Biela nedeľa
Štácia u svätého Pankráca
Sľubujeme vernosť Spasiteľovi. – Nedeľa po složení bieleho rúcha (in albis depositis). Krstenci prišli prvý deň v občianskom rúchu, ale v srdci mali aj ďalej nosiť jasnosť bielej farby (svätý Augustín).
Liturgia ešte vždy má zreteľ na mladých kresťanov (introit). Kresťan má zvíťaziť nad svetom (lekcia) a odkedy je skrze svätý krst pričlenený ku Kristovi, má sa odvrátiť od nevery a slovami obráteného Tomáša prisahať Kristovi vernosť (evanjelium). S apoštolmi a nábožnými ženami očakávame návštevu osláveného Spasiteľa (ofertórium), vítame ho pri premenení a pri svätom prijímaní sa dotýkame jeho svätých rán (komúnia).
Svätý Pankrác, pri ktorého hrobe sme zhromaždení, ako štrnásťročný mladík vlastnou krvou spečatil svoju vernosť Kristovi. Rímskym kresťanom slúžil za vzor a strážcu vernosti prísahy. Bol aj vzorom vernosti k záväzkom svätého krstu pre mladých kresťanov. Len ľutovať treba, že jeho relikvie sa stratili v roku 1798.
— Misál latinsko-slovenský, SSV, Trnava, 1952
VEĽKONOČNÁ NEDEĽA
Kristus, náš veľkonočný Baránok. – „V tento deň, ktorý učinil Pán, je slávnosť slávností a naša Veľká noc: zmŕtvychvstanie nášho Spasiteľa, Ježiša Krista, podľa tela.“ Takto zvestuje rímske martyrológium dnešný deň. Je naším najstarším sviatkom, ktorého počiatky siahajú až do Starého zákona. Židovská Veľká noc ako „priechod Pánov“ v osobe anjela–pomstiteľa, ktorý ušetril domy, poznačené krvou veľkonočného baránka, bola predobrazom Veľkej noci Nového zákona. Tam krv baránkova zachránila prvorodencov od smrti a v jej znamení sa izraelský ľud vyslobodil z egyptského otroctva, tu si Boh vyvolil nové pokolenie, vykúpil ho krvou svojho Syna, Božieho Baránka, vyslobodil ho z diablovho otroctva a ustanovil za Izraela Nového zákona. Židia slávili svoju Veľkú noc 14. nizana, čiže v prvý deň splnu mesiaca po jarnej rovnodennosti (po dni 21. marca). Kresťania ustálili novozákonnú Veľkú noc ako sviatok zmŕtvychvstania Kristovho na nedeľu po 14. nizane. Veľká noc, podobne ako Vianoce, má mariánsky charakter. Dnes pozdravujeme „radostnú" Matku Ježiša Krista, ktorá prežívala umučenie svojho Syna ako bolestná Matka. Právom spieva Cirkev cez celý veľkonočný čas antifónu Regina caeli laetare (Raduj sa, nebies Kráľovná). Veriaci hneď po prijatí krstu predstavili svojich nových spolubratov a odporúčali ich do ochrany Matke Ježišovej ako Matke všetkých kresťanov, ktorá je aj obrazom Matky Cirkvi.
Biela sobota
Z tmy smrti prechádzame do svetla zmŕtvychvstania. - Liturgia dnešného dňa je veľkou veľkonočnou vigíliou, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala cez celú noc a zakončila sa omšou vigílie v nedeľu ráno. Aleluja sa spievala len v nedeľu ráno, keď Spasiteľ slávne vstal z hrobu. Všetkých veriacich viazala povinnosť pod ťažkým hriechom sa zúčastniť na tejto vigílii, od ktorej pochádza aj náš názov „Veľká noc“.
Liturgia sa začala „post Nonam“, teda večer po odbavení cirkevnej modlitby, predpísanej na deviatu hodinu (našu tretiu popoludní). Koncom stredoveku ju posunuli na popoludnie Bielej soboty, na pamiatku toho sa nám zachovali nešpory vo svätej omši. Konečne prešla na predpoludnie, ako ju aj dnes máme (pozn. pred reformou 1955). Delí sa na časť večernú (Lucernare), nočnú (Vigillia) a rannú (Baptismale), po ktorej nasleduje omša vigílie.
