Svätá Terezka z Lisieux — Trpieť Malou cestou
Cennú výpoveď z kanonizácie svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša podáva jej sestra Céline, sestra Genevieva od svätej Terézie. Odhaľuje aspekty života svätice, o ktorých málokto vie alebo im neprikladá náležitú dôležitosť.
Údaje uvedené v tomto cirkevnom dokumente sú nepriestrelné. Nielenže bola Céline svätej Terézii bližšie ako ktokoľvek iný, toto svedectvo poskytla v rámci oficiálneho cirkevného vyšetrovania. Je teda škrupulózne presné. Vo svojej výpovedi uvádza:
„Božia služobnica kráčala cestou jednoduchej dôvery a úplnej odovzdanosti Bohu. Nazvala to svojou malou cestou duchovného detstva. Neustále spolupracovala s milosťou a konala veľkodušné skutky. Takto formovala seba i svoje novicky.“
Rímska pompéznosť a evanjeliová chudoba
Zároveň s tým ako Cirkev vyzdvihuje hierarchie Božieho mesta, ktoré majú nádhery umenia a ľudské okázalosti uctievať bez toho, aby predstierali, že sú v tom dostatočné, vyzdvihuje chudobu, biedu a umŕtvovanie, ktoré dali svetu svätého Bruna, svätého Františka z Assisi či svätého Jána z Kríža. Ako zosúladiť aspekty, ktoré sa mnohým zdajú protichodné?
Ženy nosiace v chráme závoj a teológia za tým
Vznešený latinský jazyk, ktorý storočia živil zbožnosť; pokoj gregoriánskeho spevu; nádhera kňazského odevu; viditeľný dôraz na obetný charakter omše, v ktorej Pán slávy nanovo sprítomňuje svoju obetu na kríži v prospech živých i mŕtvych – v tej či onej miere sa všetky tieto i ďalšie veci po Druhom vatikánskom koncile rýchlo vytratili, a to pod zámienkou, že „moderný človek“ potrebuje niečo iné, niečo bezprostrednejšie, než je slávnostnosť, ticho a posvätnosť.
Jednou z takýchto zmien bol aj viac-menej úplný zánik zvyku pokrývania hlavy žien závojom pri modlitbe v chráme. Keď sme pred koncilom vstupovali do farského kostola na omšu, všetky ženy mali zakryté hlavy či už baretkami, čepcami, závojmi alebo šatkami.
Svätý Pius V. a svätá omša
V roku 1570 pápež svätý Pius V. promulgoval nové vydanie Missale Romanum, Rímskeho misála, ako to nariadil Tridentský koncil (1545-1563). Išlo o významnú udalosť, ktorá však býva často nepochopená. Vo chvíli liturgickej krízy by bolo dobré pripomenúť si jej skutočný význam.
Budúcnosť v Tradícii | 2. časť
Pokračovanie rozhovoru Aurelia Porforiho s Michaelom Daviesom.
Budúcnosť v Tradícii | 1. časť
„Mal som to šťastie, že som sa s ním niekoľkokrát stretol a zistil som, že je to človek hlbokej viery a pripravený prijať utrpenie. Už od koncilu dával všetku svoju energiu do služby viery a zanechal nám dôležité publikácie predovšetkým o posvätnej liturgii. Aj keď vo svojej dobe v mnohých ohľadoch zo strany Cirkvi trpel, vždy skutočne zostal mužom Cirkvi.“ Toto sú slová kardinála Ratzingera, ktoré vyslovil po tom, čo sa dozvedel o smrti jednej z najkľúčovejších postáv katolíckeho tradicionalizmu, Michaelovi Daviesovi, ktorého sme už krátko predstavili. Prinášame vám preklad jeho rozohovoru s talianskym autorom a skladateľom Aureliom Porfirim z roku 2001. Jednoduchým a jasným spôsobom odpovedá na zásadné otázky tykájúce sa tradičnej liturgie, jej reforme a tradicionalizmu ako takému, ktorých význam je aj v súčasnoti rovnako dôležitý.
