Svätého Marcela I., pápeža a mučeníka
Cirkev stojí na skale Petrovej. – V prijímaní padnutých kresťanov, ktorí zapreli svoju vieru, uplatňoval múdru umiernenosť, preto sektári donatisti tuho napádali svätého Marcela. Za tohto boja ho cisár Maxentius uväznil a poslal do vyhnanstva, kde v roku 309 podľahol utrpeniu. Jeho telo pochovali v katakombách svätej Priscily, neskôr ho preniesli do vlastného chrámu na Via lata v Ríme.
Svätého Pavla, prvého pustovníka, vyznávača
Samota rodí svätých. – Keď mal 16 rokov, prvý z kresťanov odišiel do egyptskej púšte v Thebais; požíval veľkú vážnosť a zomrel v dokonalej svätosti ako stotrinásťročný starec. Svätý Anton, pustovník, videl slávny vchod jeho duše do neba. On aj pochoval telo prvého pustovníka. Jeho hlavné relikvie sú v chráme svätého Petra a v chráme Panny Márie na Kapitole v Ríme.
Druhá Nedeľa po Zjavení Pána
Spasiteľ zjavuje svoje Božstvo prvým zázrakom, – slávime jeho zasnúbenie s nami (3. tajomstvo). – Nedele po Zjavení Pána sú myšlienkovo pod vplyvom tohto sviatku, rozvádzajú ideu Krista Kráľa a jeho ríše. Táto svätá omša má charakter svadby Krista s Cirkvou a s dušou každého z nás. Na začiatku prežívame slávnostný príchod Kráľa v obraze príchodu kňaza k oltáru (introit). Počujeme Kráľov zákon o láske k blížnemu (lekcia) a obraz svadobnej hostiny, plnej lásky, na ktorej budeme účastní v tejto svätej omši (evanjelium). Pri príprave oltára ako trónu a posvätných spôsobov ako kráľovského rúcha Kráľa a nášho Ženícha spievame pieseň jasajúcej nevesty Kristovej, Cirkvi a našej duše (ofertórium). Sme svedkami zázračnej premeny nielen vína, ale i chleba na vlastnú podstatu Krista a tieto dary požívame na svadobnej hostine, ako svadobníci v Káne požívali zázračne premenené víno (komúnia). Vžívame sa do položenia svadobníkov a v ich osobe prežívame Baránkovu svadbu medzi nami.
Deň v oktáve Zjavenia Pána
Pri svojom krste sa Kristus zjavuje ako Boží Syn (2. tajomstvo), aj my sme pri krste obsiahli hodnosť Božieho dieťaťa. – Božský Spasiteľ chcel byť zástupcom padnutého ľudského pokolenia, preto sa podrobil krstu pokánia. Týmto úkonom aj nám naznačil potrebu sviatosti krstu, ktorou sa očisťujeme od dedičného hriechu a stávame sa údmi Kristovho tajomného tela, Cirkvi. Voda sa dotýka jeho tela, čím sa posväcuje a nadobúda nadprirodzený účinok pre sviatosť krstu a sväteninu (ako svätená voda) v živote Cirkvi. Za uponíženie dostáva oslávenie od Ducha Svätého, ktorý sa nad ním zjavuje v podobe holubice, a od Otca, ktorý ho vyhlasuje za svojho Syna. Aj my sme pri svätom krste obsiahli vznešenú hodnosť Božieho dieťaťa.
Svätej Rodiny: Ježiša, Márie a Jozefa
Kristus v kruhu svojej Rodiny, medzi nami. – Pápež Lev XIII. postavil svätú Rodinu za príklad našim kresťanským rodinám a Benedikt XV. v roku 1921 predpísal jej sviatok pre celú Cirkev. Najkrajšie čnosti svätej Rodiny sú: poníženosť a poslušnosť Ježiša, viera, nábožnosť a vzájomná láska. V úvodnom obraze (introit) pozorujeme tichú blaženosť nazaretského života. Keď sme si vyprosili milosť nasledovania čnosti svätej Rodiny (orácia), z úst svätého Pavla počujeme povinnosti kresťanskej rodiny (lekcia) a príklad, ako sa odzrkadľujú v Rodine nazaretskej (evanjelium). Pri obete sa vžívame do vzťahu Panny Márie a Jozefa k Ježišovi (ofertórium). Po svätej omši ide s nami do Nazaretu, t. j. do našich príbytkov, kam ho ponesieme vo svojom srdci (komúnia).
