Komentár k Prológu Reguly svätého Benedikta | 2. časť
„Moja reč sa teraz teda obracia k tebe, ktokoľvek sa zriekaš vlastnej vôle a berieš veľmi mocné a skvelé zbrane poslušnosti, aby si bojoval za Krista pána, pravého Kráľa.”
Komentár k Prológu Reguly svätého Benedikta | 1. časť
„Počúvaj, ó môj synu, prikázania učiteľa, nakloň ucho svojho srdca, ochotne prijmi napomenutia láskavého otca a uvádzaj ich odhodlane do života; aby si sa námahou poslušnosti vrátil k tomu, od ktorého si sa záhaľčivosťou neposlušnosti vzdialil.”
Malá cesta krásy
Kľúčovým aspektom Malej cesty je slepé odovzdanie nášho úsilia do Božích rúk. To, či naše úsilie prinesie niečo väčšie ako domáci oltár je nepodstatné. Náš Pán túži nasýtiť svoj ľud krásou, aby neumdlieval na ceste. Žiada si naše chleby a ryby. Nebuďme porazení ako apoštoli, ale jednoduchí a sebavedomí ako dieťa, ktoré predložilo svojich päť chlebov a dve ryby. Ak viera veľkosti horčičného zrnka dokáže pohnúť horami, potom krása veľkosti lupienka ruže môže inšpirovať ďalší Chartres.
Benedikt XVI. o svätom Benediktovi
Dnes Európa, krátko po svojom prechode storočím hlboko zraneným dvoma svetovými vojnami a pádom veľkých ideológií, ktoré sa ukázali ako tragické utópie, hľadá svoju vlastnú identitu. Na vytvorenie novej a trvácnej jednoty sú istotne potrebné politické, ekonomické a právne nástroje, no je potrebné tiež vzbudiť etické a duchovné obnovenie, ktoré sa bude pridŕžať kresťanských koreňov kontinentu, ináč nemožno rekonštruovať Európu. Bez tejto životnej miazgy človek zostáva vystavený nebezpečenstvu, že podľahne pokušeniu chcieť sa vykúpiť sám od seba – utópii, ktorá v Európe 20. storočia spôsobila, ako zdôraznil Ján Pavol II.: „bezprecedentný krok dozadu v búrlivých dejinách ľudstva”. Hľadajúc pravý pokrok, počúvame i dnes Regulu svätého Benedikta ako svetlo na našej ceste. Veľký mních zostáva pravým učiteľom, v ktorého škole sa môžeme naučiť umeniu žiť opravdivý humanizmus.
Príhovor Jána Pavla II. rehoľníkom a rehoľníčkam františkánskych rodín
Podstatným aspektom posvätnej služby, ktorý možno pozorovať v živote pátra Pia, je obeta, ktorú kňaz prináša v Kristovi a s Kristom ako obeť zmierenia a zadosťučinenia za hriechy ľudí. Kňaz musí mať stále pred očami klasickú definíciu svojho poslania, obsiahnutú v Liste Hebrejom: „Každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy“ (Hebr 5, 1).
Spiritualita starobylej omše | 3. časť
Ak má Cirkev zachytiť zmysel pre transcendentno u veriacich, ak máme mať pokorných a svätých kňazov, ak máme mať obrad, ktorý je poháňaný láskou, a teda má Boha ako jediné ohnisko našich túžob a želaní, musí obnoviť tú liturgiu, ktorú vytvoril sám Boh, keď bol Kristus na zemi a ktorú dotváral prostredníctvom milujúcich rúk svätcov v priebehu dejín. Nemôžeme sa uspokojiť s liturgiou, ktorá je dielom našich vlastných rúk.
Spiritualita starobylej omše | 2. časť
Sebazapieranie, odriekanie, umŕtvovanie – zbavujú nás nášho ja, aby sme sa mohli stať ničím. Svätý Ján z Kríža často poznamenával, že musíme byť ničím, aby sa Boh v nás mohol stať všetkým, alebo ako v slovách svätého Jána Krstiteľa (ktoré môžeme aplikovať na starobylý obrad): „On musí rásť a mňa musí ubúdať.“ Zbaviť sa seba samého – čo v nás vykonáva starobylý rituál – je požiadavkou každej autentickej spirituality.
