Siedma nedeľa po Turícach
Ríša Božia a ríša diablova (prvý protiklad). – Odriekame sa diabla a bližšie sa primykáme ku Kristovi.
Liturgia predchádzajúcich troch nedieľ nás upevňovala v základných zásadách nadprirodzeného života, a to (1) skrze Cirkev dostaneme sa do neba, (4. nedeľa), (2) kresťanský život spočíva na zákone lásky (5. nedeľa), (3) dva hlavné prostriedky spasenia sú krst a Eucharistia (6. nedeľa).
Dnešnou nedeľou začína sa séria dvojitých obrazov, jeden z ríše Božej, druhý z ríše tohto sveta.
Občania ríše Božej sú šťastní (introit). Apoštol opisuje rozdiel medzi službou Božou a službou hriechu (lekcia), to značí aj protiklad dvoch stromov, úrodného a neúrodného (evanjelium). Obeta Nového zákona, na ktorú sa pripravujeme, vysoko prevyšuje nedokonalé obety Starého zákona, ktoré sa podobajú neúrodnému stromu (ofertórium). V tomto vedomí schádzame sa dnes s väčšou oddanosťou okolo obetného oltára a pohostinného stola Kristovho (komúnia).
Predrahej Krvi Nášho Pána Ježiša Krista
Cena nášho vykúpenia. – Liturgia Veľkého piatku, sviatky Božieho Tela a Božského Srdca nás už upozornili na nesmiernu cenu nášho vykúpenia. Dnes sa Cirkev venuje výlučne mysteriám, ktoré sa každodenne odohráva na našich oltároch, ked' sa na slová premenenia víno v kalichu premení na Krv Ježiša Krista. Tento sviatok ustanovil Pius IX. v roku 1849 po šťastnom návrate do Ríma. Dnešnú vysokú hodnosť mu prisúdil Pius XI. v roku 1934 na pamiatku osláv tisíceho deväťsteho výročia Spasiteľovej smrti.
Vďačným srdcom si pripomíname, že Baránok Boží nás vykúpil svojou predrahou Krvou (introit, lekcia). Túto Krv s vodou vylial Spasiteľ na kríži zo svojho Srdca (evanjelium). Tá istá Krv pramení na našich oltároch z najsvätejšej obety (orácia). Kristova prítoumosť pod spôsobom vína, ako Krv, ktorá zmyla hriechy sveta, je nám predobrazom jeho príchodu na konci časov (komúnia).
Šiesta nedeľa po Turícach
Kristus sa stará o náš nadprirodzený život krstom a Eucharistiou. – Krst je základom nadprirodzeného života v nás, sväté prijímanie v nás tento život posilňuje a rozvíja. Liturgia nám dnes prízvukuje tieto dva piliere duchovného života. Pri tejto svätej omši cítime väčšmi než inokedy svoju príslušnosť k Božiemu ľudu, ktorý si sám Božský Spasiteľ ochraňuje (introit).
Lekcia nás poučuje o krste, evanjelium o Sviatosti Oltárnej. Keď sa začína obeta (ofertórium), v duchu kráčame aj my k oltáru. Je to obraz približovania sa ku Kristovi v tejto svätej omši. Aj sa s ním stretáme vo chvíli premenenia. So spevom chvály si sadáme k bohatému Spasiteľovmu stolu (komúnia).