Zjavenie Pána – Tri Krále (Epiphania Domini)
Štácia u svätého Petra
Kristus Kráľ prichádza v sláve, – klaniame sa mu s kráľmi (1. tajomstvo). – Na Vianoce sa nám Pán Ježiš zjavil ako človek; videli sme Kráľa v rúchu žobráka. Dnes ho vidíme v jeho kráľovsko-božskej sláve. Kráľovia tohto sveta pred ním padajú do prachu zeme. Tento sviatok obsahuje vlastne tri tajomstvá, v ktorých sa najviac prejavuje Božstvo Ježiša Krista: I. tajomstvo: poklona Kráľov od Východu; 2. tajomstvo: Kristov krst v Jordáne: 3. tajomstvo: prvý zázrak Kristov na svadbe v Káne Galilejskej. Cirkev na Východe slávievala už v 3. storočí tento sviatok na pamiatku narodenia Krista. Na konci 4. storočia sviatok Zjavenia prevzal aj Západ, ale s prevažným obsahom prvého mystéria, t. j. poklony Kráľov od Východu. Na Východe nadobudlo prevahu druhé tajomstvo (krst Kristov), a preto v tento deň udelovali slávnostne sviatosť svätého krstu. Ako vlastný sviatok Narodenia východní kresťania prevzali Vianoce. Inak naKristov krst Cirkev pamätá v deň oktávy Zjavenia a jeho prvý zázrak si pripomína na 2. nedeľu po Zjavení Pána.
Najväčšie sviatky slávievali rímski kresťania v bazilike svätého Petra (pôvodne aj tretiu vianočnú omšu). Kráľ kráľov sa nám zjavuje v dome hlavného pastiera svojho stáda.
Celebrant s asistenciou prichádza do svätyne. Je to obraz príchodu Krista Kráľa (introit). Sídlom Kráľa je Jeruzalem (Cirkev), sem sa hrnú národy zo všetkých strán sveta (lekcia). Graduál, ako ozvena lekcie, zachytáva posledné slová Izaiášovho proroctva. Aleluja s veršom nás vedie k evanjeliu a už uvádza slová mudrcov, hľadajúcich novonarodeného Kráľa. Čo lekcia predpovedá, evanjelium zvestuje ako skutočnosť. Pri svätej obete prežívame Kristovo zjavenie medzi nami. Stávame sa v duchu kráľmi (kresťan má kráľovskú hodnosť, lebo je účastným na kráľovskej hodnosti Kristovej), klaniame sa Kristovi a prinášame mu dary (ofertórium). Pri prijímaní nám ho Cirkev, zastupujúc Matku Ježišovu, dáva do náručia (komúnia).
Na krst Kristov (2. tajomstvo) nás upomína svätenie trojkráľovej vody v predvečer sviatku a svätenie domov.
Obrezanie Pána – Oktáva Narodenia
Matka a Syn prinášajú prvú obetu, – chceme žiť podľa ich obetavého ducha. – Podľa Starého zákona každý chlapec sa na ôsmy deň po narodení včlenil obriezkou do vyvoleneho národa. Bohočlovek, ako zákonodarca, nepodliehal Zákonu; predsa sa mu podrobil, aby nám ukázal priklad poniíženosti, poslušnosti a obetavosti a priniesol prvú obetu krvi za nás. Pri obriezke sa určilo meno. Boží Syn ako človek dostáva meno „nad všetky mená“, meno Ježiš, čo znamená Boh-Spasiteľ. Dnešný deň je aj sviatkom Božej Matky. Jej blahoželáme a s ňou spolucítime. Ľudia si blahoželajú v prvý deň nového roku, ale omšová liturgia neberie ohľad na túto okolnosf. Omša preberá najviac čiastok z tretej omše vianočnej.
Nedeľa v oktáve Narodenia Pána
Podivuhodná výmena. Kristus – syn Človeka, my synmi Božími. Ofertórium ho predstavuje ako Boha, komúnia ako človeka. Cirkev pokračuje v oslave Vianoc. Obdivuje tichosť noci vianočnej a porovnáva ju s tou, keď anjel Pánov sostúpil s neba, vyslobodil židov z otroctva egyptského (introit). Kristus tým, že sa narodil ako človek, urobil nás dietkami božími (lekcia); už predvídame jeho krvavú obetu (evanjelium). Tu sa vykryštalizovala základná myšlienka Vianoc: Syn Boží človekom, my synmi Božími (admirabile commercium, podivná výmena).