Veľký piatok
Obeta Kríža je prameňom nášho spasenia. – Cirkev nás dnes vedie do kostola svätého Kríža jeruzalemského v Ríme, ktorý predstavuje vrch Kalvárie, kde pred našimi očami Spasiteľ umiera na Kríži. Chrám, do ktorého sme prišli prežiť liturgiu Veľkého piatku, zastupuje rímsku baziliku sv. Kríža. Je zahalený do smútočného rúcha: je bez ozdôb, bohostánok je prázdny, a preto otvorený, oltár obnažený, nad ním sa vypína kríž, zastretý čiernym závojom. Žlté sviece nehoria. Oltár je ozaj obrazom potupeného a trpiaceho Krista. Kňaz s asistenciou prichádza v čiernych paramentoch v hlbokej tichosti k oltáru. Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč nám preniká hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsvätejšia obeta svätej omše, lebo dnes sa obetoval na kríži sám Kristus. Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, má tri časti: predomšu, poklonu svätému Krížu a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov).
Zelený štvrtok
Kristus nám zanecháva svoj testament. – Liturgia dnešného dňa obsahovala voľakedy tri omše: 1. včas ráno v rámci omše prijímali do spoločenstva veriacich verejných hriešnikov, ktorí sa vo Veľkom pôste podrobili pokániu; 2. predpoludním v druhej omši svätil biskup sv. oleje; 3. tretia svätá omša, slúžená podvečer, predstavovala poslednú večeru na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej. Pri nej veriaci pristúpili k svätému prijímaniu. Dnes je dovolená v jednom kostole len jedna svätá omša. V katedrálnych chrámoch pri nej svätí biskup sväté oleje. Kňazi aj veriaci pristúpia k svätému prijímaniu. V epištole počujeme z úst svätého Pavla udalosť ustanovenia Sviatosti Oltárnej, kým v evanjeliu apoštol lásky rozpráva, ako Spasiteľ symbolickým úkonom umývania nôh pripravoval apoštolov na prvé sväté prijímanie. Pred zakončením kánona biskup svätí olej chorých a po svätom prijímaní krizmu a olej krstencov. Po svätej omši celebrant prenáša Sviatosť Oltárnu z tabernákula hlavného oltára na bočný oltár. Svätá nádoba s partikulami pre nemocných a s dvomi veľkými hostiami, z ktorých jedna je pre obrad Veľkého piatku a druhá pre Boží hrob, je predmetom osobitnej úcty Cirkvi. V tento deň biskup v katedrálnom chráme umýva nohy trinástim chudobným, potom ich pohostí a obdarí. Úkon pochádza z dôb svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil dvanástich žobrákov. Raz sa objavil aj trinásty, v ktorého rúchu sa skrýval sám Kristus.
KVETNÁ NEDEĽA
S palmou utrpenia kráčame s Kristom v ústrety víťazstvu. – S krížom k víťazstvu! – je heslom dnešnej krásnej liturgickej slávnosti. Kristus, kráľ mučeníkov, nás volá k spoločenstvu v utrpení. Dostávame od neho posvätnú palmu, čím nás vysviaca za mučeníkov. Potom s ním kráčame procesiou. Procesia je obrazom života. Ideme cestou života, nesúc kríž utrpenia. Procesia sa začína a končí v chráme. Aj náš život počína od Boha a u Boha sa má končiť. Kristus nám otvára svojím krížom brány kráľovstva nebeského a vovedie nás do neho. Svätá omša, v ktorej počúvame priebeh Kristovho umučenia podľa Matúša, je sprítomnením jeho obety na Kalvárii, ktorou sebe aj nám umožnil vojsť do nebeského kráľovstva.