—Misál latinsko–slovenský, SSV 1952
Sv. Petra a Pavla, apoštolov
„Ty si Peter, na tejto skale vystavím svoju Cirkev“ (Mt. 16, 18). – Svätí apoštolovia Peter a Pavol zomreli mučeníckou smrťou za cisára Nera v roku 67. Obidvoch pochovali na kresťanskom pohrebisku: svätého Petra pri Via triumphalis, ktorá sa tiahla dĺžkou dnešnej baziliky svätého Petra, svätého Pavla pri Via Ostiensis. Cisár Valerián (253-260) vyvlastnil kresťanské cintoríny. Kresťania zo strachu, aby ostatky svätých apoštolov nezneuctili, dňa 29. júna 258 ich tajne preniesli na pozemok „ad Catacumbas“ (katakomby svätého Šebastiána), kde ich dva roky ukrývali. Dátum 29. júna nadobudol taký veľký význam, že kresťania pomaly zabudli na pravý deň smrti apoštolov a začali svätiť už len výročitý deň prenesenia ich ostatkov do katakomb svätého Šebastiána na miesto, zvané „platonia“. S radostnou povďačnosťou si dnes pripomíname, že Kristus svoju Cirkev postavil na skalu, ktorú bedlivo vyhliadol, zdokonalil, obdaril najvyššou duchovnou hodnosťou a mocou. Táto skala vzdoruje všetkým protivenstvám, lebo Peter, žijúci v svojich nástupcoch na prestole rímskeho biskupa, je Kristovým zástupcom na zemi a viditeľnou hlavou Cirkvi.
V duchu sme pri hrobe svätého Petra. V prichádzajúcom clebrantovi spoznávame osobu svätého Petra, ktorý ďakuje za vyslobodenie z Herodesových rúk (introit). Túto udalosť podrobne rozvádza lekcia; je prvým splnením Kristovho prisľúbenia, že svoju Cirkev vystaví na skale a brány pekelné ju nepremôžu (evanjelium). V spoločenstve s apoštolskými kniežatami prežívame príchod a prítomnosť Kristovu, slávime spoločne jeho novozákonnú obetu a spoločne zasadáme za Kristov svadobný stôl (ofertórium, komúnia).
Dnešnú omšu, s výnimkou orácie, venujeme len oslave svätého Petra, keďže liturgia oslávi svätého Pavla ešte osobitne v nasledujúci deň.
Narodenie svätého Jána Krstiteľa
„Ján bol sviecou, ktorá horela a svietila“ (Jn 5, 35). - Spasiteľ nazval svojho predchodcu najväčším medzi narodenými zo žien (Mt 11, 11), preto mu Cirkev zavčasu venovala sviatok, ktorý už svätý Augustín spomína. Slávili ho šesť mesiacov pred Kristovým narodením. V Jánovom živote naozaj nachádzame veľa mimoriadneho: zvestovanie narodenia, narodenie, povolanie, jeho pomer ku Kristovi, mučenícka smrť (sviatok 29. augusta). Svoje poslanie splnil až po sebaobetovanie; jeho heslom bolo: „On, totiž Kristus, sa musí zveľaďovať, mňa však musí ubúdať“ (Jn 3, 30). Cirkev mu venuje dva sviatky a v každej omši si pripomína jeho meno trikrát: vo vyznaní hriechov (Confiteor), pri obetovaní (Suscipe sancta Trinitas) a v kánone po premenení (Nobis quoque peccatoribus). Boh povolal svätého Jána Krstiteľa, podobne ako voľakedy proroka Izaiáša, ešte pred narodením (introit). Myšlienka povolania, plného milosti, naznačená v introite, sa rozvádza obšírnejšie v lekcii. Tieto slová sa síce vzťahujú na Mesiáša, avšak dnes ich Cirkev prenáša na Spasiteľovho predchodcu. Slová lekcie doznievajú v graduáli a verš aleluja nám už naznačuje blahozvesť o narodení Jána Krstiteľa (evanjelium). Krédo nespievame, lebo Krstiteľ prislúcha ešte Starému zákonu. Pri obetovaní si pripomíname príjemnú vôňu čnosti veľkého svätého a slová blaženého Zachariáša, Krstiteľovho otca, chváliaceho Boha za tak veľké milosti, sprevádzajú nás cestou k Pánovmu stolu (komúnia).
Piata nedeľa po Turícach
Láska k Bohu predpokladá lásku k bližnému, – oboje čerpáme od Krista. – Kresťanstvo v podstate je náboženstvom lásky. Zákon dvojitej lásky, lásky k Bohu a lásky k blížnemu, je základným pilierom kresťanskej mravouky. Zákon lásky nám ukladá sviatosť krstu. Spasiteľ prichádza k nám dnes, aby nám zdôraznil túto povinnosť.
