Štvrtá Nedeľa Pôstna
Štácia u svätého Kríža v Jeruzaleme
Jeruzalem (Cirkev) sa teší z vykúpenia. – Ako v tretiu nedeľu adventnú, aj teraz sme v rímskom Jeruzaleme, v bazilike svätého Kríža jeruzalemského. Nový Jeruzalem, Cirkev, má viac príčin radovať sa: blíži sa Veľká noc, keď veriaci povstanú s Kristom k novému životu. Cirkev nemôže potlačiť radosť nad vykúpením ľudstva. V prvých storočiach celý rad katechumenov čakal na veľkonočné znovuzrodenie sviatosťou krstu, a tým sa rozmnožil počet dietok matky Cirkvi, ktorá ich aj v tejto svätej omši kŕmi mliekom Eucharistie (evanjelium).
Ako v nedeľu Gaudete v Advente, aj teraz sa kňaz môže obliecť do paramentov ružovej farby, diakon užíva dalmatiku a subdiakon tunicelu, oltár je ozdobený kvetmi a organ hrá po celú omšu. Ružová farba vznikla asi tak, že v túto nedeľu si kresťania radi podarovali ruže. Pápež podnes svätí v tento deň zlatú ružu, ktorú potom podaruje zaslúžilej osobe.
Tretia Nedeľa Pôstna
Štácia u svätého Vavrinca pred hradbami
Boj medzi silným a Silnejším (diablom a Kristom); – len so Silnejším zvíťazíme. – Svätý Vavrinec bol patrónom katechumenov. Týmto týždňom sa začínaly tzv. skrutíniá, t. j. skúšky kandidátov krstu, či sú rozumovo a mravne dostatočne zrelí na krst, a Cirkev ich uspôsobovala na prijatie krstu rozličnými liturgickými úkonmi v rámci týchto skrutínií. Medzi nimi boli hlavné exorcizmy, vyháňania diablov; na to sa naráža v dnešnom evanjeliu.
Ako tma bojuje proti svetlu, tak bojuje diabol proti Kristovi. Zvíťazí svetlo. Sme synovia svetla a s prameňom svetla, Kristom, bojujeme proti mocnostiam temnosti (lekcia). So Silnejším (Kristom) premôžeme silného, diabla (evanjelium). V tomto boji dvíhame svoje oči k svetlu, ku Kristovi (introit, traktus). Kráčame pevným krokom v ústrety silnému Víťazovi (ofertórium), ktorý prichádza posilniť nás pokrmom vlastného Tela a Krvi, a s ním dať záruku konečného víťazstva nad diablom.
Druhá Nedeľa Pôstna
Výsledok boja je oslávenie, ktoré chceme dosiahnuť spolu s Kristom. – Aj my sa máme premeniť; zo starého človeka sa má stať nový. – V túto nedeľu ráno sa svätou omšou skončila vigília kántrového týždňa. Túto vigíliu preložili však najprv na predvečerné, potom na ranné hodiny kántrovej soboty. Nedeľa by takto bola ostala bez vlastnej liturgie. Preto dnešná omša je zostavená z omší kántrových dní: spevy zo stredy, evanjelium zo soboty. Ustálená bola aj osobitná štácia. V tejto omši sú zhrnuté myšlienky kántrového týždňa, ktoré si ešte raz uvedomíme. Oltár je pre nás vrchom Tábor, na ktorom pri pozdvihovaní pod závojom svätých spôsobov vidíme osláveného Krista. Mocou najsvätejšej obety a najmä svätým prijímaním sa pomaly, ale isto premieňame na podobnosť Krista.
Kántrová Sobota vo Veľkom Pôste
Štácia u svätého Petra
Nocou Veľkého pôstu kráčame v ústrety veľkonočnému svetlu. – Sme v Bazilike svätého Petra a nad hrobom apoštola s prvými kresťanmi slávime vigíliu (zo soboty na nedeľu). Sme svedkami svätení klerikov, ktoré pápež vysluhoval postupne po jednotlivých čítaniach. V noci hľadáme Pána a voláme k nemu (introit). Sme vyvoleným národom Božím (1. lekcia) a chceme ostať vernými Bohu (2. lekcia). Obidve lekcie spomínajú desiatky, ktoré v kántrových časoch veriaci odovzdávali Cirkvi a chudobným. Sme majetkom Božím (3. lekcia), túžime po svetle veľkonočného oslávenia (4. lekcia) a na zakončenie vigílie ako by pri východe slnka spievame hymnus vzkriesenia troch mládencov, zachránených v ohnivej peci (5. lekcia). Svätý Pavol nám podáva program kresťanského života (lekcia). V evanjeliu vidíme osláveného Krista, ktorého znakom je žiariace slnko. Omša znamená pre nás príchod osláveného Spasiteľa.