Svätých Neviniatok Mučeníkov
Štácia u svätého Pavla
Prvotiny Kristovi Kráľovi, – aj my mu zasväcujeme svoje najlepšie sily. – Cirkev dnes privádza k jasličkám milý zástup nevinných dietok, ktoré podstúpily mučenícku smrť za Krista. Radostný obraz, ale Cirkev cíti spolu aj smútok betlehemských matiek, preto sa oblieka do rúcha kajúceho. Relikvie svätých Neviniatok sú v bazilike svätého Pavla, preto je tam aj štácia. Krv nevinných dietok je svedectvo za Krista (introit, orácia); v nebi dostaly odmenu, že môžu spievať Baránkovi (lekcia), za ktorého položily život (evanjelium). V duchu Neviniatok obetujeme seba v tejto obete, najmä obetavým bojom proti osídlam diablovým (ofertórium). Dietky sú na svadbe Baránkovej, kým matky oplakávajúich na zemi (komúnia). Ich odmena je obrazom našej účasti na eucharistickej hostine.
Svätého Jána, apoštola a evanjelistu
Štácia vo veľkom chráme Panny Márie
Kristus, ženích panien, – prinášame mu dar čistoty. – Svätý Ján, syn Zebedeja a Salome, brat svätého Jakuba apoštola staršieho, bol pre svoju panenskú čistotu Ježišovým miláčkom, ktorý mu dovolil, aby si pri poslednej večeri sklonil hlavu na jeho prsia. Jediný z apoštolov sprevádzal s Matkou Božou Ježiša na krížovej ceste. Umierajúci Spasíteľ jemu odporúčal svoju Matku do ochrany, a apoštol si ju vzal za svoju. Z Jeruzalema sa presťahoval do Efezu a stade spravoval Cirkev v Malej Ázii. Cisár Domicián ho poslal do vyhnanstva na ostrov Patmos. Tu mal zjavenie, ktoré opísal. Je pôvodcom štvrtého evanjelia, Zjavenia a troch listov. Jediný z apoštolov zomrel prirodzenou smrťou.
Štácia vo veľkej bazilike mariánskej poukazuje na úzky vzťah svätého Jána k Panne Márii. Omšový formulár nám črtá tento obraz o svätom Jánovi: Ako evanjelista bol priam na Srdci Kristovom účastný na Múdrosti Božej (introit, lekcia), ktorú nám sprostredkuje a „jeho svedectvo je pravé“ (evanjelium). Svojím charakterom sa podobá prekvitajúcej palme a košatému libanonskému cédru (ofertórium). Kristus prišiel pre svojho milovaného apoštola vo vysokom veku a vzal si ho bez mučeníctva. Toto jeho stretnutie s Majstrom je naším stretnutím s Ním pri svätom prijímaní (komúnia).
Svätého Štefana, prvého mučeníka
Štácia u svätého Štefana na Caeliu
Kristus je králom mučeníkov, – nasledujme ho. – Tri sviatky po Vianociach sú staršie než samotné Vianoce, ale dajú sa zladiť s myšlienkou vianočnou. Tvoria akúsi vianočnú ozdobu Kráľovi. Svätých, tu oslavovaných, kresťania menovali „sprievodom Baránkovým“. Svätý Štefan je vzorom mučeníctva, svätý Ján panenstva, sväté Neviniatka aj mučeníctva aj čistoty. Sú to tri najvyššie ideály prvých kresťanov: mučeníctvo, panenstvo a panenstvo, spojené s mučeníctvom. Po nájdení ostatkov svätého Štefana ich preniesli do Ríma a uložili do hrobu svätého Vavrinca. Súčasne vzniklo niekoľko kostolov na česť svätého diakona a prvého mučeníka, medzi nimi aj kostol na vrchu Caeliu, ktorý bol pôvodne pohanským chrámom. Meno „Stefanos“ znamená: korunovaný. Svätý diakon ostal verný svojmu menu, lebo obsiahol mučenícku korunu.
V omšových spevoch nám všade zaznieva hlas trpiaceho mučeníka. Sme svedkami obety mučeníka (lekcia), ktorý dnes tiež obetuje svoj život s Kristovou obetou. Pripájame sa, ako prítomní, tým, že ponúkame svoju ochotu dať všetko za Krista. Údelom Božieho posla je mučeníctvo (evanjelium), a preto každý kresťan má byť naň pripravený.