Prosíme o milosť Kristovej lásky (introit). Dobre si uvedomíme poučenie svätého Petra apoštola a aj samého Spasiteľa o pravej kresťanskej láske (lekcia, evanjelium). Keď ideme v ústrety obetujúcemu sa Spasiteľovi, sľubujeme, že zachováme jeho poslednú vôľu o láske (ofertórium). Spoločný stôl so Spasiteľom a jeho vyvolenými nám tiež ukladá záväzok lásky (komúnia).
—Misál latinsko–slovenský, SSV 1952
Štvrtá nedeľa po Turícach
Kristus spravuje Petrovu prácu, - na jeho loďke sme bezpeční. - Petrova loďka nás vedie do blaženého prístavu. Na tejto loďke sme spolu s Kristom. Kostol, v ktorom sme sa dnes zišli, je obrazom Cirkvi, Petrovej loďky. Sme spolu so Spasiteľom. Sme aj rybkami, ktoré Peter chytil do svojej siete na Pánov rozkaz.
Mystérium dnešnej nedele sa vzťahuje na Cirkev, ale aj na jednotlivých kresťanov. Práca za kráľovstvo nebeské sa musí konať s dôverou (introit) a s trpezlivosťou (lekcia); nesmieme sa dať znechutiť zdanlivým neúspechom, ale máme sa spoliehať na pomoc a Kristovu spoluprácu (evanielium). Kristus nám prichádza na pomoc, kráčame mu v ústrety (ofertórium), jeho nadprirodzený pokrm je nám posilou v boji o kráľovstvo nebeské.
—Misál latinsko–slovenský, SSV, Trnava, 1952
Tretia Nedeľa po Turícach
Kristus zachraňuje hriešnikov. – Ako poblúdilé ovce dobrého Pastiera, Krista, cítime svoju duchovnú biedu a voláme po záchrane (introit). Sme vystavení diablovým osídlam (lekcia), iba dobrý Pastier nás môže zachrániť (evanjelium). S dôverou ho očakávame (ofertórium), prežívame jeho obetu za naše zmierenie a jeho prítomnosť medzi nami. Po nájdení stratenej ovce aj on pripraví radostnú hostinu, že sme sa vrátili k Bohu (komúnia).
Sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho
Božské Srdce, prameň lásky a milosti. – Kult Božského Srdca vyplýva prirodzene z kultu Eucharistie. Základy tohto kultu sú uložené v Písme svätom. Svätí kresťanského staroveku (Augustín) alebo stredoveku (Bernard, Gertrúda, Mechtilda) a nového veku (Ian Eudes a najmä Margita Alacoque) budujú tento kult. Pius XI. v roku 1928 schválil terajší ontšový formulár a sviatok povýšil na hodnosť, akú majú Vianoce a Nanebovstúpenie Pána.
Kristus nám dokázal svoju nekonečnú lásku smrťou na Kríži a ustanovením najsvätejšej Sviatosti Oltárnej (introit). V Kristovom Srdci máme nevyčerpateľný prameň milosti (orácia) a ako údy Kristovho tela sme účastní na tomto bohatstve (lekcia). Na Kríži otvára Bohočlovek svoje srdce ako prameň spasenia (evanjelium). Očakávajúc obetu tohto Srdca, chápeme jeho ponosu a chceme mu dať náhradu (ofertórium). Cez kánon stojíme pod Krížom, pozeráme na otvorené Ježišovo Srdce v duchu Matky, Jána a nábožných žien. Pri svätom prijímaní čerpáme z otvoreného Srdca bohatstvo milosti (komúnia).
Druhá nedeľa po Turícach
Kristus nás pozýva na hostinu. – Táto nedeľa je ešte úplne v myšlienkovom ovzduší sviatku Božieho Tela. Sme zhromaždení v svadobnej sieni Cirkvi, v kostole, a berieme účasť na „veľkej hostine“ Kristovho Tela a Krvi. Svätá Eucharistia je nám ochranou v púšti tohto života (introit), je sviatosťou lásky (lekcia) a nadprirodzeným pokrmom, zárukou večných radostí (evanjelium). Pri ofertóriu prosíme Krista, aby prišiel k nám v tejto obete a svojím pokrmom nás zachránil (ofertórium). Po účasti na veľkej hostine mu ďakujeme (komúnia).