Svätého Jozefa, ženícha preblahoslavenej Panny Márie, vyznávača
„Iďte k Jozefovi!“ – Svätý Jozef, ženích Matky Božej a zákonitý otec Ježiša Krista, bol hlavou nazaretskej sv. Rodiny, a preto aj on mal podiel na Kristovom vykupiteľskom diele. Dnešný sviatok spomína v prvom rade túto hodnosť sv. Jozefa.
Liturgická úcta sv. Jozefa datuje sa na Východe od desiateho, na Západe od pätnásteho storočia. Zaslúžili sa o ňu svätý Brigita, svätý Bernardín Sienský a svätá Terézia; spomedzi pápežov Gregor XV., ktorý v roku 1621 dnešný deň povýšil na prikázaný sviatok, a Pius IX., ktorý ustanovil druhý sviatok sv. Jozefa ako patróna svätej Cirkvi.
Symbol palmy a cédra vyobrazujú čnostný život svätého Jozefa (introit). Lekcia ho označuje za druhého Mojžiša, ktorý ochraňuje vyvolený Boží ľud. Evanjelium vyzdvihuje jeho hodnosť ako zákonitého otca Božského Dieťaťa a ochrancu panenstva jeho Matky. V jeho duchu a spoločenstve prežívame Kristovu prítomnosť v tejto sv. omši. Dnešné spoločenstvo s Kristom a svätým Jozefom zaručuje aj nám Božiu priazeň (ofertórium) a najužšie spojenie s vteleným Slovom vo svätom prijímaní (komúnia).
Povolanie a vyvolenie pohanov (nás) a odvrhnutie židov. – Boh si vyvolil Jakuba a nie Ezaua (lekcia), a márnotratného syna prijíma za rovnoprávneho dediča (evanjelium). Podobne odvrhol neveriacich židov a na ich miesto povolal zaznávaných, ale svoje hriechy ponížene uznávajúcich pohanov. Lekcia sa vzťahuje skôr na katechumenov, evanjelium na verejných kajúcnikov. Týmto dvom dvojiciam zodpovie tretia (štácioví svätí), z ktorých jeden bol presbyter, druhý exorcista a predsa spolu vytrpeli mučeníctvo a spolu obsiahli aj korunu večnej odmeny. Podobnou láskou a svornosťou vítame nových členov Cirkvi a obrátených hriešnikov.
Nedeľa Umučenia
Tempus Passionis
V rámci Veľkého pôstu pozorujeme isté stupňovanie. Dva týždne pred Veľkou nocou sa zrazu premení a zostrí charakter veľkonočnej prípravy. V popredí je jediná idea, veľká tragédia Kristovho umučenia; iné myšlienky, ako napríklad príprava krstencov a myšlienková náplň vyplývajúca z podstaty štáciových chrámov, ustupujú do pozadia. Cirkev si želá, aby sme sa v tomto čase venovali len veľkej myšlienke Obety Kristovej. Lež ona nemá zaujímať len našu myseľ. Celým obsahom svojho života máme sa vrhnúť do náručia tejto idey a tak splniť podstatu svojho veľkonočného programu. S Kristom umrieť, to je náš cieľ. Preto najmä v čase umučenia sa má podoba umierajúceho Krista odzrkadľovať v našom živote. Jednotlive črty tohto nášho vystupňovaného veľkonočného programu sú: hlboké prežívanie Kristovho umučenia, dokonalé ubíjanie zmyselnosti a telesnej žiadostivosti, aby sme zabezpečili v sebe úplnú prevahu ducha nad hmotou, ponížene uznali svoju hriešnosť a úprimne sa snažili dať náhradu urazenej Božskej Velebnosti za svoje hriechy. Nes svoj kríž, ba ukladaj si na ramená kríž umŕtvovania seba, aby si sa stal podobným umučenému Spasiteľovi! Liturgia času umučenia sleduje túto cestu. Zahalené kríže poukazujú na „mysterium Crucis“ (tajomstvo kríža), ktorému svojho času neporozumeli ani Kristovi najbližší a aj v dnešných časoch ako ťažko ho chápe veriaci kresťan. Kristus musel trpieť, a tak vojsť do svojej slávy. Aj kresťan len podobnosťou k trpiacemu Kristovi môže zvíťaziť a byť účastným na jeho sláve. Zahaľovanie oltárnych obrazov sleduje cieľ, aby naša myseľ objímala jediný predmet: umučeného a za nás sa obetujúceho Bohočloveka.