Kántrový Piatok vo Veľkom Pôste
Štácia u dvanástich apoštolov
Kristus nás očisťuje od hriechov v studnici Cirkvi (v sviatosti krstu i pokánia). – Spasiteľ uzdravuje v rybníku Bethesda (Betsaida) už 38 rokov nemocného. Okolo nášho štáciového kostola bolo niekoľko rybníkov, spojených chodbami. Arkády pred dnešným kostolom to ešte naznačujú. Rybníky znázorňovali sviatosť krstu a pokánia, preto chrám svätých apoštolov sa stal čoskoro penitenciálnym chrámom, kde sa vykonávali úkony, spojené s verejným pokáním.
Piatok kántrových dní je dňom pokánia, ktorým usmierujeme Boha za hriechy, spáchané v minulom štvrťroku. Do Veľkej noci je ešte 38 dní, čo zodpovedá 38 rokom, počas ktorých chorý musel čakať na svoje uzdravenie. Boh nás uisťuje slovami proroka, že nám odpustí hriechy (lekcia) a na zmytie hriechov Spasiteľ ustanovil sviatosť krstu a pokánia (evanjelium).
Katedry Svätého Petra
Ďakujeme Bohu, že sme dietkami rímskej Cirkvi. Svätému Petrovi patrí chvála na stolici starších. – Sviatok je prastarý, siaha až do roku 300. Slávime ním pamiatku toho, že svätý Peter bol rímskym biskupom, a teda hlavou celej Cirkvi. V 6. storočí slávili v tento deň v Gálii odovzdanie moci kľúčov svätému Petrovi. V tom istom storočí sa začína aj sviatok antiochijskej stolice svätého Petra. Pavol IV. v roku 1558 nariadil slávenie oboch sviatkov: rímskej stolice 18. januára a antiochijskej 22. februára.
Sviatok je spojením sviatku stolice svätého Petra v Ríme a v Antiochii. Svätý Peter sa pred konečným osadením sa v Ríme za sedem rokov spravoval cirkev v Antiochii. Potom, keď sa svätí apoštolovia na cestu vydali, aby podľa rozkazu Pána a majstra svojho Ježiša Krista ohlasovali sväté evanjelium po celom svete, pripadla svätému Petrovi úloha: v hlavnom meste sveta, v Ríme, rozžať svetlo kresťanskej viery, založiť tam svoje sídlo, jakožto najvyššieho biskupa v cirkvi a ztadiaľ ohlasovať učenie Spasiteľa po celom svete.
Svätá omša oslavuje najvyššiu hodnosť hlavy Cirkvi, jej právomoc prijatím kľúčov nebeského kráľovstva od Krista (evanjelium).
Pozostatky pápežskej stolice svätého Petra stáli v 5. storočí v baptistériu svätého Petra, dnes sú uzavreté v nádhernom relikviári od Berniniho nad oltárom v apside chrámu svätého Petra.
Kántrová Streda vo Veľkom Pôste
Štácia vo veľkom chráme Panny Márie
Podľa vzoru Mojžiša a Eliáša a príkladu Matky Božej putujeme na svätý vrch Boží (v ústrety veľkonočnému sviatku). – Naše veľkopôstne pokánie sa podobá výstupu Mojžiša na vrch Sinaj (I. lekcia) a štyridsaťdennému putovaniu Eliáša na vrch Horeb (II. lekcia). Odmenou nám bude radosť veľkonočnej slávy pri stretnutí s osláveným Kristom a táto radosť sa nám zablysne už aj pri dnešnej svätej omši. Nadprirodzený eucharistický chlieb nás posilňuje na ceste pokánia za štyridsať dní, kým sa dostaneme na vrch veľkonočnej slávnosti. Túto Spasiteľovu cestu na vrch Kalvárie nám naznačuje predobraz (prorok Jonáš) v tme vnútra veľryby a jeho vyslobodenie na denné svetlo (smrť a vzkriesenie). Na konci evanjelia pred nami stojí Matka Kristova ako jeho najdokonalejšia sprievodkyňa v boji a víťazstve. Je aj našou Vodkyňou cez Veľký pôst k veľkonočnému víťazstvu. Všetky kántrové stredy trávime u Matky Božej. Dnešné evanjelium zjavne súvisí so štáciovým chrámom.