Narodenie Pána
Tretia Omša
Štácia pôvodne u svätého Petra, od 12. storočia vo veľkom chráme Panny Márie
Slovo sa Telom stalo a prebývalo medzi nami. – Tretia omša je hlavnou omšou sviatku Narodenia Pána. Oslavujeme v nej tajomstvo vtelenia Božieho Syna. Narodený Otcov Syn stojí pred nami v celej svojej Božskej sláve. Hoci chudoba panuje okolo betlehemských jasieľ, ten, ktorý v nich leží, je od večnosti pravým Božím Synom. Najmä lekcia a evanjelium velebným hlasom oznamujú túto hodnosť betlehemského dieťaťa. Omšové piesne (introit, graduál, ofertórium) oslavujú Kristovu kráľovskú hodnosť. Tu sa nám jasličky menia na kráľovský trón a maštaľ na palác. Cítime sa dvoranmi nebeského Kráľa. Stal sa nám podobný, aby nás mohol učiniť Božími synmi. Aj my sme sa narodili z Boha v nadprirodzenom zmysle, a teda sme Kristovými bratmi. V tejto obete sme uzreli jeho slávu (evanjelium); účastní sme na nej najmä vo svätom prijímaní, kde nadobúdame právo na nebeskú slávu (komúnia).
Túto omšu rímski kresťania slávievali pri hrobe kniežaťa apoštolov a zástupcu Krista na zemi, svätého Petra; avšak od 12. storočia pre vojnové nebezpečenstvá, ktoré hrozili za hradbami Ríma, preložili ju tiež do veľkej baziliky Panny Márie.
— Misál latisnko-slovenský, SSV, Trnava, 1952
Vigília Narodenia Pána
Kráľ pred bránami mesta Jeruzalema (Cirkvi). – Chvíľa ozaj plná napätého očakávania. Omšu ovládajú hlavne dve myšlienky: blízke zjavenie slávy Spasiteľovej a slávnostné otváranie brán pred vchodom Kráľovým. Mojžiš oznámil ľudu, že Boh mu pošle ráno nebeský pokrm, mannu (introit, gráduál). Touto nebeskou mannou je jeho jednorodený Syn. Žalm 23 ako pieseň sprevádzal prenášanie archy do Jeruzalema a je vhodným predobrazom príchodu Spasiteľovho na tento svet (ofertórium). Svätý Pavol zvestuje bohoľudský pôvod Spasiteľov (lekcia) a svätému Jozefovi – v jeho osobe nám – anjel oznamuje pôrod Panny z Ducha Svätého (evanjelium). Dnešná svätá omša znamená pre nás vchod Kristov do Betlehema nášho chrámu a vo svätom prijímaní vchod do nášho srdca, ktoré sme si pripravili podľa vzoru prečistého života nazaretskej Panny.
Tretia Nedeľa Adventná
Pán je blízko. – Preto sa radujeme (introit, epištola). Naša radosť je ešte väčšia, lebo si uvedomujeme, že v tejto svätej omši Kristus je skutočne medzi nami (evanjelium). Radostný charakter dnešnej omšovej liturgie prízvukujeme aj tým, že podľa rubrík oltár ozdobíme kvetmi, diakon sa oblečie do „rúcha radosti“ čiže do dalmatiky a subdiakon do tunicely, celú omšu sa hrá na organe a celebrant môže mať ružové rúcho.
Svätého Damaza I., pápeža a vyznávača
„Pas moje baránky!“ - Tento slávny pápež španielskeho pôvodu (panoval v rokoch 366-384) staral sa veľmi o posvätné katakomby, pohrebisko svätých mučeníkov, ktorých hroby ozdoboval vlastnými básňami, keďže bol básnikom a spevákom. Svätého Hieronyma poveril latinským prekladom Písma svätého (Vulgáta). Aj o liturgiu má veľké zásluhy. Jeho telo odpočíva v chráme, ktorý sám vybudoval, S. Laurentius in Damaso, v Ríme.
Nepoškvrnené počatie Blahoslavenej Panny Márie
Celá krásna si, Mária! – Tento sviatok oslavuje vieroučný článok Cirkvi, že Matka Božia od prvopočiatku života nebola dotknutá dedičným hriechom, ale požívala plnosť milostí. Počiatky tohto sviatku siahajú na Východe až do 6. – 7. storočia a na Západe do 9. storočia. Sixtus IV. ho zaviedol v Ríme už v roku 1477 a Kliment XI. ho rozšíril pre celú Cirkev (1708). Pius IX. z príležitosti vyhlásenia dogmy o Nepoškvrnenom Počatí 8. decembra 1854 ho povýšil do radu povinných sviatkov a konečne Lev XIII. dal mu dnešnú hodnosť. Tento sviatok pôvodne nesúvisel s Adventom. Narodenie blahoslavenej Panny Márie oslavuje Cirkev 8. septembra, teda deväť mesiacov predtým slávi počatie Matky Spasiteľovej. (Takto súvisí napr. aj Zvestovanie Panny Márie, 25. marca, s Narodením Pána, 25. decembra.) Lenže sviatok Nepoškvrneného Počatia sa velmi vhodne zaraďuje do doby adventnej, ktorá má charakter mariánsky.