Sviatok Božieho Tela
Kristus nám zanecháva seba v Eucharistii. – Po sviatku Najsvätejšej Trojice slávime druhé veľké tajomstvo katolíckej viery: Najsvätejšiu Sviatosť Oltárnu. V tejto sviatosti postavil Kristus pomník svojej nekonečnej lásky k nám. Stal sa nám obetou, nadprirodzeným pokrmom a ostáva medzi nami sviatostným spôsobom.
Pri svätej obete obdivujeme toto vznešené tajomstvo a potom vyjdeme do sveta hlásať slávu eucharistického Spasiteľa. Procesia je triumfálnym pochodom Eucharistie. Štyri zastávky so štyrmi evanjeliami znázorňujú štyri strany sveta, teda celý svet. Svet sa mu klania a Spasiteľ ho požehnáva. Deň ustanovenia tejto sviatosti je Zelený štvrtok. Cirkev však chce toto tajomstvo osláviť aj v oddanej radosti, a preto mu venuje deň na začiatku leta, keď sa príroda úplne rozvinula a poskytuje nádherný rámec slávnosti. Sviatok zaviedol pápež Urban IV. v roku 1252 pre celú Cirkev po videní svätej Juliany z Lutychu. Procesia sa ujímala od roku 1279.
Text svätej omše i ofícia zostavil svätý Tomáš Akvinský, cirkevný učiteľ a básnik, ktorý sa vyznačoval mimoriadnou úctou k najsvätejšej Sviatosti Oltárnej. Svätá omša prízvukuje Eucharistiu ako nadprirodzený pokrm, procesia oslavuje Kristovu prítomnosť v Eucharistii. Boh sa postaral o pokrm svojho ľudu v púšti, podobne sa postaral aj o náš duchovný pokrm v púšti pozemského života (introit). Eucharistia je pamiatkou Kristovho umučenia, teda obetou (orácia, lekcia) a naším pokrmom (evanjelium). Medzi lekciou a evanjeliom spievame nádhernú sekvenciu Lauda Sion, v ktorej liturgia rozoberá celú náuku o Eucharistii. Sekvencia je interpretáciou predchádzajúceho verša: „Moje telo je opravdivý pokrm a moja krv je opravdivý nápoj.“
Svätého Bédu Ctihodného, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Učiteľ Písma. – Anglický benediktín, ktorý od siedmeho roku žil v kláštore vo Wearmuth (Anglicko). Bédove spisy ešte za jeho života čítali v kostoloch. Dostal prímeno „Venerabilis“ (Ctihodný). Zomrel roku 735 v Durhame v Anglicku, kde je aj pochovaný.
Sviatok Najsvätejšej Trojice
Najsvätejšia Trojica: náš pôvod a cieľ. Stvorenie, vykúpenie a posvätenie človeka je dielom najsvätejšej Trojice, všetkých troch osôb, pričom stvorenie privlastňujeme Bohu Otcovi, vykúpenie Bohu Synovi a posvätenie Bohu Duchu Svätému. Primerane tomu sme na Vianoce obdivovali lásku Boha Otca, ktorý nám dal svojho jednorodeného Syna, na Veľkú noc sa sústreďujeme na oslavu vykúpenia skrze Bohočloveka, Ježiša Krista, a Turíce venujeme oslave Ducha Svätého, ktorý nás posväcuje. Ako by na zakončenie tohto trojitého Božieho diela Cirkev venuje dnešný sviatok celej svätej Trojici, ďakuje jej za nekonečnú dobrotu a preukázané milosrdenstvo.
Tajomstvo najsvätejšej Trojice, že v jednom a nerozdielnom Božstve sú tri Božské osoby, z ktorých každá je Božej podstaty, môžeme len obdivovať, a nie pochopiť.
