Nenachádzam vhodné slová na chválu muža, ktorý tak hlboko ovplyvnil Cirkev. Pristihol som sa obracať sa k slovám Boha, aby som zachytil impakt učenia, vedenia a liturgického zmyslu Josepha Ratzingera: „Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili“ (Jn 1, 6). Hoci sú tieto slová určené Jánovi Krstiteľovi, Ratzingerovi robia zadosť ako veľkému svedkovi svetla pre naše časy.

Myslím, že nové motu proprio pápežovi Benediktovi zlomilo srdce, pretože jeho zámerom bolo pomôcť tým, ktorý jednoducho v starej omši našli domov, aby našli vnútorný pokoj, liturgický pokoj, aby ich odtiahol od Lefebvra.

Prínášame Vám úryvok z rozhovoru, ktorý viedol portál Veci verejné s otcom Ľubomírom Urbančokom, kaplánom Spolku latinskej omše.

Naši predkovia postupným prehlbovaním a úpravami dosiahli takú formu liturgie, ktorá na jednej strane uctieva dokonale Boha – najlepším možným spôsobom v rámci našich obmedzených skúseností, a zároveň najlepšie berie ohľad na formu bytia ľudskej osoby a všetky jej slabosti. Je to práve liturgia všetkých velikánov, ktorých obdivujeme a ktorých nám aj Cirkev dáva prostredníctvom svätorečení za vzor.

Tohtoročný list Benedikta XVI. novozvolenému opátovi Kláštora v Triors, Domovi Louisovi Blancovi

V súčasnom zmätku je dôležité, aby sme neobhajovali len hocijakú teóriu, treba jednoducho žiť vo viere Cirkvi podľa tradície odovzdanej v jej Kréde a v pravidle svätého Benedikta. Takýto základný postoj dáva pohyblivosť v malých veciach a pevnosť v podstatných.

Liturgia je tu pre Božiu slávu a našu svätosť. Je nám daná skrze Cirkev. Pre Cirkev je dôležité, dnes, keď niektorí ľudia stále vnímajú koncil ako zlom – forma je nová, áno, ale nie podstata, aby mala niektoré silné znaky kontinuity. Kardinál Ratzinger v roku 2001 povedal: „Aby sa zdôraznilo, že neexistuje žiadna zásadná trhlina, že existuje kontinuita a identita Cirkvi, zdá sa mi nevyhnutné zachovať možnosť sláviť podľa starého misála ako znak trvalej identity Cirkvi“. Táto živá prax starého misála v jeho bohatej jednoduchosti je v súlade aj s naším mníšskym rytmom.

„Moja reč sa teraz teda obracia k tebe, ktokoľvek sa zriekaš vlastnej vôle a berieš veľmi mocné a skvelé zbrane poslušnosti, aby si bojoval za Krista pána, pravého Kráľa.”

„Počúvaj, ó môj synu, prikázania učiteľa, nakloň ucho svojho srdca, ochotne prijmi napomenutia láskavého otca a uvádzaj ich odhodlane do života; aby si sa námahou poslušnosti vrátil k tomu, od ktorého si sa záhaľčivosťou neposlušnosti vzdialil.”

Kľúčovým aspektom Malej cesty je slepé odovzdanie nášho úsilia do Božích rúk. To, či naše úsilie prinesie niečo väčšie ako domáci oltár je nepodstatné. Náš Pán túži nasýtiť svoj ľud krásou, aby neumdlieval na ceste. Žiada si naše chleby a ryby. Nebuďme porazení ako apoštoli, ale jednoduchí a sebavedomí ako dieťa, ktoré predložilo svojich päť chlebov a dve ryby. Ak viera veľkosti horčičného zrnka dokáže pohnúť horami, potom krása veľkosti lupienka ruže môže inšpirovať ďalší Chartres.

Dnes Európa, krátko po svojom prechode storočím hlboko zraneným dvoma svetovými vojnami a pádom veľkých ideológií, ktoré sa ukázali ako tragické utópie, hľadá svoju vlastnú identitu. Na vytvorenie novej a trvácnej jednoty sú istotne potrebné politické, ekonomické a právne nástroje, no je potrebné tiež vzbudiť etické a duchovné obnovenie, ktoré sa bude pridŕžať kresťanských koreňov kontinentu, ináč nemožno rekonštruovať Európu. Bez tejto životnej miazgy človek zostáva vystavený nebezpečenstvu, že podľahne pokušeniu chcieť sa vykúpiť sám od seba – utópii, ktorá v Európe 20. storočia spôsobila, ako zdôraznil Ján Pavol II.: „bezprecedentný krok dozadu v búrlivých dejinách ľudstva”. Hľadajúc pravý pokrok, počúvame i dnes Regulu svätého Benedikta ako svetlo na našej ceste. Veľký mních zostáva pravým učiteľom, v ktorého škole sa môžeme naučiť umeniu žiť opravdivý humanizmus.

Podstatným aspektom posvätnej služby, ktorý možno pozorovať v živote pátra Pia, je obeta, ktorú kňaz prináša v Kristovi a s Kristom ako obeť zmierenia a zadosťučinenia za hriechy ľudí. Kňaz musí mať stále pred očami klasickú definíciu svojho poslania, obsiahnutú v Liste Hebrejom:  „Každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy“  (Hebr 5, 1).

Ak má Cirkev zachytiť zmysel pre transcendentno u veriacich, ak máme mať pokorných a svätých kňazov, ak máme mať obrad, ktorý je poháňaný láskou, a teda má Boha ako jediné ohnisko našich túžob a želaní, musí obnoviť tú liturgiu, ktorú vytvoril sám Boh, keď bol Kristus na zemi a ktorú dotváral prostredníctvom milujúcich rúk svätcov v priebehu dejín. Nemôžeme sa uspokojiť s liturgiou, ktorá je dielom našich vlastných rúk.

Sebazapieranie, odriekanie, umŕtvovanie – zbavujú nás nášho ja, aby sme sa mohli stať ničím. Svätý Ján z Kríža často poznamenával, že musíme byť ničím, aby sa Boh v nás mohol stať všetkým, alebo ako v slovách svätého Jána Krstiteľa (ktoré môžeme aplikovať na starobylý obrad): „On musí rásť a mňa musí ubúdať.“ Zbaviť sa seba samého – čo v nás vykonáva starobylý rituál – je požiadavkou každej autentickej spirituality.

Ak chceme premeniť našu kultúru, musíme mať rítus, ktorý má živé vedomie našej hriešnosti; ak očakávame, že naša spoločnosť bude mať vedomie hriechu, kňaz pristupujúci k oltáru si musí byť vedomý svojej vlastnej hriešnosti. Keďže všetky milosti prichádzajú na svet prostredníctvom Katolíckej cirkvi, ak je náš rituál nedostatočný, potom možno oberieme svet o milosti, ktoré má nami ponúkaný rituál priniesť.

Jedným z najznámejších aspektov karmelitánskej spirituality je jej predstava duchovného života ako postupného postupu troma etapami: očistenie, osvietenie a zjednotenie. Tieto etapy sa často označujú ako očistná cesta, cesta osvietenia a cesta zjednotenia. Ich názvy vyjadrujú prevládajúcu činnosť každej z nich.

Ako sa toto karmelitánske duchovné učenie vzťahuje na štruktúru a prežívanie samotnej svätej omše?