Spiritualita starobylej omše | 1. časť
Ak chceme premeniť našu kultúru, musíme mať rítus, ktorý má živé vedomie našej hriešnosti; ak očakávame, že naša spoločnosť bude mať vedomie hriechu, kňaz pristupujúci k oltáru si musí byť vedomý svojej vlastnej hriešnosti. Keďže všetky milosti prichádzajú na svet prostredníctvom Katolíckej cirkvi, ak je náš rituál nedostatočný, potom možno oberieme svet o milosti, ktoré má nami ponúkaný rituál priniesť.
Vidieť svätú omšu dominikánskymi očami
Keď čítate o živote svätého Tomáša, zistíte, že to bol človek úplne pohltený láskou k Božej Pravde – dominikánske motto znie Veritas – túžiaci po blaženom pohľade na Božiu tvár, a svoj smäd uhasil aj zväčšil každodennou účasťou na svätej hostine omše, sacrum convivium, ako ju nazýva. Je skutočne v každom ohľade vzorom pre katolíkov, ktorí sa usilujú o celoživotnú úlohu „viery hľadajúcej porozumenie“.
Vidieť svätú omšu karmelitánskymi očami
Jedným z najznámejších aspektov karmelitánskej spirituality je jej predstava duchovného života ako postupného postupu troma etapami: očistenie, osvietenie a zjednotenie. Tieto etapy sa často označujú ako očistná cesta, cesta osvietenia a cesta zjednotenia. Ich názvy vyjadrujú prevládajúcu činnosť každej z nich.
Ako sa toto karmelitánske duchovné učenie vzťahuje na štruktúru a prežívanie samotnej svätej omše?
Cirkevné hnutia v dvadsiatom storočí
Pri putovaní novodobými dejinami Cirkvi medzi dvoma protichodnými stranami sa na Prvom vatikánskom koncile objavila tretia. Vznikla medzi stranami „neomylných“ a „anti-neomylných“. V prípade modernizmu vznikla medzi pozíciou Ríma a modernistickou pozíciou strana okolo Maurica Blondela. Podľa De Matteiho teda predstavovali „tretiu stranu“ s podporou kardinála Pietra Gasparriho, ktorý prevzal dedičstvo modernizmu a určitým spôsobom sa transformoval do rôznych hnutí – „biblického hnutia“, „liturgického hnutia“, „filozofického teologického hnutia“, „ktorého výrazom bola „nouvelle théologie“, a „ekumenického hnutia“, do ktorého sa ostatné hnutia zlievali.“
Vidieť svätú omšu benediktínskymi očami
Náš Pán vo svojej štedrosti dal Cirkvi mnoho nádherných „škôl spirituality“, ktoré sa rozvíjajú vo veľkých rehoľných rádoch. Hoci sú všetky tieto školy v konečnom dôsledku vo vzájomnom súlade (inak by sa nemohli považovať za katolícke!), každá z nich pristupuje k duchovnému životu, cnostiam, praktizovaniu viery, pobožnostiam, apoštolátu atď. s rôznymi dôrazmi a akcentmi. Dalo by sa povedať, že každá z týchto škôl nás môže niečo podstatné naučiť o našom duchovnom živote a vlastne aj o samotnej omši.
Od Lepanta po Pannu Máriu Ružencovú
Príhovor Panny Márie sa jednoznačne zaslúžil o božský zásah na strane kresťanských lodí, ktoré 7. októbra 1571 dosiahli pri Lepante na západnom pobreží Grécka ohromné víťazstvo, ktoré na dlhý čas oddialilo moslimskú hrozbu od európskych krajín. V rozhodujúcej chvíli mal pápež pri pohľade z okna smerom na východ videnie, ktoré mu oznámilo úspešný výsledok bitky.
Svätý František – Jedna z najdeformovanejších osobností dejín
V roku 2020 vyšla v Taliansku kniha s názvom Svätý František – Jedna z najdeformovanejších osobností dejín. V jej úvode autorka vysvetľuje, že sa o to pričinil francúzsky historik a kalvín, Paul Sabatier (1858-1928), ktorý započal dejiny modernej františkánskej historiografie. Práve vďaka nemu je dnes svätý František promovaný ako pokrokár v oblasti ekológie, pacifizmu a prírody, miesto toho aby bol vnímaný akým naozaj bol — rytier, človek pokánia, reformátor a mystik. Tradičná liturgia sviatku svätca z Assisi ho prirovnáva k rannej hviezde uprostred hmly. Je to práve ranná hviezda, ktorá svojím diskrétnym svetlom ukazuje cestu.