Toto tajomstvo Cirkev postavila za stred svojej liturgie. V mene najsvätejšej Trojice vysluhuje sviatosti a požehnáva osoby a veci, prežehnáva sa, zakončuje modlitby, k nej vzdychá v kýrie, ju oslavuje v glórii, Tedeume, vyznáva v kréde, žalmy a spevy sa končia jej oslavovaním atď.
Naše stvorenie, vykúpenie a posvätenie sú znakom nesmierneho milosrdenstva najsvätejšej Trojice (introit, ofertórium, komúnia). Kto by mohol vyčerpať bohatstvo múdrosti i vedomosti Božej (lekcia). Už naše začlenenie do mystického tela Kristovho sa deje v mene najsvätejšej Trojice (evanjelium). Najsvätejšia obeta je naším vrcholným úkonom zvelebovania a ďakovania za obsiahnuté dobrodenia.
— Misál latinsko–slovenský, SSV 1952
Nedeľa Turíčna – Dominica Pentecostes
Na 50. deň po Veľkej noci židia slávievali starozákonné Turíce ako sviatok žatvy na poďakovanie za poľnú úrodu, ktorú zožali a uskladnili medzi Veľkou nocou a Turícami. Turíce boli i pamätným dňom vyhlásenia Božieho zákona na vrchu Sinaj.
Turíce Nového zákona nadväzujú na starozákonnú tradíciu. Na židovskú Veľkú noc pripadlo slávenie kresťanskej Veľkej noci a na 50. deň po tejto prvej Veľkej noci, presne na starozákonné Turíce, Duch Svätý zostúpil na apoštolov. Tento deň je teda požívaním ovocia Kristovho vykupiteľského diela a počiatkom novozákonného zákonodarstva, položením základov Cirkvi, ktorej, ako mystického tela Kristovho, dušou je Duch Svätý.
Duch Svätý, ako prameň lásky a múdrosti, zostúpil v podobe ohnivých jazykov a za víchra, aby sa takto naznačila nadprirodzená sila sprostredkovaná Duchom Svätým.
Turíce sú sviatkom sviatosti birmovania, ako Veľká noc je sviatkom krstu. Sviatosť birmovania sprostredkuje Ducha Svätého tým, ktorí sa krstom znovuzrodili. Krst a binnovanie úzko súvisia a hoci je birmovanie samostatnou sviatosťou, doplňuje sviatosť krstu. Krst a birmovanie patria dovedna ako Veľká noc a Turíce. Krst a birmovanie vysluhovali u prvých kresťanov bezprostredne po sebe v noci veľkonočnej a turíčnej.
Turíce liturgicky sú jubilejnou oktávou Veľkej noci (sedemkrát sedem dní). Preto pôvodne nemali oktávu a po nich mohol byť letný kántrový pôst. Oktávu dostali len v 11. storočí a kántrové dni zapadli do sviatkovej oktávy, čo je neobyčajným zjavom v liturgickom roku.
Slovenský názov sviatku je pohanského pôvodu. Povodne pohanský slovanský sviatok dostal kresťanskú náplň, ako sa to robilo i v Ríme so staropohanskými sviatkami.
V Jeruzaleme už za apoštolských čias slávili Turíce popri Veľkej noci (po rovnaj Sk 20, 16). Akvitánska pútnička Atéria udáva, že za jej jeruzalemského pobytu v 4. storočí Turíce mali vigíliu a liturgická služba vo sviatok bola po sebe na troch miestach: najprv na Kalvárii, potom na Sione (vo večeradle, kde zostúpil Duch Svätý na apoštolov) a konečne na Olivovom vrchu v súvislosti so spomienkou na Nanebovstúpenie Pána.
V Ríme tento sviatok bol druhým krstným dňom popri Veľkej noci. Tí, ktorí pre chorobu alebo inú vážnu príčinu nemohli prijať krst na Veľkú noc, boli pokrstení na turíčnu vigíliu. Preto v našich farských kostoloch až dodnes svätia krstnú vodu aj na turíčnu vigíliu.