Viete, aké obrovské bohatstvo máte?
V posledných týždňoch sa téma Eucharistie dostala na titulné stránky svetových sekulárnych denníkov. Paradoxne na stránky denníkov, ktoré o duchovné otázky zväčša prejavujú pramálo záujmu a ich jediným informovaním o dianí vo svete kresťanstva sú vďačne komentované a patrične prifarbované šťavnaté správy o škandáloch z cirkevného prostredia. Dôvodom, prečo sa na stránky sekulárnej tlače či do sekulárnych elektronických médií dostala téma Eucharistie, bolo tak veľmi proklamované „právo na sväté prijímanie“ u osôb žijúcich v druhých, tretích či ďalších civilných zväzkoch po rozpade ich pred Bohom spečateného právoplatného manželstva.
Katolík, ktorý bol mužom Cirkvi
Kým v istých kruhoch bol Michael Davies obdivovaným a uznávaným človekom a predstaviteľom Tradičného katolicizmu, postava známa aj v rímskej kúrii, pravdepodobne väčšina veriacich navštevujúcich Tradičnú omšu o ňom ani nepočula. Veľkosť tohto človeka bude ocenená len o niekoľko desaťročí po jeho smrti, keď bude jeho dielo základom obnovy Katolíckej viery.
Prečo by sa mali Turíce sláviť celý týždeň
Introit v tradičnej svätej omši na Svätodušný štvrtok prakticky exploduje radosťou a ukazuje, s akou vrúcnosťou Cirkev prijíma najvyšší dar Ducha Svätého: „Prijmite najsladší dar, ktorý bude vašou slávou, aleluja; vzdávajte vďaky Bohu, aleluja, ktorý vás povolal do nebeského kráľovstva, aleluja, aleluja, aleluja, aleluja. V. Pozoruj, ľud môj, môj zákon, nakloň svoje ucho k slovám mojich úst.“ Je príhodné, že keď kňaz alebo schóla opakuje túto antifónu, na záver desaťkrát vysloví alebo zaspieva slovo „aleluja“, čím poukáže na počet prikázaní na dvoch tabuliach prinesených zo svätého vrchu.
Novokňazi a povolenie slúžiť tradičnú latinskú omšu
Každú jar sa Cirkev teší nielen z víťazstva Veľkej noci a slávy Panny Márie v mesiaci máj, ale aj z vysviacky nových kňazov na celom svete.
Tento rok sa však na striebornom oblaku objavil čierny lem. Vstupujeme do prvého obdobia ordinácií po Františkovom motu proprio Traditionis Custodes a mnohí ordinandi, ako aj ich spolubratia v nižších ročníkoch, trpia úzkosťou a trápením. Do seminára vstúpili počas pax Benedictina, liturgického pokoja Benedikta XVI, keď sa mohli pokojne tešiť na to, že sa naučia plnosť vlastného rímskeho obradu, siahajúc do pokladnice milosti Cirkvi v prospech celého mystického tela, vrátane seba.
Niekoľko úvah na margo knihy rozhovorov: Christus vincit. Kristus víťazí nad temnotou veku.
Užitočné rady na zbožné prežitie svätého týždňa
Začali sme Veľký týždeň, veľmi dôležitý týždeň pre duchovný život katolíka, ktorý treba správne prežiť. Je vhodné vziať do úvahy niekoľko tipov:
Umŕtvovanie podľa svätého Apoštola
Svätý Pavol nielenže potvrdzuje nevyhnutnosť umŕtvovania, ale uvádza dôvody, ktoré možno zúžiť na štyri; sú to práve tie, ktoré praktický naturalizmus nezohľadňuje. Umŕtvovanie všetkého, čo je v nás neprimerané, je nevyhnutné: 1. kvôli dôsledkom prvotného hriechu; 2. kvôli dôsledkom našich osobných hriechov; 3. kvôli nekonečnému povzneseniu nášho nadprirodzeného cieľa; 4. pretože musíme napodobňovať nášho ukrižovaného Pána.