Náš Veľkňaz sa obetoval na oltári Kríža. – Touto nedeľou sa začína takzvaný čas Umučenia (Tempus Passionis). Doteraz sa liturgia len výnimočne zaoberala Kristovým Umučením, oddnes sa mu venuje výlučne. Stredom liturgie je Veľkňaz a jeho obetný oltár, Kríž. Kríž je zahalený, aby sa naznačovalo jeho tajomstvo, ktoré učeníci nepochopili a svet ho ani dnes nechápe. Cirkev ešte viac ukrýva bohoslužobné ozdoby: vynecháva žalm 42. zo stupňovej modlitby, lebo sa uvádza v introite. Táto zásada prešla aj na feriálne a zádušné omše, hoci introit je v nich iný. Vynechávame aj chváloslovie (Sláva Otcu) z Asperges a po Lavabo.
Štvrtá Nedeľa Pôstna
Štácia u svätého Kríža v Jeruzaleme
Jeruzalem (Cirkev) sa teší z vykúpenia. – Ako v tretiu nedeľu adventnú, aj teraz sme v rímskom Jeruzaleme, v bazilike svätého Kríža jeruzalemského. Nový Jeruzalem, Cirkev, má viac príčin radovať sa: blíži sa Veľká noc, keď veriaci povstanú s Kristom k novému životu. Cirkev nemôže potlačiť radosť nad vykúpením ľudstva. V prvých storočiach celý rad katechumenov čakal na veľkonočné znovuzrodenie sviatosťou krstu, a tým sa rozmnožil počet dietok matky Cirkvi, ktorá ich aj v tejto svätej omši kŕmi mliekom Eucharistie (evanjelium).
Ako v nedeľu Gaudete v Advente, aj teraz sa kňaz môže obliecť do paramentov ružovej farby, diakon užíva dalmatiku a subdiakon tunicelu, oltár je ozdobený kvetmi a organ hrá po celú omšu. Ružová farba vznikla asi tak, že v túto nedeľu si kresťania radi podarovali ruže. Pápež podnes svätí v tento deň zlatú ružu, ktorú potom podaruje zaslúžilej osobe.
Tretia Nedeľa Pôstna
Štácia u svätého Vavrinca pred hradbami
Boj medzi silným a Silnejším (diablom a Kristom); – len so Silnejším zvíťazíme. – Svätý Vavrinec bol patrónom katechumenov. Týmto týždňom sa začínaly tzv. skrutíniá, t. j. skúšky kandidátov krstu, či sú rozumovo a mravne dostatočne zrelí na krst, a Cirkev ich uspôsobovala na prijatie krstu rozličnými liturgickými úkonmi v rámci týchto skrutínií. Medzi nimi boli hlavné exorcizmy, vyháňania diablov; na to sa naráža v dnešnom evanjeliu.
Ako tma bojuje proti svetlu, tak bojuje diabol proti Kristovi. Zvíťazí svetlo. Sme synovia svetla a s prameňom svetla, Kristom, bojujeme proti mocnostiam temnosti (lekcia). So Silnejším (Kristom) premôžeme silného, diabla (evanjelium). V tomto boji dvíhame svoje oči k svetlu, ku Kristovi (introit, traktus). Kráčame pevným krokom v ústrety silnému Víťazovi (ofertórium), ktorý prichádza posilniť nás pokrmom vlastného Tela a Krvi, a s ním dať záruku konečného víťazstva nad diablom.