Svätá Terezka z Lisieux — Trpieť Malou cestou
Cennú výpoveď z kanonizácie svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša podáva jej sestra Céline, sestra Genevieva od svätej Terézie. Odhaľuje aspekty života svätice, o ktorých málokto vie alebo im neprikladá náležitú dôležitosť.
Údaje uvedené v tomto cirkevnom dokumente sú nepriestrelné. Nielenže bola Céline svätej Terézii bližšie ako ktokoľvek iný, toto svedectvo poskytla v rámci oficiálneho cirkevného vyšetrovania. Je teda škrupulózne presné. Vo svojej výpovedi uvádza:
„Božia služobnica kráčala cestou jednoduchej dôvery a úplnej odovzdanosti Bohu. Nazvala to svojou malou cestou duchovného detstva. Neustále spolupracovala s milosťou a konala veľkodušné skutky. Takto formovala seba i svoje novicky.“
Rímska pompéznosť a evanjeliová chudoba
Zároveň s tým ako Cirkev vyzdvihuje hierarchie Božieho mesta, ktoré majú nádhery umenia a ľudské okázalosti uctievať bez toho, aby predstierali, že sú v tom dostatočné, vyzdvihuje chudobu, biedu a umŕtvovanie, ktoré dali svetu svätého Bruna, svätého Františka z Assisi či svätého Jána z Kríža. Ako zosúladiť aspekty, ktoré sa mnohým zdajú protichodné?
Ženy nosiace v chráme závoj a teológia za tým
Vznešený latinský jazyk, ktorý storočia živil zbožnosť; pokoj gregoriánskeho spevu; nádhera kňazského odevu; viditeľný dôraz na obetný charakter omše, v ktorej Pán slávy nanovo sprítomňuje svoju obetu na kríži v prospech živých i mŕtvych – v tej či onej miere sa všetky tieto i ďalšie veci po Druhom vatikánskom koncile rýchlo vytratili, a to pod zámienkou, že „moderný človek“ potrebuje niečo iné, niečo bezprostrednejšie, než je slávnostnosť, ticho a posvätnosť.
Jednou z takýchto zmien bol aj viac-menej úplný zánik zvyku pokrývania hlavy žien závojom pri modlitbe v chráme. Keď sme pred koncilom vstupovali do farského kostola na omšu, všetky ženy mali zakryté hlavy či už baretkami, čepcami, závojmi alebo šatkami.
Svätý Pius V. a svätá omša
V roku 1570 pápež svätý Pius V. promulgoval nové vydanie Missale Romanum, Rímskeho misála, ako to nariadil Tridentský koncil (1545-1563). Išlo o významnú udalosť, ktorá však býva často nepochopená. Vo chvíli liturgickej krízy by bolo dobré pripomenúť si jej skutočný význam.
Budúcnosť v Tradícii | 2. časť
Pokračovanie rozhovoru Aurelia Porforiho s Michaelom Daviesom.
Budúcnosť v Tradícii | 1. časť
„Mal som to šťastie, že som sa s ním niekoľkokrát stretol a zistil som, že je to človek hlbokej viery a pripravený prijať utrpenie. Už od koncilu dával všetku svoju energiu do služby viery a zanechal nám dôležité publikácie predovšetkým o posvätnej liturgii. Aj keď vo svojej dobe v mnohých ohľadoch zo strany Cirkvi trpel, vždy skutočne zostal mužom Cirkvi.“ Toto sú slová kardinála Ratzingera, ktoré vyslovil po tom, čo sa dozvedel o smrti jednej z najkľúčovejších postáv katolíckeho tradicionalizmu, Michaelovi Daviesovi, ktorého sme už krátko predstavili. Prinášame vám preklad jeho rozohovoru s talianskym autorom a skladateľom Aureliom Porfirim z roku 2001. Jednoduchým a jasným spôsobom odpovedá na zásadné otázky tykájúce sa tradičnej liturgie, jej reforme a tradicionalizmu ako takému, ktorých význam je aj v súčasnoti rovnako dôležitý.