Prvá Nedeľa Pôstna – Invocabit
Kristus je naším vzorom v boji proti nepriateľom duše (zmyselnosti, pýche a lakomstvu). – Pôvodne sa touto nedeľou začínal Veľký pôst (porovnaj sekrétu). Táto nedeľa sa počítala medzi významnejšie dni liturgického roka. Práve preto bola štácia v najpoprednejšej bazilike celého kresťanstva, v chráme Božského Spasiteľa. ináč zasvätenom aj svätému Jánovi Krstiteľovi. Lateránska bazilika je aj dnes sídelným chrámom Svätého Otca.
Príklad Božského Spasiteľa nás učí, ako máme zasvätiť dobu Veľkého pôstu: pôstom, bojom proti sebe a proti diablovi (evanjelium). Svätý Pavol nám pripomína „čas milosti a deň spásy“ (lekcia). Je ním Veľký pôst. Budeme bojovať so Spasiteľom, ktorému Otec prisľúbil pomoc a ochranu anjelov. Pripomína to Žalm 90, z ktorého sú všetky spevy omše (traktus). Pokušiteľ zneužíva slová tohto žalmu a práve preto Cirkev pokladá za odôvodnené ich prízvukovať a správne užívať.
Popolcová Streda
Začíname sa postiť s Ježišom Kristom. – Vstupujeme do vážnej doby Veľkého pôstu. Kedysi obliekali verejných hriešnikov do kajúceho odevu, posýpali ich popolom a vylučovali spomedzi veriacich. Dnes sa všetci sa podrobujeme tomuto obradu. Nesmie však byť len vonkajším úkonom, musí siahať do najhlbších záhybov našej duše. Dnes si vážne uvedomujeme, že za svoje hriechy dlhujeme Bohu náhradu. V Ríme sa veriaci schádzali v chráme svätej Anastázie. Tu pápež posvätil popol a sypal ho na hlavy prítomných. Potom sa pohla kajúca procesia do kostola svätej Sabíny na Aventíne. Veriaci spolu s pápežom vykonali túto cestu bosí.
Popol je znakom pominuteľnosti, smútku a pokánia. V Starom zákone si Židia sypali popol alebo prach na hlavu, keď ich postihol veľký smútok. Popol je z ratolestí, posvätených na Kvetnú nedeľu predošlého roku.
Svätenie popola – Kňaz prichádza k oltáru v pluviáli fialovej farby, bozká ho v strede na znak lásky ku Kristovi a potom prejde na stranu lekciovú. Spieva sa antifóna a potom sa kňaz modlí na strane lekcie štyri orácie. Kňaz pokropí popol svätenou vodou a okadí ho. Potom nasleduje sypanie popola na hlavy. Kňaz popolom robí krížik na čelo kľačiaceho a pritom hovorí: Meménto, homo, quia pulvis es, et in púlverem revertéris. – Pamätaj, človeče, že si prach a na prach sa obrátiš.
Svätá omša – Myšlienky omšových textov poukazujú na spôsob pravého pokánia, ktoé sa má spojiť s nádejou odpustenia (introit, traktus). Po napomenutí proroka Joela (lekcia) nás sám Božský Spasiteľ poučuje o duchu pôstu (evanjelium). Z ofertória vyznieva nádej víťazstva, ktoré sa uskutoční pri svätom prijímaní, keď si zaumienime žiť podľa zákona Božieho (komúnia).
Sedem Svätých Zakladateľov rehole sluhov Preblahoslavenej Panny Márie
Bratský život v Kristovi. – Sú to občania mesta Florencia, ktorí si vytýčili kajúcny život a prežívanie bolestí Matky Božej. Z detských úst sa im dostalo názvu „Sluhovia Márie“. Materský kláštor založili na vrchu Senario (Taliansko). Tu skončili život v 13. storočí a tu sú aj pochovaní.
Svätá omša vychvaľuje ich obetavý kajúci život (evanjelium, ofertórium); ich príklad bude svietiť budúcim pokoleniam (lekcia).
Nedeľa Kvinkvagézimy
Kristus nám ukazuje cieľ boja: Kalváriu (smrť) a svetlo (zmŕtvychvstanie). (Dalším vzorom je svätý Peter.) Cieľ nasledujúceho Veľkého pôstu nám udáva liturgia tejto nedele: boj a víťazstvo – odumretie a zmŕtvychvstanie. S Kristom máme zomrieť a s Kristom povstať k novému, dokonalejšiemu životu.