Svätá omša vo všetkých vlastných textoch prízvukuje mimoriadne omilostnenie Matky Spasiteľovej. Hneď v úvode počujeme ďakovnú pieseň Máriinu za toľké vyznačenie (introit). Nepoškvrnené počatie je ovocím vykúpenia, ale aj prípravou vhodného príbytku pre vtelené Slovo Božie (orácia). Boh vyvolil od večnosti Matku pre svojho Syna, preto Cirkev priliehavo prenáša zmysel čítania z knihy Múdrosti na osobu Matky Božej (lekcia). Evanjelium nám zvestuje pozdrav, ktorý posiela sám Boh skrze anjela Gabriela Panne nazaretskej. Keď sa v tejto svätej omši pripravujeme na príchod Spasiteľov, cítime, že medzi nami je jeho Matka, s ňou konáme túto prípravu a ju pozdravujeme vo svojom kruhu (ofertórium). Návšteva Kristova znamená aj návštevu jeho Matky u nás. Prežívame ju a pri prijímaní Tela Kristovho, zrodeného z najčistejšej Panny, cítime, že aj „nám učinil velké veci“ Pán (komúnia).
Svätého Ambróza, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Učitel sladkej výrečnosti. – Narodený okolo roku 340 v Trevíri. Ako prefekt mesta Milána a ešte katechumen roku 374 v dnešný deň bol prozreteľnostne vyvolený za biskupa. Vyznačoval sa učením a nepoddajnosťou. Jeho homílie tak zapôsobily na svätého Augustína, že sa dal pokrstiť. Jeho hymny prešly do liturgie. Odpočíva vo vlastnom chráme v Miláne.
Svätého Mikuláša, biskupa a vyznávača
Veselý darca. – Pochádzal z Patary (Lýcia) a bol biskupom v Mýre. Požíval veľkú úctu pre mnohé zázraky (orácia) a štedrosť. Patril k najäčším postavám biskupov 4. storočia a ako taký zúčastnil sa aj na sneme nicejskom (325). Zomrel okolo roku 350. Jeho úcta je na Východe všade veľmi rozšírená. Je patrónom východnej Cirkvi.
Omša líči obraz svätého Mikuláša ako vznešeného veľkňaza a verného správcu Kristovej pokladnice, za ktorú čnosť Spasiteľ odmenil ho večnou slávou.
Prvá Nedeľa Adventá
Počiatočná príprava na príchod Vykupiteľa. – S Matkou Kristovou začíname advent (štácia). Je predobrazom Cirkvi, Nevesty Kristovej, ktorá túžobne obracia zrak k nebesiam, odkiaľ očakáva Krista (introit, graduál, aleluja, ofertórium), hľadá cestu, po ktorej má prísť Spasiteľ a po ktorej mu bude môcť isť v ústrety. Táto cesta je pravý kresťanský život: skutky svetla, boj so zbraňami svetla a zavrhnutie hriešneho života. Prestáva noc pohanstva, svitá deň kresťanstva. Zúčtujme konečne so všetkým, čo je v nás ešte pohanského a žime životom pravého kresťana (lekcia). Aj život človeka a ľudstva je adventom, prípravou na stretnutie sa s Kristom (evanjelium). V dnešnej obete ideme v ústrety Kristovi, ktorého prijímame s Božstvom a s ľudskou prirodzenosťou (komúnia).
Svätého Ondreja, apoštola
Apoštol kríža. – Bol bratom svätého Petra. Ako učeník svätého Jána Krstiteľa sa pripojil k božskému Majstrovi spolu so svätým Jánom evanjelistom, keď Krstiteľ ukázal na neho slovami: „Hľa, Baránok Boží!" Podľa starej tradície hlásal evanjelium v Malej Ázii a na Balkáne, kde v meste Patras (Grécko) skonal mučeníckou smrťou na kríži. Ofícium ho oslavuje ako „apoštola kríža“. Jeho telo preniesli najprv do Carihradu (357), hlavu v roku 1462 uložili v bazilike svätého Petra v Ríme. Dnes odpočíva v arcibiskupskej katedrále v Amalfi (Taliansko). Omša nám črtá myšlienku druhého Ondrejovho povolania pri Genezaretskom jazere. Patrí medzi kniežatá Cirkvi (introit, graduál, ofertórium).Ako hlásateľ evanjelia kliesni cestu viere (lekcia). Evanjelium opisuje jeho povolanie za rybára duší. Ku Kristovej obete dnešného dňa aj svätý Ondrej kladie na oltár svoju krížovú smrť. Nasledujme apoštolovu ochotu pri Kristovom pozvaní.