Druhá Nedeľa Pôstna
Výsledok boja je oslávenie, ktoré chceme dosiahnuť spolu s Kristom. – Aj my sa máme premeniť; zo starého človeka sa má stať nový. – V túto nedeľu ráno sa svätou omšou skončila vigília kántrového týždňa. Túto vigíliu preložili však najprv na predvečerné, potom na ranné hodiny kántrovej soboty. Nedeľa by takto bola ostala bez vlastnej liturgie. Preto dnešná omša je zostavená z omší kántrových dní: spevy zo stredy, evanjelium zo soboty. Ustálená bola aj osobitná štácia. V tejto omši sú zhrnuté myšlienky kántrového týždňa, ktoré si ešte raz uvedomíme. Oltár je pre nás vrchom Tábor, na ktorom pri pozdvihovaní pod závojom svätých spôsobov vidíme osláveného Krista. Mocou najsvätejšej obety a najmä svätým prijímaním sa pomaly, ale isto premieňame na podobnosť Krista.
Kántrová Sobota vo Veľkom Pôste
Štácia u svätého Petra
Nocou Veľkého pôstu kráčame v ústrety veľkonočnému svetlu. – Sme v Bazilike svätého Petra a nad hrobom apoštola s prvými kresťanmi slávime vigíliu (zo soboty na nedeľu). Sme svedkami svätení klerikov, ktoré pápež vysluhoval postupne po jednotlivých čítaniach. V noci hľadáme Pána a voláme k nemu (introit). Sme vyvoleným národom Božím (1. lekcia) a chceme ostať vernými Bohu (2. lekcia). Obidve lekcie spomínajú desiatky, ktoré v kántrových časoch veriaci odovzdávali Cirkvi a chudobným. Sme majetkom Božím (3. lekcia), túžime po svetle veľkonočného oslávenia (4. lekcia) a na zakončenie vigílie ako by pri východe slnka spievame hymnus vzkriesenia troch mládencov, zachránených v ohnivej peci (5. lekcia). Svätý Pavol nám podáva program kresťanského života (lekcia). V evanjeliu vidíme osláveného Krista, ktorého znakom je žiariace slnko. Omša znamená pre nás príchod osláveného Spasiteľa.
Kántrový Piatok vo Veľkom Pôste
Štácia u dvanástich apoštolov
Kristus nás očisťuje od hriechov v studnici Cirkvi (v sviatosti krstu i pokánia). – Spasiteľ uzdravuje v rybníku Bethesda (Betsaida) už 38 rokov nemocného. Okolo nášho štáciového kostola bolo niekoľko rybníkov, spojených chodbami. Arkády pred dnešným kostolom to ešte naznačujú. Rybníky znázorňovali sviatosť krstu a pokánia, preto chrám svätých apoštolov sa stal čoskoro penitenciálnym chrámom, kde sa vykonávali úkony, spojené s verejným pokáním.
Piatok kántrových dní je dňom pokánia, ktorým usmierujeme Boha za hriechy, spáchané v minulom štvrťroku. Do Veľkej noci je ešte 38 dní, čo zodpovedá 38 rokom, počas ktorých chorý musel čakať na svoje uzdravenie. Boh nás uisťuje slovami proroka, že nám odpustí hriechy (lekcia) a na zmytie hriechov Spasiteľ ustanovil sviatosť krstu a pokánia (evanjelium).
Katedry Svätého Petra
Ďakujeme Bohu, že sme dietkami rímskej Cirkvi. Svätému Petrovi patrí chvála na stolici starších. – Sviatok je prastarý, siaha až do roku 300. Slávime ním pamiatku toho, že svätý Peter bol rímskym biskupom, a teda hlavou celej Cirkvi. V 6. storočí slávili v tento deň v Gálii odovzdanie moci kľúčov svätému Petrovi. V tom istom storočí sa začína aj sviatok antiochijskej stolice svätého Petra. Pavol IV. v roku 1558 nariadil slávenie oboch sviatkov: rímskej stolice 18. januára a antiochijskej 22. februára.
Sviatok je spojením sviatku stolice svätého Petra v Ríme a v Antiochii. Svätý Peter sa pred konečným osadením sa v Ríme za sedem rokov spravoval cirkev v Antiochii. Potom, keď sa svätí apoštolovia na cestu vydali, aby podľa rozkazu Pána a majstra svojho Ježiša Krista ohlasovali sväté evanjelium po celom svete, pripadla svätému Petrovi úloha: v hlavnom meste sveta, v Ríme, rozžať svetlo kresťanskej viery, založiť tam svoje sídlo, jakožto najvyššieho biskupa v cirkvi a ztadiaľ ohlasovať učenie Spasiteľa po celom svete.