V mene Krista Spasiteľa, chystajúceho sa na smrť, spievame introit; s ním, z lásky k nemu a z lásky k celému ľudstvu chceme trpieť (lekcia). Po krížovej ceste nasleduje víťazstvo a po tme pokánia svetlo vzkriesenia (evanjelium). Aj my chceme prekonať s Kristom duchovnú liečbu Veľkého pôstu, aby sme na duši očistení a obnovení začali nový, dokonalejší život. Spasiteľ prichádza medzi nás ukázať nám cestu pokánia a otvoriť nám zrak pre Božie cesty. Pri svätom prijímaní sa nás dotýka ako voľakedy slepého v Jerichu.
Kandidátov krstu menovali „osvietencami“ (illuminati, photizomenoi). Sväté evanjelium má ohľad predovšetkým na nich. V duchu týchto aj my hľadáme Kristovo svetlo.
Kostol svätého Petra je dnes strediskom svätej Cirkvi pri bohoslužbách. Vo svätom evanjeliu poukazuje Božský Spasiteľ na svoje horké umučenie a svätý Peter doslovne nasledoval svojho Majstra až na kríž.
Svätej Scholastiky, panny
Jej duša sa podobala holubici. – Bola sestrou svätého Benedikta a blízko Monte Casina viedla kláštor panien zasvätených Bohu. Svätý Benedikt vo chvíli jej smrti videl jej dušu, ako odchádza do neba ako biela holubica. Zomrela okolo roku 547. Pochovaná je so svätým Benediktom v bazilike na Monte Casine.
Svätého Cyrila, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Obranca Materstva Božieho. – Ako biskup Alexandrijský na efezskom koncile v roku 431 horlivo obraňoval náuku o Materstve Božom proti nestoriánom. Zomrel v roku 444 v Alexandrii.
Svätého Jána z Mathy, vyznávača
Sloboda tela i duše. – Pochádzal z francúzskej sľachtickej rodiny. Po istom videní založil spolu so svätým Félixom z Valois (sviatok 20. novembra) rehoľu najsvätejšej Trojice (trinitárov) na vykupovanie zajatých kresťanov. Zomrel 7. decembra. Pochovaný je v Madride.
Svätého Romualda, opáta
Radostné pokánie. – Pochádzal z Raveny. Ako mladík sa utiahol do samoty a konal prísne pokánie. Jeho pokánie sa vyznačovalo duchovnou radosťou. S niekoľkými mladíkmi, ktorí ho vyhľadali, žil istý čas podľa rehole svätého Benedikta. Neskôr založil prísnu pustovnícku rehoľu kamaldulov, ktorá sa podobá kartuziánskej reholi. Jeho hrob uctievajú v kláštore svätého Blažeja vo Fabriáne (pri Ancone v Taliansku).
Svätého Títa, biskupa a vyznávača
Žime nábožne a spravodlivo. – Bol učeníkom sv. Pavla, svojho majstra sprevádzal na rozličných cestách. Konečne ho apoštol ustanovil biskupom na ostrove Kréte. Tento úrad Titus verne vykonával až do svojej smrti na konci prvého storočia. Jeho hrob je v jeho biskupskom sídle, Gostyne na Kréte.
Svätej Agáty, panny a mučenice
Naša duša má byť Agatou (dobrou). – Po sviatku svätej Cecílie v novembri, svätej Lucie (svetlá) v decembri a svätej Agnesy (čistá) v januári nasleduje vo februári deň svätej Agáty (dobrá). Svätá panna a mučenica bola najvyšším ideálom svätosti u prvotných kresťanov. Preto aj omšový kánon obsahuje ich mená. I svätá Agáta pretrpela za Krista vyberané muky. Zmučenú uzdravil svätý Peter apoštol. Po nových utrpeniach zomrela v žalári v Katánii (na Sicilii) okolo roku 250. Jej závoj zachránil Katáncov od nebezpečenstva lávy, a preto ju aj dnes vzývajú ako ochrankyňu pred požiarom. ]ej hrobom sa honosí dóm v Katánii.
Svätá omša prezrádza radosť Cirkvi (introit) nad stálosťou telesne slabej panny (lekcia). Pán si zobral svoju nevestu na nebeskú svadbu (evanjelium).
Nedeľa Sexagézimy
Aj pri prekážkach pokračujeme v boji za kráľovstvo nebeské (vzorom je svätý Pavol). – Minulú nedeľu sme nastúpili do boja. Dnes nám liturgia podáva nove dôvody a prostriedky, aby sme v začatom boji trpezlivo a verne vytrvali. Poukazuje najmä na príklad svätého Pavla, učiteľa národov.