Na turíčnu nedeľu je štácia u svätého Petra vo Vatikáne. Svätý Peter, ako hlava apoštolského kolégia, prvý vydáva svedectvo o Duchu Svätom. Duch Svätý zostúpil v tretiu hodinu (našu deviatu, porovnaj Sk 2, 15).
Kristus nám posiela Ducha Svätého, – s radosťou prijímame svojho Božského Hosťa. – Táto svätá omša nám sprostredkuje Ducha Svätého. Prichádza k nám Kristus a s ním Duch Svätý. Liturgia slávi svätú omšu po deviatej hodine predpoludním („post Tertiam,“ - po tretej, lebo „o tretej hodine“ zostúpil na apoštolov). V tercii, ktorá predchádza omšu, prosí Cirkev v hymne „Veni Creator Spiritus“ tento vznešený dar. Sme zhromaždení v bazilike svätého Petra. Táto bazilika, i náš kostol, je nám dnes večeradlom, kde učeníci, pohrúžení do modlitieb, očakávajú veľkú chvíľu príchodu Ducha Svätého. Duch Svätý naplní celý svet, všetky národy a kraje (introit). V lekcii počujeme priebeh zostúpenia Ducha Svätého na prvé Turíce. V speve aleluja prosíme aj my o tento Božský dar. Sekvencia rozvádza posledný verš dopodrobna. Hlavnými účinkami Ducha Svätého sú svetlo viery, pokoj a nebojácnosť (evanjelium). Kresťan má kráľovskú hodnosť. V tomto povedomí sa pripravujeme na príchod Krista a Ducha Svätého, keď Boh utvrdí v nás, čo sa začalo sviatosťou krstu (ofertórium). Pri premenení sme svedkami príchodu Ducha Svätého, lebo kde je Kristus, tam je aj Duch Svätý. I sväté prijímanie nás naplní Duchom Svätým a cítime sa, ako sa cítili apoštoli po prijatí Ducha Svätého (komúnia).
Nanebovstúpenie Pána – Ascensio Domini
Kristus víťazne vchádza do neba, – nebo je aj našou vlasťou. Osudy Hlavy sú aj osudmi Tela. Preto sme dnes jednotní s naším Spasiteľom a aspoň v duchu prebývame v nebi (orácia). Kostol sa nám mení na nebo a my sme svedkami Kristovho oslávenia. Kňaz cez loď prichádza do svätyne k oltáru. Je obrazom Krista, ktorý opúšťa tento svet a vchádza do neba. Túto slávnosť prežívame v spoločnosti sv. Petra a jeho spoluapoštolov. Vžívame sa do citov učeníkov, keď videli svojho Majstra v sláve odchádzať do neba a anjeli ich uistili, že ešte raz príde na túto zem (introit). Táto sv. omša nám je hneď aj jeho príchodom. Z úst svätého Lukáša (lekcia) a svätého Marka (evanjelium) počúvame správu o Kristovom nanebovstúpení. S anjelmi sa pripravujeme na privítame Kráľa (ofertórium) a spievame mu víťaznú pieseň, keď požívame jeho svadobnú hostinu (komúnia).
— Misál Latinsko–slovenský, SSV, Trnava, 1952
Piata Nedeľa po Veľkej noci
Kristus, náš prostredník u Otca. – Introit je zasa víťaznou piesňou pokrstených. Svätý Jakub nám pripomína, aký má byť život pravého kresťana (lekcia). Najdôležitejším úkonom v živote kresťana je modlitba. Naša modlitba nadobúda osobitnú účinnosť tým, že sám Ježiš Kristus, prostredník medzi nami a Otcom, sa s nami modlí, preto sa modlíme v mene Pána Ježiša Krista (evanjelium). Celá omša je preniknutá radostnými myšlienkami na stretnutie s Ježišom Kristom, naším prostredníkom. Takto ho čakáme (ofertórium) a takto sa s ním spájame vo svätom prijímaní (komúnia).