Svätá omša oslavuje najvyššiu hodnosť hlavy Cirkvi, jej právomoc prijatím kľúčov nebeského kráľovstva od Krista (evanjelium).
Pozostatky pápežskej stolice svätého Petra stáli v 5. storočí v baptistériu svätého Petra, dnes sú uzavreté v nádhernom relikviári od Berniniho nad oltárom v apside chrámu svätého Petra.
Kántrová Streda vo Veľkom Pôste
Štácia vo veľkom chráme Panny Márie
Podľa vzoru Mojžiša a Eliáša a príkladu Matky Božej putujeme na svätý vrch Boží (v ústrety veľkonočnému sviatku). – Naše veľkopôstne pokánie sa podobá výstupu Mojžiša na vrch Sinaj (I. lekcia) a štyridsaťdennému putovaniu Eliáša na vrch Horeb (II. lekcia). Odmenou nám bude radosť veľkonočnej slávy pri stretnutí s osláveným Kristom a táto radosť sa nám zablysne už aj pri dnešnej svätej omši. Nadprirodzený eucharistický chlieb nás posilňuje na ceste pokánia za štyridsať dní, kým sa dostaneme na vrch veľkonočnej slávnosti. Túto Spasiteľovu cestu na vrch Kalvárie nám naznačuje predobraz (prorok Jonáš) v tme vnútra veľryby a jeho vyslobodenie na denné svetlo (smrť a vzkriesenie). Na konci evanjelia pred nami stojí Matka Kristova ako jeho najdokonalejšia sprievodkyňa v boji a víťazstve. Je aj našou Vodkyňou cez Veľký pôst k veľkonočnému víťazstvu. Všetky kántrové stredy trávime u Matky Božej. Dnešné evanjelium zjavne súvisí so štáciovým chrámom.
Prvá Nedeľa Pôstna – Invocabit
Kristus je naším vzorom v boji proti nepriateľom duše (zmyselnosti, pýche a lakomstvu). – Pôvodne sa touto nedeľou začínal Veľký pôst (porovnaj sekrétu). Táto nedeľa sa počítala medzi významnejšie dni liturgického roka. Práve preto bola štácia v najpoprednejšej bazilike celého kresťanstva, v chráme Božského Spasiteľa. ináč zasvätenom aj svätému Jánovi Krstiteľovi. Lateránska bazilika je aj dnes sídelným chrámom Svätého Otca.
Príklad Božského Spasiteľa nás učí, ako máme zasvätiť dobu Veľkého pôstu: pôstom, bojom proti sebe a proti diablovi (evanjelium). Svätý Pavol nám pripomína „čas milosti a deň spásy“ (lekcia). Je ním Veľký pôst. Budeme bojovať so Spasiteľom, ktorému Otec prisľúbil pomoc a ochranu anjelov. Pripomína to Žalm 90, z ktorého sú všetky spevy omše (traktus). Pokušiteľ zneužíva slová tohto žalmu a práve preto Cirkev pokladá za odôvodnené ich prízvukovať a správne užívať.
Popolcová Streda
Začíname sa postiť s Ježišom Kristom. – Vstupujeme do vážnej doby Veľkého pôstu. Kedysi obliekali verejných hriešnikov do kajúceho odevu, posýpali ich popolom a vylučovali spomedzi veriacich. Dnes sa všetci sa podrobujeme tomuto obradu. Nesmie však byť len vonkajším úkonom, musí siahať do najhlbších záhybov našej duše. Dnes si vážne uvedomujeme, že za svoje hriechy dlhujeme Bohu náhradu. V Ríme sa veriaci schádzali v chráme svätej Anastázie. Tu pápež posvätil popol a sypal ho na hlavy prítomných. Potom sa pohla kajúca procesia do kostola svätej Sabíny na Aventíne. Veriaci spolu s pápežom vykonali túto cestu bosí.