Ako tradičná latinská omša upevňuje Veľký pôst ako pôst
Cirkev vo svojej liturgii prostredníctvom proprií svätej omše aj prostredníctvom breviára odkazuje a očakáva, že veriaci kresťania budú dodržiavať pôst, zdržanlivosť a abstinenciu. Tieto opakované odkazy na pôst jednoznačne ilustrujú, ako by mal pôst dodržiavať každý človek vo veku pôstu a/alebo zdržanlivosti, ktorý sa zúčastňuje na tridentskej omši. Navštevovať tradičnú omšu a zachovávať oslabený, prakticky neexistujúci pôst predpísaný v Kódexe kánonického práva z roku 1983 by bolo schizofrenické.
Zachovávajte tradičný Veľký pôst a všetky tradičné pôsty.
Otec Ľubomír Urbančok pre Visegrád Post: Aká je budúcnosť tradičnej latinskej omše?
Otec Ľubomír Urbančok poskytol ku koncu roka 2021 rozhovor konzervatívnemu portálu Visegrád Post, v ktorom odpovedal na celé spektrum stále aktuálnych otázok redaktora Ferencza Almásiho. Vyberáme z neho časti (nielen) o sv. omši: o tom, čím svätá omša je, a čím nikdy nemôže byť, ako pristupovať k nej a k vyjadreniam predstaviteľov Cirkvi o nej.
J. R. R. Tolkien a katolícka viera
Dnes sa už nájde asi iba málokto, kto nepočul o Pánovi prsteňov či o Hobitovi. Obe diela, u nás spopularizované najmä vďaka filmovým verziám, napísal John R. R. Tolkien, anglický spisovateľ, profesor anglosaskej literatúry na Oxforde a tiež veterán prvej svetovej vojny. Jeho život sa na prvý pohľad nezdá byť žiadnou záhadou: v roku 2019 bol o ňom dokonca natočený životopisný film nesúci jeho meno. Čo však daný film a celkovo populárna kultúra okolo jeho diel neprezentuje, je predovšetkým Tolkienov hlboko zakorenený katolicizmus.
Prednosť nábožnosti a adorácie pred spoločenstvom
Omša je v prvom rade obetovaním Kristovej obety, uctievaním, ktoré dlžíme trojjedinému Bohu kvôli Nemu samému, pretože On je toho hoden a my sami si škodíme, ak k Nemu správne neusporadúvame svoju myseľ a srdce.
Všetci sme sa narodili v Jeruzaleme
„Vtelenie malo vždy svojich strážcov, interpretov i konateľov, ktorými boli členovia hierarchie zjednotení s Apoštolským stolcom v Ríme. Jeho veľkým rituálom bola omša, ktorej neustále slávené tajomstvá vyjavovali zástupom veriacich skutočnú prítomnosť Spasiteľa, ich Boha. Táto spoločná viera a skutočnosť tvorili dušu celej spoločnosti. Európa, hoci v nej nachádzame už od pradávna mnohé spojitosti, jazyky i rozličné zvyky, ostáva vo svojej podstate zjednotená.“ (Hillaire Belloc, Richelieu, s. 8)
Slová veľkého anglického spisovateľa nám môžu pripomínať práve skutočnosť zrealizovanú géniom svätého Benedikta. Ten vo svojej regule určuje, aby mnísi dávali do svojho stredobodu práve bohoslužbu. Keď pozrieme aj na dejiny nášho slovenského národa, niekoľko storočí po našom svätcovi prichádzajú jeho žiaci aj k nám, zakladajú u nás viaceré kláštory, aby tak odovzdávali toto dedičstvo aj našim predkom. Stredobodom tohoto dedičstva bola vždy práve bohoslužba.
Ako Agatha Christie pomohla zachrániť latinskú Omšu
It all begins with an idea.