Svätého Atanáza biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Prenasledovaný, ale nepremožený. – Narodil sa v Alexandrii v roku 328. Stal sa biskupom v svojom rodisku. Pre vernosť k zásadám nicejského snemu bol na podnet ariánov päťkrát vo vyhnanstve. Jeho štyridsaťšesťročné biskupské účinkovanie je nekrvavým mučeníctvom za pravú vieru; neraz len zázrakom unikol istej smrti. Bol vynikajúcim učencom Cirkvi. Zomrel v roku 373 v Alexandrii. Benátčania zachránili i jeho pozostatky a uložili ich v kostole sv. Kríža v Benátkach. Sv. omša hovori o jeho víťaznom utrpení.
Štvrtá Nedeľa po Veľkej Noci
Kristus odchádza, nám pošle Tešiteľa, ktorého prijmeme s radosťou. – Aj dnešná liturgia sa zaoberá blízky odchodom božského Spasiteľa. V predošlú nedeľu miernila Cirkev náš zármutok myšlienkou na druhý príchod Kristov. Dnes má pre nás druhú potechu: Spasiteľ síce odíde, ale nám pošle Tešiteľa Ducha Svätého. A takto vlastne dnes už začíname prípravu na príchod Ducha Svätého. Spevy tejto svätej omše opanúva radostná nálada, prifarbená nádejou a túžbou.
Omša sa začína radostnou piesňou, v ktorej si my pokrstení uvedomujeme, čo urobil s nami Spasiteľ, keď nás začlenil medzi svoje údy (introit). Vedomie krstu nám káže prosiť o dar pravého kresťanského ducha (orácia). Je to naozaj Boží dar zhora (lekcia). Tento dar nám prinesie Ducha Svätý, ktorý nás oddelí od tohto sveta, a i svet diabla, ktorému sa svet dal do služby, odsúdi a zavrhne (evanjelium). Vo svätej obete už vopred prichádza Spasiteľ s Duchom Svätým, aby nás pripravil na prijatie tohto Ducha v nasledujúci turičný sviatok. Keď sa pripravujeme na jeho privítanie, znovu sme si vedomí veľkej zmeny, ktorá v nás nastala pri svätom krste (ofertórium). Pri obetnej hostine dostávame posily, aby sme sa stali živými svedkami Kristovho víťazstva nad svetom (komúnia).
Svätého Marka evanjelistu
Verný tlmočník svätého Petra. – Najprv sprevádzal svätého Petra na apoštolských cestách, potom sa pripojil k svätému Pavlovi. Podľa hlásania svätého Petra napísal druhé evanjelium, ktoré má jeho meno. Bol biskupom alexandrijským (v Egypte). Jeho relikvie benátski kupci v 9. storočí preniesli domov z Alexandrie, a tak ich zachránili pred zneuctením od mohamedánov. Na jeho česť postavili nádhernú baziliku, sídlo benátskeho patriarchu; tu sú uložené aj jeho relikvie. Dnes je aj „veľká“ prosebná procesia (Litaniæ majores), ktorá sa však neviaže k sviatku sv. Marka. U nás svätíme oziminy.
Zvestovanie Preblahoslavenej Panny Márie (prenesený z 25. marca)
„A Slovo telom sa stalo.“ – Od dnešného dňa, dňa počatia Božieho Syna, do Vianoc (25. december) je práve deväť mesiacov; za ten čas sa vtelené Božie Slovo pripravovalo v lone svojej Matky na narodenie. Boh svojmu jednorodenému Synovi vyvolil za matku nepoškvrnenú a poníženú nazaretskú Pannu z rodu Dávidovho. Posiela k nej archanjela Gabriela, ktorý ju v jeho mene pozdravuje: „Zdravas, milosti plná“ (evanjelium).Panna slovami „Staň sa!“ dáva súhlas, aby sa v jej živote Slovo stalo telom. Stáva sa matkou, ale jej panenstvo ostáva neporušené (lekcia). V spoločenstve nazaretskej Panny slávime túto najsvätejšiu obetu (orácia), vžívame sa do jej ducha a citov, akými prijala do svojho života Božieho Syna (komúnia). Aj my ho podobne prijímame do svojho srdca.