Popol je znakom pominuteľnosti, smútku a pokánia. V Starom zákone si Židia sypali popol alebo prach na hlavu, keď ich postihol veľký smútok. Popol je z ratolestí, posvätených na Kvetnú nedeľu predošlého roku.
Svätenie popola – Kňaz prichádza k oltáru v pluviáli fialovej farby, bozká ho v strede na znak lásky ku Kristovi a potom prejde na stranu lekciovú. Spieva sa antifóna a potom sa kňaz modlí na strane lekcie štyri orácie. Kňaz pokropí popol svätenou vodou a okadí ho. Potom nasleduje sypanie popola na hlavy. Kňaz popolom robí krížik na čelo kľačiaceho a pritom hovorí: Meménto, homo, quia pulvis es, et in púlverem revertéris. – Pamätaj, človeče, že si prach a na prach sa obrátiš.
Svätá omša – Myšlienky omšových textov poukazujú na spôsob pravého pokánia, ktoé sa má spojiť s nádejou odpustenia (introit, traktus). Po napomenutí proroka Joela (lekcia) nás sám Božský Spasiteľ poučuje o duchu pôstu (evanjelium). Z ofertória vyznieva nádej víťazstva, ktoré sa uskutoční pri svätom prijímaní, keď si zaumienime žiť podľa zákona Božieho (komúnia).
Sedem Svätých Zakladateľov rehole sluhov Preblahoslavenej Panny Márie
Bratský život v Kristovi. – Sú to občania mesta Florencia, ktorí si vytýčili kajúcny život a prežívanie bolestí Matky Božej. Z detských úst sa im dostalo názvu „Sluhovia Márie“. Materský kláštor založili na vrchu Senario (Taliansko). Tu skončili život v 13. storočí a tu sú aj pochovaní.
Svätá omša vychvaľuje ich obetavý kajúci život (evanjelium, ofertórium); ich príklad bude svietiť budúcim pokoleniam (lekcia).
Nedeľa Kvinkvagézimy
Kristus nám ukazuje cieľ boja: Kalváriu (smrť) a svetlo (zmŕtvychvstanie). (Dalším vzorom je svätý Peter.) Cieľ nasledujúceho Veľkého pôstu nám udáva liturgia tejto nedele: boj a víťazstvo – odumretie a zmŕtvychvstanie. S Kristom máme zomrieť a s Kristom povstať k novému, dokonalejšiemu životu.
V mene Krista Spasiteľa, chystajúceho sa na smrť, spievame introit; s ním, z lásky k nemu a z lásky k celému ľudstvu chceme trpieť (lekcia). Po krížovej ceste nasleduje víťazstvo a po tme pokánia svetlo vzkriesenia (evanjelium). Aj my chceme prekonať s Kristom duchovnú liečbu Veľkého pôstu, aby sme na duši očistení a obnovení začali nový, dokonalejší život. Spasiteľ prichádza medzi nás ukázať nám cestu pokánia a otvoriť nám zrak pre Božie cesty. Pri svätom prijímaní sa nás dotýka ako voľakedy slepého v Jerichu.
Kandidátov krstu menovali „osvietencami“ (illuminati, photizomenoi). Sväté evanjelium má ohľad predovšetkým na nich. V duchu týchto aj my hľadáme Kristovo svetlo.
Kostol svätého Petra je dnes strediskom svätej Cirkvi pri bohoslužbách. Vo svätom evanjeliu poukazuje Božský Spasiteľ na svoje horké umučenie a svätý Peter doslovne nasledoval svojho Majstra až na kríž.
Svätej Scholastiky, panny
Jej duša sa podobala holubici. – Bola sestrou svätého Benedikta a blízko Monte Casina viedla kláštor panien zasvätených Bohu. Svätý Benedikt vo chvíli jej smrti videl jej dušu, ako odchádza do neba ako biela holubica. Zomrela okolo roku 547. Pochovaná je so svätým Benediktom v bazilike na Monte Casine.