto sveta pred ním padajú do prachu zeme. Tento sviatok obsahuje vlastne tri tajomstvá, v ktorých sa najviac prejavuje Božstvo Ježiša Krista: I. tajomstvo: poklona Kráľov od Východu; 2. tajomstvo: Kristov krst v Jordáne: 3. tajomstvo: prvý zázrak Kristov na svadbe v Káne Galilejskej. Cirkev na Východe slávievala už v 3. storočí tento sviatok na pamiatku narodenia Krista. Na konci 4. storočia sviatok Zjavenia prevzal aj Západ, ale s prevažným obsahom prvého mystéria, t. j. poklony Kráľov od Východu. Na Východe nadobudlo prevahu druhé tajomstvo (krst Kristov), a preto v tento deň udelovali slávnostne sviatosť svätého krstu. Ako vlastný sviatok Narodenia východní kresťania prevzali Vianoce. Inak naKristov krst Cirkev pamätá v deň oktávy Zjavenia a jeho prvý zázrak si pripomína na 2. nedeľu po Zjavení Pána.
Najväčšie sviatky slávievali rímski kresťania v bazilike svätého Petra (pôvodne aj tretiu vianočnú omšu). Kráľ kráľov sa nám zjavuje v dome hlavného pastiera svojho stáda.
Celebrant s asistenciou prichádza do svätyne. Je to obraz príchodu Krista Kráľa (introit). Sídlom Kráľa je Jeruzalem (Cirkev), sem sa hrnú národy zo všetkých strán sveta (lekcia). Graduál, ako ozvena lekcie, zachytáva posledné slová Izaiášovho proroctva. Aleluja s veršom nás vedie k evanjeliu a už uvádza slová mudrcov, hľadajúcich novonarodeného Kráľa. Čo lekcia predpovedá, evanjelium zvestuje ako skutočnosť. Pri svätej obete prežívame Kristovo zjavenie medzi nami. Stávame sa v duchu kráľmi (kresťan má kráľovskú hodnosť, lebo je účastným na kráľovskej hodnosti Kristovej), klaniame sa Kristovi a prinášame mu dary (ofertórium). Pri prijímaní nám ho Cirkev, zastupujúc Matku Ježišovu, dáva do náručia (komúnia).
Na krst Kristov (2. tajomstvo) nás upomína svätenie trojkráľovej vody v predvečer sviatku a svätenie domov.
Obrezanie Pána – Oktáva Narodenia
Matka a Syn prinášajú prvú obetu, – chceme žiť podľa ich obetavého ducha. – Podľa Starého zákona každý chlapec sa na ôsmy deň po narodení včlenil obriezkou do vyvoleneho národa. Bohočlovek, ako zákonodarca, nepodliehal Zákonu; predsa sa mu podrobil, aby nám ukázal priklad poniíženosti, poslušnosti a obetavosti a priniesol prvú obetu krvi za nás. Pri obriezke sa určilo meno. Boží Syn ako človek dostáva meno „nad všetky mená“, meno Ježiš, čo znamená Boh-Spasiteľ. Dnešný deň je aj sviatkom Božej Matky. Jej blahoželáme a s ňou spolucítime. Ľudia si blahoželajú v prvý deň nového roku, ale omšová liturgia neberie ohľad na túto okolnosf. Omša preberá najviac čiastok z tretej omše vianočnej.
Nedeľa v oktáve Narodenia Pána
Podivuhodná výmena. Kristus – syn Človeka, my synmi Božími. Ofertórium ho predstavuje ako Boha, komúnia ako človeka. Cirkev pokračuje v oslave Vianoc. Obdivuje tichosť noci vianočnej a porovnáva ju s tou, keď anjel Pánov sostúpil s neba, vyslobodil židov z otroctva egyptského (introit). Kristus tým, že sa narodil ako človek, urobil nás dietkami božími (lekcia); už predvídame jeho krvavú obetu (evanjelium). Tu sa vykryštalizovala základná myšlienka Vianoc: Syn Boží človekom, my synmi Božími (admirabile commercium, podivná výmena).
Svätých Neviniatok Mučeníkov
Štácia u svätého Pavla
Prvotiny Kristovi Kráľovi, – aj my mu zasväcujeme svoje najlepšie sily. – Cirkev dnes privádza k jasličkám milý zástup nevinných dietok, ktoré podstúpily mučenícku smrť za Krista. Radostný obraz, ale Cirkev cíti spolu aj smútok betlehemských matiek, preto sa oblieka do rúcha kajúceho. Relikvie svätých Neviniatok sú v bazilike svätého Pavla, preto je tam aj štácia. Krv nevinných dietok je svedectvo za Krista (introit, orácia); v nebi dostaly odmenu, že môžu spievať Baránkovi (lekcia), za ktorého položily život (evanjelium). V duchu Neviniatok obetujeme seba v tejto obete, najmä obetavým bojom proti osídlam diablovým (ofertórium). Dietky sú na svadbe Baránkovej, kým matky oplakávajúich na zemi (komúnia). Ich odmena je obrazom našej účasti na eucharistickej hostine.