Hneď na začiatku (introit) počujeme zápasiaceho apoštola, v orácii sa dovolávame jeho podpory, v lekcii z jeho vlastných úst počúvame, koľko ťažkých bojov prebojoval za kráľovstvo Božie. Semeno Božieho kráľovstva prekonáva ťažkosti, ale keď sa dostane do dobrej pôdy, prináša hojný úžitok (evanjelium). Máme prepracovať svoju dušu na úrodnú zem. Na obetovanie v duchu kráčame k oltáru, ako robievali voľakedy prví kresťania, aby sme odovzdali svoje dary. Táto cesta nám je obrazom životnej cesty k Bohu (ofertórium). Takto prichádzame k oltáru aj pri svätom prijímaní a čerpáme z neho radosť a chuť do duchovného boja (komúnia).
Očisťovanie Prebl. Panny Márie – Hromnice
Matka Božia darovala svetu Svetlo. – Slávime dve tajomstvá: obetovanie narodeného Spasiteľa v jeruzalemskom chráme a očisťovanie Panny podľa Mojžišovho zákona. Slávime sviatok Pána, ale aj Panny Márie.
Podla Mojžišovho zákona každá matka po pôrode, a to po pôrode chlapca počas štyridsať' dní a po pôrode dievčaťa počas šesťdesiat dní, ostala nečistou, a preto nemohla vkročiť do chrámu. Po uplynutí štyridsiatich alebo šesťdesiatich dní musela sa očistiť tým, že obetovala jedného baránka a jedného holuba alebo, ak bola chudobná, párik hrdličiek alebo dve holúbätká. Po tejto obete ju kňaz vyhlásil za čistú.
Iný zakon sa vzťahoval na prvorodených chlapcov. Podľa zákona všetko prvorodené bolo majetkom Božím. Prvorodených synov museli rodičia vykúpit istou sumou.
Matka Božia sa podrobila obidvom predpisom, hoci ako čistá Panna, ktorej panenstvo ostalo neporušené aj po pôrode, nepotrebovala očistenie.
Spasiteľ sveta sa prvý raz úradne stretáva v jeruzalemskom chráme s ľudstvom a s kňazstvom Starého zakona. Ľudstvo zastupujú dvaja spravodliví: Simeon a Anna. Každý z nich zastupuje svoje pohlavie. Kvôli tejto príčine pomenovali Gréci dnešný sviatok Hypapante (Stretnutie).
Týmto dňom, ako sviatkom Svetla, završujeme vianočné obdobie v širšom zmysle. Niekedy totiž nedeľa Septuagézimy, ktorá už prislúcha veľkonočnemu okruhu, predchádza Hromnice. Náš sviatok je akousi spojkou medzi vianočným a veľkonočným kruhom. Svätenie sviec a procesia, nasledujúca po ňom, majú už akýsi kajúci náter, preto ich liturgickom farbou je fialová, zatiaľ čo omša, hlavne v prefácii, prifarbuje sa vianočne a slúži sa v rúchu bielom.
Sviatok vznikol v Jeruzaleme. Nábožna akvitánska pútnička Etéria na konci štvrtého storočia prežila tento sviatok v Jeruzaleme na štyridsiaty deň po sviatku Zjavenia Pána. Sviatok sa ujal v Ríme už v šiestom storočí. Napokon sa v siedmom storočí rozšíril po celom kresťanskom Západe. Rímska liturgia ho ozdobila vlastným prvkom – procesiou.
V omši prežívame hromničné mystérium. Tešíme sa, že dnes v tomto kostole, ba v Cirkvi vždy prijímame do svojho náručia Spasiteľa (introit). Prorok Malachiáš predpovedal, že sa Kristus zjaví vo svojom chráme a ustanoví si nové kňazstvo (lekcia). Čo prorok predpovedal, evanjelium zvestuje ako skutočnosť. V tejto obete sme svedkami Spasiteľovho príchodu, vítame ho v Simeonovom duchu (ofertórium) a vo svätom prijímaní ho uzatvárame do svojho náručia, ba ešte viac: prijímame ho do srdca ako vzácneho hosťa (komúnia).
Svätého Ignáca, biskupa a mučeníka
Kristova pšenica, pomletá mlynom mučeníctva. – Bol učeníkom svätého Jána apoštola a biskupom antiochijským v Sýrii. Za Trajánovho prenasledovania odsúdili ho na smrť a v rímskom amfiteátri hodili levom. Na svojej poslednej ceste do Ríma napísal sedem povzbudzujúcich listov pre kresťanov rozličných miest; z jedného je aj text dnešnej komúnie. Umrel v rímskom Koloseu medzi rokmi 110–118. Pochovaný je v Antiochii. Svätá omša vychvaľuje hrdinskú stálosť mučeníka, ktorou túžil zomrieť pre Krista, aby sa zrodil pre nový život (evanjelium).